V rodnom meste bol veľkou hviezdou, ktorú chceli speňažiť. Výkonmi zaujal top klub, no tam sa ho zmocnila zlá ilúzia. Mladý Slovák má za sebou ťažké zranenia, zídenie zo správnej cesty, no v sebe obrovský talent a vieru, že patrí do kádra Francesca Calzonu.
Nie tak dávno patril k veľkým talentom slovenského futbalu. Dve úspešné sezóny v rodných Michalovciach ho vystrelili do plzenskej Viktorie, no tam viac bojoval sám so sebou než na ihrisku.
Matej Trusa sa následne vrátil do Niké ligy a keď sa zdalo, že opäť urobí významný krok v kariére, prišlo v krátkom slede ďalšie zranenie. Jeho bilancia v sezóne 2025/2026 sú štyri odohraté ligové zápasy a dokopy iba 173 minút.
Niekdajší mládežnícky reprezentant a momentálne útočník Dunajskej Stredy bez okolkov priznáva, že exkluzívny rozhovor TVNOVINY.sk je vôbec jeho najotvorenejšou spoveďou, akú kedy poskytol.
Počet vašich tohtosezónnych zápasov v Niké lige sa dá spočítať na prstoch jednej ruky. Dá sa vôbec čo hodnotiť?
Veruže nie, avšak z pohľadu skúseností poviem len jedno slovo - fú. Nečakal som, že sezóna bude práve takáto. Od leta som zažil toho toľko, že mám pocit, akoby to boli dva-tri roky a nie iba niekoľko mesiacov.
Spomenuli ste turbulentné mesiace. Skúste nám to priblížiť.
Keď začala letná príprava, cítil som sa fyzicky dobre. Hoci som v Dunajskej Strede veľmi rád, mal som túžbu sa v kariére posunúť. Prišlo však už v treťom kole v Prešove zranenie, ktoré som už kedysi mal - opäť zlomená pravá noha. Toto ma vyradilo na päť mesiacov, počas ktorých som si prešiel veľa vecami a opäť sa mi vynorili spomienky.
Aké?
Opäť som pocítil zraniteľnosť toho, že čím vlastne som bez futbalu. Akoby sa zrútili základy mojej identity, pretože som bol dlhšie bez nejakej spätnej väzby. Dlhšie som bol mimo toho, v čom som dobrý a v čom sa cítim pohodlne. Zrazu som si uvedomil, že ja vlastne okrem futbalu neviem nič robiť. Bolo to naozaj psychicky bolestivé a náročné čeliť takýmto myšlienkam.
Ako ste to celé zvládali?
Veľmi mi pomohol môj mentálny kouč Lukáš Štecák. Čím viac som sa vracal do futbalového procesu, obavy z toho, čo bude s kariérou, znovu odchádzali do úzadia, avšak mám už v hlave veľký výkričník, že kariéra jedného dňa naozaj skončí.
Absolvovali ste celú zimnú prípravu, ako ste sa v nej cítili po takej dlhej odmlke?
Nad očakávania dobre. Od ľudí, na ktorých mi nesmierne záleží, som dostal spätnú väzbu, že nie je ani vidieť, že som pol roka nehral. Niečo ešte bolo potrebné doladiť, ale to bolo už len o hernej praxi.
Prišlo prvé jarné kolo – domáci zápas so Slovanom, v ktorom ste zišli z ihriska už v 13. minúte.
Extrémne som sa na toto stretnutie tešil. Žiaľ, zakrátko sa mi po dopade vykĺbilo to isté rameno ako kedysi. Keď som zacítil, že je v neprirodzenej polohe, už som vedel, že opäť budem bez futbalu dlhší čas.
V akom štádiu sa nachádzate?
Kĺbové puzdro je trochu poškodené, preto bolo potrebné ho zastabilizovať. Z tohto dôvodu som podstúpil operáciu.
Kedy by ste sa mohli vrátiť do zápasového kolotoča?
Všetko závisí od priebehu rehabilitácie, návrat do zápasu však minimálne o tri mesiace.
Už v novembri 2024 vás toto rameno trápilo. Prečo ste už vtedy nešli pod nôž?
Lekári mi vtedy hovorili, že keď sa mi to stane raz, je väčšia pravdepodobnosť, že sa to stane znova. Preto mi už vtedy odporučili operáciu, alebo ak chcem, dá sa to liečiť aj konzervatívne. Vybral som si druhú možnosť, ktorá mi logicky dávala väčší význam. Nechcel som vynechať väčšiu časť sezóny. Teraz však už nechcem nič podceniť, lebo sa to zas môže stať kedykoľvek.
V predošlých dvoch sezónach ste nastrieľali dokopy 22 gólov a ako ste priznali, chceli ste sa v lete kariérne posunúť. Bolo na stole niečo konkrétne?
Áno, aj keď som sa to dozvedel až po zápase v Prešove, že môj agent bol v kontakte s jedným tureckým tímom. Po tomto nešťastnom zápase som mal s vedením záujemcu absolvovať videohovor. Nakoniec bolo všetko inak...
Čo vám vtedy bežalo hlavou?
Paradoxne som mal v hlave viac než možný prestup to, že som zas mimo na dlhší čas. Na druhej strane mi to pomohlo v iných smeroch.
V akých?
Keď som zdravý, plne sa koncentrujem na každý tréning, každý zápas, či už fyzicky, ale aj psychicky. Menej času som mal do „sebarozvoja“, ktorý som intenzívne potreboval riešiť a spraviť v tom poriadok. Sú to veci, ktoré človek ani nechce spraviť, lebo sú komfortné a je ťažké sa ich vzdať. Týka sa to nás všetkých.
U mňa to bol čas strávený na sociálnych sieťach. Aktívne som to začal obmedzovať. Potreboval som znížiť nároky toho, čo mi prináša zábavu. Začal som pracovať na tom, akým smerom dávam svoju energiu, čím kŕmim svoju myseľ, svoje telo. Viac čítam, vediem kvalitnejšie rozhovory s menším počtom ľudí, na ktorých mi naozaj záleží. Momentálne je nespočetne veľa vecí, ktoré nám kradnú pozornosť. Je len na nás, aby sme našli cestu z tohto začarovaného kruhu.
Vy ste ju evidentne našli. Aký to má u vás efekt?
Skvalitnil sa mi spánok, ale som aj mentálne odolnejší a viem lepšie regulovať emócie. Taktiež som viac motivovaný, podávam lepšie výkony.
Spomenuli ste sociálne siete. Máte aj teraz nutkanie chytiť do ruky mobil?
Jasné, aj keď už to nie je také intenzívne ako predtým. Po asi dvoch týždňoch výsledkov som mal silné nutkanie sa k tomu vrátiť, opäť som sa chcel vrátiť k naháňaniu „lajkov“. Vyriešil som to tak, že som si zaobstaral druhý mobil, v ktorom nemám sociálne siete. Mám ho doma odložený. Druhý mobil používam len na nevyhnutné veci. Keď prídem domov, nastavím si časovač na trebárs 15 minút, počas ktorých preletím Instagram apod. Je to o pevnej vôli, o tréningu a o úprimnosti voči sebe samému.
Všímate si po tomto všetkom aj vaše okolie?
Samozrejme, či už na prechádzke vonku, keď som v nákupnom centre, ale aj spoluhráčov v šatni. Detailne sledujem vonkajšie stimuly, ako dokážu pôsobiť na ľudí.
Uviedli ste, že spolupracujete s mentálnym koučom. Kedy a prečo ste ho požiadali o pomoc?
Sú to už zhruba štyri roky. Bol som v tom čase na hosťovaní z Plzne v Hradci Králové. Mal som veľké očakávania, myslel som si, že všetko pôjde ako po masle, že sa tam bez problémov presadím. Realita bola opačná – takmer vôbec som nehral. Mali sme zraz reprezentácie do 21 rokov, ktorej členom bol aj Lukáš. Nevedel som to definovať, ale cítil som, že som na nesprávnej ceste a že ide to so mnou dolu vodou. Požiadal som ho, či by sme si mohli niekedy zavolať, vyhovel mi. Tak začala naša spolupráca.
Dnes už viete pomenovať, v čom bol problém?
Nebol som mentálne pripravený na konkurenčné prostredie, nebol som zrelý na život osamote, celkovo som osobnostne ešte vtedy nevyzrel a ani futbalovo som nebol pripravený na taký veľký skok. Pôsobil som prvýkrát v živote inde ako v rodných Michalovciach, ktoré prevažne hrali v spodnej časti tabuľky. Odrazu som bol v jednom z najlepších tímov v Česku, ktorý hral o titul. Bojoval som sám so sebou, so svojimi démonmi.
V Michalovciach ste začali svoju profesionálnu kariéru, neskôr ste sa prepracovali na tamojšiu hviezdu. Niečo ste už naznačili, ale skúste ešte podrobnejšie vysvetliť rozdiel s Plzňou.
Možno to vyznie sebecky, ale ja som tam bol, takpovediac, privilegovaný, akási mladá hviezdička, ktorá mala vždy isté miesto v základnej zostave, ktorej nikto nič nemohol povedať ani vyčítať, pretože jedného dňa odídem za peniaze, ktoré klubu pomôžu. Tak som to vnímal. Veľmi často som to počúval, no veľmi ľahko som tomu uveril a príjemne to počúval. Naraz som prišiel do Plzne, kde ma nikto nepoznal a kde som bol jedným z najmladších v kádri. Odrazu som všetko začal brať vážne, mal som pocit, že mi nikto nechce a že všetci mi chcú iba zle. Boli to za krátke obdobie obrovské kontrasty. Keď sa na to spätne pozerám, nečudujem sa, že to takto skončilo.
Dnes už asi priznávate, že vám v Plzni asi nikto nechcel ublížiť.
Jasná vec. Možno som si zľahčoval veci, zatváral oči pred realitou. Vytváral som si v hlave falošný scenár, že ja som tá obeť a oni mi chcú zle. To nebola pravda. Plzeň je špičkový, výborný klub a doteraz si vyčítam, že keby som bol vtedy nastavený inak, keby som dostal druhú šancu, chopil by som sa jej inak.
Myslíte si, že vám ublížila aj rola, akú vám všetci prezentovali v Michalovciach?
Je to pravdepodobné, ale nikomu nič nevyčítam. Na Michalovce nemôžem povedať jediné krivé slovo. Je však pravdou, že tlak bol na mňa veľmi intenzívny. Počúval som to v klube, v škole, na ulici, sám som bol tak nastavený, no bola to obrovská bublina, v ktorej som žil. Dnes už viem, aké je nebezpečné, keď začneme viac počúvať iných ako samých seba.
Prestúpiť do Plzne sa nepodarí každému. Ako ste to vtedy vnímali?
Ako sme už povedali, je to top klub, pravidelný účastník pohárovej Európy. Bol to splnený sen, zadosťučinenie za všetku robotu aj za vážne zranenie, ktoré som prekonal. V 18 rokoch som mal zlomené obe kosti predkolenia, lekári mi do kosti vtedy dali 37-centimetrovú tyč. Nehral som jedenásť mesiacov.
Bolo toto najvážnejšie zranenie vašej kariéry?
Určite áno. Vtedy som to niesol dosť ťažko. Ste vo veku, keď sa vaša kariéra má posúvať dopredu a vám hrozí koniec. Skutočne to bola situácia, ktorú som ani nemusel zvládnuť a ktorú niektorí ani nezvládli. Ak to myslím s futbalom vážne, čo myslím, nemohol som sa vzdať.
Nedá sa za vzdanie sa považovať aj váš odchod z Plzne, kde ste strávili len pol roka?
Nemyslím si. Cítil som, že potrebujem hrať. Drel som, mal som rýchlosť, dravosť, ale na vtedajších hráčov to skrátka nestačilo, boli oproti mne lepší, skúsenejší. Plzeň sa navyše vtedy kvalifikovala do skupinovej časti Ligy majstrov, na čo som ja už vonkoncom nemal, ani mentálne. Vedenie mi oznámilo, že by asi bolo lepšie, aby som šiel inde, kde budem hrávať. Vnímal som to ako krivdu, ale bolo to tak.
V českej lige ste teda zostali.
Plzeň chcela, aby som im zostal na očiach. Pôsobenie v Hradci by som rozdelil na dve časti – prvá, keď som bol prehnane sebavedomý a myslel si, že nebude problém sa tam presadiť. Veci sa zlepšili po začatí spolupráce s mentálnym koučom. Vzchopil som sa a zlepšilo sa to tak, že som sa prebojoval do základnej zostavy.
Napokon prišiel návrat do Niké ligy. Nechceli ste v Hradci zostať?
Bola v hre aj taká možnosť, aj som sa tam vrátil v lete na prípravu. Vtedy ma však opätovne oslovil vtedajší tréner Dunajskej Stredy Adrian Guľa, ktorý ma chcel do tímu už dlhší čas. Napokon som kývol.
Tréneri sa síce za ten čas vymenili, ale ciele klubu zostávajú rovnaké. Dunajská hrá v tejto sezóne o titul a ako Žilina či Trnava aj vy chcete prerušiť dlhoročnú hegemóniu Slovana. Aké to je nepomôcť spoluhráčom?
Veľmi náročné, a to nie je fráza. Chcem im preto aspoň odovzdávať energiu mimo ihriska, povzbudiť ich, rozprávať sa s nimi, ako sa majú, ako sa cítia, čo ich trápi.
Keď spomíname Slovan, boli ste niekedy v kontakte aj s ním?
Keď som bol ešte v Michalovciach, mal o mňa záujem tréner Weiss a takisto počas môjho pôsobenia v Plzni bola možnosť ísť do Slovana na hosťovanie. Vtedy som sa však na to pozeral tak, že Slovan je veľkoklub ako Plzeň a neveril som, že sa v Slovane presadím.
Nebol záujem po dvoch predošlých úspešných sezónach?
Nekomunikoval som s nikým zo Slovana.
A čo tréner reprezentácie Francesco Calzona. Ozval sa vám minulý rok?
Nerozprával som sa ani s ním a ani s jeho asistentami, ale dostala sa ku mne informácia, že sa členovia realizačného tímu na mňa pýtali nášho lekára Zsolta Fegyveresa, ktorý zároveň pôsobí aj pri reprezentácii, že ako sa mám, že aby som ďalej tvrdo pracoval.
Myslíte si, že po dvoch úspešných ročníkoch ste mali dostať pozvánku do najcennejšieho dresu?
To nezáleží na mne, ale som si vedomý toho, a nechcem, aby to vyznelo arogantne, že keď som zdravý a vo forme, kvalitu na to mám. Reprezentácia je výber najlepších z celej krajiny, sú v nej špičkoví hráči, ale viem, že jedného dňa tam určite budem aj ja. Spravím pre to na ihrisku všetko.
Matej Trusa sa v dávnejšom rozhovore vyjadril k jednej zo svojich úspešných sezón:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
