Hral osemfinále svetového i semifinále európskeho šampionátu a vyhral finále na 70-tisícovom štadióne. Podpísal AC Miláno, no napokon prestúpil do Juventusu. Vyrastal s Pogbom, Buffonom, Moratom či Pirlom, na tréningy ho vozil Eto’o a umieral pod Contem. Kedysi najlepší mladý obranca na Slovensku nosil pre šťastie tričko pod dresom oblečené naruby. Ale to svoje, napriek všetkému, našiel mimo futbalu.
Vojany, naveľa tisícovú dedinku z východu, preslávili najmä dve veci – elektrárenský závod a Atila Varga.
Prečo stopér, ktorého kedysi od ligového štartu v Juventuse delili dva dni, dnes nastupuje za Vyšné Remety? Príbeh odchovanca Michaloviec ako na dlani.
Na úvod malý test. Hovoria vám niečo mená Július Korostelev alebo Ján Arpáš?
Fúú. Pravdupovediac, ani veľmi nie.
V histórii Juventusu Turín totiž nájdeme len štyroch Slovákov, toto sú dvaja z nich. Zvyšné mená zrejme trafíte.
(Smiech) To je už ľahšie. Jakub Hromada a Atila Varga.
Ešte si pamätáte, ako ste reagovali, keď vás oslovil taliansky gigant?
Jasné. Na reprezentačnom zraze po jednom zápase kontaktovali môjho manažéra. Hráte za Michalovce a zrazu vás osloví taký veľkoklub... Emotívne spomienky. Veľmi som sa tešil, dlho som túžil ísť sa niekde ukázať. Kývol som bez zaváhania.
Nechýbalo veľa a skončili by ste o „pár“ kilometrov ďalej.
Áno, tesne predtým som podpísal zmluvu s AC Miláno, ešte tam pôsobil Zlatan Ibrahimovič. Úprimne – strašne ma chceli, lenže krátko na to dostali transferový ban, vedenie talianskeho futbalu im zablokovalo prestupy, a týkalo sa to aj mládeže. Povedali mi, že treba rok počkať, no o pár dní neskôr zavolal Juventus a problém sa vyriešil vlastne sám. Jeden klub väčší ako druhý, smutný som určite nezostal.
Do Turína ste takisto leteli rovno uzavrieť kontrakt, bez akejkoľvek skúšky.
Ako hovoríte. Dohodli sa na podmienkach s Michalovcami a zvyšok už prebehol hladko. A tak som v šestnástich rokoch podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu.
A rovno s historicky najúspešnejším talianskym klubom.
Zaujímavé, však? (smiech) Nikdy nezabudnem, ako som hneď počas prvého dňa v tréningovom centre stretol Giorgia Chielliniho, Gigiho Buffona a Andreu Pirla, neskutočný zážitok. Osobnosti, ktoré ste obdivovali v televízii, zrazu vídate naživo. Po čase som s nimi trénoval, s áčkom som absolvoval aj celú letnú prípravu. Sen.
Na oči veľkoklubov vás zrejme vystrelili aj tituly majstra Slovenska či najlepšieho obrancu v krajine do 15 rokov. Alebo tričko, ktoré ste pod dresom nosili pre šťastie oblečené naruby?
(Smiech) Každý má nejaký rituál, toto bol môj. Možno to v niečom pomohlo.
Na premiérový zásah v drese „starej dámy“ ste nemuseli dlho čakať. Že padol do siete Villarealu, je krásne, no že sa tak stalo na trávniku v Michalovciach, asi ešte krajšie.
Presne tak. Na Zemplíne pár mesiacov po mojom prestupe zrenovovali štadión, staronový stánok otvárali práve mládežníckym turnajom. Bola pritom aj moja mamina, rodina, nádherný pocit.
No, priznávam, po odchode do Talianska by som nepovedal, že si tak skoro zahrám proti Michalovciam. A viete čo je ešte väčší bizár? Že sme s nimi prehrali! Ale musím povedať aj to, že sme pricestovali s o dva roky mladším tímom, než naši súperi.
Bolo pre Slováka ťažké udomácniť sa v zahraničnej kabíne?
Zmena nikdy nie je jednoduchá a domáci sú domáci. No Taliani sú tiež kamarátska nátura, navyše, rýchlo som sa naučil jazyk, takže to celkom išlo. V zahraničí som pochodil veľa klubov, ale s personálnymi problémami som sa v šatni našťastie nestretol.
Pôsobenie v akadémii „Bianconeri“ bolo úžasné, účinkovali sme v mládežníckej Lige majstrov, vyhrali domácu súťaž i pohár, Coppa Italia, finále sa hralo na 70-tisícovom Stadio Olimpico v Ríme, tam sa tiež nedostane každý.
V ročníku so mnou vyrastal napríklad brankár Emil Audero, neskôr prestúpil do Interu Miláno, štyrikrát ovládol Seriu A, alebo Daniele Rugani, ktorý sa presadil v Juventuse.
Chválili v Turíne viacej vás alebo Jakuba Hromadu?
Nehrali sme na rovnakom poste, to nemôžem hodnotiť. Aj na tréningy s áčkom nás premiérovo zavolali v takmer rovnakom čase (smiech).
A tak ste z večera do rána zdieľali šatňu s ikonami svetového futbalu ako Gianluigi Buffon, Andrea Pirlo, Paul Pogba, Carlos Tévez, Álvaro Morata, Arturo Vidal či Kingsley Coman. Dokážete ešte každého, či už ľudsky alebo futbalovo, priblížiť aspoň jednou vetou?
Kedykoľvek. Obrovské osobnosti a zároveň úplne normálni ľudia, nikdy sa nevyvyšovali.
Buffon bol a navždy bude nesmrteľnou legendou, hoci už mal svoj vek a trénoval menej, stále sa choval ako obrovský profík. Často som s ním na mini-hrách skončil v jednom tíme, no či som ho niekedy vôbec prekonal, si veru nespomeniem.
Pirlo je osobnosť sama o sebe, veľký futbalista. Vždy som obdivoval jeho kopaciu techniku, keď po tréningu piloval priame kopy, ten spôsob, akým vedel trafiť loptu... Skrátka, z desiatich striel ho na milimeter poslúchlo deväť, všetci iba civeli.
Pogba by v kabíne rozosmial hocikoho, aj v deň štátneho smútku, akčný týpek. Pesničky, tanec, zažili sme s ním všeličo. Mal neskutočnú sezónu, zdobila ho skvostná forma, plus tá jeho strela... Extrém.
O Tévezovi by ste na tréningu nikdy nepovedali, že ten chlap dokáže rozhodnúť zápas, ani raz nespravil čosi špeciálne. No akonáhle bolo treba ísť naostro, ukázal úplne inú tvár, ako vymenený. Morata bol iný typ, prišiel zo Španielska, mladé ucho, no už s trofejami z Ligy majstrov. Potreboval si však zvyknúť, na taliansky štýl, taktiku a tak ďalej. Boli sme párkrát na káve, skvelý človek.
Vidal – čistá juhoamerická krv, nedajbože, aby ste ho kopli, okamžite by vám to dvojnásobne vrátil. Coman bol asi najrýchlejší hráč, akého som videl. Keď si hodil loptu, nikto ho nechytil.
Ako stopér ste ale zrejme najpozornejšie sledovali skupinku Chiellini, Bonucci a Barzagli, jednu z najlepších obranných trojíc v dejinách futbalu.
Bezpochyby. Živo si pamätám, ako sme, spolu s niekoľkými ďalšími chalanmi z akadémie, kráčali na prvý tréning s áčkom. Chiellini sa pri nás okamžite pristavil – ahojte chlapci, nič sa nebojte. My sme takisto len ľudia, rovnakí ako vy, nerobíme medzi sebou rozdiely. Hocikedy mi povedzte, čo si myslíte, čo máte na srdci. Môžete mi poradiť a ja, ak chcete, môžem poradiť vám – len som žasol. Na ihrisku by vás rozniesol v zuboch, ale mimo zápasov to bol jeden skvelý a inteligentný človek. Neskutočná charizma.
Aj na lavičke sedeli kapacity najvyššieho rangu – tréneri Antonio Conte, neskôr Massimiliano Allegri.
Druhý striedal prvého práve v čase, keď som k áčku prichádzal na predsezónnu prípravu. Začínali sme s Contem, ale o mesiac či dva prišiel Allegri. A my sme za leto vymenili asi tri alebo štyri hotely. Fanúšikovia s jeho angažovaním nesúhlasili, niesli ho ťažko, nechceli nás pustiť ani do tréningového centra, lebo oni tu bývalého kouča AC Milána predsa tolerovať nebudú. No časom, keď priniesol výsledky, si obľúbili aj jeho.
O Contem sa hovorí, že intenzita jeho tréningov zabíja, o Allegrim, že šance mladým hráčom rozdáva nerád. Súhlasíte?
Áno, s jedným i druhým, zažil som oboje. Pod Contem sa takmer povracali aj ostrieľaní borci, takú tvrdú prípravu som inde nezažil.
A, nuž, Allegri bol typ, ktorý šiel vyslovene na istotu. Mal radšej skúsenejších, neexperimentoval. Ale to v Taliansku platilo globálne. Dnes sa situácia možno trošku zlepšila, no v tom čase, aj keď to porovnám s Anglickom či inými krajinami, dostávali v Serii A mladíci príležitosti len vo veľmi výnimočných prípadoch.
Vy ste boli ďaleko od zápasovej nominácie?
Práveže nebol. Už som mal ísť na ligový duel do Cagliari, ale dva dni predtým som si natiahol lýtko.
Zlomový bod kariéry?
Asi áno. Vo futbale treba mať aj šťastie a správnych ľudí okolo seba. Jasné, človek si všetko musí vydrieť a keď na to raz nemá, tak nemá, nikto vám zadarmo nič nedaruje. Ale keby mi osud v takýchto okamihoch aspoň trošku prial, mohla moja kariéra možno... Dopadnúť inak. Ale taký je život, športový obzvlášť, nerobím si z toho ťažkú hlavu. No vycestovať na súťažný zápas s Juventusom, to tiež nezažil každý.
Po vyliečení sa šanca už nenaskytla?
Neskôr nastala aj situácia, že mužstvo, hoci malo v kádri tridsať hráčov, trpelo na početné zranenia a súpisku dopĺňalo juniormi. Ale mne sa tejto možnosti už nedostalo.
Netreba však zabúdať, že práve v čase, keď ste do klubu prišli, začala azda jeho najúspešnejšia éra. „Bianconeri“ v Taliansku od roku 2012 získali deväť titulov v rade, dvakrát prenikli do finále Ligy majstrov, skrátka, trafili ste azda najlepší Juventus v histórii. S obrovskou konkurenciou.
Veď práve. Aj preto som sa zrejme v prvom tíme nepresadil. „Juve“ patrilo k absolútnej svetovej špičke a za tie roky celkovo, pamätám si dobre, z mládeže do áčka zobrali len Giovinca, aj to šiel najprv hosťovať do Parmy, a Ruganiho, ktorý sa rovnako musel rozohrať inde. Zostavu tvorili miliónové superhviezdy, každoročne hrali nejaké finále, brali titul za titulom. Naozaj nebolo jednoduché, aby chalan z akadémie prerazil.
V dnešnom Juventuse by ste s vtedajšou formou možno šancu dostali.
To je presne to. Dnes, po obmene kádra, vidíme úplne iný Juventus, s celkom novou filozofiou, viac zameranou na odchovancov. Pred desiatimi rokmi však razil odlišnú cestu, obzvlášť pod taktovkou Allegriho.
Kvôli tomu ste na jar 2015 volili prestup do Sampdorie?
Aj kvôli tomu. V Turíne mi ešte rok a pol platil kontrakt, no vyhodnotil som to tak, že v Janove dostanem väčší priestor. Predsa len, nehrali o Európu. Bolo to priemerné mužstvo, no stále účinkujúce v jednej z top piatich líg sveta.
Samuel Eto’o, Sergio Romero... Vítala vás veselá partička.
To teda! Eto’o ma dokonca vozil na tréningy, býval som neďaleko neho, vždy sa po mňa zastavil. Veľký človek, skutočný kaliber. Štyrikrát dvihol nad hlavu pohár pre šampióna Ligy majstrov, štyrikrát sa stal najlepším futbalistom Afriky, z tohto pohľadu je spoločne s Yayom Tourém najlepší v histórii, no stačilo, že ma párkrát zočil ísť pešo hore kopcom, mladého hráča, a prihovoril sa mi, že kľudne môžem chodiť s ním autom.
Namiesto poriadnej šance v áčku Sampdorie však prišli hosťovania v druholigovej Latine Calcio či treťoligovom Arezze. Sľúbilo vám vedenie janovského celku niečo iné?
Jednoznačne som očakával väčší priestor. No prichádzal som pod vedením Waltera Zengu, ktorého krátko po mojom prestupe nahradil Vincenzo Montella. Preferoval iný typ hráčov, taktiež staval na skúsenosti. Šiel som hosťovať, musel som sa totiž už niekde rozohrať.
V Latine som debutoval v mužskom futbale, ale klub pre finančné problémy zanikol. Peniaze, ktoré mi dodnes dĺžia, už zrejme neuvidím. Ale aby skrachoval mančaft z druhej talianskej ligy? To nie je bežné.
V Arezze nám počas sezóny strhli 18 bodov, zachránili sme sa v poslednom kole, napriek tomu pôsobenie v Toskánsku musím nazvať mojou najlepšou sezónou v seniorskej kariére. Aj tam sa síce dostavili finančné problémy, no šli sme ďalej, aj po odrátaní bodov, robota sa dotiahla do konca, najmä vďaka partii a fanúšikom. Po udržaní sa v tretej lige nás čakalo asi päťtisíc ľudí, a bez problémov by som stavil, že ich bolo ešte viacej. Pravá futbalová rodina, niektoré priateľstvá vydržali doteraz. Arezzo prežilo najhoršie a dnes hrá o postup do Serie B.
Nasledovali krátke angažmány v piatich talianskych mužstvách z nižších súťaží, pár mesiacov ste prečkali bez klubu. Čo sa stalo, respektíve, čo sa dialo? Prestali ste si tričko pod dresom obliekať naopak?
(Smiech) Paradoxne neprestal. Po zranení v Juventuse sa to akosi zlomilo. Jedna situácia nadväzovala na druhú, možno to tak malo byť. Po konci v Arezze mi v tom istom roku končil aj kontrakt v Sampdorii. Zmenil som agenta, podpísal istého Taliana, no ten mi do zmluvy zakomponoval šialenú výkupnú klauzulu, neverím, že by také peniaze za mňa niekto niekde zaplatil. Nedohodli sme sa na tom, ale nemohol som to zmeniť, bolo už neskoro. Neskôr trval na tom, aby som prestúpil niekam, kde som vôbec ísť nechcel. Nebudem o nikom hovoriť v zlom, ale tento pán robil veci, s ktorými som absolútne nesúhlasil.
V jednom rozhovore ste priznali, že s odstupom času by ste v kariére pár krokov spravili inak. Predpokladám, že toto je jeden z nich.
Áno. No hlavne by som sa k mužom tlačil skôr, odišiel sa niekam rozohrať, pozbierať zápasovú prax. Veľa mojich rovesníkov v Taliansku už v šestnástich či sedemnástich rokoch hosťovalo v nižších súťažiach. Po niekoľkých sezónach sa do klubov vracali ako hotoví futbalisti.
Keď to trochu otočím, inými krokmi by ste sa zase možno nedostali do semifinále majstrovstiev Európy či osemfinále majstrovstiev sveta.
Máte pravdu. Reprezentoval som od pätnásť až do dvadsaťjeden rokov, krásne spomienky. Hájiť farby svojej krajiny a nastupovať na zápasy s hymnou v ušiach je asi tá najväčšia hrdosť, akú vo futbale môžete zažiť. Euro a MS do 17 rokov boli totálnym vyvrcholením, veď sme čelili súperom ako Brazília a dostali sa medzi štyroch, respektíve šestnásť najlepších.
Marek Rodák, Filip Lesniak, Denis Vavro, Lukáš Haraslín, Tomáš Vestenický, ale aj Lukáš Čmelík, Martin Slaninka či Miroslav Káčer – váš ročník nemohol byť nabitejší. O kom z kádra by ste vtedy povedali, že to dotiahne najďalej?
To asi nemohol, ale presadiť sa zrejme nikdy nemôžu všetci. S niektorými som v kontakte dodnes, napríklad s Lukášom Haraslínom máme veľmi dobrý vzťah. Ako futbalista je európska trieda, nespornú kvalitu mal vždy, ale či by som pred rokmi tipoval, že dokráča tak ďaleko? Ťažko povedať, mužský a mládežnícky futbal sú ako dva svety.
Stretávali sme sa aj v Taliansku, býval neďaleko, tiež to v Sassuole nemal ľahké. Spravil preto, zdalo by sa, krok späť, lenže ten ho napokon vystrelil o tri dopredu. A o tom to celé je. Každý za svoje rozhodnutia zodpovedá sám. Kam vás dovedú, ukáže čas.
Vtedajší tréner Ladislav Pecko, keď sa ho pred šampionátom pýtali na najzaujímavejšie mená v tíme, vyzdvihol práve vás.
Vidíte, boli aj také časy (úsmev).
Vy ste sa v roku 2023 rozhodli vrátiť na Slovensko. Ako často ste otázku – čo robí bývalý stopér Juventusu v šiestej lige? – počúvali po príchode do Vyšných Remiet?
Veľmi často, verte mi. Nie je to bežné, priznávam. Ale tak som sa rozhodol. Trápili ma, a stále trápia, zdravotné problémy. Keď sa kopia zranenia, odohráte jeden zápas, potom tri pauzujete a takto dookola, človek stratí chuť. Povedal som si, že skúsim pohľadať šťastie doma, na Slovensku. A určite to neľutujem.
V prvých dvanástich zápasoch ste strelili šestnásť gólov, stále ako stopér? Spoluhráči i súperi musia mať veľký rešpekt.
Občas vybehnem aj do útoku, veď tento futbal je už aj tak len o partii. Preto ma mrzí, akí k sebe na Slovensku vieme byť zlí, ako si dokážeme závidieť. Až som z toho prekvapený.
V kabíne úcta panuje stále, no hoci momentálne kvôli zraneniam a rodinným povinnostiam na futbal nechodím, musím odokryť aj druhú stránku. Niektorí si v týchto malých súťažiach dobre že nejdú ruky-nohy polámať, lebo – veď ja teraz ukážem tomu Vargovi, a neviem čo. Z podaktorých tiahne strašná závisť, ale aj takí sú ľudia, beriem to. Každý si môže rozprávať koľko chce, to, čo ste zažili, vám nik nevezme.
Mal som aj ponuky z vyšších súťaží, ale tam treba veľa cestovať, zabíjať víkendy, a to pri práci na smeny stíhate ťažko. Keby človek z toho aspoň vyžil, ale tu na východe sa to pomaly finančne neoplatí ani keď hráte za Michalovce. Ľahko som zhodnotil, že sa budem radšej venovať rodine. Futbal už beriem len ako zábavu, nie prioritu.
Keď sa dívam za seba, áno, možno by som spätne spravil niečo inak, ale nemám výčitky. Zažil som toho dosť, videl veľa, pochodil svet. Vyrastal som s hráčmi, ktorých iní vídajú len v telke. Mám rodinu, prácu, postavený dom, s manželkou čakáme druhé bábätko, som šťastný, nechýba mi nič. Všetko je ako má.
Tričko stále nosíte opačne? Možno vám nosí šťastie mimo futbalu.
A uveríte mi, že nosím? Asi to predsa len bolo na niečo dobré (úsmev).
Pozrite si zostrih východniarskeho derby v Niké lige medzi Prešovom a Michalovcami:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
