Krutá vojna vyvraždila viac než pol milióna populácie, ľudia nemali elektrinu, vodu ani peniaze. V čase, keď chlapec v jeho veku iba sníva a sústredí sa na školu či ambície, musel rozmýšľať, ako utiecť smrti. Sýrsky supertalent dospel skôr než ostatní. V štrnástich utekal z domu, vyrastal v slávnom Juventuse Turín, trénoval s Maldinim a pod dohľadom bývalého asistenta trénera Realu Madrid odmietal ponuky z AC Milána či Atalanty Bergamo. Ammar Ramadan prežil. A jeho sen takisto.
Otca volajú Ronaldo zo Sýrie, v krajine je národná legenda. Syn a držiteľ rodinnej tradície sa už na Slovensku cíti ako doma.
„Vždy som hľadal pokoj. A tu som ho našiel,“ odkrýva vo veľkom exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk sýrsky reprezentant, v momentálnej forme azda najzaujímavejší hráč Niké ligy.
V lete sa o jeho služby zaujímal aj tréner Weiss a Slovan Bratislava, 24-ročný diamant Dunajskej Stredy by však dnes „belasého“ rivala radšej predbehol v boji o titul.
„A to nie je žiadne tajomstvo! Túžba získať trofej je v DAC obrovská,“ burcuje dva mesiace pred štartom jarnej časti Ammar Ramadan.
Mnoho Slovákov toho o vašej krajine veľa nevie. Aké bolo vyrastať v Sýrii, kým neprišila vojna?
Naša krajina je, tak ako ostatné štáty Stredného východu, trochu špecifická. Máme odlišnú kultúru, vyrastal som asi v iných mravoch ako ľudia na Slovensku. Tým určite nechcem povedať, že tu je to zlé a u nás dobré, alebo naopak, no naše zvyky a denná rutina skrátka vyzerajú inak. Sme viac rodinne založení, s najbližšími trávime veľa času a všetko sa točí okolo nich.
V Európe, akonáhle chlapec dovŕši 18 rokov, sústredí sa len na to, ako sa konečne odsťahuje. U nás to nie je zvykom. Možno viete, že v Sýrii muž so ženou pred svadbou žiť nemôžu, do vlastných príbytkov sa tak presúvame až po zväzku. Dovtedy všetok čas trávime s rodinou.
O to ťažšie pre mňa bolo v tak mladom veku odísť a vyrastať v zahraničí. V cudzej krajine, s odlišnou kultúrou a bez rodičov som sa musel naučiť úplne nové veci. No to je život a takéto situácie z nás robia iba silnejších. Dospievame rýchlejšie, čelíme nástrahám, stávame sa samostatnejšími.
Rok 2011 zrejme totálne zmenil životy všetkých Sýrčanov...
Ako hovoríte. Predtým sme žili, okej, možno nie najlepší život, ale minimálne veľmi dobrý, hlavne v pokoji a bez strachu. No od roku 2011 to bol úplne iný príbeh. Nikto nepredpokladal, že sa konflikt tak rozrastie a naše osudy na štrnásť rokov postihne vojna, ale nanešťastie sa to stalo.
Teror azda najbolestivejšie zasiahol práve moju generáciu, prišiel v čase, keď sme boli v najlepšom veku. Keď môžete slobodne rásť, rozvíjať sa, máte otvorené možnosti. Vo veku, keď sa máte sústrediť len na školu, šport, na vaše ambície, bojovať za svoje sny a budúcnosť. Namiesto toho sme sa museli sústrediť na to, ako utiecť pred smrťou. Z mladého chlapca by v Sýrii v tom čase len ťažko vyrástol profesionálny športovec.
Akoby toho nebolo málo, veľké zemetrasenie pred dvoma rokmi zasiahlo aj domy vašich rodinných príslušníkov.
Bohužiaľ, všetko sa dovalilo naraz a náhle, aj zemetrasenie, s ktorým takisto nikto nerátal. Vyčíňalo vo viacerých oblastiach, totálne zničilo aj moje rodné mesto a vyžiadalo si veľa obetí. Chvalabohu som v tom čase v krajine nebol, no moji príbuzní áno. A mali naozaj veľké šťastie, že prežili. Pred takým obrovským zemetrasením nebolo jednoduché ujsť. So zemou nezrovnalo len domy či autá, ale aj veľké budovy. Všetko je fuč, nezostalo po nich nič.
Vojna za štrnásť rokov vyvraždila viac než pol milióna populácie. Aká je situácia dnes?
Oveľa lepšia. Bývalý prezident vlani utiekol z krajiny a Sýriu sa, povedzme, podarilo liberalizovať. S novou vládou sme opäť začali skutočne snívať. To, čo sa dialo posledných štrnásť rokov, nebola len vojna. Bola to katastrofa pre 80 až 90 percent národa. Ľudia nemali vodu, elektrinu ani peniaze na jedlo, museli sa obzerať po základných potrebách pre život. Konflikt poznačil ekonomiku i psychiku.
Diali sa veci, aké si dovtedy nikto nevedel predstaviť. Exprezident kontroloval celú krajinu, všetci žili v strachu, ak niekto vyjadril svoj názor, nesúhlas, alebo sa nebodaj posťažoval, zabili ho. Preto sme tak dlho nemohli nič zmeniť. Verím, že našim ľuďom, najmä deťom a mladým, svitá na lepšie časy. Že sa začnú diať zmeny k lepšiemu, aspoň malé. Aj veľké, samozrejme, ale i tie začínajú od tých malých.
V roku 2015 ste preto utiekli do Talianska. Aké to vôbec je, keď 14-ročný chlapec musí z večera do rána všetko nechať za sebou a odísť na iný kontinent?
Viete, bol som mladý, skoro dieťa, chcel som len hrať futbal, zažiariť v klube a predviesť svoje kvality, nič iné ma nezaujímalo. Užíval som si každý moment s loptou a nad ďalekou budúcnosťou sa absolútne nezamýšľal, pretože to v takom mladom veku ešte skrátka nerobíte. Ale moji rodičia našťastie rozmýšľali dopredu. Videli moje schopnosti, talent a chceli, aby som dokázal niečo špeciálne, nie „len“ hral futbal v Sýrii, kde v časoch vojny ani nebolo jasné, či vôbec pred sebou niečo mám.
Museli spraviť riskantný krok, no náš život bol vtedy samý risk, takže sme riskli aj toto. Otec sa rozhodol zobrať ma do Európy a zabezpečiť mi lepší život, lepšiu budúcnosť. Vedeli sme, že nás nečaká nič jednoduché, pretože odísť zo Sýrie, uprostred vojny... Náš pas nemal takpovediac žiadnu hodnotu. Keď ľudia v zahraničí počuli, odkiaľ sme prišli, dookola opakovali len – prepáčte, nevieme vám pomôcť. Čelili sme rôznym prekážkam, mnohých komplikáciám. Bola to náročná, no hlavne veľmi poučná, a preto vlastne skvelá cesta.
Vaša mama so staršou sestrou a mladším bratom zostali v Sýrii?
Áno. Do Európy som šiel iba s otcom, ktorý pri mne zostal asi deväť mesiacov – dokým som ako pätnásťročný podpísal v Juventuse. Potom sa vrátil späť za ostatnými.
Pre problémy kvôli „slabým“ dokladom ste dlho nemohli hrať, a tak ste polroka trénovali individuálne pod dohľadom Itala Galbiatiho, bývalého asistenta Fabia Capella v Reale Madrid či AC Miláno. Ako ste sa k nemu vôbec dostali?
Po príchode do Talianska sme sa okamžite začali obzerať po kontaktoch, ktoré by mi umožnili sa niekde aspoň ukázať. Hoci aj v maličkom klube či akadémii. Natrafili sme na akadémiu Cimiano v blízkosti Milána, patriacu pod AC, a náhodne stretli istého pána z Egypta, ktorý mi veľmi pomohol dostať sa tam na skúšku. Najskôr ma však kvôli mojim papierom, samozrejme, trikrát odmietli.
Potrebné doklady som si sám vybaviť nedokázal a oni tvrdili, že nemajú peniaze, aby mi pomohli. Vraveli sme, len mi dovoľte sa predviesť s loptou a potom uvidíte, ale nezabralo. Až sme stretli Itala, ktorý v Cimiane pracoval ako manažér, zodpovedal za talenty. Napokon mi dali šancu pri o dva až tri roky starších chalanoch. Naskočil som na 20 minút a z prvého dotyku strelil krásny gól. Vtedy sa všetko zmenilo.
Papiere boli zrazu bez problémov na stole, však?
(Smiech) Samozrejme, všetko bolo pripravené. Aký to zázrak, že? Ale taký je život.
Italo hneď povedal – toho chlapca chcem, beriem si ho pod patronát a dostanem ho do veľkého klubu. V môj talent veril viac než ktokoľvek.
Tréningy pod osobnosťou jeho rázu museli byť veľká škola.
Ou, to teda. Obrovská. Veľký človek.
Oficiálne som ešte za klub ani akadémiu hrať nemohol, musel som čakať polroka. Celý ten čas sa mi individuálne venoval. Keď som konečne nastúpil, v piatich zápasoch som trinásťkrát skóroval. A začali sa o mňa zaujímať veľkokluby.
Futbal však musí byť populárny aj u vás doma. Veď vášho otca Munafa, bývalého reprezentanta, volajú Ronaldo zo Sýrie.
(Smiech) Áno, strelil veľmi populárny gól, vystrihol podobné nožnice ako Cristiano v Lige majstrov. Otec patrí k najväčším futbalovým legendám Sýrie, hral aj na majstrovstvách sveta do 21 rokov, skóroval proti futbalovým veľmociam, napríklad Anglicku.
A vy ste pôsobili v akadémii Juventusu presne v čase, keď za áčko turínskeho klubu žiaril skutočný Ronaldo. Pekná paralela.
To áno, veľmi.
Aké bolo vyrastať s talianskymi reprezentantmi a dnes už hviezdami Moiseom Keanom, Fabiom Mirettim či Nicolom Fagiolim?
Úžasné a úplne iné ako v hociktorej akadémii či klube, kde som pôsobil predtým. V Juventuse to zďaleka nie je len o futbale, naučia vás všetko. Odmalička sa musíte správať ako profesionál, na ihrisku i mimo neho. Jasné, nebolo to ľahké, potreboval som čas, ale na konci dňa som v Turíne strávil tri nádherné roky, ktoré mi zmenili život. Bez nich by som sa v Európe neudržal, až tam som sa skutočne adaptoval na tunajší život.
Opäť som si mohol naplno užívať to, kde práve som a sústrediť sa len na svoje výkony. S Keanom a Fagiolim sme aj v škole chodili do rovnakej triedy, obaja sú moji kamaráti, najmä s Nicom sme si boli veľmi blízki, stále sme v kontakte. Keď som videl ich kvality, vedel som, že to dotiahnu na najvyšší level a keď sa na nich pozerám dnes, môžem len konštatovať, aké je skvelé, že som ich stretol a obliekal s nimi ten istý dres.
Neskôr sa z neho stal môj súper, no dlho som trénoval aj s Danielom Maldinim, ešte pred podpisom v Turíne ma totiž Galbiati vzal na skusy do AC Milána. Chceli ma, ale podmienky v Juventuse boli v tom čase oveľa lepšie.
Kto vynikal viacej, vy či Maldini?
Ťažko povedať, v tom čase ma veľmi chválili, no Daniel bol takisto skvelý. Navyše, v klube mal špeciálnu pozíciu, je predsa syn legendy. A to je rozdiel.
Jeho otec je legenda v Taliansku, váš v Sýrii.
Rád by som tvrdil, že nie, ale nanešťastie to je veľký rozdiel. Keby som bol Talian, všetko by bolo iné. Ale veci sú ako sú (úsmev).
Stretli ste aj Paola Maldiniho, Danielovho otca?
Nie, no mal som tú česť spoznať Fabia Capella, Italo ho pozval na kávu a vzal ma so sebou. Skvelý chlap, ďalšia legenda. Jedna z najväčších.
Okrem Juventusu a milánskeho AC vám na stole ležala trebárs i ponuka z Atalanty Bergamo. Keby sa dalo vrátiť v čase, rozhodli by ste sa inak? Sám ste raz povedali, že v Taliansku existujú aj lepšie akadémie, ako tá turínska.
Nič neľutujem, ani by som nemohol, v Juventuse ma naučili mnoho, stretol som tam skvelých ľudí, legendy. Hráčov prvého tímu sme vídali takmer každý deň, niekedy sme spolu jedávali v rovnakej reštaurácii, nádherné obdobie. No bol som mladý a je pravda, že s dnešným rozumom by som sa možno rozhodol ináč. Napríklad v Atalante aj v Miláne dávali totiž v áčku hráčom z juniorky väčší priestor. V Juventuse, naopak, najmä v tom čase, kupovali drahé hviezdy a šanca pre dorastenca bola skôr výnimkou.
Vy ste od nej boli veľmi ďaleko?
Bol som stabilným členom základnej zostavy, patril k najlepším hráčom mužstva, no s prvým tímom žiaľ nikdy netrénoval. Chlapcov z nášho ročníka pritom na tréningy k áčku brať zvykli, najčastejšie však domácich, Talianov. Čakal som na šancu, aspoň raz si s nimi zatrénovať, no nikdy neprišla. Možno pre moju národnosť, možno pre niečo iné. Neviem, dôvod nepoznám.
V lete 2021 ste sa cez maďarský Ferencváros a Soroksár dostali na Slovensko. Teraz otočím kartu – čo ste vedeli o našej krajine predtým, než ste tu prestúpili?
Úprimne, nevedel som veľa. Samozrejme, Slovensko som poznal, veď z Maďarska je to na skok, no o kultúre a podobných veciach som dovtedy nepočul takmer nič. Keď mi prvýkrát zavolala Trnava, nezaujímal som sa až tak o krajinu, do akej idem, sústredil som sa v prvom rade na to, aby som zo seba vymačkal to najlepšie.
Dnes, po štyroch rokoch, ako sa tu cítite?
Skvelo, ako doma, vážne. Mám tu dobrý život, ľudia sú milí, žiadne problémy, hoci okrem futbalu nerobím nič špeciálne. Z tréningu domov, z domu na tréning, raz za týždeň či dva skočím do Viedne pozrieť kamarátov zo Sýrie. Povedzme, že si užívam mestský život. Vždy som hľadal pokoj. A tu som ho našiel.
Čo slovenčina?
Tak, niečo som sa naučiť musel (smiech). So slovenskými spoluhráčmi mám výborné vzťahy, vždy sa ich snažím osloviť po slovensky, ale nie som teda žiadny profík. Navyše, v DAC sa rozpráva skôr po maďarsky. No otázku „ako sa máš“ vám budem rozumieť.
Kabína Dunajskej Stredy je možno najmultikultúrnejšia v lige, veď aj v poslednom kole nastúpilo v základe až desať rôznych národností. Ako tím ste však napriek tomu vynikajúci.
Asi je to dobrá stratégia (smiech). Máme naozaj silného tímového ducha a medzi sebou perfektné vzťahy. Nezáleží na tom, že pochádzame z rôznych kútov sveta, vždy nájdeme cestu, ako sa zjednotiť. Myslím, že sme skvelý tím, plný úžasných osobností, čo z nás robí ešte lepších priateľov, ba až rodinu. A to samozrejme vo veľkom ovplyvňuje našu tvár na ihrisku.
Pred médiami ste viackrát zopakovali, že na Žitnom ostrove veľa zmenil príchod trénera Branislava Fodreka. Nielen v tíme a v klube, ale aj vo vás. Napríklad, za celú minulú jeseň ste nedali ani jeden gól, kým na jar, po jeho príchode, až jedenásť. A v aktuálnom ročníku vaša úchvatná forma len graduje.
Presne tak, a nemám problém to povedať znovu. Príchod pána Fodreka a jeho realizačného tímu mi zmenil život. Pod Xiscom (bývalým šéfom lavičky) som sa vôbec necítil dobre. Nemal som minutáž, nevedel nájsť samého seba ani svoje miesto v tíme, chcel som opustiť klub. Bývalý trénerský štáb neveril v moje schopnosti, nedal mi poriadnu šancu. Ani systém nebol zrovna moja šálka kávy, hrali sme 5-3-2, bez desiatky, bez krídel, vlastne pre mňa vo formácii neexistoval post. Preto som bojoval za odchod. A bol naozaj blízko tomu, aby som v zime aj skutočne odišiel.
Život to však opäť zariadil, v decembri prevzal kormidlo nový tréner a ja som sa rozhodol zostať. V prvých troch zápasoch pod jeho velením som sa trikrát ocitol v základnej zostave a konečne sa cítil vo svojej koži. Systém, akým hráme, sloboda, akú mi dal a že mi od prvého dňa veril – moje nastavenie sa kompletne zmenilo. Preto sa momentálne z plných síl snažím, aby som mu to všetko vrátil.
V lete ste pre náš web vraveli, že máte veľa ponúk zo zahraničia a tiež, že „Dunajská Streda je pre mňa kľúčovým krokom v kariére, veľmi som sa tu zlepšil, ale uvidíme, čo príde v nasledujúcich týždňoch. Budúcnosť mám pred sebou.“ Napodobniť trebárs kroky Vakouna Baya (Udinese) či Nikolu Krstoviča (Atalanta Bergamo) by bolo krásne, však?
Jednoznačne, vždy som vravel, že práve toto je dôvod, pre ktorý hrám futbal, nikdy sa nevzdávam. Prekonal som už dosť veľké, možno sa dá povedať, že obrovské prekážky, no od snívania a viery v to, čo môžem dokázať, ma nikdy neodradili. Samozrejme, na to, aby ste mohli rásť, potrebujete aj vhodné zázemie, ani tým najväčším hviezdam sa nebude dariť, ak nepôsobia v prajnom prostredí. A ja ho pod Braňom mám. Futbal však nehrám preto, aby som si udržal súčasnú pozíciu. Vždy som chcel napredovať, dostať sa na ďalší, opäť vyšší level. A predviesť sa pred celým svetom.
Cítite sa už byť pripravený aj na jednu z top piatich líg sveta?
Myslím, že áno. Zlepšil som sa po všetkých stránkach, fyzicky, mentálne, na ihrisku aj mimo neho. Verím, že som pripravený.
Viete, niekomu môže vyjsť jedna sezóna, vystrelí, no v ďalšej upadne a zistí, že ešte dostatočne pripravený nebol. Ja som si to chcel overiť. Preto som si na začiatku aktuálneho ročníka povedal, že najprv musím nadviazať na výkony z toho minulého, možno ich ešte vylepšiť a tak samému sebe i okoliu potvrdiť, že som pripravený hrať na najvyššom leveli. Myslím, že sa mi to podarilo. Hrám s veľkou vášňou a neviem sa dočkať nových výziev.
Leto teda vo vašom prípade môže byť veľmi zaujímavé. Možno aj zima.
Áno, nikdy neviete. S Dunajskou Stredou som sa dohodol na novom kontrakte, veľa sme o tom debatovali, ale určite som ho nepodpísal preto, aby som tu zostal ďalšie tri roky. DAC o tom vie, nie je to žiadne tajomstvo.
No ešte predtým by som klubu rád pomohol niečo dosiahnuť. Ambície pred štartom sezóny boli skutočne vysoké, túžba vyhrať trofej je tu obrovská. Aj to je dôvod, prečo som zostal.
Ale na druhej strane, keď príde dobrá ponuka, vedenie mi určite nebude stáť v ceste. Ja zase určite nekývnem na prvú, čo príde. Kým nedorazí tá správna, neodídem. Preto sa momentálne sústredím len na Dunajskú Stredu, aby som tu zo seba vydal to najlepšie. Milujem tento klub, fanúšikov i všetkých ľudí okolo a chcem pre nich vybojovať čo najviac. A keď sa dostaví zaujímavá ponuka, budem sa ňou zaoberať. Ako som povedal – nikdy neviete, všetko sa môže v sekunde zmeniť. Ako v zime, tak v lete.
Tréner Weiss o vás hovoril, že ste „výborný a moderný hráč, vyzerá byť aj výborný chlapec. Za posledný rok enormne vyrástol. Je ozdobou a ťahúňom Dunajskej Stredy“ a priznal, že o vás takisto mal záujem. Hrali ste v Trnave, teraz kúzlite v DAC. Viete si predstaviť, že by ste jedného dňa nosili dres Slovana?
Najprv by som chcel pánovi Weissovi poďakovať za krásne slová, je to česť, od veľkej legendy slovenského futbalu. Rešpektujem ho a mám ho rád, v kariére dosiahol veľa, naposledy hral so Slovanom Ligu majstrov, a to vôbec nie je jednoduchá záležitosť.
Ak mám byť úprimný, áno, „belasí“ ma v lete kontaktovali, ale pripojiť sa k nim by bolo trochu zložité, pretože mám v DAC stále platný kontrakt a ku klubu chovám obrovský rešpekt. No ak by aj som niekedy na Tehelné pole náhodou šiel, neznamená to, že som sa zachoval neúctivo voči Dunajskej alebo niečo podobné. Tak to skrátka v profesionálnom futbale chodí a všetci to musia akceptovať. Nehovorím, že sa to niekedy stane, no opäť – nikdy neviete.
Doteraz sme, samozrejme, nemali žiadne rokovania a ja ani nikto netušíme, či k nim niekedy príde alebo nie. Navyše, moja predstava o nasledujúcom futbalovom kroku je trochu iná. So všetkou úctou, rešpektom a vďačnosťou, pomýšľam na kvalitnejšiu ligu, ešte vyšší level, možno jednu z top piatich. Lebo si uvedomujem, že kombinácia môjho veku, štatistík a výkonov mi to momentálne umožňuje. A preto sa k tomu snažím aj smerovať.
Dnes je Slovan vašim súperom a Dunajská Streda od príchodu Branislava Fodreka prehrala len štyri zápasy. Na druhej strane – slovenskú ligu nikdy nevyhrala. Nastal správny čas?
Presne tak! To je to, na čom všetci pracujeme. Ako ste povedali, Dunajská Streda ligu nikdy nevyhrala. Naším jasným cieľom, so všetkou pokorou, je to tento rok zmeniť a nie je to žiadne tajomstvo. Chceme vyhrať každý zápas a pobiť sa o titul. Nie sme tu preto, aby sme skončili druhí či tretí, zďaleka nie. Naše ambície sú vyššie. Opakujem – aj to je dôvod, prečo som podpísal nový kontrakt – aby som sa s čistou hlavou mohol koncentrovať na úspech.
Slovan sme porazili predtým a chceme ho pokoriť znova. Stále sme len v polovici súťaže, sezóna je dlhá, duelov proti priamym konkurentom bude ešte veľa. Čaká nás však kvantum práce, musíme tvrdo makať.
Viete, presne o tom je podľa mňa futbal. Ak nemáte poriadne sny, na najvyšší level sa nikdy nevyškriabete. Veľakrát sme sa o tom rozprávali aj s vedením klubu – máme skvelé podmienky i kvalitu kádra, teda všetko potrebné. Tak prečo nie? Už pod Adriánom Guľom sme boli strašne blízko. Našu silu sme ukázali mnohokrát, aj vo veľkých zápasoch. Jasné, boli aj zbytočné straty, keď sme mohli brať tri body a v závere prišli o dva, ale vďaka tomu dnes vieme, že ak chcete byť majstrom, nestačí vyhrávať len proti veľkým súperom, musíte zvládnuť každý zápas. Na druhej strane – zakopnúť vždy môže aj konkurent, videli sme to na príklade Slovana či Žiliny. Povzbudilo nás to.
Slovan nie je lepší ako my. Takisto sme veľký klub, s veľkými ambíciami. A naši fanúšikovia majú nemalé očakávania. Nebudú akceptovať druhé či tretie miesto, neuspokoja sa s ním. Ani nikto z nás.
Pozrite si zostrih šlágra Niké ligy medzi Dunajskou Stredou a Trnavou, v ktorom hviezdil aj Ammar Ramadan:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
