Jeho mama spievala po boku Karla Gotta, no keď jej syn v dvanástich vyhlásil, že chce byť trénerom, s otcom takmer odpadli. Lenže Dominic Rajna už ako štrnásťročný skutočne koučoval dorastencov, v šestnástich druholigových mužov a rýchlo očaril obe strany oceána. Dnes je najmladším kormidelníkom v histórii Kanady i Slovenska a dokonale spĺňa parametre pojmu svetový unikát. Nech sa páči, jeho príbeh ako na dlani.
Celá rodina pochádza spod Tatier, no on sa narodil za „veľkou mládkou“, v kolíske hokeja. „Ale na zimáku bola extrémna kosa, tak ma rodičia dali na futbal,“ hovorí exkluzívne pre TVNOVINY.sk – výbornou slovenčinou, hoci mu na hlase počuť kanadské „r“.
Vyrastal vo futbalovom laboratóriu, odkiaľ na jeseň prišiel do Podbrezovej – ako najmladší kouč v dejinách Kanady i Slovenska a svetový unikát.
Učil sa od muža, ktorý bol trikrát na majstrovstvách sveta, raz dokonca v semifinále. Netají, že je šéf s tvrdou rukou, žiadny demokrat. „A to nie je arogancia, ale sebavedomie,“ pridáva taktický maniak, ktorý študuje psychológiu na štátnej univerzite v Arizone a hráčom píše aj o jednej v noci – ako legendárny Pep Guardiola.
„Hlavný kouč železiarov Štefan Markulík sa z taktického hľadiska radí k najlepším mladým kormidelníkom na svete. On i generálny manažér Miro Poliaček rozmýšľajú skutočne nadčasovo. Podbrezová raz môže byť najlepšia na Slovensku. Netvrdím, že o dva roky, no do desiatich môže pokojne získať majstrovský titul,“ roztáča debatu do plných devätnásťročný Dominic Rajna.
Nedávno som čítal o istej Márii Rajnej, nadanej hudobníčke, ktorá v roku 2004 emigrovala do Kanady, kde začínala upratovaním bytov, no neskôr spievala aj po boku Karla Gotta. To je vaša mama?
(Veľký smiech) Áno, to je presne ona.
Ctižiadostivosť a cieľavedomosť vašej rodine nechýba, však?
Asi na tom niečo bude. Mamina je v tomto topka. Išla si za, na tú dobu, nereálnym snom, hoci ju babka i ďalší presviedčali, že je to „šaľeny“ nápad.
Nie je hriech, ak rodičia v krajine, kde sa narodil hokej, svoje dieťa prihlásia na futbal?
Veruže je! Verte či nie, dodnes si živo pamätám, ako sme s otcom stáli vo vnútri zimného štadióna a on vyhlásil – „tak sem ťa na tréningy rozhodne voziť nebudem, je tu priveľká zima“. Odvtedy bolo jasné, že hokejista zo mňa určite nevyrastie (smiech).
Nechodia sa Kanaďania na „zimáky“ skôr ukryť pred mrazom?
Kedysi chodili, ale v posledných rokoch už vonku nebýva tá povestná kanadská zima. Skrátka, na futbale bolo jednoznačne „teplejšie“.
Začínal som v Oakville Soccer Club, ako desať či jedenásťročný, teda neskôr, než je bežné. Hrával som stopéra alebo šestku, ale na defenzívneho záložníka som mal príliš veľké nohy, stavali ma tam skôr pre slušnú taktickú vyspelosť, odjakživa som vedel dobre vnímať priestor. No moje výkony neboli optimálne. Ako hovorím, priveľké nohy.
Frázu, že najlepšími trénermi sú práve strední záložníci a stopéri, ste už zrejme počuli.
Svätá pravda. Ale moja kariéra na týchto postoch veru dlhá nebola. Môj najlepší kamarát ma po chvíli v Oakville zavolal do Sigmy FC, áčko brázdi druhú kanadskú ligu, vraj to bude fajn. Tak som sa nechal nahovoriť. No o pár týždňov sme si s tým istým kamošom kopali na ulici a zranil som sa na 18 mesiacov.
Osemnásť mesiacov... To ste si utrhli nohu?
(Smiech) Práveže to vôbec nebolo nejaké „veľké“ zranenie. Natrhol som si predný krížny väz, čo rozhodne nie je na 18-mesačnú pauzu. Lenže doktori akoby nevedeli prísť na to, čo mi je, liečba neodštartovala správne a tak ma postihol syndróm CRPS, teda chronická bolesť spôsobená poškodením nervového tkaniva. Máte zápal, trasie sa vám celá noha, keď sa jej dotknete, ani to necítiť. Dostane ho len hŕstka ľudí, ja som mal to „šťastie“.
Ovplyvnilo vaše rozhodnutie stať sa trénerom viac zranenie alebo závislosť na počítačových hrách FIFA či Football Manager?
Bez debaty zranenie. Niektoré médiá ma pomaly vykreslili ako druhého Willa Stilla, ktorý ako najmladší kouč v top piatich európskych ligách udržal s outsiderom z Reims jednu z najdlhších sérii bez prehry v 21. storočí (19 zápasov pozn. red.), dokonca remizoval na pôde PSG s Messim, Neymarom či Mbappém. A to ani nemal licenciu, iba „skúsenosti“ z Football Managera. Ja však do rovnakej škály zaradený byť nechcem.
Nemyslím to zle, no vzdelával som sa inak. Managera som hrával možno počas kúpania, polhodinku vo vani, žiadna závislosť. Celé dni som trávil nad taktickou tabuľou, uvažoval nad myslením či rozhodnutiami top trénerov a robil si poznámky. Zažral som sa do rozmýšľania nad futbalom v štýle, ako sa hovorí po anglicky – „outside the box“.
Ako 12-ročnému chlapcovi niečo také vôbec príde na rozum?
Pekná otázka. Poviem to takto. Rodičia vždy chcú, aby ich dieťa robilo nejaký šport, hýbalo sa. No ja som mal odmalička pocit, že nebudem hráč, pretože ma čaká čosi lepšie, čosi, čo ma láka viac, než samotné hranie.
Keď som nastúpil, či už ako stopér alebo šestka, nikdy som sa nesústredil na to, čo robiť, keď dostanem loptu alebo aký priestor vyhľadávať. Vždy som skenoval celé ihrisko, či máme ako tím optimálne taktické nastavenie, či spĺňame požiadavky trénera a či sú jeho pokyny pre nás vlastne užitočné.
Presne si pamätám, raz sme prehrali 1:4, odohral som len 20 minút a po ceste domov povedal otcovi, že jednoducho nebudem futbalista, ale tréner. Fakt sa na mňa nahneval, čo chápem, pretože v Kanade to rodičia s financovaním detských koníčkov nemajú jednoduché. Nefunguje to ako na Slovensku, že stačí minimum peňazí, a dieťa môže kopať do lopty. Hradíte nemalé výdavky a decko vám potom v aute zahlási, že chce byť trénerom. No, na šľak trafenie. (smiech)
Keď ste cítili, že niečo z taktického hľadiska nie je správne, odmalička ste sa trénerov snažili usmerniť?
Často mi niečo napadlo, ale hanbil som sa. Dnes mám viac sebavedomia, som skôr extrovert, no ako malý som bol strašný introvert, preto som viac počúval a vnímal, než rozprával. A práve to mi enormne pomohlo.
Hodiny a hodiny som sám pre seba analyzoval rôzne zápasy. Keď mi tréner diktoval nejaké inštrukcie, nezaujímalo ma, či mi tie informácie pomôžu individuálne, ako hráčovi, hútal som len nad tým, prečo mi to vlastne hovorí, ako asi premýšľa on a čo tým chce docieliť. Takto som bol nastavený od skorého veku.
Počas zranenia som svojmu koučovi v Sigme povedal, že tu chcem zadarmo pracovať a trénovať deti. Teda, deti, sám som bol dieťa, tak povedzme, že hráčov o trošku mladších ako ja. (smiech) Mali sme výborný vzťah, ochotne mi pomohol, a tak sa zo mňa razom stal asistent pri deväťročných prípravkároch.
A nevysmiali dvanásťročného chlapca, keď povedal, že chce trénovať deväťročné deti?
Ale jasné, že vysmiali. No všetko potom nabralo rýchly spád. V štrnástich som už robil asistenta pri šestnásť či sedemnásťročných dorastencoch a v pätnástich som v Sigme FC debutoval ako hlavný tréner.
Získať si ako 14-ročný rešpekt u 16-ročných chlapcov je možno ťažšie, než ako 19-ročný pri 30-ročných mužoch, mám pravdu?
Jednoznačne.
Ako ste to dokázali?
Pravdupovediac, ako 14-ročný som to možno ani nedokázal. V tom veku som však ešte nebol hlavným trénerom, preto som sa viac koncentroval na iné veci, než na akési upevňovanie autority. Sledoval som, čo robí hlavný tréner, ako postupuje. Mal som knižku, kde som si zapisoval všetky postrehy o psychologických črtách hráčov. Akú informáciu dostali a ako na ňu následne reagovali. Totálne som sa do toho zažral.
Možno práve vďaka tomu teraz na diaľku študujem psychológiu na štátnej univerzite v Arizone a myslím, že mojou veľkou výhodou a silnou stránkou je najmä komunikácia s hráčmi. Bez toho by som dnes určite nemohol byť trénerom.
Hovoríte, že milujete taktiku, ste maniak, vymýšľaním stratégií žijete od svitu do mrku. Trebárs Pep Guardiola v Bayerne Arjenovi Robbenovi telefonoval o pol tretej ráno, aby mu čosi dovysvetľoval. To je i váš štýl?
Do futbalu som zbláznený, ale najprv musím mať hromadu praxe, veľa sa učiť, vybudovať si niečo vlastné, čo bude odzrkadľovať, že odvádzam poctivú robotu, až potom môžem volať hráčovi o pol tretej v noci a ešte si aj byť istý, že mi dvihne. A to som si zatiaľ zďaleka nevybudoval.
No ak mám byť úprimný, čosi podobné som už vyviedol. Ako hlavný tréner v akadémii Sigmy som raz zverencovi písal o jednej v noci. Bol najlepšie krídlo tímu, možno i celej ligy, no chcel som ho pred zápasom trochu podpichnúť, tak som sa opýtal, či by mu vadilo, ak by poobede hral ľavého obrancu. (smiech)
Ľudské vzťahy, ako aj vzťahy medzi trénermi a hráčmi sú prosto jedna veľká veda. Ide o to, ako spolu vychádzate, a či dokážete správne odhadnúť, kedy treba povzbudiť a kedy, naopak, rypnúť. Zdravý balans by pre každého kouča mal byť alfou a omegou.
Ste tréner s tvrdou rukou alebo skôr demokrat?
Tvrdá ruka, určite. Mám svoj pohľad a stojím si za ním, reči hráčov ma neovplyvnia. Taký anti-kanadský štýl, tam sú ľudia strašne demokratickí.
Skúsim malý slovenský test. Viete, aká je to taktika A-B?
Absolútne, netuším.
Ani bohovi...
Jasné, anglický štýl. Alebo skôr dedinský? (smiech)
Zájdete niekedy, povedzme v rámci prípravy, aj na dedinský futbal?
Zriedka. Otec pochádza z Tomášova, videl som napríklad súboj Tomášovo verzus Nová Dedinka. Ale to bolo také... (smiech)
Ako sa z kouča mládežníckych výberov stane už v šestnástich rokoch šéf lavičky druholigového kanadského celku?
Hlavný tréner dostal červenú kartu, päťzápasový dištanc, tak padla otázka, kto ho zastúpi. V tom čase som bol video-analytikom a prvým asistentom, a hoci pri mužstve figuroval ešte jeden odo mňa starší Grék, dali šancu mne, začo som nesmierne vďačný. Zostávalo sa jej už len chopiť.
Koľko rokov mal najstarší hráč v tíme?
Takmer dvakrát viac než ja, 32.
Reakcia kabíny po zistení, že ju najbližších päť kôl povedie 16-ročné ucho, musela stáť za to.
Bola to katastrofa. Nič horšie som nikdy nezažil. Aby toho nebolo málo, tréningy mal dovtedy výlučne v kompetencii hlavný tréner, takže som rovno šiel koučovať ostrý majstrák, bez prípravy. Keď pred dospelých futbalistov, navyše za takýchto okolností, v šatni postaví tabuľu 16-ročný chlapec, kto ho bude počúvať? Pred výkopom prvého zápasu to bolo naozaj hrozné.
No potom sme vyšli na ihrisko a polčas vyhrali 2:1, neskutočná jazda. Nakoniec sme síce prehrali 2:3, ale na ten duel do smrti nezabudnem.
No situácia sa postupne zrejme zlepšovala, keďže ste už o pol roka robili asistenta a video-analytika Afshinovi Ghotbimu vo Vancouveri FC z elitnej kanadskej súťaže. Úžasné.
Samozrejme. Už to tak raz chodí, akonáhle dostanete takúto šancu, začnú sa okolo vás krútiť médiá a verejnosť skrátka registruje vašu cestu. Ľahko si vás vygooglia na sociálnych sieťach, svet je rýchly. Môj príbeh očaril aj generálneho manažéra Vancouveru, tiež veľmi mladého. Takže sa opäť naskytla výborná príležitosť, ktorej som sa chopil.
Čo ste sa naučili od muža, ktorý trikrát postúpil na majstrovstvá sveta? S Južnou Kóreou v roku 2002 dokonca do semifinále.
Afshin Ghotbi je môj druhý otec, mohol by som o ňom rozprávať dve hodiny. Do života mi dal neskutočne veľa, extrémne ma uskromnil. Stále sme v kontakte a vždy aj budeme.
Prvú ligu hrá v Kanade len osem družstiev, aká je jej úroveň v porovnaní s prvou slovenskou?
Väčšiu kvalitu má prvá slovenská liga, čo odpovedá aj postaveniu vo svetovom rebríčku (Slovensko 46., Kanada 74., pozn. red.). No pozoruhodné je, že ktorýkoľvek kanadský tím by dokázal hrať vyrovnanú partiu s hociktorým mužstvom z americkej MLS, ktorá patrí do top desať na svete. Preto by bolo veľmi zaujímavé sledovať napríklad súboj slovenského a kanadského majstra.
Dánska Superliga je zase trinásta a vy ste pred príchodom na Slovensko šesť mesiacov pracovali v službách jej úradujúceho šampióna. Ako si vás všimol Midtjylland?
Ako som povedal aj predtým, čím viac o vás píšu médiá, tým väčšie kluby a ligy vás budú sledovať. Ľudí z Midtjyllandu zaujala moja práca vo Vancouveri, no opäť to bolo o tom, že im do oka najskôr padol môj príbeh. Zvyšok už sfinalizoval agent.
Ak by sme vo futbale hľadali synonymum pre slovko inovatívny, medzi prvými by nám bezpochyby zišiel na um práve štvornásobný dánsky majster. Klub z 50-tisícového mesta Herning právom nazývajú futbalovým laboratóriom. Vo vyše 30-člennom realizačnom tíme má vraj i experta na krívanie. Naozaj?
Ste už tretí Slovák, ktorý sa ma na to pýta, ale pravda to nie je. Áno, Midtjylland má 36-členný realizačný tím, ale trénera na krívanie nie.
No pravdou je, že Midtjylland má napríklad analytika na štandardky, dátového špecialistu či individuálnych analytikov, ktorí pripravujú trebárs video-zostrihy o každom jednom hráčovi, aby si tréneri mohli detailne pozrieť, ako ich zverenci vykonávali jednotlivé tréningové činnosti, streľbu, dribling, a tak ďalej. Ale to je iba zlomok z mnohých „skúmaviek“ tamojšieho laboratória.
Čo bolo v tomto vedeckom centre vašou úlohou?
Individuálny rozvoj krídelných hráčov, respektíve wingbackov. Zjednodušene – na ihrisku sme riešili všetky detaily týkajúce sa najbližšieho súpera. V podstate som dohliadal na mikro i makroplán ich individuálneho rastu.
Pracovali ste s hviezdami ako desaťmiliónový Franculino, osemmiliónový Dario Osorio či šesťmiliónový Adam Buksa. Tí takisto poslúchali?
Vždy je to o tom, aby ste si dokázali držať odstup, potom vás hráči budú rešpektovať. Ja mám vlastné spôsoby a dovolím si tvrdiť, že fungujú. Takže áno, poslúchali.
Midtjylland vraj hráča, predtým než ho príjme do akadémie, podrobí špeciálnej analýze, kde zisťuje, ako má vyvinuté zmysly, zrak, sluch či pamäť. Toto je pravda alebo výmysel?
Áno, toto sedí.
Hovorí sa, že hromadu analýz využíva najmä pri transferovej politike. Na trhu hľadá nepomer medzi cenou a potenciálom či okamžitým prínosom hráča, vďaka čomu dokáže lacno kupovať a draho predávať, ba čo viac, s kráľovským ziskom. Dáta tiež zúročuje pri zlepšovaní kondície, ale i spánkového režimu, dokonca na zveľadenie komunikácie trénerov smerom ku kabíne či médiám. Vlastne to, ako niekto kope do lopty, je v Midtjyllande až posledná vec.
Áno. Zjednodušene to môžeme pomenovať aj takto.
Tam si človek asi len ťažko vyberie dovolenku.
Práve naopak. V Midtjyllande sa pracuje veľmi efektívne. Zamestnanci chcú mať všetko hotové čo najrýchlejšie a utekať za rodinami.
Možno preto klub, ktorý vznikol len v roku 1999, už stihol trikrát postúpiť do Európskej ligy a raz i do Ligy majstrov. Druhú účasť v milionárskej súťaži mu ale na konci augusta odstrihol Slovan Bratislava. Znamenala aj podľa vás výhra „belasých“ nad Midtjyllandom prehru moderného futbalu, ako tvrdili dánski experti?
Ťažká otázka. Na jej zodpovedanie by som asi potreboval vyššiu licenciu. (úsmev) Jeden klub je už mojím ligovým protivníkom, druhý bývalým zamestnávateľom. Z úcty k obom by som to nerád komentoval.
Historický večer Slovana bol pre vás zrejme najsmutnejšou návštevou Slovenska, však?
Veru, ako hovoríte. Nálada v tímovom autobuse nebola zrovna oslavná.
Už máte naštudované, ako družinu trénera Weissa zdolať, keď jej budete čeliť v nadchádzajúcej sezóne?
Ak mám byť úprimný, Slovan som mal naštudovaný už dávno, v tomto som trochu blázon. Predtým, než som ako tréner prišiel na Slovensko, som si pozrel minimálne jeden zápas každého Nikéligistu. Kamarát z Kanady mi hovorí, že ak niečo mám na svetovej úrovni, tak pripravenosť, na hocičo, vždy som „ready“. Ak by prišla ponuka odkiaľkoľvek, tamojšiu ligu, mužstvá, hráčov i trénerov budem poznať.
Aj preto ste svetový unikát.
(Smiech) Ale buďme úprimní, stále stojím len na začiatku, mám pred sebou dlhú cestu. Na planéte sú aj ďalší ľudia, ktorí dokázali skvelé veci.
Podbrezová vás angažovala na konci jesennej časti, hlavnému trénerovi Štefanovi Markulíkovi ste sám od seba, po dôkladnom zmapovaní celého klubu, jeho herného štýlu či filozofie, napísali esemesku. Kým ste ju poslali, koľko tímov ste si takto zanalyzovali?
Všetky z najvyššej kanadskej i slovenskej súťaže.
Mali ste aj iné ponuky či písali iným klubom, alebo ste stavili iba na jednu kartu?
Nechcem špecifikovať, no mal som aj iné ponuky, a dosť. Mnohé boli finančne zaujímavejšie alebo z klubov, ktoré sú – laicky povedané – v tabuľke vyššie. Napriek tomu bola Podbrezová jasne najlepšia voľba.
Taký kvalitný realizačný tím, aký majú FK Železiarne, som ešte nezažil, a to som už s pár trénermi na vrcholovej úrovni spolupracoval. Hlavný kouč Štefan Markulík sa z taktického hľadiska radí k najlepším mladým kormidelníkom na svete. A presne kvôli tomu som tu. Nebyť Štefana a celého projektu Podbrezovej, asi by som na Slovensko nešiel. No nech si kto chce, hovorí, čo chce, určite som nespravil krok späť.
Moja kariéra mala veľmi rýchly štart, teraz je dôležité spomaliť. Preto chcem na Horehroní stráviť dlhší čas, tri, štyri, pokojne päť rokov. A dúfam, že výsledky len odzrkadlia našu tvrdú prácu.
Štefan Markulík navyše vzišiel z podobného cesta ako vy. Je stále veľmi mladý (33), nikdy nehral na najvyššej úrovni, no chce sa na nej presadiť ako tréner. Predpokladám, že si máte čo povedať.
A bezpochyby sa presadí! Veď sa už aj presadzuje, jeho tím v závere uplynulého roka dosiahol výborné výsledky, celý „realizák“ vedie veľmi dobrým smerom. Stále ma príjemne prekvapuje, ako tu všetko šliape. Štefan i generálny manažér Miro Poliaček rozmýšľajú skutočne nadčasovo, ich dlhodobé plány sú nesmierne zaujímavé. Podbrezová je vysoko inovatívna a každým dňom, mesiacom či rokom bude ešte inovatívnejšia.
Markulík sa šéfom lavičky stal vskutku netradične. Pred štartom sezóny si vymenil pozíciu s už svojím asistentom Vladimírom Cifraničom. Vaším cieľom je do 22. narodenín zastávať rolu hlavného trénera. Nemá strach, že sa jedného dňa bude musieť vymeniť s vami?
(Smiech) Po prvé, od Štefana mám veľmi ďaleko a po druhé, Štefan, dúfam a verím, o tri roky už bude viesť ešte lepší tím z ďaleko kvalitnejšej ligy. Strašne sa teším na jeho cestu, na to, v akom klube ho raz uvidím pracovať.
A čo sa týka mňa, áno, ako 22-ročný chcem byť hlavným trénerom. No či to bude v Podbrezovej alebo niekde inde, ukáže čas.
Podbrezová patrí k európskej špičke napríklad v rozdávaní príležitostí mladým hráčom. Čo na Železiaroch ale najviac zaujalo vás?
Futbal. Ten bol neskutočne pútavý. Keď som videl, trebárs, Mateja Oravca, ako vystupoval proti Trnave, ako zastal pozíciu šestky, koľko čiernej roboty odviedol, ako spravil obrátené véčko... Len som civel. Potom som zistil, že hlavný tréner má iba 33 rokov a je neobyčajne progresívny. Povedal som si len jedno – ty vole, tu musím ísť.
Niektorí tréneri na Slovensku, ale i inde, nemajú rešpekt ani po päťdesiatke. Čím si autoritu v Podbrezovej budujete vy?
Skúsim uviesť príklad. Moja slovenčina nie je vynikajúca, to je fakt, vždy si ktosi bude robiť posmešky. No zlepšujem sa, navyše, dotyčný vie iba po slovensky, čo nevyužije nikde inde, len na Slovensku. Keď bude ovládať štyri jazyky, ako ja, potom za mnou môže prísť. Tým posmeškárov zakaždým odbijem.
A asi je to práve táto tvrdosť, ktorá mi pomáha budovať rešpekt. Ako tréner sa nemôžete nechať prevalcovať vlastnými zverencami, a je úplne jedno, či majú 20 rokov alebo 33. Nejaké princípy musia platiť záväzne. Som si vedomý svojich kvalít, viem, čoho som schopný, takže ma nejaký hráč nemôže rozhodiť. A to nie je arogancia, ale sebavedomie.
Takže viete bez problémov zvýšiť hlas aj na 35-ročného chlapa?
Nie je správne zakaždým len kričať. Ale áno, keď treba, tak jednoducho treba. Musíte byť obozretní a rozumne odhadnúť, do akej konfrontácie ísť a do akej nejsť, to je tá schopnosť balansovať. Mladí, ale najmä starší tréneri sa často mylne domnievajú, že si odhad už dokonale vycibrili, no potom sa stane presne to, o čom ste hovorili – stratia autoritu.
„Ale čo mi tu rozprávaš, kde si ty hral?“ Stretli ste sa s podobnou drzosťou?
Nie, nestretol a ani sa nestretnem. Nesmie sa stať, aby si niekto k trénerovi dovolil niečo také. To nedopustím, ani za svet.
Zbehnete občas s hráčmi aj na pivo alebo je to podľa vás už cez?
Nemám to rád. Viem, že na Slovensku nejde o úplne netypickú záležitosť, ale na pivo určite nie. Už aj obed alebo večera s pár hráčmi a jedným-dvomi ľuďmi z realizačného tímu mi príde priveľa. Snažím sa byť striktný, čo sa odstupu týka.
Aké sú v Podbrezovej kompetencie asistenta? Čo všetko máte na starosti v tréningovom procese, ale aj pred či počas zápasu?
Fuh. No dobre, skúsim stručne. Momentálne sa sústredím hlavne na ofenzívu, útočnú fázu, ale aj wingbackov, keďže hráme systémom 3-4-3. Okrem toho mám na starosti individuálny rozvoj všetkých hráčov A-mužstva, plus top talentov z akadémie. Pri čom, samozrejme, spolupracujem aj s ostatnými trénermi. Sčasti riešim aj video-analýzy, viacero vecí zastrešujem spoločne s Dávidom Rácom, najlepším video-analytikom, akého som v živote stretol.
Radíte Štefanovi Markulíkovi aj pri výbere zostavy?
Hlavné slovo má vždy on. Ale my, ako realizačný tím, sme pri výbere hráčov do základnej zostavy vždy nápomocní, veď to je naša úloha.
Máte slovo pri predaji či kúpe hráčov?
To vôbec, asi nikto z realizačného tímu. Predaj a nákup posíl je čisto na Štefanovi a vedení klubu, pomáha im aj Dávid. Ja by som na to asi ani nemal čas.
Podbrezová za zhruba tri roky predala 20 hráčov, aj do Poľska či Talianska, nádherným exemplárom je Peter Kováčik. Páči sa vám táto stratégia?
Z trénerského hľadiska je zakaždým náročné, keď hráč, do ktorého investujete kopu času, odíde. No práve vďaka tejto filozofii je tunajší projekt taký zaujímavý. Často začínate takpovediac od nuly, čo síce stojí hromadu energie, ale nadobúdate tak nespočetné množstvo skúseností. Nehovoriac o tom, akou výbornou vizitkou je, keď váš hráč prestúpi do zahraničia. Hoci to vždy i zamrzí.
Na aké parametre v individuálnom rozvoji kladiete najväčší dôraz, aby vaši hráči boli zaujímaví aj pre európsky či svetový trh?
Dobrá otázka. Momentálne uplatňujeme systém 3+1. Teda zlepšujeme tri nedostatky a popritom zdokonaľujeme jednu vlastnosť, ktorú má daný hráč veľmi dobrú, aby v nej vyslovene exceloval.
Okom do budúcna – aký je podľa vás potenciál Podbrezovej – tri a pol tisícovej dedinky?
Raz môže byť najlepšia na Slovensku. Netvrdím, že o dva roky, no toto je z dlhodobého hľadiska klub, ktorý, ak bude pokračovať v nastolenom trende, môže, povedzme do desiatich rokov, pokojne získať majstrovský titul.
Súboj s divokým záverom. Pozrite si zostrih zápasu Niké ligy medzi Michalovcami a Podbrezovou:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
