Za posledné roky zažili Ukrajinci viacero útokov zo strany Ruska. Invázia na celú krajinu ich však šokovala.
Iryna Romanchuk pochádza z Ľvova a pracuje ako učiteľka slovenčiny. Učí mladých ľudí, ktorí chcú ísť študovať na Slovensko a zdravotníkov, ktorí k nám prichádzajú za prácou. Hovorí, že už pred inváziou mala zbalený ruksak s peniazmi, dokladmi a základnými potrebami. Ľudia podľa Iryny útok očakávali. Keď však 24. februára ráno zistila, že bombardujú celú krajinu, ostala šokovaná. „My tu máme toľko dobrovoľníkov, ktorí išli bojovať, že mužom ani nemuseli volať. Len v našom meste sa prihlásilo zhruba osemtisíc dobrovoľníkov. To je veľmi veľa. Nás nemusia volať brániť svoju vlasť, pôjdeme sami,“ hovorí v rozhovore.
Ako vyzeral váš život pred vojnou?
Ako obyčajný život učiteľky slovenčiny. Mala som rozbehnuté rôzne projekty, rôzne preklady. Aj počas prvého dňa vojny som mala deadline na dokončenie jedného prekladu a to ma zachránilo. Učím slovenčinu tých, ktorí chcú ísť na Slovensko na vysoké školy a lekárov, ktorí sú už na Slovensku. Pracujem aj pre slovenskú personálnu agentúru Mediado, ktorá zamestnáva ukrajinský a ruský zdravotnícky personál na Slovensku. Takže doteraz som mala dobrý život, mala som veľa práce. Dvadsiateho štvrtého februára sa môj život úplne zmenil.
Ako ste ten deň prežili?
Mala som termín na odovzdanie jedného prekladu a musela som sa na to plne sústrediť. To bolo jediné, čo mi pomohlo prežiť ten deň. Bola som šokovaná, vystresovaná a bez práce by som nevedela, čo robiť. Vďaka práci som sa nezbláznila.
Ako ste sa dozvedeli, že sa začala vojna?
Ráno mi volal brat. Má vojenské vzdelanie a bol v armáde do roku 2016. Vo štvrtok ráno vyhlásili vojnový stav, a preto mu hneď zavolali, že musí prísť na svoju vojenskú základňu a opäť slúžiť. On mi zavolal a povedal, že sa začalo bombardovanie. Hneď som si pozrela správy a bola som šokovaná, že len 50 kilometrov od môjho mesta bombardujú vojenskú základňu. Rusko zaútočilo na celú krajinu. Vyzeralo to šialene. Bála som sa.
Hovoríte, že ste prvý deň vojny museli pracovať. Mali ste čas vôbec premýšľať nad prípadnou evakuáciou a nad tým, kam by ste sa išli skryť?
Naša vláda nás pripravovala dopredu. Vedeli sme, že ruskí vojaci a vojenské jednotky sa zoskupujú pri hraniciach. Mám žiakov z celej Ukrajiny a tí, ktorí bývajú v Černigove či v Sumách mi povedali, že vidia ruské tanky z domu. V roku 2014 som bola na Euromajdane a potom sme zažili vojnu na Donbase. Máme teda skúsenosť s tým, že na nás môžu zaútočiť. Mala som pripravený núdzový plán v prípade vojny. Zbalila som si ruksak pre prípad bombardovania.
Čo ste si zbalili?
Dostali sme presné inštrukcie, čo si treba zobrať so sebou: peniaze, doklady, lekárske karty, lekárničku, teplé veci a vodu. Ja by som si vzala aj svoj počítač.
Informovali vás vopred, kde máte najbližší kryt?
Túto informáciu som sa dozvedela 24. februára. Dostali sme presné inštrukcie o tom, ako máme postupovať počas bombardovania a kde sú kryty po celom meste. Náš primátor zverejnil presný zoznam, v ktorých domoch sú kryty a vyzval nás, aby sme sa pripravili. Som milo prekvapená, že naša vláda a naši ľudia sa dobre zorganizovali za taký krátky čas.
Poznáte ľudí vo svojom okolí, ktorí nastúpili do armády?
Som vo veku, keď väčšina mojich známych má malé deti a rodičia malých detí majú výnimku. Nemusia povinne narukovať do armády. Niektorí však odišli do tzv. teritoriálnej jednotky, napriek tomu, že majú rodiny. To sú nové jednotky, ktoré strážia územie vo svojom meste a zisťujú, či v meste nie sú diverzanti. Môj brat je v armáde. Komunikujeme pravidelne. Nemôžem povedať, kde sa nachádza, ale mám obavy každý deň. Má ich aj on. Nevie, či sa zajtra ráno zobudí.
Z Ukrajiny majú momentálne zákaz vychádzať muži od 18 do 60 rokov. Povolávajú ich do teritoriálnych jednotiek?
Áno. Muži od 18 do 60 rokov by mali nastúpiť do vojenskej služby, aj keď nie sú vojaci v prípade vojnového stavu. Nesmú teda odchádzať do zahraničia. Niektorí majú výnimky. Chorí a muži s malými deťmi nemusia narukovať.
Ako vyzerá tento povoľovací rozkaz?
Obyčajne im len volajú a povedia, že máme vojnový stav a musíte nastúpiť do vašej jednotky. Tam musia prísť a prihlásiť sa do služby. Otec mi povedal, že aj jemu volali. Je však chorý. Fakt je ten, že my tu máme toľko dobrovoľníkov, ktorí išli bojovať, že mužom ani nemuseli volať. Len v našom meste sa prihlásilo zhruba osemtisíc dobrovoľníkov. To je veľmi veľa. Nás nemusia volať brániť svoju vlasť, pôjdeme sami.
Odkiaľ sa berie tá odvaha ísť bojovať a riskovať svoj život pre krajinu?
Je to našou kolektívnou pamäťou národa. Zažili sme rôzne vojny a Euromajdan v roku 2014. Toto všetko nás zjednotilo. Máme radi našu krajinu a chceme ju brániť. Som hrdá na našich vojakov a dobrovoľníkov. Každý je odhodlaný robiť všetko, čo môže. Úplne všetci. Muži, ženy, deti, všetci. Je to asi našou mentalitou.
Čo teraz ľudia na Ukrajine potrebujú?
Potrebujeme zastaviť vojnu a útok Ruska. A v prvom rade by som sa chcela poďakovať všetkým Slovákom, ktorí nám v tom veľmi pomáhajú. Ani neviem nájsť slová na to, čo vidím. Spolupracujem s rôznymi slovenskými firmami a ozvali sa mi partneri a známi, s ktorými som roky nebola v kontakte, a pýtali sa ma, ako sa mám, či som v bezpečí. Je to veľmi milé a veľmi si to vážim. Som rada, že máme takých susedov, ako ste vy, a pomáhate nám. Myslím si, že tú vojnu zastavíme a nepustíme ruské vojská ďalej na západ. Som tiež rada, že ľudia a médiá sa zaujímajú o to, čo sa naozaj deje, pretože tu máme aj informačnú vojnu. Myslím si, že pomoc je už dobre zorganizovaná. Na ukrajinsko-slovenských hraniciach sú aj ukrajinskí lekári, ktorých zorganizovala Medzinárodná asociácia lekárov na Slovensku. Pomáhajú deťom či matkám po pôrode. Čítala som, že za hranicami sa už aj deti narodili. Myslím si, že všetci robia, čo môžu, a som za to vďačná.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
