Vatikán a katolícka cirkev smúti. Vo veku 88 rokov zomrel pápež František. Svoj úrad vykonával od roku 2013, keď ho prebral od pápeža Benedikta XVI., ktorý dobrovoľne odstúpil.
Pápež František (rodným menom Jorge Mario Bergoglio) sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires v Argentíne.
Pápežom sa stal v marci 2013 vo veku 76 rokov, keď na poste nahradil svojho predchodcu – pápeža Benedikta XVI., ktorý dobrovoľne odstúpil.
Bol prvým pápežom zo Spoločnosti Ježišovej (jezuitského rádu), prvým z Ameriky, južnej pologule a od čias Gregora III. v 8. storočí, ktorý pochádzal zo Sýrie, aj prvým pápežom narodeným alebo vychovaným mimo Európy.
Predtým bol podľa jeho biografie arcibiskupom Buenos Aires. Napriek svojmu vysokému postaveniu žil skromným životom. Býval v skromnom byte, sám si varil večeru a po meste cestoval metrom a autobusmi. „Moji ľudia sú chudobní a ja som jedným z nich,“ povedal viackrát.
Jeho rodičia, otec Mario a matka Regina, rodená Sivori, boli talianski prisťahovalci. Mario pracoval ako účtovník na železnici a Regina vychovávala ich päť detí.
Jorge Mario Bergoglio vyštudoval za chemického technológa. Následne sa rozhodol vydať cestou kňazstva a vstúpil do Diecézneho seminára vo Villa Devoto.
Študoval humanitné vedy v Čile, v roku 1963 sa vrátil do Argentíny, kde na Colegio de San José v meste San Miguel promoval z filozofie a v roku 1970 aj z teológie.
V decembri 1969 bol vysvätený za kňaza a 22. apríla 1973 zložil svoj večný sľub u jezuitov. Následne sa stal provinciálom jezuitov v Argentíne a tento úrad zastával šesť rokov.
V máji 1992 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa z Auca a pomocného biskupa v Buenos Aires. Pri vysvätení si za svoje biskupské heslo zvolil Miserando atque eligendo (A vyvolil ho skrze milosrdenstvo) a do svojho erbu dal umiestniť aj symbol Spoločnosti Ježišovej.
Vzápätí bol menovaný za biskupského vikára pre oblasť Flores a o niečo neskôr poverený aj úradom generálneho vikára arcidiecézy. Neskôr sa stal arcibiskupom-koadjútorom s právom nástupníctva na, takže po smrti kardinála Quarracina sa Jorge Maria Bergoglio stal arcibiskupom Buenos Aires, prímasom Argentíny a ordinárom pre tých argentínskych veriacich východného obradu, ktorí nemali biskupa vlastného obradu.
V roku 2001 ho Ján Pavol II. vymenoval za kardinála-kňaza a pridelil mu rímsky titulárny kostol San Roberto Bellarmino. Aj pri tejto príležitosti prejavil svoju skromnosť, keď požiadal argentínskych veriacich, aby neprišli do Ríma oslavovať, ale radšej darovali chudobným to, čo by minuli na cestu.
Už v októbri 2001 bol menovaný za generálneho relátora na 10. plenárne zhromaždenie Biskupskej synody venovanej službe biskupa. Táto úloha mu bola zverená v poslednej chvíli, aby nahradil kardinála Edwarda Michaela Egana, arcibiskupa New Yorku, ktorý musel ostať doma v dôsledku teroristických útokov z 11. septembra.
„Medzitým sa kardinál Bergoglio stával v Latinskej Amerike čoraz obľúbenejším. Napriek tomu nikdy nepoľavil zo svojich striedmych postojov ani z prísneho životného štýlu, ktorý niektorí definujú ako takmer asketický,“ píše sa na stránkach jeho oficiálneho životopisu zverejneného Svätou stolicou.
V marci 2013 prijal po voľbe pápežský úrad. Meno František si zvolil na počesť svätého Františka z Assisi.
Bol známy tým, že mal k úradu menej formálny prístup k ako jeho predchodcovia. Odmietol bývať v pápežských apartmánoch Apoštolského paláca a žil v penzióne Domus Sanctae Marthae.
Počas svojho úradu vykonal niekoľko opatrení, ktorými pozmenil tvár katolíckej cirkvi. Menoval napríklad viacero žien do čela úradov Rímskej kúrie, ktorú výrazne zreformoval, a tvrdil, že cirkev by mala byť ústretovejšia a láskavejšia k členom komunity LGBT+.
Kritizoval bezuzdný kapitalizmus, konzumizmus a bezohľadný tlak na hospodársky rast a produkciu. Jednou z jeho popredných agend bola ochrana prírody a angažovanie sa v oblasti klimatických zmien. Zároveň kritizoval nárast politického populizmu, radikalizmu a násiliu.
V rámci globálnej politiky pomohol obnoviť úplné diplomatické vzťahy medzi Spojenými štátmi a Kubou, zasadzoval sa o dohodu s Čínou a podporoval solidaritu s utečencami. V roku 2022 sa oficiálne ospravedlnil za úlohu katolíckej cirkvi v „kultúrnej genocíde“ pôvodného obyvateľstva Kanady.
Za jeden z vrcholov jeho pôsobenia sa pokladá iniciovanie synody o synodalite, teda dlhodobého zasadania Biskupskej synody, ktorej závery mali postupne meniť pôsobenie katolíckej cirkvi podľa pápežovej požiadavky „Cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia“. Na tejto synode sa dovtedy nebývalou mierou podieľali aj ženy a v jej záveroch sa konštatovala aj potreba podporovať poslanie žien v cirkevnom spoločenstve.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
