Pred 75 rokmi sa Milada Horáková stala obeťou štátom schválenej vraždy.
Prežila besnenie nacistov, nie však totalitu komunistov. Pred 75 rokmi sa Milada Horáková stala obeťou štátom schválenej vraždy. Jej poprave predchádzal súd, ktorý vstúpil do dejín ako najväčší vykonštruovaný proces v Československu, v ktorom vládli komunisti.
Po Miladiných stopách sme sa vybrali do Národného archívu v Prahe.
„Slávny štátny súd, je mi ťažko, preťažko nájsť dôvody na svoju obhajobu,“ povedala Milada Horáková.
Je 8. jún 1950 – Milada Horáková začína svoju záverečnú reč vo vykonštruovanom politickom procese. Ešte v ten deň si vypočuje rozsudok smrti a o 19 dní ju spolu s ďalšími tromi odsúdenými popravia.
Vchádzame do depozitára Národného archívu v Prahe, kde sú uložené najtemnejšie archívne fondy z 50. rokov minulého storočia.
„Medzi mnohými tisícami spisov, ktoré tu ležia, sú aj spisy doktorky Milady Horákovej,“ vysvetľuje archivárka Alena Šimánková.
Ukazuje nám poklady z čias, keď Horáková ešte netušila, aký krutý osud ju postihne – napríklad jej školské vysvedčenia.
„Matematika v určitom období Milade, vtedy Královej, robila trošku problémy, čo myslím, že je veľmi ľudské,“ uvádza archivárka.
Horáková sa napokon stala právničkou. Venovala sa sociálnym témam a angažovala sa aj za práva žien.
„A tu máme sobášny list. Milada Králová si vzala inžiniera Bohuslava Horáka,“ ukazuje Šimánková.
Všetko však zmenila vojna.
„Milada, spolu so svojím manželom, napriek tomu, že majú malú dcéru, sa zapájajú do domáceho odboja,“ vysvetľuje archivárka.
Manželia skončia vo väzení a Milada len o vlások unikne trestu smrti, ktorý pre ňu navrhoval prokurátor. „Trest, ktorý je vynesený, je osem rokov káznice,“ hovorí Šimánková.
Po vojne sa Milada vracia domov a ako nekomunistická poslankyňa aktívne vstupuje do politiky.
Pokoj však netrvá dlho. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa na protest vzdáva poslaneckého mandátu a aj pre kontakty s exilom sa dostáva do hľadáčika štátnej bezpečnosti.
„Milada Horáková je znovu zatknutá,“ uvádza archivárka.
O osem mesiacov sa začína osemdňový proces.
„Proces bol dlhú dobu pripravovaný – samozrejme, v pozadí vražední sovietski poradcovia. Presne tu vidíme oddiel ,propaganda‘. Jednu z hlavných rolí, samozrejme, bude hrať tlač. Novinári sú dôsledne vybraní,“ hovorí Šimánková.
„Bolo dohodnuté, že proces nesmie presiahnuť desať dní. Sudcovia z ľudu dostali zoznam otázok, na ktoré sa majú pýtať,“ vysvetľuje dokumentarista Marej Janáč.
Proces sprevádzala mohutná kampaň, ktorej cieľom bolo zmanipulovať verejnosť.
„Na štátny súd prišli tisícky rezolúcií, ktoré požadovali prísne potrestanie – niekde aj trest smrti,“ vysvetľuje archivárka.
Dokumentarista Marek Janáč hovorí o ďalších praktikách sovietskych poradcov.
„Jedna z vecí, ktorú priniesli, je takzvaný otázkový protokol. Je otázka a potom jasne definovaná odpoveď, ktorú sa obžalovaní učili,“ vysvetľuje dokumentarista.
„Milada Horáková bola z tých ľudí, u ktorých si neboli do poslednej chvíle istí, čo pred súdom povie. Nesprávala sa tam ako poslušný baránok,“ dodáva.
O spravodlivom súde nemohlo byť ani reči. V archívoch sa zachovali dôkazy o tom, že aj rozsudok s trestami mali strojcovia procesu pripravený vopred.
Vlastizrada a špionáž – nespravodlivé rozsudky si vypočulo 13 nekomunistických politikov. Trest smrti vymerali trom mužom a jedinej žene.
„Tým, že popravia ženu, vlastne hovoria, že môžu všetko,“ vysvetľuje archivárka.
Milosť pre odsúdencov žiadali svetové osobnosti ako Albert Einstein.
„Milada Horáková nepožiadala o milosť. Požiadali o ňu otec a dcéra,“ hovorí dokumentarista.
„Tá žiadosť vypočutá nebola. A potom tu vidíme konečný verdikt, ktorý schvaľuje bývalý prezident republiky Klement Gottwald,“ ukazuje archivárka.
Štyroch odsúdených popravili obesením – Horákovú ako poslednú.
„Je to ešte zhoršenie trestu – že ten, koho chcú najviac potrestať, skutočne visí na šibenici ako posledný,“ hovorí archivárka.
V pankráckej cele smrti napísala Milada Horáková listy na rozlúčku. Posledný z nich len dve hodiny pred popravou.
„Nie som bezradná a zúfalá, pretože mám pokoj vo svojom svedomí. Takto sa rozletím zase na polia a lúky, do strání a k rybníkom, do hôr a nížin. Budím zase nespútaná,“ napísala politička.
„A ten pokoj a mier – dajte mi ho. Bolo toho toľko, čo bolo treba prekonávať. Chcem už ísť,“ dodala.
„Sú to slová predovšetkým plné lásky, pretože Milada sama vie, čo ju čaká na druhý deň ráno. Prejavuje v tomto čase neuveriteľnú statočnosť. Dodáva silu ostatným. Prosí ich, aby nesmútili, že ona by už ďalšie väzenie nevydržala,“ hovorí archivárka.
Tieto listy jej blízki nikdy nedostali. Jej dcére Jane ich odovzdali až po páde komunistického režimu.
„Režim bol totiž taký krutý, že nielenže pozostalým neodovzdal listy, ale im vo väčšine prípadov neprezradil ani to, kde ležia pozostatky,“ hovorí archivárka.
Hrob Milady Horákovej na Vyšehradskom cintoríne je iba symbolický. Pamätník je venovaný všetkým obetiam totalitných režimov.
„Milada Horáková je určite symbolom, ale ja ju predovšetkým obdivujem ako neuveriteľnú ženu. Napriek tomu, že má dieťa, ide spolu so svojím manželom a postaví sa totalite. Ono to tak býva – keď sa raz niekto postaví zlu, postaví sa mu vždy,“ vysvetľuje Šimánková.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
