Martin roky zápasil s duševnými poruchami a uvažoval aj o eutanázii. Dnes otvorene hovorí, aby pomohol iným.
Psychické ochorenia síce na prvý pohľad nie je vidieť, no niekedy môžu bolieť viac ako tie fyzické. Martina jeho duševné poruchy dohnali až k myšlienkam na eutanáziu.
Odmalička zápasil s rôznymi psychickými ťažkosťami. Už po dvadsiatke preňho život stratil zmysel. Dnes je však z najhoršieho vonku a otvorene o svojom príbehu hovorí.
„Mení sa to na základe nálady. Niekedy je to prázdno, keď sa cítite sám, keď ste zavretí napríklad v jednej izbe. Keď ste vonku, je to zase úplne iný pocit. Alebo keď sa s niekým rozprávate, objaví sa aj pocit šťastia,“ hovorí Martin Kovalík.
Martin trpí viacerými psychickými poruchami, ale aj Aspergerovým syndrómom.
„Na základnej škole bola aj šikana. Na strednej som už začal mať panické ataky. Keď som išiel do školy, zosypal som sa a už som tam nedokázal dôjsť. Preto som mal na konci individuálny plán, vďaka ktorému som školu dokončil,“ hovorí Martin.
So svojimi problémami sa rozhodol podeliť s ostatnými na sociálnych sieťach aj v iných médiách.
„V sedemnástich rokoch, keď som dostal diagnózu, som si nikdy nepredstavoval, že by som s niečím takým išiel na verejnosť. Ale chcel som vyslať posolstvo, ktoré by mohlo pomôcť iným, ktorí majú psychickú diagnózu. Na internete vyšiel článok o mne a potom som pomocou videí chcel trochu priblížiť ten svet — ako to človek cíti, aby to ostatní viac pochopili. Lebo okolo toho bola veľká stigma. Teraz je to už lepšie, ale stále sa nájde veľa ľudí, ktorí vás za to odsúdia,“ vysvetľuje Martin.
Všetky jeho psychické diagnózy mu spôsobovali veľké problémy.
„Keby som mal len depresiu, asi by som dokázal normálne fungovať, ale potom je tu aj Aspergerov syndróm. Je to ľahší autizmus, ktorý sa prejavuje v sociálnych interakciách a komunikácii. Neviete prejaviť emócie. V mladosti som mával záchvaty, napríklad voči sebe prejavy agresie, ale časom to prešlo. Čo sa týka OCD, teda obsedantno-kompulzívnej poruchy, zbieral som veci — figúrky, krabice, aj nepotrebné predmety — a všetko som musel mať zoradené do radu: knihy, poháre,“ hovorí Martin.
Navštívil množstvo psychológov a psychiatrov, užíval nespočetné množstvo liekov, no nič nezaberalo.
„Bral som okolo 25 až 30 druhov liekov, ale všetky som po relatívne krátkej dobe vysadil a možno ani nestihli účinkovať. Niektoré lieky akoby odstránili emócie — prestal som cítiť radosť, akoby ste boli robot. Vystriedal som veľa druhov liekov, pretože mi do toho hovorili obsesie, že existuje nejaký lepší liek. Tak som ich vysadil a začal stále odznova,“ vysvetľuje.
„Niektorí psychiatri to dokonca zľahčovali a vôbec si nemysleli, že ide o OCD. Psychiatri sú rôzni, preto som ich vystriedal viac, a potom to vyzeralo tak, akoby to bola moja chyba, že mi nikto nesadol,“ spomína Martin.
Došlo to až tak ďaleko, že uvažoval o eutanázii.
„Čo sa týka eutanázie, hľadal som si o tom informácie na internete, najmä o Švajčiarsku. Mal som o to záujem a bol som aj členom jednej organizácie, no potom som to prestal riešiť. Odvrátil som sa od toho kvôli názorom ostatných. Aj sám som sa toho zľakol. A prestal som to riešiť aj preto, lebo tam to funguje tak, že z psychických dôvodov je to možné, ale až po zaplatení určitej sumy,“ dodal.
Málokto si dokáže predstaviť, čo Martin prežíval, keď uvažoval o niečom takom.
„Cítil som beznádej. Nemal som sociálne interakcie. Najprv som ich nevyhľadával, a keď som ich už chcel mať, niekto nemal záujem alebo som nemal koho nájsť. Cítite takú beznádej, že ste úplne sám, že ani rodina vám veľmi nerozumie, ani známi. A nie s každým sa dá o takýchto veciach hovoriť tak, aby to pochopil,“ opisuje.
Aktuálne je Martin z najhoršieho vonku a chce žiť.
„Chodím cvičiť a mám lepší stav. V minulosti som sa venoval aktívnemu plávaniu, ale potom som prišiel o záujmy. Pri depresii je to niekedy tak, že sa nedokážete postaviť z postele — fyzicky vás to úplne odrovná — a zároveň máte stále tie myšlienky v hlave, ktoré sa opakujú. Ste sám a nemáte žiadne kontakty. A to je na tom najhoršie,“ tvrdí.
Svojím životným príbehom by rád povzbudil ostatných.
„Snažím sa pomôcť aj iným, ale veľakrát sa sám na seba neviem spoľahnúť. Keď vidia, že má niekto problémy so psychikou, často ho hodia cez palubu. Na druhej strane, keď som rozprával v rozhovoroch jeden na jedného s niekým, kto bol zdravý, brali to normálne. Ale častejšie som sa stretol s niekým, kto má diagnostikovanú nejakú poruchu, a tí to vedia najlepšie pochopiť,“ dodáva.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
