Za socializmu mohli byť homosexualita a bisexualita dôvodom na väzenie, vydieranie aj neustály strach zo strany ŠtB. Tajné „ružové zoznamy“, sledovanie a psychický teror boli súčasťou každodenného života queer ľudí. Nežná revolúcia priniesla nádej, no stále máme, čo doháňať.
Najskôr bol v Československu homosexuálny pohlavný styk trestným činom, neskôr sa stal zámienkou na vydieranie agentmi Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorí si viedli takzvané „ružové zoznamy“. Homosexuáli a bisexuáli počas komunizmu čelili rôznym formám diskriminácie a stigmatizácie, čo negatívne vplývalo aj na ich psychické zdravie.
Nežná revolúcia, ktorej 26. výročie si pripomíname dnes, 17. novembra, priniesla LGBTI+ komunite zlepšenie situácie. Ako však upozorňujú ľudskoprávni aktivisti, na Slovensku stále nejde o ideálny stav a k zrovnoprávneniu u nás stále nedošlo.
Aký bol život queer ľudí Československu, prečo im hrozilo väzenie a čo sa zmenilo po Nežnej revolúcii, sme sa porozprávali s historikom Ladislavom Jacksonom zo Společnosti pro queer paměť a s Romanom Samotným z Iniciatívy Inakosť.
Homosexuálny pohlavný styk bol v Československu trestným činom, za ktorý hrozil až rok väzenia až do roku 1961. Mnohých môže prekvapiť, že trestný bol aj v prvej Československej republike, ktorá má povesť liberálnej a progresívnej demokracie. Rozdiel spočíval v tom, že v prvej republike bola možná slobodná debata o dekriminalizácii homosexuálneho styku, napríklad formou časopisu Hlas, zatiaľ čo po komunistickom prevrate slobodná tlač do úvahy neprichádzala.
Zákon sa tiež spočiatku líšil podľa krajín. Na Slovensku bol trestný len pohlavný styk medzi mužmi, zatiaľ čo aj lesbický pohlavný styk bol trestný v Čechách.
„Slovensko malo inú (trestnú) úpravu už od roku 1878, pretože Uhorsko malo od Rakúsko-uhorského vyrovnania vlastný trestný zákon na rozdiel od predlitavska, ku ktorému patrili české krajiny,“ vysvetľuje Jackson zo Společnosti pro queer paměť, ktorá sa zaoberá dejinami LGBTI+ komunity v Československu.
Roman Samotný z Iniciatívy Inakosť vysvetľuje, že v Uhorsku prevládal názor, že ženy môžu pociťovať sexuálnu túžbu len v prítomnosti muža. Kriminalizáciou lesbického sexu by museli priznať, že to tak nie je.
Historik uvádza, že práve v uhorskom trestnom zákonníku sa trestala len mužská homosexualita, vo forme sexu medzi mužmi. Uhorský trestný zákonník bol pre svoju dobu pomerne moderný a svetský, no stále reflektoval niektoré morálne princípy Katolíckej cirkvi, ktorá homosexualitu považovala za hriech a morálny delikt, najmä čo sa skutkov týka.
„Trestná úprava pokračovala i po vzniku Československa, pretože Československo prevzalo trestné zákonníky z predchádzajúceho štátneho zriadenia, len k nim pridalo nové normy, napríklad trestnosť užívania šľachtických titulov,“ vysvetľuje Jackson.
Počas protektorátu sa Čechy riadili ríšskym právom, no po vojne sa Československo vrátilo k predvojnovému usporiadaniu trestného práva. V roku 1950 začal platiť nový trestný zákonník, ktorý platil v celom Československu, a trestný sa tak stal aj pohlavný styk medzi ženami na Slovensku. O homosexuálnom sexe pojednával paragraf 241.
Gayovia, lesby aj bisexuáli žili v neustálom strachu z väzenia, čo niekedy viedlo k samovraždám. Navyše sa títo ľudia spolu s osobami, ktoré bojovali za „odtresnenie“, stali terčom ŠtB, ako ilustruje prípad aktivistu Imricha Matyáša. Jeho príbeh podrobne zmapovala historička Jana Jablonická Zezulová a verejnosť ho môže spoznať vďaka výstave Iniciatívy Inakosť.
Matyáš bol dlhoročný bojovník za práva gayov a lesbičiek a „odtresnenie“ homosexuálneho pohlavného styku. Bol jediným Slovákom, ktorý prispieval do prvorepublikového periodika Hlas, organizoval verejné prednášky a radil homosexuálom v právnych problémoch. Sám sa o svojej sexuálnej orientácii nevyjadril, no z náznakov vyplýva, že mohol byť gay.
Aktivista upozorňoval vďaka trestnému paragrafu sú gayovia a bisexuáli ľahkým terčom vydieračov, čo dokazuje aj na konkrétnych príbehoch ľudí. Sám sa ocitol v hľadáčiku ŠtB, ktorá ho chcela donútiť k spolupráci či udavačstvu, no bez úspešne.
„Bolo to 16. X. 1954, keď mňa istý člen ‚NB‘, bol to asi agent menom Lešťanský, v byte vyhľadal. Spočiatku láskavostnými slovami, keď tie neviedli k ničomu, s vyhrážkami mňa vyzval, aby som v odhaľovaní homosexuálnych činov menovite, aby som udal najmenej 50 osôb, ktorí sú homosexuálni a že potom sa mne ‚nič nestane‘ a vraj ‚môžem moje štikle‘ /skutky/, myslel tým moje prednášky o sexuálnych otázkach – ‚ďalej prevádzať,‘“ napísal aktivista v dochovaných písomnostiach, o ktoré sú súčasťou výstavy Iniciatívy Inakosti.
Matyáš dostával pravidelne predvolanie na políciu a bol obťažovaný ŠtB, pričom sa mu vyhrážali, že mu znížia penziu, pošlú ho do exilu na východ alebo že sám „podlamoval verejnú morálku.“ Terorizovanie aktivistu pokračovalo až do roku 1965, teda štyri roky po zrušení trestného paragrafu. Útoky ŠtB sa podpísali na Matyášovom zdraví, keď dostal rakovinu žalúdka, kvôli ktorej musel podstúpiť operáciu, z ktorej sa ťažko zotavoval.
Niektorí gayovia sa pokúšali „vyliečiť“ svoju orientáciu, napríklad vo Viedni, kde zaplatili doktorom celý majetok, no výsledky sa nedostavili.
Matyáš opisuje tri prípady, z ktorých jeden sa týkal syna obchodníka Pavla S., ktorý síce pred lekárom tvrdil, že je „vyliečený“, no v skutočnosti jeho túžby zosilneli. K metódam liečby patrila sugescia, hypnóza, v extrémnych prípadoch aj kastrácia alebo mučenie.
Matyáš nadviazal kontakt s lekárom Kurtom Freundom a jeho kolegom Karlom Nedomom, ktorých výskum prispel k zrušeniu trestného paragrafu. Pokusy na začiatku 50. rokov ukázali, že „liečba“ nezmení sexuálnu orientáciu. Jednou z experimentálnych metód bolo podávanie látok vyvolávajúcich vracanie pri premietaní sporo odetých mužov, no výsledky boli neúspešné.
V roku 1961 tak došlo k zrušeniu paragrafu trestajúceho homosexuálny sex, pričom legálny vek bol stanovený na 18 rokov. V praxi však gayovia, lesby a bisexuáli zostali naďalej pod dohľadom ŠtB, diskriminácia pokračovala a homosexualita sa spájala s údajným morálnym úpadkom Západu.
„Ani po dekriminalizácii homosexuality v roku 1961 nebol život queer ľudí v Československu žiadnou prechádzkou ružovým sadom. V trestnom zákonníku zostalo niekoľko diskriminačných noriem, napríklad vek konsenzuálneho sexu: pre heterosexuálny styk 15 rokov, pre homosexuálny 18. Potom tam bol obzvlášť nebezpečný paragraf – verejné pobúrenie,“ vysvetľuje Jackson.
„To bolo možné zneužiť prakticky na čokoľvek. ŠtB napríklad používala paragraf na vyhostenie nepohodlných agentov – nastrčila na nich domnelých mužských prostitútov a potom ich tzv. pristihla pri čine. Týkalo sa to aj zoznamovania na verejných miestach alebo chodenia do polooficiálnych podnikov,“ dodáva.
Niet sa preto čudovať, že mnohí homosexuáli svoju orientáciu utajovali a žili na prvý pohľad heterosexuálny život, často si zakladali rodinu.
„Hoci sa u nás homosexualita dekriminalizovala pomerne skoro v porovnaní s inými krajinami, neprejavilo sa to úplne v spoločenskom prijatí. Téma bola tabu a veľa gejov a lesieb si neraz bralo partnera opačného pohlavia, aby utajili svoju identitu. To malo negatívny dopad nielen na ich duševnú pohodu, ale aj na okolie a blízkych. Pocit neslobody počas predošlého režimu bol u mnohých LGBTI+ ľudí ešte silnejší,“ vysvetľuje Roman Samotný z Iniciatívy Inakosť.
Práve takíto ľudia sa potom stali terčom ŠtB, ktorá ich nútila k spolupráci pod zámienkou vydierania. ŠtB viedla tzv. „ružové zoznamy“, obsahujúce mená gayov, lesieb a bisexuálov.
„Bezpečnostné zložky používali homosexualitu na vydieranie na iné účely: preniknutie do kultúrnych či disidentských kruhov, získanie subjektov na spoluprácu alebo šikanovanie prostredníctvom práce či inštitúcií verejného zdravia, vrátane nútenia k plošným testom na pohlavne prenosné choroby,“ dodáva Jackson.
Samotný pripomína, že orientácia sa často zneužívala na politickú diskreditáciu.
„ Ak ste za komunizmu niekoho verejne označili za geja alebo lesbu, bola to spoločenská potupa,“ vysvetľuje.
Jackson dopĺňa, že aj po roku 1961, keď sa postavenie queer ľudí zlepšilo, stále to malo ďaleko od rovnoprávnosti. Stále pretrvával sa tzv. menšinový stres, ktorý má charakter sociálne založeného stresu u stigmatizovaných osôb.
„Začína to vylučovaním z kolektívov, výrazne nižšou dostupnosťou bývania, ktorá je u queer ľudí preukázaná na celom svete, a za štátneho socializmu bolo zákonom dané, že bytová politika má podporovať rodinnú politiku, teda byty sa prideľovali predovšetkým heterosexuálnym párom a rodinám, čo zvyšovalo samovražednosť queer ľudí,“ hovorí Jackson.
Situácia sa začala zlepšovať koncom 70. rokov, keď sa pod zámienkou terapie vytvárali miesta, kde sa mohli sexuálne menšiny stretávať.
„Vydávanie za terapeutické skupiny bola krycia stratégia, ako sa legálne a bez problémov organizovať. Existovali aj rôzne skupiny v rámci voľnočasových organizácií,“ vysvetlil Jackson. Tesne pred revolúciou na jar 1989 začal v Prahe vychádzať časopis Lambda, oficiálne vnútorný obežník Sexuologického ústavu, no neoficiálne prvý novodobý queer časopis.
Nežná revolúcia odštartovala 17. novembra, keď bol pochod študentov na Národnej triede v Prahe rozohnaný násilím. To vyvolalo vlnu solidarity a protesty rozšírené do celého Československa, ktoré viedli k pádu komunizmu. S pádom režimu prišiel väčší dôraz na práva ľudí a menšín.
„Bolo to obdobie plné nádejí, že by sa aj LGBTI+ ľudia mohli dočkať zrovnoprávnenia a prijatia v spoločnosti,“ hovorí Samotný.
V Česku, kde je zásah cirkvi do štátu prakticky bezvýznamný, došlo k presadeniu registrovaných partnerstiev v roku 2006, na Slovensku sa politici k tomuto kroku ešte ani nepriblížili.
„Žiaľ, v právnom zrovnoprávnení LGBTI+ ľudí sme sa na Slovensku nikam nepohli. Máme síce dobrý antidiskriminačný zákon, no skôr na papieri než v reálnom živote,“ dodáva Samotný.
LGBTI+ je téma, na ktorej politici zbierajú body a komunita je často terčom útokov. Výnimkou nie je aj slovenský premiér Robert Fico, ktorý opakovane útočí a zosmiešňuje queer komunitu, keď hovorí o údajnej LGBT ideológii.
Fico sa pritom stretáva s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, notoricky známym pre porušovanie ľudských práv a nevyprovokovaný útok na Ukrajinu.
Rusko pritom prijalo tzv. zákon o LGBT propagande, ktorý Európsky súd pre ľudské práva označil za diskriminačný.
Obavy v komunite cítiť aj zo smerovania Slovenska.
„Aj pomýlená a nebezpečná novela ústavy ukazuje, že naše inštitúcie a zákonodarstvo kráča späť do minulosti. Našťastie sa mení aspoň atmosféra medzi bežnými ľuďmi, ktorí napriek všetkým klamstvám o LGBTI+ postupne viac prijímajú dúhovú komunitu,“ hovorí Samotný.
„Veľkú rolu v tom zohrávajú LGBTI+ ľudia, ktorí sa neboja otvorene hovoriť o svojej orientácii. Tá osobná skúsenosť má zásadný vplyv na to, či niekto vníma LGBTI+ osoby ako domnelú hrozbu alebo ako obyčajných ľudí,“ dodáva.
Aké zmeny schválila NR SR tento rok v ústave sa dozviete vo videu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
