Deti odídu a dom je akoby odrazu prázdny. Ubudne množstvo povinností a miestami sa zdá, akoby život viac nemal zmysel. Rodičia po odchode svojich dospelých potomkov často zažívajú prázdno, ktoré nevedia zaplniť. Psychologička hovorí, že ide o prirodzenú súčasť života, ktorej sa nedá vyhnúť. Existuje však spôsob, ako sa na toto kľúčové obdobie pripraviť, aby bolelo čo najmenej.
Nejde o diagnózu, ale o prirodzenú životnú fázu. Býva však mimoriadne emocionálne náročná. „Syndróm prázdneho hniezda označuje obdobie, keď z domu odchádzajú deti, najčastejšie kvôli štúdiu, práci alebo zakladaniu vlastnej rodiny, a rodičia zostávajú v domácnosti sami,“ vysvetlila psychologička Martina Bočkayová.
Pre veľkú časť rodičov sú deti akoby stredobodom vesmíru a venujú im podstatnú časť svojho dňa. Ich odchodom sa tento intenzívny kontakt stratí a niektorí nevedia, čo ďalej so životom.
Syndróm prázdneho hniezda sa síce najčastejšie spája s rodičmi, no toto psychicky náročné prechodové obdobie môžu ťažko prežívať aj iní členovia rodiny po odchode súrodenca či vnuka, vnučky.
„Najčastejším prejavom býva smútok a pocit prázdnoty. Dom, ktorý bol roky plný pohybu, zvukov a každodenných rituálov, zrazu stíchne. Rodič môže mať pocit, že mu niečo chýba, nielen fyzická prítomnosť dieťaťa, ale aj každodenný zmysel a rytmus,“ opisuje stav odborníčka.
Osamelosť sa objavuje ešte viac v prípade, ak rodič nemá silnú partnerskú, priateľskú alebo pracovnú oporu: „Niekedy sa takto ukáže, že väčšina energie bola investovaná do detí a vlastné potreby či vzťahy zostali roky v úzadí.“
Sprievodným javom syndrómu sú aj neustále obavy o dieťa, ktoré odišlo - či si poradí, či bude robiť správne rozhodnutia a bude v bezpečí.
„Niektorí rodičia zažívajú aj krízu identity. Ak bola rodičovská rola ich hlavným zdrojom sebaúcty a významu,“ doplnila psychologička.
Syndróm prázdneho hniezda môže byť citeľný aj na manželskom či partnerskom živote rodičov. U niektorých párov dôjde k zblíženiu, u iných sa, naopak, zvýraznia staré napätia, ktoré boli roky prekryté starostlivosťou o deti.
„Mnohé páry roky fungovali najmä ako rodičovský tím – riešili školu, krúžky, logistiku, výchovu. Keď deti odídu, zrazu ostanú dvaja ľudia bez 'projektu rodičovstva'. Pre niektoré páry je to príležitosť znovu sa k sebe priblížiť, obnoviť intimitu, venovať si čas. Pre iné to môže byť konfrontácia s tým, že medzi nimi vznikla vzdialenosť, ktorú už nevyplňujú deti,“ vysvetľuje odborníčka.
Niekedy si až v tomto období pár uvedomí, ako veľmi stavali svoj život na deťoch a zabudli na vlastný vzťah, aktivity či priateľov.
Odborníčka hovorí, že syndróm prázdneho hniezda môžu matky a otcovia prežívať rozdielne: „Tradične sa ukazuje, že matky môžu prežívať intenzívnejší smútok, najmä ak boli primárnymi osobami a ich každodenný režim bol úzko prepojený s deťmi.“
To však neznamená, že otcov odchod potomkov netrápi. „U otcov sa niekedy emócie prejavujú menej otvorene. Nie preto, že by boli slabšie, ale preto, že ich generácia mohla byť vedená k väčšej emocionálnej zdržanlivosti. Smútok sa potom môže prejaviť skôr podráždenosťou, uzatváraním sa alebo zvýšeným zameraním na prácu,“ opísala Bočkayová.
Odchod dieťaťa z domu je z psychologického pohľadu obdobím reorganizácie vzťahov.
Zvykne to ovplyvniť vzťah aj so širšou rodinou: „Niekedy sa rodinné stretnutia zintenzívnia, inokedy ochladnú, keď už nie sú deti prirodzeným spojivom.“
Odchod dieťaťa na internát či do vlastného bývania teda so sebou prináša ďalekosiahle zmeny, ktoré ovplyvnia celý rodinný systém.
„A tak, ako pri každej veľkej zmene, rozhodujúce je, či sa o nej dokážeme rozprávať a či si dovolíme budovať nové formy blízkosti,“ uviedla odborníčka.
Toto obdobie, ktoré je prirodzenou súčasťou života, sa dá zvládnuť, no treba myslieť na niekoľko vecí.
„Prvým krokom je dovoliť si prežívať smútok. Nostalgia či pocit prázdnoty nie sú znakmi slabosti ani zlyhania. Sú reakciou na to, že sa mení dôležitá životná rola. Keď si človek dovolí tieto pocity pomenovať a zdieľať ich, s partnerom, priateľom alebo odborníkom, napätie sa znižuje a adaptácia je prirodzenejšia,“ vysvetlila psychologička.
Druhým krokom je cielená a vedomá práca na vzťahoch, hlavne na tom s manželom alebo manželkou: „Partnerský vzťah sa môže dostať do nového centra pozornosti. Pre niektoré páry je to príležitosť znovu objaviť spoločné záujmy a intimitu, pre iné výzva, ktorá si vyžaduje otvorenejší dialóg.“
Uvedomte si, že toto obdobie neznamená, že ste úplne prestali byť rodičmi. Táto úloha sa nikdy neskončí, len sa mení jej forma. „Je užitočné udržiavať stále kontakt s dieťaťom, no rešpektovať jeho samostatnosť,“ vysvetlila Bočkayová.
Tretím krokom je zameranie sa na seba. Odchodom detí získavate priestor prehlbovať vlastné záujmy, získavať nové zážitky, budovať priateľstvá a vytvárať si plány, ktoré ste doteraz mohli realizovať len v obmedzenej forme. Ak ste v stave, že neviete, čo by vás mohlo baviť a čím začať, skúste nejaký kurz, príležitostné dobrovoľníctvo alebo nejaký projekt, pokojne aj vo vašej domácnosti, ktorý možno už roky odkladáte.
Z praktického hľadiska je dôležité myslieť na režim. Ak ste ho dosiaľ nemali, prípadne sa vám rozhodil, zaveďte si ho: „Spánok, pohyb, sociálny kontakt. Stabilná štruktúra pomáha psychike adaptovať sa na zmenu.“
V prípade, že ste v smútku a úzkostiach po odchode detí zaseknutí už dlhší čas a nedarí sa vám s tým pohnúť, vyhľadajte pomoc terapeuta. Niekedy stačí jeden či dva rozhovory s nestranným odborníkom, aby si človek utriedil myšlienky a urobil krok vpred.
„Ak pocit prázdnoty pretrváva celé týždne či mesiace bez úľavy, ak sa pridá výrazná strata energie, poruchy spánku, nechutenstvo alebo naopak prejedanie sa, strata záujmu o veci, ktoré kedysi tešili, silná úzkosť alebo podráždenosť, už nejde len o nostalgickú fázu,“ opísala odborníčka.
Syndrómu prázdneho hniezda sa nedá úplne vyhnúť, keďže ide o prirodzené obdobie života. Dá sa však predísť tomu, aby bolo tak náročné. Dôležité je už počas intenzívneho obdobia rodičovstva myslieť na to, že máte aj iné životné pozície.
„Ak si rodič popri výchove udržiava aj iné roly – partner, priateľ, profesionál, človek so záujmami, prechod býva plynulejší. Nejde o to odstrihnúť sa, ale o to nenechať celý život stáť len na jednej osi,“ vysvetľuje psychologička.
V období, keď sa táto životná zmena blíži, je dobré o tom hovoriť aj s dospelým dieťaťom. Mnohé z nich sa síce na odchod od rodičov tešia, no napriek tomu je to aj pre nich obrovská zmena.
Ak sú vaše deti možno aktuálne v pubertálnom veku, začnite plánovať so svojím partnerom či partnerkou, čo bude potom, keď z domu odídu. Aké sny si spolu splníte, do akých projektov sa pustíte: „Spoločné zážitky, rozhovory, plánovanie budúcnosti mimo rodičovstva vytvárajú stabilitu.“
Nezabúdajte ani na sieť priateľstiev. „Keď má človek viacero zdrojov vzťahovej podpory, zmena v jednej oblasti ho nezasiahne tak intenzívne,“ dodala odborníčka.
Jednorodičia môžu žiadať od januára o pomoc:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
