Meno neurobiologičky Dominiky Fričovej sa spája nielen s výskumom Parkinsonovej choroby, ale aj s hrou na gitare.
Mozog a jeho fungovanie Dominiku fascinuje od malička a so zápalom v hlase o ňom dokáže hovoriť hodiny. Pred 6 rokmi sa vrátila z americkej kliniky, ktorá sa radí medzi najlepšie na svete. A hoci roky pracovala po boku svetových vedcov, tvrdí, že vždy túžila robiť vedu a pomáhať doma na Slovensku.
Výskum Parkinsonovej choroby sa v jej prípade zameriava na bunkové modely. Vedci sa snažia pochopiť, čo presne sa deje v bunke v momente, keď sa choroba spustí.
Ak sa im podarí identifikovať konkrétny mechanizmus, otvára sa možnosť cielene zasiahnuť liekmi. Tie by dokázali odstrániť bunky, ktoré do tohto procesu vstupujú. Druhou stratégiou je sledovanie šírenia ochorenia – vďaka tomu by bolo možné chorobu odhaliť oveľa skôr.
Práca vedca si podľa Dominiky vyžaduje veľkú mieru trpezlivosti a odolnosti.
Výsledky sa často dostavia až po rokoch, ak vôbec.
Experimenty totiž opakovane zlyhávajú a úspech prichádza až po desiatkach neúspešných pokusov. Aj preto hovorí o vede ako o „behu na dlhé trate“, kde človek nemusí vidieť výsledky svojej práce dlhý čas.
Dôležitú úlohu v živote vedkyne zohráva aj hudba. Už v detstve ju k nej priviedla mama, ktorá hrala na gitaru. Spomína si na moment, keď pri počúvaní klasickej hudby dokázala v tónoch „vidieť príbeh“.
Podľa nej nie sú veda a umenie protiklady. Práve naopak – obe oblasti si vyžadujú fantáziu a schopnosť predstaviť si nové súvislosti.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
