Balia kufre do pár hodín a vyrážajú tam, kde ľudia prišli o všetko. Dobrovoľníci Samaritánov pomáhajú v katastrofách po celom svete.
Stačí jeden telefonát a už v priebehu pár hodín balia kufre a odchádzajú. Nevedia presne kam ani to, čo ich čaká.
Vedia len jedno – že ich niekto potrebuje. „Samaritáni“ sú pripravení vyraziť ľuďom na pomoc kedykoľvek, keď ide o život.
Ničivé zemetrasenia, povodne, vojna. Krajiny, kde ľudia prišli o všetko. Títo dobrovoľníci neraz odchádzajú od rodín aj z práce, len aby pomohli.
„Kým človek nestratí strechu nad hlavou a zdravie, nevie si predstaviť, aké sú tie základné potreby, ktoré ľudia majú,“ uvádza samaritán Jakub Liščinský.
„Pre mňa je vždy ťažké opustiť rodinu, ako pre každého dobrovoľníka. Na druhej strane je moja rodina na mňa hrdá a podporuje ma, že robím niečo, čo nie každý zvládne,“ vysvetľuje samaritán z Rakúska Benjamin Manahl.
Nenápadní hrdinovia vedia, že aj malá pomoc môže znamenať veľa. Tanier teplého jedla, deka či pohár vody – veci, ktoré berieme ako samozrejmosť, no pre človeka v núdzi často rozhodujú o tom, či situáciu zvládne.
„Vždy to cítime pri každom nasadení, pri každej misii tú obrovskú vďačnosť a slzy v očiach. Keď sa napríklad ľudia dostanú z nebezpečnej krajiny do bezpečia, je na nich vidieť okamžitá úľava,“ vysvetľuje samaritán Štefan Julini.
Za sebou majú desiatky misií. Pomáhali pri prevoze detí z Gazy do krajín Európskej únie aj počas jedného z najhorších zemetrasení na Haiti v roku 2010, kde zomrelo vyše 200-tisíc ľudí. Bola to ich prvá veľká misia.
„To bolo pre nás niečo nepredstaviteľné – kompletne zničená krajina. Keď sme vyšli z letiska, všade boli len spadnuté domy. Bola to obrovská katastrofa. Tí ľudia nemali nič a keď už niečo mali, buď im to spadlo, alebo im to vyrabovali,“ hovorí samaritán Marcel Sedlačko.
Silnú stopu v nich zanechala aj utečenecká kríza na východnom Slovensku. Ľudia tam prichádzali s neistotou v očiach.
„Zrazu boli bez domova a my sme im poskytli útočisko. Tá nesmierna vďaka od tých ľudí sa nám potom vracala späť – tie vrúcne objatia a úsmevy boli to najviac,“ hovorí samaritánka Mária Benovičová.
Kým v niektorých krajinách majú dobrovoľníci podporu štátu, na Slovensku si to často musia zariadiť sami. Humanitárna pomoc tu znamená vziať si dovolenku alebo odísť bez výplaty.
„Nie je vytvorený mechanizmus pomoci. Stačila by povinnosť zamestnávateľa uvoľniť zamestnanca, keby štát uhradil ušlú mzdu. Bolo by to úplne inak,“ vysvetľuje Sedlačko.
Samaritáni sa na rôzne situácie pripravujú pravidelne. Absolvujú cvičenia, kde si skúšajú postupy, ktoré potom využívajú v reálnych misiách. Ide tam o čas aj ľudský život.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
