Ozbrojeným prevádzačom s otcom nerozumeli, tu a tam dostali bitku, cestovali v dodávkach, prespávali v chatkách či mrzli v zime. Miestami ani nevedeli, v ktorej sú krajine.
Ameer Mayyahi je Iračan, ktorý musel utiecť z krajiny, ktorú miluje, keď mal 19 rokov. Jeho umeleckú rodinu začali prenasledovať milície a vyhrážali sa im smrťou. Otec musel spraviť ťažké rozhodnutie. Mamu spolu s dvoma mladšími synmi (12 a 14) nechal v Iraku. Cestovnej kancelárii zaplatil 30-tisíc dolárov, aby jemu a najstaršiemu synovi vybavili víza a legálne ich dostali do Švédska. Všetko ale bolo úplne inak, až napokon skončili na Slovensku. Prečítajte si príbeh muža, ktorý prešiel peklom, aby mohol žiť v krajine, v ktorej sa teraz cíti ako doma.
Ameer je hrdý Iračan. Vyrastal predsa medzi riekami Eufrat a Tigris - v kolíske ľudskej civilizácie, bývalej Mezopotámii. Obyvatelia Iraku medzi sebou spolunažívali bez problémov, ale krajina trpela pod vládou diktátora. Po páde Saddama Hussaina začal demokratický režim a s ním aj chaos, nepokoje a boj o moc. Prívrženci niektorých politických strán vytvárali ozbrojené milície a začali zastrašovať ľudí. Najmä vzdelanú strednú vrstvu, ktorá mala veľký vplyv na verejnú mienku. Týmto ľuďom sa začali vyhrážať a kto neutiekol, toho zabili. S podobným osudom sa stretla aj rodina Ameera Mayyahiho.
On, ako najstarší syn sochárky a dizajnéra, bol vychovávaný k slobode a slobodnému vyjadrovaniu. Často sa púšťal do tvrdých diskusií, ktoré boli tŕňom v oku niektorých skupín. Vyhrážky a prenasledovanie napokon doviedli otca k tomu, že spolu so synom ušiel.
Dvojmesačná púť za novým domovom
Peňazí mali dosť, a tak sa rozhodli, že sa obrátia na agentúru, ktorá ich legálne dostane za strýkom do Švédska. Všetko vyvrcholilo incidentom, keď ich v aute prenasledovali maskovaní muži v aute. Pohár trpezlivosti pretiekol, v noci si zbalili kufre a ráno odišli.
Po anglicky som šoférovi povedal, nech nás zoberie do Štokholmu. Nerozumel, no začal sa veľmi smiať
Po ceste zistili, že všetko nie je s kostolným poriadkom. Prevádzači im zobrali všetky veci, vrátane dokladov a celá cesta napokon trvala dva mesiace. Z Iraku vyrazili na sever a do EÚ sa dostali cez Rusko a Ukrajinu. Ozbrojeným prevádzačom nerozumeli, tu a tam dostali bitku, cestovali v dodávkach, prespávali v chatkách či mrzli v zime. Miestami ani nevedeli, v ktorej sú krajine.
„Niekoľko kilometrov sme prišli pešo a potom sme nasadli na vlak. Nevedeli sme, kde presne sme, ale mysleli sme si, že už vo Švédsku. Bolo s nami ešte 13 ďalších ľudí. Normálne sme mali kúpené lístky a viezli sme sa, keď zrazu prišla do vlaku polícia. My s otcom sme vycítili, že je niečo zle a kým riešili ostatných, vybehli sme von. Pred vlakovou stanicou sme chceli nasadnúť na taxík. Po anglicky som šoférovi povedal, nech nás zoberie do Štokholmu. Nerozumel, no začal sa veľmi smiať. Potom k nám prišli policajti a vysvetlili nám, kde sme. Tuším to bolo v Banskej Bystrici, každopádne na Slovensku," opisuje Ameer prvý kontakt so Slovenskom.
Utekal, aby žil v slobodnej krajine, namiesto toho sa dostal do tábora s vysokými múrmi a ostnatým drôtom. Cítil sa ako vo väzení, a tak v panike ušiel. Nadýchal sa na chvíľu slobody a vrátil sa späť za otcom, ktorý zostal v tábore.
Parfum slobody
„Doteraz si pamätám tú vôňu v Opatovskej Novej Vsi, keď pršalo. Bol to najlepší parfum, čo som kedy cítil. Dalo by sa to nazvať aj vôňou slobody," spomína Ameer na prvý kontakt so slovenskou prírodou.
To ešte netušil, že sa do väzenia, tentoraz ozajstného, dostane opäť. A to hneď dvakrát. Otec sa nechcel vzdať švédskeho sna a z tábora aj so synom utiekol do Viedne a odtiaľ sa mali dostať vlakom do Hamburgu. Tam však nedorazili. Chytila ich nemecká polícia, 40 dní si posedeli vo väzení a potom ich vrátili späť na Slovensko. Otec sa chcel silou mocou dostať do Štokholmu, a tak sa o to pokúsili opäť.
„Tentoraz sme išli do Nemecka cez Česko, no opäť to nevyšlo. V Nemecku nás chytili a keďže to bolo už druhýkrát, dostali sme tvrdší trest. Šesť mesiacov vo väzení a vysokú pokutu," spomína Ameer.
Dvakrát a dosť
Takmer polrok za mrežami bol pre oboch nesmierne ťažký. Za celý čas totižto nemali žiadny kontakt s rodinou, ktorá doma v Iraku prežívala najhorší rok.
„Mamina nevedela, kde sme my a my sme nevedeli, čo je s ňou. Nebolo fér, že sme dostali taký tvrdý trest. Áno, dvakrát sme boli ilegálne v Nemecku, ale inak sme neurobili nič zlé," sťažuje sa Ameer.
Po druhom návrate na Slovensko už mladý Iračan nechcel ísť nikam. Začal na sebe tvrdo pracovať, zdokonaľovať sa v jazyku, spoznávať našu kultúru, históriu, zvyky a začleňovať sa do bežného života Slovákov. Otec sa zatiaľ musel vrátiť do Iraku, keďže mama ochorela.
Keď Ameer cítil, že už jazyk celkom ovláda, prihlásil sa na Slovenskú technickú univerzitu v Trnave, odbor aplikovaná informatika a automatizácia. Školu úspešne absolvoval a dnes na Slovensku podniká. Rodine sa zatiaľ podarilo, tentoraz úplne legálne, dostať do USA. Ameer má možnosť presťahovať sa za nimi, no nechce.
Bolo to veľmi náročne, ale ten pocit potom, to sa ani nedá opísať. To je víťazstvo. Kvôli tomu teraz nemôžem odísť zo Slovenska
„Spomínam si, ako som sa zakaždým tešil, keď som spravil vážnu skúšku z operačnej analýzy alebo automatizácie po slovensky. V jazyku, ktorý som pred pár rokmi ani nepoznal. V slovenčine som písal aj bakalársku a diplomovú prácu. Bolo to veľmi náročné, ale ten pocit potom, to sa ani nedá opísať. To je víťazstvo. Kvôli tomu teraz nemôžem odísť zo Slovenska a začať niekde odznova. To jednoducho nemôžem," vysvetľuje 28-ročný Ameer, ktorý dnes podniká v oblasti marketingu a snaží sa propagovať slovenské firmy na Blízkom východe.
Na Slovensku sa cíti ako doma a svoj vzťah k našej krajine a k Iraku opisuje takto: „Irak je pre mňa ako moja bývalá láska, ktorá je teraz už vydatá a ja som zasnúbený so Slovenskom."
Dych vyrážajúce detaily z cesty za slobodou, jeho názory na Slovákov alebo pohľad utečenca na imigračné problémy posledných mesiacov si môžete prečítať v celom rozhovore TU!
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
