"Cítim sa tu ako doma, no vadí mi, že niektorí Slováci si nevážia Slovensko. Necítim, že ho majú radi a chceli by mu pomôcť."
Zaujal vás príbeh imigranta z Iraku Ameera Mayyahiho? Tu je celý rozhovor, v ktorom sa dočítate množstvo zážitkov z jeho strastiplnej cesty za slobodou a čo všetko musel zvládnuť na Slovensku, aby sa dostal tam, kde je dnes.
Volám sa Ameer Mayyahi, pochádzam z hlavného mesta Iraku Bagdad a na Slovensku žijem deväť rijiv. Rád by som povedal niečo o mojej krajine. Irak je krásne miesto so zaujímavou históriou. Je to krajina bohatá nielen na históriu a kultúru, ale aj na prírodné a nerastné suroviny. Žijú tam ľudia rôznych národností a rôznych vierovyznaní. Obyvatelia medzi sebou spolunažívali bez problémov, ale krajina trpela pod vládou diktátora. Po páde Saddáma Hussaina začal demokratický režim. Vtedy nastal v Iraku chaos a nepokoje, pretože každý chcel zrazu vládnuť. Ľudia ešte neboli zvyknutí na demokratický štýl riadenia štátu, chce to ešte čas. Tento stav vytvoril priestor pre vznik rôznych milícií, ozbrojených neznámych zložiek, ktoré mali moc i zbrane. Tieto skupiny sa chceli násilím dostať k moci. Prvou ich úlohou bolo vyhnať inteligentných ľudí - advokátov, umelcov, lekárov atď.
Práve oni totiž majú silu otvoriť oči každému Iračanovi, či už pri diskusiách v kaviarni alebo na ulici. Vzdelaní obyvatelia môžu tým menej vzdelaným vysvetľovať situáciu a dianie v krajine. Skupinám, ktoré chcú riadiť štát sa však lepšie manipulujú menej vzdelané vrstvy obyvateľstva. A to je dôvod, prečo tieto milície začali prenasledovať aj moju rodinu. Nepoznám ich, neviem, čo to bolo za ľudí, ale viem, že zabíjali vzdelanú vrstvu obyvateľstva, unášali ľudí alebo ich pod hrozbou smrti donútili utiecť. No a medzi nimi sme boli aj my.
Pochádzam z veľmi známej umeleckej rodiny. Moji rodičia sa však nikdy politicky neangažovali. Problémy nemali ani za minulého ani za terajšieho režimu. Sú to nezávislí ľudia, ktorí riešia umenie. Mamina je v Iraku známa talentová sochárka, vyštudovala v Paríži. Otec je inžinier a dizajnér, robí dekorácie pre televízne šou, filmy, divadelné predstavenia. Bol známy aj tým, že robil pre Associated Press v Iraku.
My sme poctivá rodina. Nikdy sme nič nerobili, ani nechceli robiť načierno. Veci riešime vždy legálne, v rámci zákona. Doma nám nikdy nič nechýbalo. Otec nás chránil a zároveň vychovával tak, aby sme mohli slobodne vyjadrovať názor a nikdy nás do ničoho netlačil. Ja som sa ale napríklad často hádal s ľuďmi, ktorí mali názory vyvolávajúce napätie medzi Iračanmi a staval som sa proti nim. Bol som taký aktivista. Niekoľkokrát som sa dostal do tvrdých diskusií a to naši nevideli radi. Mamina i ocino vedeli, aj preto, že boli známi, že keby ma nechali samého, hrozilo by mi v Iraku nebezpečenstvo. Otec po niekoľkých incidentoch rozhodol, aby sme odišli.
Moja mama a dvaja mladší bratia (v tom čase 14 a 12-ročný) sa zatiaľ museli schovať. Premenovali sa a často sa v rámci Bagdadu sťahovali. Odchod bol otcove rozhodnutie.
Začalo sa to písomným vyhrážaním. Prišiel nám list, že musíme odísť. Potom boli aj viaceré vyhrážky a vlastne dodnes nevieme od koho. O našom rýchlom odchode ale rozhodol jeden incident.
Pomohla nám hlave Liga za ľudské práva. Poskytli nám právne poradenstvo úplne zadarmo, za čo som im vďačný. Nechcel som totiž robiť nejaké chyby. Organizácie tu sú, no ja som sa vždy spoliehal viac na seba. Aj čo sa týka financií. Snažil som si zarobiť vždy na seba a nebrať ani finančnú podporu. Počas štúdia som mal dve brigády. Pracoval som vo fastfoode aj v kine a ráno som chodil na skúšky.
Na začiatku mi pomáhali naši, no už rok predtým, ako odišli do Turecka, nemohli.
Bolo to veľmi náročné, ale ten pocit potom sa ani nedá opísať. To je víťazstvo
Vysvetlil som im, že Slovensko pre mňa strašne veľa znamená. Som prekvapený, že nie každý Slovák si to tak váži. Veľa z nich emigruje, aby našli lepšiu prácu, no pritom by mohli zo Slovenska spraviť lepšiu a krajšiu krajinu. Taký je aspoň môj osobný názor. Vážim si Slovensko a ten pokoj tu. Bola to pre mňa ťažká cesta, kým som sa naučil jazyk a dostal sa tam, kde som. Spomínam si, ako som sa zakaždým tešil, keď som spravil vážnu skúšku z operačnej analýzy alebo automatizácie po slovensky. V jazyku, ktorý som pred pár rokmi ani nepoznal. A v tom jazyku som písal bakalársku a diplomovú prácu. Bolo to veľmi náročné, ale ten pocit potom sa ani nedá opísať. To je víťazstvo. Kvôli tomu teraz nemôžem odísť zo Slovenska a začať niekde odznova. To jednoducho nemôžem.
Odkedy sú v USA, tak nie a sú tam už skoro dva roky. Naposledy som ich videl v Turecku. V Iraku som nebol za celý ten čas. Ale chcú prísť pozrieť aj oni sem na Slovensko, otec to tu má rád, veď tu strávil dokopy asi rok.
Potom, čo som zažil, sa už nebojím nikoho ani ničoho
Potom, čo som zažil, sa už nebojím nikoho ani ničoho. Verím, že tu je sloboda a môžem si povedať svoj názor otvorene a nemusím sa za to báť. No situácia vo svete je taká, že sa nevieme za nikoho zaručiť, či je naozaj imigrant alebo nejaký podozrivý človek. Preto chápem obe strany. Aj tých, čo robili protest, aj tých, čo sú za. Rešpektujem a chápem ľudí, ktorí sa boja o ich deti, keďže nemajú dostatok informácií. Aj mne veľmi záleží na to, aby sem neprišiel žiadny podozrivý imigrant a nezačal tu robiť nepokoje. Dnes totiž neviete rozoznať dobrého človeka.
Individualita jednoducho neexistuje
Musí fungovať silný integračný systém, s ktorým budú môcť riešiť ľudí individuálne. Napríklad ja som mal doplnkovú ochranu. Začal som tu študovať na univerzite, dokonca som ju ako jediný išiel reprezentovať na ERASMUS do Belgicka. Vtedy som tam bol jediný zo Slovenska a prezentoval som slovenské školy. Nečakal som za to nič, ani nehovorím, že som za to mal niečo dostať. Ale je to fér, že ja mám rovnaký status ako ten, ktorý len leží v tábore a nič nerobí a o nič sa nesnaží? Individualita jednoducho neexistuje. Všetci dostali doplnkovú ochranu, nikto neriešil, kto čo robí. Systém by mal riešiť špecifické prípady a rozhodovať, kto si čo zaslúži a kto nie.
Terajší najväčší problém je IS, ktorý je hrozbou pre celý svet. Oni majú moc, peniaze a zbrane a sú veľmi nebezpeční. Svet by sa mal zjednotiť a postaviť proti nim. Ja a moja rodina sme vždy boli slobodní a neakceptujeme nejakých ľudí, ktorí riešia hlúposti v mene boha a zabíjajú ľudí v mene boha.
Myslím si, že je to veľká hrozba a som hrdý, že moja krajina bojuje proti nim, no potrebuje podporu celého sveta.
Cítim, že mám väčší záujem, aby bol na Slovensku pokoj ako Slovák
Nechcem, aby tu boli nepokoje. Zažil som ich v mojej krajine a nechcem ich tu na Slovensku. Nechcem, aby moji priatelia a ľudia, ktorí mi tu otvorili dvere zažili to, čo som zažil ja. Cítim, že mám väčší záujem, aby bol na Slovensku pokoj a bezpečie ako Slovák. To, čo sme zažili v Iraku, si nezaslúži nikto.
Slováci sú milí a srdeční ľudia, no zistil som, že aj oni sú rozdielni. Bolo to vidieť aj na nedávnom proteste. Ja sa viem rozprávať s oboma tábormi a v oboch skupinách mám kamarátov. Nebojím sa nikoho presviedčať o mojich názoroch a povedať mu môj príbeh. Nie som ani na jednej strane. Všetci sú to Slováci a prajem si, aby tu bol pokoj, nič iné. Ľudí, ktorí odmietajú imigrantov, by som nenazval rasistami ani extrémistami. Často sú to len ľudia, ktorí nemajú skúsenosti, informácie a boja sa neznámeho. Keď vidia útoky IS, ktoré sa stali vo Francúzsku, Belgicku alebo hocikde inde, tak sa im nemožno čudovať. Nie som, samozrejme, na ich strane, aby to tak nevyznelo, ale chápem ich obavy. Problém je, že s nedostatkom informácií nedokážu individuálne rozlišovať imigrantov, ale všetkých hádžu do jedného vreca.Chápem ale aj druhú stranu. Tých, ktorí chcú, aby Slovensko bolo viac ako západná Európa, ktorí chcú pokrok a integráciu. Problém je podľa mňa v tom, že tieto skupiny nekomunikujú medzi sebou a nedokážu sa dohodnúť na nejakom riešení.
Irak je pre mňa ako moja bývalá láska, ktorá je teraz už vydatá a ja som zasnúbený so Slovenskom
Cítim sa tu ako doma. Irak si veľmi vážim, ale opísal by som to takto: Irak je pre mňa ako moja bývalá láska, ktorá je teraz už vydatá a ja som zasnúbený so Slovenskom.
Vadí mi, že niektorí Slováci si nevážia Slovensko. Necítim, že ho majú radi a chceli by mu pomôcť. A je tu tiež veľa predsudkov. Niektorým, keď poviem, že som z Iraku, tak ma hneď hádžu do jedného vreca. Nie každý má tú ochotu spoznať ma a zistiť, čo som za človeka. Stalo sa mi to aj v nie práve konzervatívnych rodinách. Ja som pritom pozitívny človek, ktorý má rád všetko pekné a kultúrne, neriešim náboženstvo a nemám rád extrémizmus. Keby sa tu také niečo malo stať, ako u nás, tak som prvý, ktorý sa proti tomu postaví. Aj keď by niekto z mojej vlastnej rodiny chcel niečo riešiť proti Slovensku, budem prvý, čo pôjde proti nemu. Ja som taký, ale zaručiť sa za ostatných neviem a z toho mám stres. Celý čas sa snažím ukazovať Iračanov v dobrom svetle. Ale potom príde niekto, kto nám spraví hanbu a pokazí to, čo som dlho budoval.
Nemyslím si, že v blízkej budúcnosti, ale verím, že raz to príde. Nemôže to takto byť večne. Keď nebudeme mať ropu, budeme chudobní a bude pokoj.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
