V najkvalitnejšej lige sveta nikdy nenastúpil žiadny hráč zo strednej Európy a jej najlepšími strelcami sa v celej histórii stávali výlučne Brazílčania a Španieli. To všetko platilo, kým pod pyrenejským slnkom nezačal žiariť chlapec zo Starej Ľubovne.
Keby to, čo on vo futsale, dosiahol človek vo futbale, už nikdy nemusí pracovať. Rečou nových trendov – aj umelá inteligencia vám potvrdí, že Slovensko má svetový unikát.
Vlani v historicky najúspešnejšom klube najlepšej súťaže sveta získal korunu pre kráľa strelcov, inými slovami, čo robí Kylian Mbappé v Reale Madrid, on dokázal v Interi Movistar. A už druhýkrát v kariére.
Tomáš Drahovský si po ceste na vrchol musel „x-krát“ vypočuť, že futsalista z neho nikdy nebude. Dnes patrí k absolútnej špičke planéty.
„No keď na Slovensku poviem, že hrám futsal, stále sa mi stáva, že dostanem odpoveď – jáj, jasné, viem, to je to s hokejkami, však?“ hovorí v exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk jediný Slovák, ktorý sa môže pochváliť hetrikom do siete Barcelony.
Aj vy ste najprv chceli byť futbalista?
Jasné. Futbal hrával otec i starý otec, môj smer bol daný. Na zápasy ma brávali odkedy som vedel chodiť a v piatich či šiestich rokoch som začal i pravidelne trénovať. V prípravke som na turnajoch často zbieral ocenenia pre najlepšieho strelca, možno aj trošku vyčnieval.
Keď som mal desať, prišla ponuka z Nitry, ale nakoniec padlo rozhodnutie, že zostanem doma, v Starej Ľubovni. Predsa len, bol som malý chlapec, ktorý chcel byť skôr s rodinou a kamarátmi než od útleho veku bývať kdesi sám na internáte. Možno keby na mňa vtedy rodičia trochu pritlačili, moja kariéra by dnes vyzerala inak.
Nemyslím, že som bol zlý hráč, no nebol som ani výnimočný. Na veľkom ihrisku na mňa vždy ľudia ukazovali slovami „ten je dobrý“. No len čo sme v zime prišli do haly, okamžite vraveli, že som „najlepší“.
Po presedlaní na futsal ste vraj spočiatku ani sám netušili, že ho hráte.
Dá sa to tak povedať. O futsale som vedel, no napríklad netušil, že na Slovensku funguje ligová súťaž, poznal som len mestské ligy, ktoré sú na východe počas zimy veľmi obľúbené. Aj keď som ako 17-ročný s RCS Košice cestoval na svoj prvý ligový zápas, proti Slov-Maticu Bratislava, pýtal som sa spoluhráčov, čo je to vlastne za súpera. Odvetili, že len nejaký mnohonásobný majster Slovenska, ktorý v tom čase neprehral asi sto zápase v rade (smiech).
A ako maturant ste už oslavovali zisk prvého majstrovského titulu. Práve so Slov-Maticom Bratislava.
Všetko malo extrémne rýchly spád. Prvý poriadny futsalový tréning som absolvoval v apríli a už v auguste hral ligu. Potom som v našej najvyššej súťaži nastúpil na desať či dvanásť zápasov, pridal možno desať ďalších v Česku a brala ma Bratislava.
Pri prestupe ste už zrejme vedeli, kam cestujete.
(Smiech) Samozrejme, už po našom vzájomnom zápase som vedel, koľká bije a prečo Slov-Matic tak dlho nikto neporazil. No ak sa nemýlim, prehrali sme len 2:4. Aj Košice mali nabitý tím, veď boli finalistami súťaže.
A teraz, v decembri, po ďalších rýchlych spádoch, ste sa už desiatykrát v rade stali najlepším slovenským futsalistom. Byť dekádu absolútnou špičkou, ešte vás to nenudí?
Vôbec nie. Každá trofej je skvelá. Nesmierne si vážim, že ľudia každoročne ocenia sezónu, akú mám za sebou a môžem byť takto dekorovaný už desať rokov. Predsa len, nie je úplne jednoduché, aby si človek dekádu udržal takéto postavenie, musí veľa obetovať a tak ďalej. Ja našťastie robím, čo milujem a spravím všetko pre to, aby som na vrchole ešte chvíľku zotrval.
Napriek tomu – aj vo futsale ste si vypočuli, že na to nemáte?
Určite. Hneď keď som začal, od naozaj veľmi veľa ľudí. „Si vysoký, pomalý – futsalista z teba nikdy nebude.“ Mysleli si, že sa nepresadím ani na Slovensku, nieto ešte v zahraničí. No dnes vidíme, že nejakú kvalitu som asi mal aj vtedy. Najkrajšie na tom je, že tri štvrtiny z tých, čo mi absolútne neverili, ma teraz tľapkajú po pleci a vravia ako „vždy vedeli, že prerazím“ (smiech).
Možno ich bolo viac, no zrejme jediný, kto mi skutočne veril a tvrdil to aj verejne, je Martin Andor z Košíc. Zasvätil ma do futsalu a predstavil mnohým trénerom či hráčom. Vždy slovami – toto bude na dlhé roky najlepší futsalista na Slovensku.
Veľakrát ste sa vraj ocitli aj v situácii, aká by iných donútila ukončiť kariéru.
Výstup na vrchol nikdy nie je jednoduchý, zakaždým vám pod nohy budú padať kamene. Sprevádzali ma bariéry v kariére i ťažkosti v rodine, no bez nich by tá cesta bola asi príliš jednoduchá a zvládol by ju každý. K športu to patrí, aj nepríjemné momenty vás posúvajú vpred. Jeden fyzioterapeut zo Slov-Maticu mi raz povedal, že „mám východniarsku náturu a práve vďaka nej som sa dokázal presadiť“.
Ani prvý transfer do Španielska zrejme nebol jednoduchý. Žiadny futsalista zo strednej Európy totiž nikdy predtým najlepšiu ligu sveta nehral.
Presne tak, po prestupe zostalo v údive azda celé naše futsalové prostredie. Prichádzal som z maďarskej, pre Španielov absolútne nezaujímavej súťaže, bohviečo si o mne mysleli. Ale nevadí, veď aj po prestupe do Slov-Maticu mnohí tvrdili, že nemôžem hrať futsal.
Viete, ja som už od svojich začiatkov vravel, že raz chcem byť prvý Slovák, ktorý prerazí v španielskej lige. Všetci ma brali s rezervou, s úsmevom hovorili – áno, tak určite – aj pre najbližších to bolo niečo nepredstaviteľné. Napokon som svoje slová dodržal.
Pritom, v slovenskej aj maďarskej lige ste predtým vsietili viacej gólov, ako odohrali zápasov.
Skok to bol aj tak obrovský. V Lige Nacional okrem domácich dominujú hráči z Brazílie a Argentíny, počas mojej premiérovej sezóny boli v súťaži len traja ďalší Európania bez španielskeho pasu. Dnes je ich našťastie o čosi viac.
Tamojší nám nedôverovali, boli presvedčení, že stredoeurópske ligy sú slabé a hráči odtiaľ nemajú potrebnú kvalitu. Musel som sa predierať a najprv ukázať, že vôbec mám na to, aby som nastupoval v Španielsku. Verím, že svojím transferom a pôsobením som dokázal, že aj v našich končinách rastú kvalitní futsalisti.
Ste poverčivý a staré jazyky zvyknú vravieť, že ak je niekto kdesi prvý, väčšinou to schytá. Prinajlepšom len otvorí dvere ďalším. Nebáli ste sa?
Veril som si. A bol by som strašne rád, keby to tak skutočne bolo a otvoril by som dvere ďalším. Minimálne jednému sa to už podarilo. Môj švagor, Marek Karpiak, sa do Španielska dostal ako prvý slovenský brankár v histórii.
Ligu Nacional teda hrali dvaja Slováci. A obaja zo Starej Ľubovne.
Nedávno sme sa na tom smiali, vravel, že má riadnu smolu, lebo nielen, že je druhým Slovákom, ktorý hral španielsku ligu, ale aj druhým Ľubovňanom. No utešoval som ho, že titul prvého gólmana mu už nikto nevezme. Vedeli sme si vymeniť množstvo informácií, navzájom si pomôcť. Veľmi ma teší, že to dokázal.
Keď ste sa po roku z Cartageny vracali do Česka, mohlo by sa zdať, že ide o krok späť. Ktorý vás však napokon posunul azda o tri vpred.
Ako hovoríte. Aj som sa napočúval, čo stváram, že idem zo Španielska do Prahy, no v tom čase u mňa rozhodovala najmä mimo-športová stránka. Mamina bola vážne chorá a po rokoch v zahraničí som si povedal, že čas strávený s rodinou je dôležitejší ako kariéra. Na moje šťastie akurát v Sparte vznikal nový projekt, majitelia chceli vystužiť káder a získať titul, spojili sa mi teda dve dôležité veci – mohol som byť doma, v Prahe, s rodinou, a zároveň v tíme s vysokými ambíciami. Vytvorili sme skvelé mužstvo, podľa mňa najlepšie, aké kedy hralo českú ligu. Krásny rok a pol, kým neprišiel covid.
Napriek veľkým ťažkostiam v osobnom živote ste v 59 zápasoch napálili 91 gólov – a posielali ich do neba. Druhý odchod do Španielska už musel byť malina.
(Smiech) Tak trochu. Mal som drobnú výhodu, premiéra mi vyšla, aké-také meno som si vytvoriť stihol. No hlavne – tréner zo Santa Colomy javil o mňa obrovský záujem. Poznali sme sa, už za pôsobenia v Sparte mi vravel, že som jeho top-priorita a chce ma priviesť späť do Španielska. Keď na to konečne prišlo, nezaujímali ma žiadne iné ponuky. Asi každý hráč totiž potrebuje cítiť dôveru. A on mi veril do plných.
A tak dnes platí, že ste jediný Slovák, ktorý sa môže pochváliť hetrikom do siete Barcelony.
Ten zápas si budem pamätať naveky, vzal som si z neho domov aj loptu. Navyše, moje góly, poviem to tak – neboli úplne škaredé, jeden vyhlásili za najlepšiu akciu kola a z druhého vzišiel najkrajší zásah. Nezabudnuteľné.
Ako fanúšikovi futbalovej Barcelony, neťažilo sa vám oslavovať?
Práve naopak, o to viac sa teším, že môj prvý hetrik v Španielsku padol do siete klubu, akým je FC Barcelona (smiech).
Netúžili ste v Katalánsku obliekať práve dres „Blaugranas“?
Na túto otázku by asi nik neodvetil nie. No aj vo futsale platí, že pri transferoch do seba musí zapadnúť viacero vecí. V mojom prípade sa tak stalo v Santa Colome – na predmestí Barcelony. Navyše, futsalové kluby nezvyknú platiť miliónové klauzuly ako vo futbale, skôr čakajú, kým hráčovi uplynie kontrakt a bude môcť prestúpiť zadarmo. Samozrejme, za Barcelonu by som si niekedy kopol veľmi rád, no zatiaľ k tomu nedošlo.
Namiesto toho prišla ponuka z Interu Movistar. A tak ste zo Santa Colomy, predmestia Barcelony, zamierili do Madridu. Dali vám to fanúšikovia pocítiť?
Ani veľmi nie. Tým, že Coloma je len predmestská časť a hrá stred tabuľky, nevnímajú to až tak nevraživo ako medzi Movistarom a Barcelonou. Väčší tlak som pociťoval z toho, že prichádzam do nového klubu ako strelec, od ktorého sa očakávajú góly.
Angažoval vás rekordný šampión Ligy majstrov, možno najlepší klub sveta – nebol to až šok?
Skôr ďalší splnený sen. Po príchode do Španielska som si stanovil novú métu – raz chcem obliekať dres jedného z najlepších klubov planéty, ak nie úplne najlepšieho – a potom mi, jedného dňa, zrazu v schránke pristála ponuka. Zostal som v nemom úžase. Zrejme ani žiadny fanúšik futsalu by predtým nepovedal, že sa nejaký Slovák môže aj v takomto malom športe predrať až na úplný vrchol. Z tohto pohľadu to asi bol šok pre všetkých.
Aké to vôbec je, nosiť farby veľkoklubu?
Všetko je ešte o level vyššie ako kdekoľvek inde. S čím, samozrejme, prichádza aj väčší tlak. Naraz ste v tíme, ktorého cieľom a povinnosťou zároveň je vyhrať každý jeden zápas. Náš prezident zvykol vravieť – hrať finále je pekné, ale ak ho prehráš, neznamená to nič. My sme finále dvakrát prehrali a celá sezóna sa rátala ako neúspešná, pretože trofej vo vitrínke chýbala. Tréneri stále opakovali – hráči, ktorým čelíte, vás z vášho dresu chcú vyzliecť, majú extra motiváciu, pretože bojujú proti najlepšiemu tímu sveta, ale tiež aj o miesto v ňom. No presne o tom som odjakživa sníval – byť v tíme, ktorý chce vyhrávať tituly a je tlačený k úspechom.
A zvládli ste to bravúrne. Vlani ste sa v historicky najúspešnejšom tíme najlepšej ligy sveta stali jej najlepším strelcom. Inými slovami, čo robí Kylian Mbappé v Reale Madrid, ste vy spravili v Interi Movistar.
(Smiech) Áno, asi sa to dá pomenovať aj takto. Keď som tabuľku strelcov ovládol pred štyrmi rokmi v Santa Colome, veľa ľudí sa pýtalo, kedy to zopakujem. Vždy som len odvetil, že to nie je úplne jednoduché. Ale keď sa mi to skutočne podarilo, už sa okolo také haló nerobilo.
No ja si to vážim ešte možno viac ako prvýkrát. Pretože, ak titul neobhájite hneď, ale až o niekoľko rokov, iba dosvedčujete, že vaše sezóny boli dobré kontinuálne, nie jednorazovo.
Oba kluby pochádzajú z Madridu, Movistar je futsalovým ekvivalentom susedného Realu. Tým pádom, ako je Mbappé hviezda na tráve, tak vy na palubovke.
Asi áno, použili ste, myslím, ideálny príklad. Aj ja to menej znalým vysvetľujem takýmto štýlom – že Movistar je futsalový Real, najúspešnejší klub v histórii a podobne. Možno tým, čo futsal príliš nesledujú, môj úspech nepríde ničím špeciálny, ale pre tých, ktorí náš šport aspoň trošku vnímajú, je hodnota toho, čo sa mi podarilo dokázať, nevyčísliteľná.
Najlepším strelcom Ligy Nacional sa v celej jej histórii stali len Španieli alebo Brazílčania. Toto pravidlo neplatilo iba dvakrát – a dvakrát kvôli vám. Rečou nových trendov – aj umelá inteligencia píše, že ste svetový unikát.
Keďže sa to nikdy nikomu inému nepodarilo, možno má AI občas pravdu, či? (smiech). Krásne sa to počúva. Asi až neskôr si plne uvedomím, čo som vlastne dokázal.
Keby to čo vy vo futsale, dosiahol človek vo futbale, už nikdy nemusí pracovať.
Presne tak, vystihli ste to do bodky.
Napriek tomu, platovo či popularitou sa tieto športy zrejme porovnávať nedá...
Ani zďaleka. Futbal je v tomto odstrelený od všetkých, funguje v úplne iných podmienkach. Futsal sa hýbe asi na úrovni hádzanej.
Na Slovensku, aj keď slovo futsal napíšeme do wordu, podčiarkne ho. Ako je to v Španielsku alebo teraz v Taliansku?
V Španielsku má futsal rovnaké postavenie ako trebárs basketbal. Akonáhle niekomu poviem, čo robím, okamžite sa s úžasom začne vypytovať, nedajbože aby som spomenul, že hrám za Inter Movistar, hotový ošiaľ. Nehovorím, že my futsalisti sme brutálne známi, v Madride by ma asi hocikto nespoznal, ale napríklad v Torrejóne, stotisícovom mestečku, alebo ďalších futsalových oblastiach, vás berú úplne inak.
Zato keď na Slovensku poviem, že hrám futsal, stále sa mi, že dostanem odpoveď typu – jáj, jasné, viem, to je to s hokejkami, však? Poznajú ma maximálne v Košiciach a Starej Ľubovni, ale len preto, že tam každý pozná každého, nie preto, čo robím.
Na vine je samozrejme aj nie celkom dobrý marketing. Zápasy sa v telke vysielajú len zriedka a i základné informácie sú ťažko dohľadateľné. Aj keď som v Španielsku získal korunu pre kráľa strelcov, nezachytil som, že by sa u nás o tom nejako špeciálne písalo.
Obrovská škoda, nie? Veď aj na Slovensku prerazí vo futbale len minimum detí. Vo futsale by tak dostali priestor ďalšie.
Presne. Všetci by sme boli extrémne radi, keby to takto fungovalo a náš šport napredoval. Najlepšie sa, myslím, stavia na úspechoch, preto je škoda, že niekedy, a je úplne jedno, či moje alebo počiny iných chlapcov, nepropagujeme viac. Ak nebudeme pútať pozornosť a lákať deti na futsal aj takouto formou, môžeme naveky čakať, či sa náhodou nejaký futbalista po kariére nerozhodne zmeniť šport. Nová generácia z neba nepadne a hráči, s ktorými som hrával či vyrastal ja, pomaly končia. Keď sa raz z dnešných tridsiatnikov stanú štyridsiatnici, padneme do hlbokej priepasti, pretože neprodukujeme mladších, respektíve len veľmi málo. Potom sa nemôžeme čudovať, že reprezentácia bude mať problém už so samotnou kvalifikáciou, nieto ešte postupom na šampionát.
Futsal pritom u nás zaujíma strašne veľa ľudí...
A naozaj stačí málo, uvediem jednoduchý príklad. Futsal sa na Slovensku hrá na každej základnej škole, ale chýba mu trocha metodiky. Deti ten pojem nepoznajú, volajú to „futbal v hale“. Možno stačí, keby prišli domov a na otázku rodičov, čo robili na telesnej, odpovedali, že hrali futsal. Futsal? Minimálne otec, ak tento šport ešte nepozná, okamžite začne googliť, následne si možno pozrie nejaký zápas. A pojem sa šíri do sveta. Bavíme sa o banalitách, jednom slovíčku, ktoré by však spravilo brutálny rozdiel. Jasné, treba aj nejakú investíciu, no tá by, ak chceme futsal posúvať a niečo z neho vybudovať, mala byť samozrejmosťou.
Teraz pokora bokom. Keby s Mbappém kráčate spolu po torrejónskej ulici, pravý okoloidúci fanúšik futsalu by spoznal skôr vás?
Možno áno, ale bezpochyby by spoznal aj Kyliana. Skôr by som povedal, že 75 percent ľudí by sa fotilo s ním a niekto z nich by sa možno pristavil a povedal, že pozná aj mňa (smiech).
Ale v hale by ste si v súboji jeden na jedného proti Francúzovi verili, nie?
Veril, lebo som útočník a on takisto, takže som presvedčený, že nevie dokonale brániť.
Aj rýchlostne?
(Smiech) To už asi nie. Možno by som vedel, kedy je správny čas vyštartovať, ale dobre poznám jeho rýchlostný potenciál. Do 40-metrového šprintu by som s ním určite nešiel.
Keby vás tréner zastaví s otázkou – Tomáš, Kyliana prestal baviť futbal, ide na futsal, oplatí sa mu dať šancu u nás – čo by ste odpovedali?
Bavíme sa o hráčovi svetovej triedy, nejaké futsalové základy akiste má, technicky je veľmi zdatný. Hoci je futbal úplne iný šport a nie každý by v oboch dokázal hrať na rovnakej úrovni, nepochybujem, že keby Mbappé chcel, tak by aj vo futsale patril k najlepším.
No ani on korunu pre kráľa strelcov nikdy nezískal v klube, ktorý by v lige nehral o špicu. Vám sa to pred štyri a pol rokom podarilo, navyše, s ešte jednoznačnejším náskokom ako vlani. A to ste ani nehrali play off.
Ťažko k tomu čosi dodať, bola to úžasná sezóna. Treba priznať, že tréner mi plne dôveroval, v tíme som mal kľúčovú úlohu a zakončoval všetky štandardky. Z mojich 29 zásahov padlo päť z penált a to sú veci, ktoré vám na ceste za soškou pre najlepšieho strelca ligy pomôžu. Na druhej strane, tesne nám ušlo play off, a všetci hráči, ktorí mi dýchali na krk, do vyraďovačky postúpili. Tŕpol som, čakal, no keď skončilo finále, cítil som sa ako vo sne. Až som chvíľku neveril, čo sa mi práve podarilo.
Nezávideli vám spoluhráči z futsalovejších krajín, že im miesto i pozornosť kradne „nejaký Slovák“?
Ani nie, práve naopak. V Santa Colome si ma doberali, keď som napríklad v dvoch kolách po sebe neskóroval, pýtali sa, čo sa deje, či som v poriadku. Úspech mi veľmi priali.
V Interi mali ambíciu ovládnuť štatistiky viacerí, ale takisto sa veľmi tešili, že sa to podarilo niekomu z rovnakej kabíny, nezávideli. Koniec koncov, do Movistaru som prichádzal ako strelec. Tak som to len potvrdil.
V tom, čo robíte, patríte medzi absolútnu špičku planéty. Pri potulkách svetom len ťažko stretnete niekoho, kto vie v hale kopať do lopty lepšie ako vy. Slušné na chlapca zo Starej Ľubovne.
(Smiech) Tak takto som nad tým asi nikdy neuvažoval. Som rád a hrdý na to, čo sa mi podarilo, no stále verím, že mám pred sebou ešte pár rokov, v ktorých dokážem veľké veci.
Tvrdíte, že futsalista dosiahne výkonnostný vrchol až po tridsiatke, lenže vám toho nad latkou limitov veľa neostáva. Možno post najlepšieho futsalistu sveta?
Nuž, ktovie. Stále mám svoje ciele, v Španielsku som vyhral pohár, patrilo by sa k nemu pridať aj nejakú trofej z Talianska. Zaujímajú ma skôr kolektívne úspechy, nemusím byť za každú cenu napríklad najlepším hráčom planéty. Navyše, bolo by to nesmierne náročné, pretože hráčov, čo patria do najužšej špičky, je stále veľmi veľa.
Vlani ste s Interom ovládli Copa del Rey, v ligovom play off vás zastavil až celkový víťaz z Cartageny. Stali ste sa najlepším strelcom tímu i súťaže napriek tomu, že ste dostávali menej priestoru než iní spoluhráči. Aspoň vám to niekto objasnil?
Ani nie. Boli pasáže, keď som mal priestoru dosť, potom zase také, keď ho bolo menej, napriek tomu, že som góly dával celú sezónu, bez hluchých období. Mňa teší, že som sa dokázal presadiť aj v dueloch, kde som začínal z lavičky. Tréner skrátka v niektorých momentoch veril viacej iným hráčom, a s tým nič nespravíte ani ako top kanonier ligy. No sklamaný som bol skôr z toho, že sme vypadli vo štvrťfinále, minutáž nikto neriešil.
O čosi kratšie herné vyťaženie sa teda nepodpísalo pod váš letný prestup do Catanie?
Nemyslím si. Rozhodujúcim bolo, že v Interi skončil hlavný sponzor, už pred štartom minulej sezóny oznámil, že bude jeho posledná, no aj do nej prispeje len polovične. Udiali sa tiež zmeny vo vedení a politika klubu sa začala uberať iným smerom. V Movistare tak nastali menšie finančné problémy a predstavitelia i hráči sa prirodzene začali obzerať po možnostiach. Mal som ešte rok a pol platný kontrakt, no bol v rozpoložení, že nastal čas na zmenu. Odísť niekam, kde budem mať ešte silnejšiu pozíciu. Takže – iniciatíva smerovala aj zo strany klubu, ale rozhodnutie bolo na mne. Nakoniec sme sa dohodli.
Na Sicílii ste dnes siedmy najlepší strelec súťaže. Ako sa po úvodnej polsezóne cítite v drese úradujúceho talianskeho majstra?
Musím uznať, že oproti Španielsku je to výrazný rozdiel. Súťaž funguje trochu inak, herný systém je takisto odlišný, nebolo jednoduché si zvyknúť. Ale verím, že po jesennej časti som už dostatočne adaptovaný, aj preto svoje pôsobenie na Sicílii môžem hodnotiť len pozitívne. Napriek tomu, že azda prvýkrát v kariére štandardky skôr rozohrávam ako zakončujem, gólov padá celkom dosť. V superpohári sme síce nešťastne prehrali na penalty, no v lige kraľujeme tabuľke, a to je najdôležitejšie.
Veľmi tesne vám ušiel aj postup do štvrťfinále Ligy majstrov...
Tesnejšie to už byť nemohlo. V poslednom zápase sme museli vyhrať o sedem gólov, aby sme postúpili. Nereálne, no podarilo sa. Avšak, obdržali sme tri žlté karty, dve doslova vymyslené, a na konci dňa tak mali o jednu viac ako súper, ktorý napokon šiel ďalej s rovnakým skóre i počtom bodov. Mali sme si to lepšie postrážiť, aj ľudia z vedenia mohli hráčom prízvukovať, aby sa vyvarovali faulom. Na druhej strane, asi ani im nenapadlo, že ak zápas fakt vyhráme takým rozdielom, vyradí nás práve počet kartových trestov.
Viete si predstaviť, že by ste raz ukončili kariéru na Slovensku?
Priznávam, zatiaľ som nad tým veľmi nepremýšľal. Verím, že ešte pár rokov v zahraničí, na vrcholovej úrovni zotrvám. No aj tak si netrúfam odhadnúť, či niekedy príde k návratu na Slovensko. Možno nejaký posledný rozlúčkový zápas áno, ale končiť tu kariéru, neviem... Ukáže čas.
Ak to opäť porovnám, mnohí futbalisti pôsobiaci v zahraničí sa takéhoto kroku trochu boja.
A ja im rozumiem. Možno to ani tak nie je o strachu, ako sa im do toho návratu jednoducho ísť nechce. Po rokoch v zahraničí, kde ich docenili a rešpektovali, prídu domov, kde by si ich ľudia mali vážiť ešte viacej, už len preto, že chcú pomôcť lige a baviť tribúny, no namiesto potlesku sa dočkajú výsmechu, piskotu a nadávok. K legendám sa, žiaľ, často správať nevieme.
A vo futsale? Sme menší šport, máme menej fanúšikov a v podstate sa medzi sebou všetci poznáme. Vzťahy sú kamarátskejšie, aj medzi tímami. Preto verím, že návratu na Slovensko, ak k nemu raz príde, sa obávať nemusím. (úsmev).
Pozrite si zostrih zápasu Niké ligy medzi Ružomberkom a Slovanom:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
