Absolútny ošiaľ v 150-tisícovom meste, najlepšia sezóna za takmer 40 rokov, historický postup do Ligy majstrov, zisk pohára po vyše piatich dekádach a pred 50-tisíc divákmi, veľkolepé oslavy na zámku či nominácia na trénera roka. Premiérová sezóna Michala Gašparíka v zahraničí veru nebola najhoršia.
Na dovolenke oddychuje od všetkého, len nie od futbalu, na nočné zápasy MS však nevstáva.
„Ale titul by som doprial Anglicku,“ hovorí vo veľkej exkluzívne debate pre TNLIVE.sk tréner Górnika Zabrze. Odmietol by ponuku trénovať slovenskú reprezentáciu?
Podľa vlastných slov ste napokon dovolenkovali dlhšie, než bolo v pláne. Priznajte, koľko času denne išlo na účet futbalu?
Na dovolenke vždy vstávam prvý a chvíľu trávim na počítači. Potom večer, keď ostatní už spia, riešim opäť futbalové veci. Často sme komunikovali so skautmi či športovým riaditeľom, musel som byť na príjme. Ale tri týždne sú, myslím, až neštandardne dlhá dovolenka, určite prospela všetkým. Sme nabití energiou.
To sú jediné tri týždne v roku, počas ktorých vás nestrašia nočné mory o futbale?
Asi áno, hoci mám šťastie, nie som „stress-man“, ktorý by tlak a veci okolo prežíval nejako nezdravo, sny a mory mávam rovnaké po celý rok (smiech). Voľné dni však padli vhod. Človek zmení prostredie, vypne od stereotypu.
V úvode sezóny vás však namiesto nočných môr čaká skôr jeden veľký splnený sen.
Je to tak. Myslíte Ligu majstrov, však?
Samozrejme. Hráč – legionár to má v zahraničí vždy náročné. Asi to platí aj u trénerov, hoci vám sa to len ťažko verí.
Keď nad tým premýšľam s odstupom času, je asi naozaj pekné, čo sme dosiahli. Ideme síce len do predkola, no i to je svojím spôsobom výnimočné. Nemusí sa to podariť každému, nemusí sa to podariť hneď v premiérovej sezóne. Takže áno – jedna méta dosiahnutá, čaká nás náročné leto, no všetci sa naň tešíme. Ide o novinku pre celý klub, keďže v novodobej histórii Európu takmer vôbec nehrával. Aj preto sa musíme pripraviť čo najlepšie.
Ako hráč prostredie poznáte, no predsa – bolo niečo, čo vás na poľskom futbale, lige či Górniku Zabrze vyslovene zaskočilo ako kouča?
Ono sa to s mojím hráčskym pôsobením v podstate ani nedá porovnávať. Hral som tu pred pätnástimi rokmi a poľský futbal i štát ako taký sa za ten čas výrazne posunuli. Prekvapilo ma, na akej vysokej úrovni dokážu pracovať, aký je tu o futbal záujem. Marketing okolo súťaže, návštevnosť, štadióny, ktoré vybudovali, mediálna odozva – koľkými rozhovormi som ako nový tréner musel prejsť už na prvom stretnutí... Veľký rozdiel oproti Slovensku.
Poľskí fanúšikovia spočiatku videli problém v kadečom, niektorým dokonca prekážala vaša elegancia a vždy dôstojný, upravený vzhľad. Napokon ste im zatvorili ústa postupom do milionárskej súťaže, ziskom pohára po 54 rokoch či nomináciou na trénera roka. Nečudo, že dnes sa z vás idú zblázniť.
(Smiech) Viete. S mojím realizačným tímom, teda dvoma asistentmi, sme prišli do Zabrze ako „chalani zo Slovenska“. A v zahraničí sa na našu krajinu ako na nejakú vyspelú futbalovú veľmoc rozhodne nepozerá. Každý mal nejaké pochybnosti. Cítil som ich v šatni od hráčov aj z hľadiska od fanúšikov. Úvodný zápas sme síce zvládli, no potom dvakrát v rade prehrali a odozva bola ihneď negatívna. Napriek tomu sme naďalej razili svoju cestu – ako sme sa snažili i v Trnave – a robili to, čo vieme najlepšie. Nakoniec sa všetko na dobré obrátilo, ako tréneri sme dnes miláčikmi tribún. Ale – je to futbal – všetko sa môže v sekunde zmeniť.
Hádam, že kabína tiež bleskovo zmenila názor.
Našťastie áno. Mužstvo sme si zlomovými zápasmi priklonili na svoju stranu. Cítili sme, že nám verí stále viac a viac. Z rozhovorov, malých gest, postupne rástol rešpekt i lojalita. Dobrým príkladom je Lukas Podolski, ku koncu sezóny sme už vychádzali výborne. Dnes vidím, že dôvera šatne je stopercentná.
Nuž, nebola to zlá premiérová sezóna.
(Smiech) Veru nie, len čo teraz? Bude ťažké zopakovať, čo sme dosiahli. Sám som zvedavý, ako to pôjde ďalej.
Hovoríte, že s postupom do Ligy majstrov nerátal absolútne nikto. Kedy ste však začali veriť – čo bol ten bod zlomu?
Keď sme na začiatku ročníka po dvoch prehrách vyhrali 3:0 na Pogone Štetín a odvtedy ťahali 10-zápasovú sériu bez prehry, tak som pocítil, že ak je mužstvo v pohode a vo forme, môže súperiť s hocikým. V polovičke sezóny nás dobehli zranenia, no tím v jarnej časti výrazne nakopol triumf s Rakówom Čenstochová a ďalšia asi 10-kolová šnúra bez ťahu za kratší koniec. Vtedy som začal veriť, že sa môžeme biť o Európu. Priznávam, nemyslel som si, že z toho bude druhé miesto, ale nejaké tretie či štvrté áno. Lenže súperi začali ku koncu sezóny strácať body a my sme po Lechu Poznaň zostali najkonzistentnejší.
A pohár? Keď sme na Lechu Poznaň, u jasne najťažšieho súpera, zvíťazili 1:0, všetci akosi uverili, že pôjdeme do finále a uspejeme aj tam. Čo sa nakoniec i stalo.
Váš brankár navyše v závere štvrťfinálového duelu zneškodnil penaltu...
Presne. Lech mal v tom čase top formu. Pokoril nás na domácej pôde, potom vyhral šesť zápasov v rade, až sme mu skvelú sériu uťali my v pohári. Vo štvrťfinále sme boli najskôr lepším mužstvom a zaslúžene aj viedli, Maksym Khlan však 15 minút pred koncom spravil penaltu a videl červenú kartu. Gólman Marcel Lubik ju našťastie chytil a tak sme tesný náskok ukopali.
Jeden fanúšik vášmu postupu do pohárového finále veril tak veľmi, že v predstihu zrušil vlastnú svadbu. Iní zase píšu a súhlasia, že „s Gašparíkom možno siahať na hviezdy“.
S asistentmi Tomášom Prisztácsom a Mariánom Hodulíkom sme do Zabrze prišli s nálepkou „pohárových trénerov“. Za štyri roky sme v Spartaku štyrikrát hrali finále a tri razy ho vyhrali. Keď tunajší ľudia zočili, že máme výsledky aj v lige, uverili, že v pohári dokážeme opäť zájsť ďaleko a možno klubu po dlhých rokoch i priniesť trofej. Podpora a pozitívna energia nás sprevádzala na každom kroku, dokonalým príkladom je fanúšik, ktorý preložil svoju svadbu. Klub ho neskôr patrične odmenil.
Určite nezabudnem ani na pohľad, ako nám ďakovali a plakali aj priaznivci z Torcidy, tvrdého jadra ultras, ktorý Górniku oddane fandia dlhé roky, že sme im po toľkých dekádach konečne doručili trofej. Tvrdí chlapi, o ktorých by som v živote nepovedal, že dokážu vypustiť slzu.
V Trnave ste sa po prehratom zápase báli vkročiť do potravín. V Poľsku teda môžete pokojne nakupovať?
(Smiech) Tu mám malú výhodu, bývam v dvadsať minút vzdialených Katoviciach. Zabrze je však Trnave veľmi podobné. Miestni vo veľkom žijú futbalom, majú tu tiež len jeden šport, takže sa chcú o ňom stále rozprávať a všetko rozoberať, natrafíte na milión trénerov. Oba kluby ťažia z histórie, pamätajú si výnimočne úspešné 50. až 80. roky, preto je ich tradícia taká silná. Takže, prechádzka alebo káva v Zabrze sa veľmi podobá tomu, čo som zažíval na Slovensku. Ľudia vás spoznávajú, pýtajú sa, chcú sa baviť o futbale.
Tiež ste vraveli, že v Trnave, žilo mnoho fanúšikov úspechu. Je toto v Poľsku iné?
Zatiaľ môžem súdiť len na základe jednej sezóny, ktorú sme chvalabohu mali úspešnú, ľudia sa teda voči nám správajú veľmi pozitívne, na štadióne i v meste. Ale som presvedčený, že to je všade podobné – hejterov stretnete ako na Slovensku, tak vo svete.
Priaznivci Spartaka vás kritizovali radi a často. Napriek tomu ste ich vždy označovali za najlepších na Slovensku. Po poslednom postupe cez Slovan v pohári ste kričali – som hrdý, že som Trnavčan – neubudli vtedy hejteri?
Myslím, že úspechy vždy doceníme až časom. Napríklad, keď sa teraz vrátim do Trnavy, alebo sa vracať ani nemusím, pretože ľudia, fanúšikovia Spartaka, mi píšu naozaj často a gratulujú k úspechom s Górnikom, prajú nám. Človek potom nadobudne pocit, možno je to aj kvôli turbulentnej sezóne, akú Trnava po našom odchode mala, že aj oni vedia spätne prácu, ktorú sme v klube zanechali, oceniť o niečo viac.
V kariére ste sa konečne, po piatich bronzoch za päť rokov, dočkali druhej ligovej priečky. Minulá sezóna vás zrejme len naplno utvrdila, že v lete bol naozaj správny čas odísť a posunúť sa ďalej.
Áno, vnútorný inštinkt asi neklame. Trochu ma však udivuje, že s Trnavou sa nám vyššie umiestniť nepodarilo. Jasné, titul bol zakaždým pevne v rukách Slovana, no vždy som tvrdil, že ak by sme okolo semifinálových či finálových zápasov nemali taký nahustený program a nemuseli toľko kalkulovať so zostavou, striebornú priečku by sme párkrát dosiahli.
Ale niečo nás to naučilo. V Zabrze sme kalkulovali menej, robili len minimum zmien a šli naplno aj do ligy, čo sa nakoniec vyplatilo.
Štadión v „malom Ríme“ ale po vás nepomenujú, lebo Antona Malatinského ste dobrovoľne neprekonali. Šľachetné.
(Smiech) Vidíte? A ako to len bolo blízko! Ale humor bokom. Myslím, že vlani nastal skutočne správny čas posunúť sa ďalej. Všetci sme to cítili.
Ako tréner máte za sebou len šesť sezón a už smerujete do najlepšej klubovej súťaže sveta. Pritom vaša štartovacia čiara ani zďaleka nezačínala na lavičke giganta.
Nuž, čo k tomu dodať? Keď sme začínali, ani by mi nenapadlo, že sa nám čosi také vôbec môže niekedy podariť. S Tomášom a Mariánom sme si vždy len vraveli – skúsme pracovať tak, aby sme v Spartaku vydržali o čosi dlhšie, než väčšina našich predchodcov – pretože Trnava trénerov menila naozaj často. O tom, čo sa deje dnes, som ani nesníval. Päť pohárových finále za päť rokov a štyri trofeje, teraz Liga majstrov ako čerešnička na torte. Jasné, možno v nej vydržíme len dva týždne, no minimálne nadobudneme nové skúsenosti a budeme sa môcť pochváliť, že sme hrali aspoň predkolo.
Lenže pred vašou vizitkou unikátneho pohárového špecialistu sa akiste strachuje aj ten európsky. Ako hovoríte – päť finále za päť rokov – byť veľkoklubmi, začnem sa triasť.
(Smiech) Vyhovujú nám tie poháre, čo vám budem hovoriť. Vždy sú len o jednom, maximálne dvoch zápasoch, na súpera sa tak vieme ľahšie pripraviť. No teraz nám vyžrebovali Fenerbahce, tvrdý oriešok, ale poviem pravdu – ja som si ho prial! Vrátil sa tréner, ktorý klub viedol, keď sme Feneru čelili so Spartakom v Konferenčnej lige. Možno už trošku viem, čo by na nich mohlo platiť. Teším sa.
Vy by ste v štýle na jeden duel vedeli mužstvo vyburcovať aj proti Barcelone...
Som realista, uvedomujem si, aký súper nás čaká, dvojzápas však začíname vonku a končiť doma je vždy výhoda. Základom bude z Turecka priniesť výsledok, ktorý udrží všetko otvorené, v Zabrze sa už potom môže udiať čokoľvek. A presne to si prajem – aby sme v Istanbule hrali tak, aby bolo v odvete stále o čo bojovať. Všetci máme taký malý – veľký sen, prebojovať sa do skupinovej fázy, už, nech osud ukáže, ktorej súťaže. Myslím, že ľuďom by to spravilo rovnakú radosť ako pred tromi rokmi v Trnave.
Vás síce v Turecku čaká peklo, ale Fener potom rovnaká smršť v Zabrze.
Presne. Majú úžasnú, možno najlepšiu atmosféru, akú som v pozícii trénera zažil, no veľmi podobnú vedia spraviť aj naši fantastickí fanúšikovia v Górniku. Je im jedno, či hráme ligu alebo pohár, návštevy sú plus-mínus podobné, často býva vypredané. Očarujúci zážitok, zakaždým.
V minulosti ste mi povedali, že trénovať Slovan si predstaviť nedokážete, ale byť s Trnavou úspešnejší než „belasí“ už áno. S Górnikom by ste si v predkole Ligy majstrov teda na nich verili?
(Smiech) Myslím, že by sme videli veľmi vyrovnanú konfrontáciu. Miernym favoritom by možno bol Slovan, ale my by sme takisto vedeli vytasiť dobré tromfy – najmä množstvo šikovných chalanov. Navyše, úroveň poľskej ligy je o niečo vyššia než na Slovensku, hoci, samozrejme, „belasí“ vždy majú svoju kvalitu. Som veľmi zvedavý, ako budú vystupovať pod novým trénerom. Veľké meno, noví hráči, teším sa na Niké ligu.
Čo hovoríte na rozhodnutie angažovať Yayu Tourého?
Na jednej strane trochu riziko, na druhej fantastický marketingový nástroj. Ako tréner síce len začína, no do Bratislavy dorazila veľká futbalová osobnosť, čo je už na prvý pohľad vidieť i cítiť.
Dokáže nadviazať na úspechy Vladimíra Weissa? Uvidíme Slovan opäť majstrovský?
Má na to veľký predpoklad, najlepších hráčov na Slovensku a najviac peňazí spomedzi všetkých konkurentov. To sa pravdepodobne odzrkadlí opäť, aj v blížiacom sa ročníku.
Môže to byť veľmi zaujímavé, Slovan bude možno vyzerať trochu ináč ako pod trénerom Weissom, ale myslím, že kvalitu si udrží bez problémov.
Keď sme pri tom, čo hovoríte na návrat Vladimíra Weissa na lavičku slovenskej reprezentácie?
Podľa mňa logické vyústenie situácie a správne riešenie pre národný tím. Asi aj vhodný čas pre trénera, posunúť sa, táto rola je preňho ako ušitá. Ja som iného reálneho kandidáta ani nevidel. Od začiatku som si myslel, že novým šéfom reprezentačnej lavičky bude on.
„Som tréner namotivovaný pracovať každý deň, preto je pre mňa nepredstaviteľné, že by som teraz mal tak málo roboty, ako je v reprezentácii.“ Vaše slová z júna 2024. Platia stále?
Áno. Stále to cítim rovnako. Nechcel som, aby to vyznelo tak, že reprezentačný kouč má roboty málo, no skrátka, chýbala by mi každodenná práca na ihrisku. Ja som stále iba začínajúci tréner, mám za sebou len šesť sezón, preto som presvedčený, že klubová rutina je pre mňa vhodnejšia. Reprezentačný lodivod by asi mal mať toho preskákaného viacej, byť o niečo skúsenejší. Takže, opakujem – Vladimír Weiss je správna voľba.
Keď som sa vás pred dvomi rokmi pýtal, čo by ste robili, keby vám zavolal prezident SFZ Ján Kováčik, odvetili ste, že by ste asi začali koktať a museli sa zhlboka nadýchnuť. Čo by teda prišlo po tom hlbokom nádychu?
(Smiech) Neviem. Asi len hypotetická otázka. Preto som rád, že som nad ňou nikdy reálne nemusel uvažovať. Som spokojný s tým, kde momentálne som a myslím, že aj pán Kováčik je spokojný s výberom (staro)nového trénera.
Takže ak by s konkrétnou ponukou prišli aj za vami domov, trebárs so slovami – Michal, ste pre nás voľba číslo jeden, chceme, aby ste viedli národný tím – odmietli by ste?
Ani teraz neviem. Hovorí sa, že reprezentácia sa nikdy neodmieta, ale naozaj som nad tým nikdy takto nepremýšľal. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, pretože ak niekto má viesť národný tím, musí byť najprv mimoriadne úspešný na klubovej scéne. A presne v tom býva futbal nevyspytateľný – raz ste hore, inokedy dole.
Medzi vami a zväzom teda nebol žiadny kontakt?
Nie, vôbec.
Myslíte, že vás do zoznamu top kandidátov nezaradili práve kvôli vášmu postoju?
Ja si myslím, že som kandidátom ani nebol. Možno len podľa médií. Naozaj neviem, nevidím do toho.
Je ťažšie trénovať Lukasa Podolskeho alebo Martina Mikoviča?
(Smiech) To sa nedá povedať, lebo Miki je môj kamarát, hrávali sme spolu, a Lukas Podolski zase obrovská persóna, čo bolo cítiť aj na jeho odstupe, ktorý si zozačiatku držal. Musím povedať, že oveľa ľahšie než Lukasa Podolskeho bolo trénovať aj trebárs Martina Škrtela.
Nuž, Mikovič nie je majiteľom klubu, ani Škrtel.
Presne. Strašne špecifická situácia.
Podolski vás, po novom už ako majiteľ klubu, vlastne priviedol do Górniku Zabrze a vy ste ho následne ako hráča, legendu a majstra sveta, museli posadiť na lavičku. Odľahlo vám, že ukončil kariéru?
(Smiech) Trafili ste, nedávno sme sa smiali, o koľko by bola naša adaptácia ľahšia, ak by Podolski skončil trochu skôr.
Teraz vážne – na trávniku vždy nechal všetko, srdce i dušu. Bol stará škola, zažil časy, keď sa trénovalo trochu ináč, vedel to vyburcovať, tlačil na mladých, aby vždy šliapali na sto percent. Boli to náročné rozhodnutia, máte v šatni ikonu s fantastickým životopisom, celý život zvyknutú nastupovať v základnej zostave, a zrazu ju musíte nechať sedieť na lavičke.
Treba však povedať, že „Poldi“ vždy uprednostnil klub. Keď videl, že nám to funguje a klape aj bez neho, prispôsobil sa. Záležalo mu viac na úspechu Górnika než na jeho počte odohratých minút.
Štyridsaťročný Poliak s nemeckým pasom aj so zraneným svalom v deviatich stupňoch neváhal zhodiť tričko a s ultras v kotli kričať „Gornik do boju!“ „Poldi“ je asi len jeden, však?
„Poldi“ je bez debaty len jeden, toto sedí dokonale. Emotívny srdciar, ktorý tento klub vždy miloval. Hrával tu, presťahoval sa sem, teraz je majiteľom a má veľmi blízko aj k Torcide, tvrdému fanúšikovskému jadru. Niekoľkokrát v kotli skandoval do pol pása nahý, aj v zime.
Pred letným prestupovým obdobím v tíme nemáte žiadneho Slováka. Sú na vašom zozname potenciálnych posíl aj naši futbalisti?
Pred tromi dňami sme spečatili príchod Erika Prekopa zo Slavie Praha, na trvalý prestup. Inak tu sú len Česi, ale, samozrejme, sledujeme aj slovenský trh, mali sme dokonca vytypovaných i pár mien, medzi nimi aj cudzincov hrajúcich Niké ligu. Nakoniec však sezónu zrejme začneme len s jedným Slovákom v kádri.
Keby ste mohli, bez obmedzení, ktorého hráča zo slovenskej ligy by ste okamžite angažovali?
Takto narýchlo asi ani neviem odpovedať. Väčšinou sa totiž pozerám na mužstvo, akú typológiu potrebujeme, nie na to, o akom hráčovi snívam. Ale momentálne asi ani nemám nikoho, po kom by som vyslovene túžil.
Priamo pred očami vám do krásy vyrástol Tomáš Bobček. Čo vravíte na jeho výkony – má už na jednu z top piatich líg sveta, ako tvrdia experti?
Tomáša si pamätám ešte z dorasteneckých čias, keď som trénoval U19 a on bol hráčom Ružomberka. Už vtedy ho zdobilo to, čím dominuje dnes. Veľmi ma teší, že najlepším strelcom poľskej ligy sa stal Slovák, pretože tu pôsobí mnoho kvalitných útočníkov. Dúfam, že sa vyberie správnou cestou, bude pravidelne hrávať, rozvíjať sa a pomôže aj reprezentácii. A či má na jednu z top piatich líg? Verím, že áno, že by to minimálne mohol skúsiť. Čas ukáže, či sa dokáže presadiť aj na úplne najvyššom leveli.
V uplynulom ročníku ste očakávania a ambície klubu prekonali na plnej čiare. Aké ciele má Górnik v tom nadchádzajúcom?
S vedením klubu sme sa o konkrétnych cieľoch zatiaľ nezhovárali. Ale mojím osobným je, ako som už povedal, zahrať si skupinovú fázu európskej súťaže. V lige som realista. Viem, aké silné sú a budú ostatné kluby. Videli sme, že vždy, keď nejaké poľské mužstvo účinkovalo v pohárovej Európe, v Ekstraklase strácalo body, pretože kalendár je neúprosný. Očakávam niečo podobné, preto bude pre mňa výzvou a ambíciou najmä stabilizovať výkonnosť. Nech naše pôsobenie v Górniku nie je len o jednej vydarenej sezóne, ale aby sme sa k elite ligy približovali pravidelne.
Príprava Spartaka je už v plnom prúde:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
