Ak niekde zasvietia iniciálky VW, Slovákom zíde na um najprv rodina Weissovcov, až potom automobilka Volkswagen. Nie je to tak dávno, čo prostredný Vladimír vravel, že na reprezentáciu z princípu už nechodí. Keď z národného tímu pred štrnástimi rokmi odchádzal, lúčil sa ako najúspešnejší tréner v ére samostatnosti. Dnes sa doň vracia s rovnakým, ba ešte vylepšeným statusom.
Ziape po rozhodcoch, prevracia stoly, vrieska na hráčov, až lietajú nadávky. O pár sekúnd ich dojatý, so slzami v očiach, objíma, bozkáva a vynáša do nebies. Jeho „dobrí chlapci“.
Niekedy s humorom a ochotou zodpovie aj najtrúfalejšie otázky, inokedy novinárov podráždene a unavene ignoruje alebo bezdôvodne či arogantne sfúkne a zruší. Najskôr precíti, až potom uvažuje.
Výbušná a prchká povaha je akýmsi obalom čistej ľudskej duše človeka s obrovským srdcom a porozumením. Charizmatického chlapa pohlteného futbalom, láskou a emóciami ohňostroja. Osobnosti a legendy slovenského futbalu.
„Je ako Shakespeare, hrdina, ktorému by sa hriechy mali odpúšťať,“ smial sa už dávno priam rozprávkový umelec a spisovateľský velikán Ľubomír Feldek.
„Tichú domácnosť veru nemáme,“ usmievala sa kedysi v rozhovore pre Pravdu Marta Weissová, manželka Vladimíra staršieho, a pokračovala.
„Vlado nemá jednoduchú povahu, k telu si nepustí veľa ľudí. Váži si rodinu, má svoj okruh kamarátov, ktorým verí a získať si jeho dôveru nie je ľahké. Aj keď zavše pôsobí výbušne, nepríjemne, je vo vnútri veľmi citlivý človek a ľahko zraniteľný. Hnev ho prejde rýchlo a musím uznať, že sa vie aj ospravedlniť.“
Futbal ho zabíja a oživuje zároveň. Viac preňho znamená len jediná vec – rodina.
Aj vo vzťahoch k najbližším môže byť pre mnohých ideálnym vzorom. Pochádza z unikátnej športovej dynastie, veď ak niekde zasvietia iniciálky VW, na Slovensku azda každému zíde na um najprv rodina Weissovcov, až potom automobilka Volkswagen. Tri generácie už 70 rokov lemujúce históriu slovenského futbalu – najstarší, starší, mladší.
Vladimír prvý bránil po boku Jána Popluhára, futbalistu storočia, aj kráľa Pelého, na Tehelnom poli ho i v mrazivom lejaku sledovalo 60-tisíc divákov, dnes nepredstaviteľná vec.
Rodený obranca bol pilierom strieborného tímu z olympiády 1964 v Tokiu, na šampionáte nevynechal ani minútu. Po návrate domov ho však čakala ešte cennejšia trofej.
Deň po vlastných narodeninách prišiel na svet jeho jediný syn. Narodil sa v čase, keď vrcholila príprava na olympijský turnaj, tréner ho na otočku domov nepustil.
„Vlado, kúp tri fľašky červeného, oslávime to tu. Manželke pošleš kyticu a bude pokoj,“ spomínal pred rokmi pre Pravdu Vladimír Weiss najstarší. Staršie zo svojich dvoch detí tak prvý raz zbadal na fotke. Novinári ju do Japonska nosili tri týždne.
Mal 25, rovnako ako Vlado Weiss starší, keď sa narodil ten najmladší. Do večnosti naveky odišiel pred vyše ôsmimi rokmi, zanechal nezmazateľný odkaz.
Po skončení hráčskej kariéry takisto túžil byť trénerom. Lenže život jeho rodiny navždy zmenila tragédia. Na výchovu detí zostal sám, Vladko a Zuzka mali len štrnásť a desať rokov, keď stratili maminu.
„Cit od mamy sa nedá nijako nahradiť. Jej smrť mi pripomína, že rodinu nikdy nesmiem opustiť,“ vravel s gučou v krku Vladimír Weiss starší. Život ho zrazil na kolená ako školáka. Napriek tomu bol ukážkové dieťa.
„Ešte šťastie, že mi to deti uľahčili. Vladko nebol problémové dieťa, bol slušný a aj sa dobre učil,“ spomínal hrdý otec a pokračoval.
„Keď bol malý, viacerí ho chválili. Všimol si ho aj básnik Laco Novomeský. Bývali sme na Martinčekovej ulici, on na druhom, my na piatom poschodí. Sedávali sme v lete pred domom na lavičke a debatovali. Často pozoroval, ako chlapci hrajú futbal. Pán Weiss, vravel mi, váš syn je šikovný a talentovaný chlapec, určite z neho niečo bude. Ako vždy mal pravdu.“
Ďalší famózny futbalista z unikátnej rodiny to po vzore otca dotiahol až na majstrovstvá sveta – ako hráč i tréner. A možno netušil, že z pozície šéfa lavičky svoje predošlé úspechy len zatieni.
Do Ligy majstrov dostal klub zo sídliska, ktorý za svojej existencie 18-krát menil názov a jeho štadión nespĺňal európske kritéria. V milionárskej súťaži senzačne zdolal aj jej šampióna, vedeného ikonickým Josém Mourinhom, ešte predtým spravil zo škótskeho giganta z Celticu „úbohejšieho pracovníka, než akým bol strážnik na Titanicu“.
Nikde nezlyhal, uspel úplne všade – v Petržalke, v ruskom Saturne Ramenskoje, kazašskom Kajrate Almaty, v Slovane Bratislava i na lavičkách gruzínskej a slovenskej reprezentácie. Osemkrát získal ocenenie Tréner roka.
Keď pri historicky premiérovej účasti Slovenska na majstrovstvách sveta skolil úradujúcich svetových šampiónov z Talianska a postúpil do osemfinále, na pozápasovej tlačovke v angličtine odkazoval z Afriky manželke Marte, ako veľmi ju miluje. Vzápätí sa osopil na novinárov, aby nezostal nič dlžný svojej povesti.
Na majstrovstvách sveta si po vzore deda a otca zahral aj Vladimír Weiss najmladší – jednoznačne najväčší talent v rodine.
Malý diabol s tvárou anjela neraz zbuntošil celé sídlisko, keď pod panelákom triafal do schránok a ťukal na zvončeky kamarátom, aby na betóne mohol skúšať aspoň jeden na jedného. V pätnástich odišiel do Manchestru City, otec mu o ponuke povedal na eskalátore.
V Anglicku bol najlepším hráčom akadémie, podľa spoluhráča Igora Paldana dokonca na úrovni Edena Hazarda, dokonca vyššie než Kevin De Bruyne. Najšikovnejší futbalista ligy.
„Preto je škoda, že ľudia na ňom stále vidia čosi zlé,“ hovoril v exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk bývalý mládežnícky reprezentant.
Keď otcovi priznal prvé tetovanie, reagoval tak, až z toho vznikla nesmrteľná historka. „Výborne, nabudúce si daj na čelo. Že si k...,“ odtajil v rozhovore pre Fun Rádio Vladimír Weiss mladší.
„Vlado je blázon po mne, v niektorých veciach nie je normálny. Zdedil to, žena mi vždy vraví, že za to môžem ja,“ vraví nadovšetko milujúci otec. A junior zase na oplátku tvrdí, že „tatko už iný nebude“.
No azda najsilnejší paradox sa aj tak skrýva inde. Nech na nich fanúšikovia z tribún kričia čokoľvek – každý jeden by si najradšej prišiel vypýtať autogram, fotku či dres.
Staronový tréner reprezentácie po rozlúčke so Slovanom Bratislava (v sobotu 16. mája proti Michalovciam) možno ešte v národnom tíme dopraje rozlúčku aj synovi. Bezpochyby by si ju zaslúžil.
V štvorčlennej výberovej komisii Slovenského futbalového zväzu (SFZ) ho volili všetci štyria. Stane sa prvým trénerom v dejinách Slovenska, ktorý povedie „sokolov“ už druhýkrát v kariére.
Keď pred štrnástimi rokmi z reprezentácie odchádzal, lúčil sa ako najúspešnejší tréner v ére samostatného štátu. Dnes sa do nej vracia s rovnakým, ba ešte vylepšeným statusom.
Záujem Arsenalu, jedného vidia v Reale Madrid. Aké je vychovávať deti, ktoré už v takom mladom veku zarábajú veľké peniaze? Pozrite si náš exkluzívny video-rozhovor s Júliusom Sauerom:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
