Pred zápasmi hrá počítačové hry a vylihuje vo vani, človek ako ona sa už nenarodil. Má zlato z majstrovstiev Európy i bronz z olympiády, viedla výber sveta a Slovensko dostala na vrchol, no ako sama hovorí, špinavý komplot našej asociácie ju potom škaredo odhodil. Senzáciami spájala aj rozhádaných politikov, ale cenu by si od nich nevzala. V sieni slávy tróni vedľa Michaela Jordana či Shaquillea O’Neala a za 40 rokov nikdy neprehrala finále, až sa jej musíte opýtať, či netrpí alergiou na striebro. „A viete, že ste trafili?“ priznáva trénerka storočia, ktorá nikdy nechcela byť ani trénerkou.
Písali sa divoké deväťdesiatky a trénerky v akomkoľvek profesionálnom športe, ani v tom ženskom, neexistovali. Vylúčené, nepredstaviteľné, na ulici by ste skôr stretli mimozemšťana. Drobná Žilinčanka bola jedinou v Európe.
„Kto to je?“ pýtal sa udivene Aldo Corno, keď jeho silné Como v roku 1992 v Eurolige prvý raz čelilo nováčikovi, odpisovanému Ružomberku. „Aha, tak nech sa teda učí,“ odkázal súperke posmešne slávny šéf lavičky.
O sedem rokov neskôr liptovský tím v najkvalitnejšej ženskej basketbalovej súťaži superfavoritovi z Apeninského polostrova čelil opäť – vo finále.
Como priletelo súkromným lietadlom, Taliani vo veľkom objednávali stoly v reštauráciách, primátor mesta už vopred gratuloval prezidentovi klubu.
Lenže Ružomberok vedený ženou zdolal družstvo Alda Corna jednoznačne 63:48 a senzačne zaknihoval svoj prvý európsky titul v histórii. Aj v rozpoltenom slovenskom parlamente vtedy svorne tlieskali všetci.
Natália Hejková basketbalu priniesla revolúciu, po štyroch dekádach opúšťa palubovku ako legenda svetového formátu, ktorej sa bála i mama Alexandra Ovečkina. Keby sme tu mali vypísať všetky jej úspechy, nikto by to nedočítal do konca. Preto vám v exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk (nielen) o tých najpamätnejších povie sama.
Keď sme spolu volali pred vyše mesiacom, navrhol som Vám, že sa opäť spojíme až v apríli, keď šiesty raz vyhráte Euroligu. S úsmevom a skromne ste mi odvetili, že platí. No zdalo sa, akoby ste v tom čase cielili skôr na Final Six.
Jasné, pretože ešte nič nebolo isté. Najprv sme spravili Final Six, potom postúpili do Final Four... Skrátka, šli sme krok po kroku a každý bol lepší a lepší. Až po ten úplne najlepší.
No verili ste, aspoň niekde hlboko v mysli, že mužstvo, ktoré medzi šestkou najlepších rozhodne nepatrilo k favoritom, má aj na celkové prvenstvo, však?
Samozrejme. Keby som neverila, môžem rovno odísť. Veď aká motivácia ženie azda všetkých športovcov? Vyhrávať, nie mať krajší deň. Sezónu sme síce nikdy neštartovali vyhláseniami, že ideme vyhrať Euroligu, ale vždy sme na to cielili. Taký sen, o ktorom sa nahlas nehovorí.
Nabonzovali vás aj predfinálové slová – „keď je šanca, treba ju využiť“.
Povedané so štipkou humoru, ale myslené vážne, pretože moja finálová bilancia bola dovtedy 5/5. Chcela som ju vylepšiť a trochu aj zabrnkať na nervy súperovi (úsmev).
Už v semifinále ste topfavoritovi z Fenerbahce prestrihli 15-mesačnú šnúru bez prehry. A to vás turecký tím predtým v skupinovej fáze dvakrát porazil.
Občas používam bradaté porekadlo – do tretice všetko dobré. Proti „Feneru“ sme v skupine odohrali dve rovnocenné partie – vonku nám doslova uletel vrabec z hrsti, doma to bolo ešte vyrovnanejšie – takže sebavedomie tímu rozhodne nechýbalo a po štvrťfinálovom súboji so Schiom ešte väčšmi narástlo. Vraveli sme si – došľaka, veď na ne máme! Len treba zlepšiť toto a tamto.
V semifinále sa všetko zišlo, také niečo som nezažila roky. Zápas vyšiel každej jednej hráčke – veď až šesť z nich si pripísalo viac než desať bodov, anomália. Žiadna nesklamala, naopak, niektoré odjazdili svoj životný duel za USK – reklama na ženský basketbal. A jeden z najlepších súbojov, aký som kedy videla.
Po postupe ste si nôtili – „tak už jdeme do finále, možná přijde i kouzelník“. Prišiel. A volal sa Natália Hejková.
(Smiech) Prezerala som si sociálne siete a zistila, že tieto verše som použila aj v roku 2015, keď sme s Prahou do finále prenikli premiérovo. Vtedy s nami takisto nik nepočítal. No potom sa zrejme naozaj dostavil kúzelník.
Bez čarovnej paličky, ale s osvedčenou taktikou. Tvrdíte, že aj keď ide o veľa, v kabíne sa oplatí navodiť atmosféru, akoby nešlo o nič. Dá sa to vôbec – nastaviť hráčky tak, aby súboj o európsky trón vnímali len tréningovo, ako bežné cvičenie?
Pred takýmito zápasmi sa snažím zostať v absolútnej pohode. Nedávať najavo akési prehnané chcenie či nervozitu, skôr na baby preniesť pokoj a sebadôveru. Bez toho to nejde. Jasné, každá si uvedomovala, o čo hráme, preto veta, ktorú ste vypichli, že „keď sa naskytne príležitosť, treba ju využiť“, zaznela aj v šatni. „Takáto šanca sa nemusí opakovať, poďme si po ňu!“ A dievčatá si po ňu skutočne šli.
Už môžete prezradiť, akú historku ste im pred zápasom rozpovedali? Vraj nezaznela prvýkrát.
Môžem a prezradím. Použila som ju asi dvakrát, ibaže si presne nespomínam kedy. Je o Maovi Ce-tungovi, niekdajšom čínskom vodcovi a vášnivom plavcovi, ktorý raz so svojou suitou zavítal k mohutnému toku Žltej rieky, aby si zaplával. Ochrankári, samozrejme, do vody museli vliezť s ním, no jeden namietal, že nejde, pretože plávať nevie. Na to mu Mao povedal – ak chceš, budeš plávať. A tento človek skutočne vošiel do rieky a preplával s ostatnými na druhú stranu. Všetko je len o hlave.
Vaše dni sa už roky začínajú poctivou rutinou. Raňajky do postele, noviny a potom vaňa, kde premýšľate, hútate nad stratégiami, kujete taktiky. Koľko času ste v nej strávili pred finále?
(Smiech) Tuším, že klasických 20 minút.
Takže ak by vás súper chcel postaviť do nevýhody, stačilo by vám podhodiť hotel, kde majú výlučne sprchy?
Presne tak, a stáva sa to často! Náš manažér, ktorý rieši bývanie, vie, že má pýtať izbu s vaňou. Snaží sa, robí, čo môže, ale už viackrát dostal odpoveď, že takú nemajú. Asi potrebovali šetriť vodu (smiech).
Turecký Mersin ste ani raz nepustili do vedenia a získali šieste európske zlato. Doma zrejme musíte mať poriadne široké poličky.
(Smiech) A keď vám poviem, že mám len jednu a úzku, uveríte mi? Jedna moja, už kamarátka, mi pri zariaďovaní bytu vravela – trénerka, ale veď na ňu sa vám nič nezmestí – a hneď po výhre kričala, že príde prerábať. Nemám tam všetko, to sa asi ani nedá.
Hovoríte, že ako trénerku vás nikdy nesužoval stres. Nedoľahol na vás ani teraz, pred rozlúčkou s neuveriteľnou 40-ročnou kariérou?
Nie, a z tohto dôvodu už vôbec nie. Celý „humbug“ okolo môjho konca zvládam s ľahkosťou. Totižto, tie zápasy nie sú o mne, sú o tíme, ja som vedľajšia. Priala som si, aby družstvo, ktoré si tak veľmi zaslúžilo vyhrať, naozaj vyhralo. Aby všetci ľudia okolo neho, ktorí odviedli penzum práce, videli, že nevyšla nazmar. A nie, aby pozornosť strhávala moja osoba.
Aj hneď po triumfe ste pokorne vraveli, že „titul je pre hráčky, nie pre vás“. Plná hala napriek tomu po záverečnom gongu kričala vaše meno a v stoji skandovala „MVP!“, až potom tím nad hlavu dvíhal víťazný pohár. Asi po prvý raz v histórii sa stalo, že cenu pre najužitočnejšiu hráčku dostala trénerka.
(Smiech) Bolo to kuriózne, keďže volanie „MVP“ na mňa ako trénerku nesedí, no hlavne srdečné a veľmi spontánne. Úžasný pocit, za ktorý som nesmierne vďačná, väčšinu publika pritom tvorili Španieli. Ich krajinu zbožňujem, možno mi to takto vrátili.
Ešte pred finále vás ocenili za celoživotný prínos. Slávnostnú ceremóniu ste však, nič netušiac, vraj takmer nestihli.
Veru, bolo to o vlások. Takéto podujatia príliš nemusím, trebárs na vlaňajšom som sa ani nezúčastnila. Teraz som istým nedopatrením zmeškala tímový autobus a veľmi dlho váhala, či nasadnem do taxíka alebo tradične zostanem doma.
Keď som to po galavečere rozprávala dáme, ktorá vlastne celý ceremoniál okolo môjho ocenenia zorganizovala, povedala jediné – že by ma zabila. V hľadisku sedelo komplet predstavenstvo medzinárodnej svetovej i európskej basketbalovej federácie, v emotívnom videu sa vyjadrovalo množstvo mojich súčasných i bývalých zvereniek... No, netrvalo to krátko. Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, ak by som sa tam skutočne neobjavila.
Počas všetkých duelov ste museli nosiť špeciálny mikrofón, vaše posledné európske dobrodružstvo totiž mapoval Netflix. Vzhľadom na výsledok, tvorcovia asi nebudú musieť „vypípať“ veľa nadávok, však? Veď ste im prihrali happy end, o akom sníva azda každý režisér.
Pozor, mikrofóny boli dva! (smiech) O nadávky by ani nešlo, snažím sa nesprávať vulgárne, ale niekedy sa človek skrátka neovládne, možno som kohosi nechtiac osočila, neviem, nechám sa prekvapiť. Hádam dokument vypustia v angličtine a diváci tak neodhalia, čo presne hovorím. A slovenský dabing, dúfam, prejde malou cenzúrou.
S Euroligou sa lúčite ako rovná s rovnou – so stopercentnou bilanciou vo finálových zápasoch (6/6). Máte alergiu na striebro?
(Smiech) Viete, že ste trafili? Teraz to hovorím s plnou vážnosťou – alergiu na striebro naozaj mám. Keď si ráno nasadím strieborné náušnice, do večera sa mi zapália uši. Preto ma veľmi teší, že sme zakaždým získali zlato, inak by som si zrejme mohla privodiť zdravotné problémy. No ak to neberieme obrazne, vďačím pravdepodobne prístupu, ako svojmu, tak tímovému, že sme vo finále, ale i 90 percentách kľúčových duelov uspeli.
Jedno striebro však vo vitrínke predsa len skrývate – z majstrovstiev Európy 1997, dodnes najväčšieho úspechu ženskej reprezentácie v ére samostatnosti.
Áno, ale vtedy som lavičke nešéfovala, bola som len asistentkou. Ak by som stála v pozícii hlavnej trénerky, možno by sme brali zlato (smiech).
Slovenský basketbal ste dostali na vrchol aj ako hlavná trénerka – úspešnou kvalifikáciou na olympijské hry 2000. V Austrálii ste sa však pre nezhody so zväzom napokon neobjavili...
Dodnes to bolí. Každý športovec túži ísť pod kruhy, nič vyššie neexistuje. My sme sa tam s malým Slovenskom predrali, no ja som na záverečný turnaj neodcestovala. Podarilo sa mi to až neskôr, ako asistentke pri ruskej reprezentácii, no je rozdiel niekomu sekundovať v zahraničí a šéfovať národnému tímu v rodnej krajine.
Nebudem už približovať, čo presne sa udialo, no šlo o veľmi škaredý komplot našej basketbalovej asociácie. Jediné, čo k tomu poviem, je, že tí, čo sa podeň podpísali, už dávno, ale že dááávno, nepracujú v basketbale. A som presvedčená, že 95 percent ľudí, ktorí sa okolo neho stále motajú, by si podľa mena ani nespomenuli, o koho ide, alebo skôr išlo.
Bude práve šiesty euroligový titul váš najpamätnejší v kariére?
Nie, to v žiadnom prípade. Je posledný, ale nedovolím si povedať, že najpamätnejší. Každý jeden bol svojím spôsobom úžasný, zaujímavý a najmä celkom odlišný.
Musím sa opýtať – gratuloval vám aj Aldo Corno?
(Smiech) Myslíte teraz? Dlho som nepočula, čo s ním je. Zhruba päť rokov dozadu som ho zahliadla na zápase v Schiu, ale dnes o ňom neviem vôbec nič. Takže – nie, negratuloval.
Keď ste jeho Comu čelili prvý raz, ako jedinej ženskej trénerke v Európe vám odkázal, „nech sa teda učíte“. Ešte si pamätáte, čo vravel, keď ste Como s Ružomberkom o sedem rokov neskôr vo finále zdolali jednoznačne 63:48 a prvýkrát senzačne ovládli Euroligu?
Áno – nepovedal nič. Možno sucho zagratuloval, ale žiadne iné komentáre si nepamätám, nestretli sme sa ani na tlačovke. Como bolo obrovským favoritom a zlyhalo na outsiderovi z Liptova. No je pravda, že keď sme sa stretli asi desať rokov nato, správal sa veľmi priateľsky a oceňoval, akú máme kvalitu.
Taliani objednávali stoly v reštauráciách, primátor mesta už gratuloval prezidentovi klubu... Predčasne. Do vás si však už vo štvrťfinále rypol kouč francúzskeho Bourges, slovami – „Nu što, čempionky Jevropy?“ Ani netušil, ako sa trafil.
(Smiech) Áno, pán Vadim Kapranov provokoval, aby sme ich v rozhodujúcom zápase podcenili, ale to sa nestalo. Jeho zverenkyne boli úradujúcimi európskymi šampiónkami, vedeli sme, že budú hrýzť, aj hrýzli, až do konca, no neprehrýzli. A Ružomberok sa tak postaral o prvé veľké prekvapenie.
Senzáciou ste spájali celú slovenskú spoločnosť. Keď ste vyhrali rozhodujúci zápas, v rozpoltenom parlamente sa exminister Peter Baco postavil a vyhŕkol – Ružomberok postúpil do Final Four! Všetci poslanci okamžite a jednohlasne začali tlieskať.
To bol milý moment, bodaj by sme takých videli viac aj dnes. Lenže zažívame skôr tie opačné. Žiaľ, niektorí súčasní politici by dokázali zopsuť aj úspech.
Aj preto ste v rozhovore pre Denník N povedali, že napríklad ocenenie od ministra športu Rudolfa Huliaka by ste si neprevzali? Je v parlamente politik, od ktorého áno?
Momentálne nie. Nevidím tam ani jednu postavu, ktorej by sa dalo veriť absolútne. Možno ma podaktorí za moje slová osolia, ale internetové diskusie nečítam. Voliť však chodievam pravidelne, a bola by som nesmierne rada, keby tak robili všetci, hoci vybrať si je čoraz ťažšie. Potom nám vládnu všelijakí... ani neviem, ako sa vyjadriť slušne. Na spoločnosť padá depresia, verejnosť sa utápa v nenávisti, veď to už je predsa cez – anarchia, kam ako krajina spejeme. Minister športu pozná len medvede. Človek na to aj nadviaže – „súdruhovia, ktorí ste ešte neboli ministrami, hláste sa u súdruha žinčicu“ – starý výrok, ale platí dodnes.
Ružomberok bol mladým tímom, kde dominovali Slovenky. Traduje sa, že vaše hráčky vtedy museli na tréningoch behávať viac, než je zdravé, no potom, hoci niekedy nehrali pekný basketbal, súpera zakaždým zničili kondičkou. Dáte nejaký príklad?
Keď spomíname medvede, úmorné tréningy boli trebárs na Malinnom, medzi ich stopami (smiech). Baby sa od údolnej stanice v Hrabove museli vyštverať až hore na Brdo, ja som šla za nimi autom, takže zašívať sa nedalo.
No všetky tieto behy, okolo priehrady a tak ďalej, necibrili len fyzičku, ale najmä vôľu a mentálnu silu. Či lialo alebo pieklo slnko, nepoznali prekážky. Pamätám si jeden tréning, na Vianoce, mínus trinásť, dievčatá si achilovky obaľovali papierom, do mrazu sa nechcelo žiadnej, ale von poctivo vyšli všetky. A liga im to následne vrátila. Navyše, výborne sa vyhýbali zraneniam, spomínajú na to dodnes. Takže asi to nebolo úplne zlé (úsmev).
V Spartaku Moskovská oblasť ste už viedli družstvo nabité americkými hviezdami, napriek tomu od vás titul v prvej sezóne nečakal nik. Vždy vám pasovala rola outsidera?
Pravdaže, veď už odkedy ma pasovali za trénerku, som nonstop v role outsidera. Okolie podceňovalo mňa aj moje zverenky, od ostatných koučov som dlho počúvala – ty k nám nepatríš, toto je chlapská záležitosť – ale žily mi to netrhalo. Moje heslo znelo – veď uvidíme, čo sa stane.
A áno, prvý titul v Moskve bol takisto zaujímavý. Samara rok predtým ovládla Euroligu i ruský šampionát, nás v domácej súťaži zdolala najprv o 25 bodov a v druhom zápase asi o 15. Pamätám si to ako včera, čistá katastrofa.
V Eurolige vtedy platilo pravidlo, že ak do Final Four prenikli dva tímy z rovnakej krajiny, museli sa stretnúť už v semifinále. A my sme v ňom zdolali Samaru, prvýkrát. Následné finále už bolo, v úvodzovkách, len „slabý odvar“. Družstvo sme síce mali nabité hviezdami, ale viete, protivník takisto. Mojou úlohou bolo ich skrotiť a skĺbiť tak, aby priniesli výsledok.
A podarilo sa – po druhom moskovskom titule vás Tatiana Ovečkinová, Alexandrova mama a absolútna ikona Dinama Moskva, angažovala práve k mestskému rivalovi. A vraj mala pred vami taký rešpekt, až sa vás bála.
(Smiech) No, bála. To je povedané trochu zoširoka. Ale pravdou ostáva, že mi hovorila len pochvalné veci, so sťažnosťami a pripomienkami chodila výlučne za asistentom. Smiali sme sa, že asi má ozaj strach, aby so mnou neprišla do konfliktu. Zaujímavý vzťah.
Nedávno som ju niekde videla, práve, keď Ovečkin zlomil rekord v NHL, a stále vyzerá veľmi dobre. Myslím, že by si ma pamätala.
Poznáte aj Alexandra?
Stretli sme sa asi dvakrát. Z toho raz na olympiáde, kde prišiel ako hosť.
Kým „Ovimu“ na jednej strane celý svet tlieska za prekonanie „večného“ rekordu, na druhej ho mnohí odsudzujú za, veľmi zjednodušene povedané, profilovú fotku s Vladimirom Putinom. Myslíte, že si ju ešte môže dovoliť zmazať? Čo by takýto krok preňho mohol znamenať?
On tento krok mal urobiť hneď a bol by pokoj. No takto len potvrdzuje svoj postoj, ktorý je úplne jasný.
Putina ste niekedy stretli?
Našťastie nie.
Hneď ako sa spomenie Rusko a tréner, ako prvý mi príde na myseľ legendárny hokejový lodivod Anatolij Tarasov. Pre hráčov i fanúšikov bol poloboh. Platí to v najväčšej krajine sveta o všetkých tréneroch?
Práve preto, že v Rusku pôsobili ikony ako Tarasov, Tichonov či ďalší „diktátori“, hráči si tam trénerom nedovolili odporovať, neexistovali diskusie, slovo kouča bolo slovo, rovnako poslúchal aj personál okolo. A nejaké odvolávanie, prepúšťanie? Až donedávna nonsens. Nielen v hokeji, aj v ostatných športoch.
Z Ruska ste následne zamierili do Valencie, kde vás o jeden euroligový titul takpovediac obrali. Aj samotné hráčky vám po triumfe písali, že ich prvenstvo je najmä vaša zásluha.
Nuž, smutná spomienka. Po polovičke ročníka sa tím síce stále len skladal, no výsledky boli, dovolím si tvrdiť, fajn. Viedli sme domácu súťaž, boli aj na čele euroligovej skupiny a po riadne dlhej dobe zdolali „veľkú“ Salamancu, asi o 25 bodov.
No že mi hráčky povedali niečo takéto, je zasa druhá pravda. Mnohé ma poznali už pred príchodom do klubu, niektoré sa k nám pridali iba kvôli mne. Bohužiaľ, tamojšia manažérka bola mojou nočnou morou. Som však presvedčená, že európsky titul by získali nielen s novým kormidelníkom, ale aj pod mojím velením.
Nikdy ste nedostali ponuku z Ameriky?
Nie, nikdy.
Zato z Česka vám pred trinástimi rokmi prišla azda životná. Už vtedy ste vedeli, že Praha bude vaším posledným klubom kariéry. Kontrakt ste pritom podpisovali len na dve sezóny.
Áno, zväčša sme sa dohadovali i predlžovali o jednu alebo dve, no moje predsavzatie bolo jednoznačné. Do Prahy som prichádzala takmer ako šesťdesiatnička a vravela si, že kým tu splníme všetky stanovené úlohy, budem dávno v dôchodkovom veku, tak kam by som sa ešte hrabala? (smiech) A napokon sa to celé akosi pekne spojilo. Tvrdím už pár rokov, že v USK ukončím kariéru.
Už o tri sezóny ste oslavovali euroligový titul, pre USK Praha prvý v histórii, aj vtedy ste v semifinále prešli cez Fenerbahce. V čom sa líšil od toho druhého?
V oboch prípadoch sme prešli cez dvoch veľkých favoritov, ba možno cez jedného obrovského – v Zaragoze ním bolo Fenerbahce, predtým Jekaterinburg – a to s úplnou bravúrou, vôbec sme sa nezľakli, dievčatá do všetkých stretnutí vleteli takpovediac bez bázne a hany a hrali svoj superbasketbal.
Takže pražské prvenstvá sú si vlastne dosť podobné, hoci teraz dvíhal titul nad hlavu už úplne iný tím. Z toho pôvodného v ňom zotrvala jediná hráčka, no tá dekádu dozadu nemala nárok stráviť na palubovke ani tri minúty.
Medzi titulmi, za desať rokov, ste sa len trikrát nedostali do semifinále. Aj generálny manažér USK povedal, že človek ako vy už neexistuje a sám nevie, ako vás nahradí. Máme tomu naozaj veriť? Skutočne už ďalšie senzácie nepridáte?
Áno, treba tomu veriť, toto je definitíva – končím. A myslím si, že je to výborná šanca – ako pre tím, tak pre klub – omladiť, obmeniť a odraziť sa k ďalším skvelým výsledkom.
Napriek tomu, keby vám zlatá konfeta nepadla do oka, vraj by ste ani neplakali.
Ako hovoríte. Zatiaľ ma ten koniec nejako nedojíma. Možno je to tým, že som ho ohlásila už dávno.
Zrejme sa i trochu tešíte. Zostane vám viac času na počítačové hry, kriminálky, varenie – po basketbale vraj váš druhý naj koníček.
(Smiech) Určite, to treba, najmä tie počítačové hry, moja obľúbená je Candy Crush. Strašne primitívna, ale človeka neuveriteľne upokojí.
Od basketbalu však úplne neodchádzam. Síce ešte nemáme presne vymedzené, aká bude moja úloha, ale pred USK nezatváram dvere, klubu v prechodovej fáze pomôžem. Budem vlastne robiť niečo a nič zároveň. No dôležité je, že do haly nemusím chodiť dvakrát za deň.
Keby sme tu chceli predostrieť zoznam vašich úspechov, nikto by ho nedočítal do konca. Okrem všetkých menovaných máte aj zlato z ME či bronz z olympiády, ste trénerkou storočia. A to ste nikdy nechceli byť ani len trénerkou.
(Smiech) Veru, máte pravdu. Trénerstvo mi vybral Pánbožko. A jemu sa neodvráva.
Keď vás Jozef Smolek, váš bývalý tréner a šéf Ružomberka požiadal, či by ste v prípravnom období na dva, maximálne tri mesiace prebrali áčko, reagovali ste slovami – „to si robíš srandu, ja to neviem“ – a potom ste neprehrali neuveriteľných 267 zápasov v rade. Len si predstavte, že by ste pred 40 rokmi naozaj dali prednosť právu.
(Smiech) Bola by to celkom škoda, však? A hlavne obrovská nuda, poriadne nezaujímavý život. S basketbalom som pochodila celý svet, ako právnička by som trčala niekde v kancelárii a vycestovala nanajvýš na súd do okresného mesta. Niekto hore to tak chcel, ja som si trénerstvo nevymyslela.
Viac o poslednej euroligovej trofeji legendárnej Natálie Hejkovej nájdete aj v našej reportáži:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
