Na nikéligových trávnikoch je o legendu menej. Bodku za svojim úspešným futbalovým príbehom dal Igor Žofčák. Milovanému športu však nedal zbohom nadobro.
Pozbieral tituly na Slovensku aj v Česku. Zahral si v reprezentácii a v najvyššej slovenskej súťaži vytvoril rekord, ktorý sa len tak niekomu nepodarí prekonať. V nedeľu 24. augusta sa v zápase Michaloviec proti Slovanu Bratislava lúčil s profesionálnou kariérou legendárny slovenský stredopoliar Igor Žofčák.
Rodený Michalovčan v rozhovore pre TVNOVINY.sk hovoril o skvelých začiatkoch v Ružomberku, úspešných rokoch v Sparte Praha a Slovane Bratislava, najkrajšej spomienke na reprezentáciu aj návrate do klubu, v ktorom začínal a chcel ukončiť svoju futbalovú púť.
Rozlúčka Igora Žofčáka:
Aké ste mali pocity, keď ste naposledy kopli do lopty ako profesionálny futbalista?
Bolo to veľmi, veľmi, veľmi emotívne. Ako ste povedali, bol to posledný kop ako profík. Premietal som si kariéru a uvedomoval si, že sa všetko končí.
Rozlúčka bola obzvlášť špeciálna, keďže sa konala v zápase proti Slovanu Bratislava, v ktorom ste v minulosti prežili veľmi úspešné obdobie, všakže?
Presne tak. Podľa toho sme aj vyberali zápas, v ktorom sa rozlúčim. Chcel som, aby to bol klub, v ktorom som strávil nejaký čas a aby prišiel plný štadión. To sa splnilo a som veľmi rád, ako to prebehlo.
Profesionálnu kariéru ste zakončili so 496 štartmi v slovenskej najvyššej súťaži. Nemali ste ambíciu dotiahnuť to na magických 500?
Nie, to už nie. Ja hovorím, že musí prísť väčší frajer ako ja, ktorý päťstovku zdolá. Teším sa na to, keď to príde a zagratulujem mu, že sa to podarilo (úsmev).
Pri súčasnom trende, keď mladí futbalisti odchádzajú rýchlo do zahraničia to však môže byť ťažšie, nie?
Či to bude trvať rok, dva, päť alebo desať, vždy sa nájde frajer, ktorý ten míľnik prekoná. Teraz je trend, že mladíci odchádzajú, ale môže sa to zmeniť. Rekordy sú na to, aby sa prekonávali. A určite príde niekto, kto prekoná aj môj ligový zápis.
Z rodných Michaloviec ste odchádzali ako 18-ročný. Futbalovo ste dospeli v Ružomberku, kde ste prežili výborné obdobie. Ako si na to spomínate?
Bolo to skvelé, získal som tam svoju prvú profesionálnu zmluvu. V drese Ružomberka som debutoval v slovenskej lige, v ročníku 2005/2006 sme získali majstrovský titul a triumfovali sme aj v slovenskom pohári. Veľmi krásne spomienky.
Po úspešnom pôsobení pod Čebraťom ste zamierili do Čiech, kde ste sa upísali Sparte Praha, ale hosťovali ste aj v Jablonci. Ako to vtedy prebiehalo?
Áno, prestúpil som do Sparty, ale asi po dvoch mesiacoch som si poranil koleno a musel som podstúpiť operáciu. V tom čase prišiel do Jablonca tréner Kromňacký, s ktorým som spolupracoval aj v Ružomberku. Pod ním som sa v Jablonci rozohral, veľmi mi to pomohlo a po približne trištvrte roku som už bol stabilnou súčasťou Sparty.
V drese Sparty ste zažili aj veľmi výnimočnú sezónu.
Áno, získali sme titul bez jedinej prehry. Bolo to veľmi špeciálne. Hrali sme aj v skupine Európskej ligy, boli to veľmi vydarené roky.
Po Sparte ste dostali ponuku zo Slovana Bratislava, ktorú ste sa rozhodli prijať. Čo s odstupom času hovoríte na pôsobenie v belasom drese?
Vždy som hľadal klub, ktorý má vysoké ambície. V Bratislave som sa tešil z troch majstrovských titulov. Dnes už hovoríme o Slovane ako o klube, ktorý patrí do európskych súťaží. Vtedy to tak ešte nebolo. Ale tak ako dnes, aj vtedy mali tréneri či majiteľ vysoké ciele. Hrali sme aj dvakrát v skupine Európskej ligy, rád na to spomínam.
Slovan, aj s vami na ihrisku, vyradil v play-off Európskej ligy v sezóne 2011/2012 slávny AS Rím s legendárnym Francescom Tottim či Luisom Enriquem v pozícii trénera. V tom čase to bol obrovský úspech.
Na to budem vždy spomínať. Bol to dvojzápas play-off, teda o postup do skupinovej fázy Európskej ligy. Doma sme vyhrali 1:0 a na pôde súpera sme vybojovali remízu 1:1 a išli sme ďalej. Z času na čas si pozriem fotku, na ktorej si podávam ruku s Tottim. Vážim si, že si mohol zahrať proti takému velikánovi svetového futbalu.
Luis Enrique po spomínanom ročníku skončil na lavičke Rimanov, prispel k tomu aj Slovan, ale nakoniec sa z neho vykľul trénerský génius, ktorý už má na konte dva triumfy v Lige majstrov.
Prišiel do Ríma ako neskúsený tréner, káder chcel omladiť, ale pôsobenie na lavičke AS mu nevyšlo. Francesco Totti dokonca nebol ani v základnej zostave, keď sme hrali v Bratislave. Postupom času ale Enrique ukázal, že patrí medzi najväčšie trénerské kapacity na svete.
Zo Slovanu ste sa sťahovali do maďarskej Nyíregyházy. Ako k tomu došlo?
Vo futbale je to tak, že vás buď niekto chce alebo nechce. Po vyše štyroch rokoch v Slovane som sa dohodol s vedením a majiteľom, že bude lepšie, ak už v klube ďalej nebudem pôsobiť.
O pôsobení v Nyíregyháze je známe, že aj napriek tomu, že ste zachránili klubu ligovú príslušnosť, preradili vás do tretej ligy. Vysvetlíte to?
Do klubu prišiel nový majiteľ. Starý majiteľ však predtým nevyplatil jedného zo zahraničných hráčov a práve vtedy sa na maďarskom zväze rozhodli, že chcú menší počet tímov v lige, čiže ak boli nejaké nevyriešené veci s hráčmi, automaticky tímy putovali až do tretej najvyššej súťaže. Mal som teda tú česť hrať aj tretiu maďarskú ligu, majiteľ ma v podstate uprosil, aby som zostal. Takmer celý tím, ktorý hral v prvej lige zostal pokope a hneď sa podarilo postúpiť do druhej ligy.
Okrem klubovej kariéry netreba zabúdať, že ste nastúpili aj štrnásťkrát v slovenskej reprezentácii. Ktorý moment je pre vás najvzácnejší?
Bolo toho viac. Začal som reprezentovať až ako 19-ročný a zahral som si na majstrovstvách Európy do 19 rokov, kde sme skončili tretí a postúpili na svetový šampionát dvadsaťročných. Tam nás zastavila až Brazília. Neskôr som hral aj za A-mužstvo, kde sa mi podarilo zahrať si proti Francúzsku s Thierrym Henrym, Patricom Evrom či Karimom Benzemom. Výborná skúsenosť a príjemný pocit, keď sa na to spätne pozriem a uvedomím si, proti akým hráčom som si zahral.
Nemrzí vás možno to, že ste nikdy nehrali niekde ďalej od Slovenska ako napríklad Erik Jendrišek či Marek Sapara, ktorí pôsobili v Nemecku alebo Turecku?
Ako som už povedal, vo futbale vás buď chcú alebo nie. Buď sa kluby nedohodli alebo som v daný moment nebol taký kvalitný, aby ma niekto kúpil.
Keď ste sa vracali do rodných Michaloviec, rozhodovali ste sa predovšetkým srdcom?
Áno. Mal som už po tridsiatke a nevedel som, ako dlho ešte budem hrať. Aj preto som chcel prísť domov. Zároveň sa mi páčila myšlienka skončiť tam, kde som začínal a to sa podarilo. Nečakal som ale, že v Michalovciach odohrám ešte ďalších desať rokov (smiech).
Vy ste kariéru ukončili už skôr, ale rozhodnutie ste nakoniec zmenili. Prečo?
Vtedy som sa rozprával s trénerom a majiteľom o tom, že ak je to reálne, tak ešte chcú, aby som pokračoval. Nastavili sme si to tak, že som nemusel chodiť na všetky tréningy a nakoniec to fungovalo.
Okrem futbalu máte skúsenosť aj s civilným zamestnaním. Aká bola pre vás motivácia nájsť si zamestnanie mimo futbalového ihriska?
Pracoval som ako finančný poradca šesť rokov. Sústredil som sa aj na život mimo futbalu, nevedel som, či pri ňom budem pokračovať.
Teraz je už však jasné, že pri futbale pokračujete.
Áno, keď pred rokom prišiel do Michaloviec nový majiteľ, povedal mi, že keď skončím, automaticky môžem pokračovať v štruktúrach klubu. Veľmi si to vážim, do bodky sa naplnilo to, čo mi hovoril.
Po konci v Michalovciach ste sa dohodli s Medzilaborcami, ktoré pôsobia vo štvrtej najvyššej súťaži. Stihli ste už aj debutovať, ako na vás liga zapôsobila?
Veľmi pozitívne. Predsa v tejto lige hrajú hráči, ktorí majú skúsenosti s prvou či druhou ligou. Rovnako ako ja majú svoj vek ale aj kvalitu.
Na záver nám ešte prezraďte, aké je vaše tajomstvo vašej futbalovej dlhovekosti?
Poviem vám pravdu, ani sám neviem (smiech). Možno je to aj genetika, že mi drží zdravie. Zdravíčko je to najdôležitejšie. Verím, že to tak bude čo najdlhšie.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
