Monumentálny projekt demonštruje silu dlhodobého ekologického plánovania. Zelený pás Taklamakan je globálnym príkladom vytrvalosti v oblasti obnovy životného prostredia a dáva nádej v boji proti dezertifikácii na celom svete.
Číne sa darí zalesňovať jednu zo svojich najväčších púští. Jedna z najsuchších oblastí sveta sa vďaka dlhodobému a rozsiahlemu programu výsadby stromov mení.
Zelená bariéra na okrajoch je už dostatočne hustá na to, aby dokázala zo vzduchu pohlcovať viac oxidu uhličitého, než koľko ho púšť vyprodukuje, píše portál Science Alert.
V roku 2024 Čína dokončila bezprecedentný environmentálny projekt v okolí svojej najväčšej púšte.Taklamakan sa rozprestiera na ploche 337 600 štvorcových kilometrov a je druhou najväčšou súvislou púšťou s pohyblivými pieskovými dunami na svete.
Zelený pás, ktorý sa tiahne v dĺžke 3 050 kilometrov a ktorého výstavba trvala 46 rokov, bol navrhnutý s cieľom zastaviť dezertifikáciu a znížiť frekvenciu pieskových búrok, ktoré ohrozujú miestne komunity a poľnohospodárstvo.
Táto iniciatíva kombinovala výsadbu stromov, obnovu krovín a rekultiváciu trávnatých porastov s cieľom stabilizovať pieskové duny a zlepšiť kvalitu pôdy. Boli vysadené milióny stromov, vrátane topoľov, a boli zavedené technológie na šetrenie vodou a ochranu krehkých ekosystémov.
Projekt by mal pokračovať až do roku 2050. Konečným cieľom je zvýšiť zalesnenie z 5,05 percenta na 14,95 percenta rozlohy v trinástich provinciách severnej Číny.
Toto úsilie nielen chráni poľnohospodársku pôdu, ale prispieva aj k zlepšeniu kvality ovzdušia a odolnosti voči klimatickým zmenám v regióne.
Čísla to podľa novej štúdie uverejnenej v odbornom časopise PNAS jasne dokazujú. Americkí vedci pomocou senzorov, modelovania a analýzy údajov opísali vývoj tohto miesta.
Púšť Taklamakan už pohlcuje viac skleníkových plynov, než koľko ich produkuje. Najmä na jar sa tam piesok skutočne zazelená a prejavuje sa to aj na údajoch, keď práve v tomto období vegetácia už pohlcuje dosť oxidu uhličitého tým, že ho mení na rastlinnú hmotu.
Prináša to však aj ďalšie pozitíva. Zalesňovanie bráni veternej erózii, znižuje frekvenciu a intenzitu pieskových búrok a chráni miestnu poľnohospodársku pôdu.
Štúdia o Taklamakane ukazuje, že na to, aby nejaké miesto pohlcovalo uhlík, nie je potrebné, aby bolo porastené hustými lesmi. Stačí, ak tam dostatočne fungujú aj menšie pásy stromov a kríkov. To naznačuje, že pri dostatočnom úsilí je možné rovnaký efekt dosiahnuť aj v iných púšťach.
Najznámejší podobný projekt môžeme nájsť v Afrike. Geoinžiniersky projekt vytváraný Africkou úniou má zabrániťť rozpínaniu púšte v oblasti južnej Sahary. Vytvorenie Veľkého zeleného múra (anglicky The Great Green Wall) má za cieľ zachytenie 250 miliónov ton uhlíka z atmosféry.
Projekt, v ktorom sa postupne združilo 21 afrických krajín, sa usiluje o vytvorenie pásu zelene širokého 15 kilometrov, a to v dĺžke 7 775 km, teda od Senegalu po Džibutsko.
Najprv išlo predovšetkým o sadenie stromov a obnovu 100 miliónov hektárov degradovanej pôdy, neskôr sa projekt transformoval do akcií pre zlepšenie techniky čerpania a využívania vody, ochrany zelene a efektívnejšieho využívania pôdy, pričom cieľom je vytvoriť mozaiku zelenej a produktívnej krajiny v Saheli.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
