Používala sa aj vo viacerých vojnách 20. storočia.
Počas už viac ako mesiac trvajúcej vojny na Ukrajine sa objavilo viacero správ o tom, že Rusi ako zbraň použili okrem iného aj fosfor. Naposledy mali takúto bombu použiť pri meste Avdivka 27. marca. Informáciu však nebolo možné overiť.
Fosfor je látka, ktorá existuje v rôznych formách, ktoré sa líšia farbami aj vlastnosťami. Ten biely má vďaka svojej štruktúre schopnosť veľmi ľahko reagovať s inými látkami, napríklad s kyslíkom, teda so vzduchom. Píše ČT.
Pri tejto reakcii sa uvoľní obrovské množstvo tepla a svetla, ale tiež aerosól, teda hustý biely dym. Pretože je tento dym horký, nedá sa ním preniknúť ani pomocou infračerveného zariadenia. Znamená to teda, že sa skrz neho nedajú navádzať rakety využívajúce tento spôsob navigácie.
Fosfor pri tejto reakcii absorbuje okolitú vlhkosť, čo je dôvod, prečo sa nedá hasiť vodou a prečo spôsobuje také silné popáleniny. Chemička Olga Ryparová na Twitteri opísala túto reakciu: „Fosfor s kyslíkom zreaguje za vzniku dimeru oxidu fosforečného. Vznikajúci oxid fosforečný je silno hygroskopický a absorbuje okolitú vlhkosť a tvorí tak kyselinu fosforečnú. Oxid fosforečný absorbuje vlhkosť z tela a tým sa prehryzuje ešte hlbšie do mäsa.“
Takéto horenie sa nedá nijako normálne zastaviť. Malá štipka fosforu, ktorá uviazne, sa totiž ihneď vznieti a začne horieť znovu. Jedinou možnosťou, ako postihnutej osobe pomôcť, je zasiahnuté tkanivo okamžite vyrezať. Aj keď sa to podarí, takto zasiahnuté tkanivá sú potom extrémne citlivé na infekcie a zle sa hoja. Navyše, biely fosfor je toxický aj pri vdýchnutí. Spôsobí teda zlyhanie pečene, srdca a ďalších orgánov.
Fosfor bol známy už na konci 17. storočia, jeho vojenské využitie však spadá až do čias priemyslovej revolúcie. Jedným z vôbec prvých dokladov o tomto použití je dopis podplukovníka konfederačnej armády Charlesa Jonesa z augusta 1863.
Popisuje v ňom testy s úplne novým, dovtedy nepoužitým typom granátu: „Prvý granát bol vypálený pri značnej elevácii, vybuchol vo vzdialenosti asi tristo yardov (274 metrov) a vytvoril mrak horiaceho fosforu, ktorý nemal menej ako 30 či 40 stop (9-12 metrov) v priemere a z ktorého padali častice horiaceho fosforu na zem, kde ďalej horeli.“
Granáty pri teste vybuchli okrem iného v borovicovom háji. „Ihličie bolo úplne spálené, aj keď práve bola dažďová prehánka. Rovnako skončila pôvodne zelená a mokrá tráva pod stromami.
O polstoročie neskôr, počas prvej svetovej vojny, už boli fosforové granáty, bomby a ďalšie zariadenia pomerne bežným štandardom skôr než technologickou novinkou.
Biely fosfor sa používal dvomi spôsobmi – jednak ako náplň do zápalnej munície a jednak ako prostriedok pre vytvorenie dymovej clony. Existoval teda vo forme delostreleckej munície, leteckých bômb aj puškových granátov.
Rovnakým spôsobom sa biely fosfor nasadzoval aj v druhej svetovej vojne. Muníciu plnenú fosforom využívali Američania, vojaci Commonwealthu aj Japonci. Taktiež sa vo veľkom využívala aj počas kórejskej a vietnamskej vojny.
V 21. storočí si túto látku v konfliktoch obľúbilo aj Rusko v čečenskom Groznom. Dokumentované je aj jeho použitie americkou armádou počas bitky o Fallúdžu v roku 2004 a izraelskou armádou v rokoch 2006 až 2009.
Použitie fosforovej bomby alebo granátu je proti ženevským konvenciám, ak k nemu dôjde v zastavaných oblastiach. Pokiaľ ho teda bojová strana nasadí napríklad v otvorenom teréne proti obrnenej kolóne, tak dohody neporušuje, zatiaľ čo paľba fosforovými granátmi na sídliská plné civilistov by i v prípade blízkosti vojenského cieľa bola spravidla porušením medzinárodného humanitárneho práva.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
