Už viac ako 1200 dní. Hukot sirén striedajú slzy, ktoré v tichosti stekajú po lícach miliónov Ukrajincov. Viera sa stala nádejou. Vojna im zmenila život, ich pohľad na svet aj na seba samých. „Začali sme hlbšie chápať, čo znamená byť Ukrajincom, milovať svoju zem, kultúru, jazyk a viac si vážiť obetu, odvahu a česť,“ hovorí gréckokatolícky kňaz Oleh Bisyk.
Smrť priateľov či známych, zajatie spolužiakov. „To sú momenty, ktoré sa zarezávajú do srdca tak, ako to nedokáže žiadna zbraň,“ otvára ťažkú tému Oleh z ukrajinského mestečka Stebnyk s 19-tisíc obyvateľmi, 80 kilometrov južne od Ľvova, ktorý od začiatku vojny stojí po boku svoju veriacich v tých najťažších časoch.
Pre mnohých sa viera stala nádejou a kňaz prvým človekom, ktorý vypočuje, uteší a vyplače sa spolu s nimi. Iní zasa pociťujú hnev a kladú si otázku: „Kde je Boh a prečo dopustil vojnu?“
Aj napriek tomu vojna ich všetkých stmelila. Ukrajinci sa stali jedným národom, jednou rodinou, ktorá chráni to najvzácnejšie, čo má – deti.
„Deti vidia vojnu nielen očami, ale aj srdcom. A našou úlohou je urobiť všetko pre to, aby sa v ich srdciach neusadil strach. Pretože to, ako sa dnes budeme správať k deťom, rozhodne o osude celej krajiny,“ vraví v rozhovore Oleh, ktorý nedávno navštívil Slovensko.
V rozhovore sa tiež dozviete:
Ako ste sa dostali k duchovnej službe?
Narodil som sa a stále žijem v západnej časti Ukrajiny v Ľvovskej oblasti. K silnej viere som sa dostal pomerne neskoro, hoci v detstve som s babičkou často navštevoval kostol. Pre vstup do kňazského seminára som sa však rozhodol po istom čase štúdia na Právnickej fakulte Ľvovskej univerzity. V roku 2005 som vstúpil do seminára a o šesť rokov neskôr som štúdium v bohosloveckom seminári skončil. Za kňaza ma vysvätili v roku 2014.
Niekoľko dní ste strávili na Slovensku. Čo vás sem priviedlo?
Koncom júna som sa v rámci oficiálnej jubilejnej púte veriacich Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi stretol s pápežom Levom XIV. v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne. Až 7 000 Ukrajincov sa vydalo na oficiálnu púť do Vatikánu pri príležitosti Svätého roka, ktorá sa koná pod heslom „Pútnici nádeje“.
Cestou z tejto púte som nakrátko navštívil Poprad, kde som naposledy bol pred šiestimi rokmi. Vtedy vo mne zanechal hlbokú stopu. V detstve mi toto mesto učarovalo svojou atmosférou európskej pohody. Starobylé chrámy, kostoly a kaplnky mi pripomínajú hlbokú vieru a duchovnosť tunajších ľudí.
V popradskej farnosti sv. Petra a Pavla sa konali oslavy pri príležitosti posviacky nového ikonostasu (stena s ikonami, predel medzi loďou a svätyňou chrámu, pozn. red.). Priateľskosť a zdržanlivá srdečnosť Slovákov vytvára atmosféru vnútorného pokoja a bezpečia.
Museli ste požiadať o špeciálne povolenie na vycestovanie do zahraničia?
Vo všeobecnosti platí, že muži vo veku od 18 do 60 rokov, ktorí podliehajú mobilizácii, majú počas vojnového stavu zakázané cestovať do zahraničia s výnimkou niektorých kategórií osôb, ktoré môžu cestovať do zahraničia na medzinárodné podujatia. To je napríklad sprevádzanie skupiny veriacich, ktorí sa zúčastňujú na jubilejnej púti do Ríma. Tieto možnosti sú však pre mužov vrátane duchovných veľmi obmedzené. Pri prekračovaní hraníc preto musia mať okrem pasu aj vojenský doklad a dokumenty potvrdzujúce dôvody na vycestovanie.
Aká je súčasná situácia na Ukrajine?
Ukrajina v súčasnosti čelí náročnej výzve – intenzívne vojenské operácie na jej území, oslabená obrana v dôsledku zníženej pomoci od partnerov, značné humanitárne potreby a hospodárske ťažkosti. Zároveň existuje nádej – úsilie ukrajinskej vlády a podpora zo strany spojencov zatiaľ udržiavajú rovnováhu.
Ruské jednotky sa snažia postúpiť do Doneckej oblasti s cieľom preraziť do ďalšej oblasti – Dnepropetrovska. Boje však pokračujú na celom území Ukrajiny. Len pred niekoľkými dňami, 30. júna v noci, Rusko zaútočilo raketami a dronmi na mesto Drohobyč, ktoré sa nachádza 80 kilometrov od hraníc s Poľskom a 10 kilometrov od miesta, kde bývam. Jeden z priemyselných objektov v meste bol zasiahnutý. Milióny ľudí sú v núdzi, veľká časť energetickej infraštruktúry bola zničená a ostreľovanie pokračuje. Ukrajina zároveň preukázala vôľu k odporu a diplomatickú angažovanosť. Napriek únave, stratám a vonkajším výzvam zostáva ukrajinský ľud odolný a verí v Boha a vo víťazstvo. V tom spočíva naša nádej.
Ako si spomínate na začiatok ruskej invázie? Čo ste vtedy robili a ako ste reagovali?
Vo štvrtok 24. februára 2022 ma manželka zobudila asi o 6.00 h ráno so slovami: „Vstávaj! Sme vo vojne!“ Zobudil som sa, išiel som k oknu a nad naším domom preletelo ruské lietadlo, ktoré letelo bombardovať letisko v susednom meste. Samozrejme, prvé hodiny je to panika. Potom si spomeniete na to, čo ste čítali a počuli. Zbalíte si pohotovostný balíček – základné veci a lieky, doklady a len čakáte, čo bude ďalej. A potom emócie pominú a vy začnete pokojne rozmýšľať, odpovedať na otázky: „Kto ste? A kde je vaše miesto v tejto situácii?“
Ktorý moment bol pre vás najťažší od začiatku vojny?
Mimoriadne bolestivé sú chvíle, keď dostaneme správu o smrti známych, priateľov, najmä detí, alebo o zajatí spolužiakov. Tie sa zarezávajú do srdca tak, ako to nedokáže žiadna zbraň. Vždy sú náročné pohreby vojakov alebo iných nevinných obetí vojny. Musíte byť nielen prítomný a modliť sa za pokoj ich duší, ale aj povedať príhovor, pretože takéto udalosti sa konajú v centre našich miest na námestiach. Je to ťažké, ale nesmierne potrebné, aby ľudia poznali svojich hrdinov a pamätali na nich, pretože položili svoje životy za spravodlivý mier a víťazstvo.
Čo sa zmenilo vo vašej kňazskej činnosti?
Od začiatku vojny sa moja kňazská práca výrazne zmenila – stala sa konkrétnejšou a ešte zodpovednejšou. Predtým sa táto služba často zameriavala len na každodennú liturgickú, katechetickú a pastoračnú prácu. Teraz zahŕňa aj podporu vystrašených ľudí, preživších, ktorí cítia bolesť a úzkosť. V mnohých prípadoch sa kňaz stal prvým človekom, ktorý vypočuje, uteší, vyplače sa s ľuďmi, požehná vojakov na frontových líniách a pochová mŕtvych. Božie slovo sa stalo nielen teoretickou vedou, ale aj zdrojom sily a dôvery. Ľudia prichádzajú k spovedi s hlbokými ranami – a každé rozhodnutie, každý rozhovor má teraz úplne inú váhu. Vojna sa stala časom služby v najvyššom zmysle slova – byť tu jeden pre druhého.
Ako cirkev pomáha ľuďom postihnutých vojnou?
Cirkev sa nielen modlí, ale koná, káže a podáva ruku. Nielen učí, ale aj počúva a objíma. V čase vojny sa naplno prejavilo jej poslanie – byť skutočným Kristom pre trpiacich ľudí, prinášať svetlo, keď je okolo tma. A toto svetlo nezhasína. Toto poslanie cirkvi sa realizuje v bohoslužbách za spravodlivý mier, ktoré spájajú ľudí, posilňujú vieru a podporujú nádej. Mnohé kostoly a kláštory sa stali útočiskami pre nútených presídlencov. Dobrovoľnícke iniciatívy vo farnostiach stále organizujú zbierky potravín, liekov, oblečenia – všetkého, čo je potrebné na prežitie.
Osobitná pozornosť sa venuje deťom, detským táborom, duchovným a vzdelávacím programom. Deti sa učia v chrámoch medicínu. To pomáha odpútať ich pozornosť od udalostí v krajine. Učenie často rušia zvuky náletov v bombových krytoch. A taká je situácia v celej krajine.
Už ste spomenuli svoju manželku. Pre čitateľov uvediem, že gréckokatolícki kňazi sa môžu pred kňazskou vysviackou oženiť. Akú úlohu zohráva vo farnosti?
Moja manželka sa volá Mariana. A je mi nielen oporou, ale aj skutočnou „spoluslužobníčkou“, najmä v tomto období. Prečo? Je povolaním psychoterapeutka. Jej srdce je vždy otvorené pre každého, kto za ňou príde s bolesťou a strachom alebo zmätkom. Jej rady a skúsenosti pomáhajú členom farnosti v tomto pre nás všetkých ťažkom období. Zúčastňuje sa na duchovných stretnutiach pre ženy a vedie skupinu pre príbuzných nezvestných osôb. Pomáha viesť katechézy pre deti, venuje sa detským táborom, a dokonca si len tak nájde čas na osobný rozhovor s tými, ktorí potrebujú pochopenie.
Všimli ste si, že počas vojny sa viera medzi ľuďmi posilnila alebo oslabila?
Vojna sa stala duchovnou skúškou pre celú ukrajinskú spoločnosť. A odpoveď na túto otázku je veľmi ťažká. U mnohých sa viera posilnila, pretože ľudia, ktorí zažili stratu, nebezpečenstvo, strach, začali hľadať oporu v Bohu. Pre niektorých však bola ich viera otrasená pre otázku: „Kde je Boh, keď trpia nevinní?“, ako aj strata príbuzných, zničenie domov, čo všetko spôsobuje bolesť, hnev a dokonca zúfalstvo. Preto cirkev musí byť tam, kde to bolí, aby každému pomohla nájsť cestu späť k viere, nádeji a láske.
Ako odpoviete na otázku: „Prečo Boh dopustil vojnu?“
Boh nechce vojnu, nevytvára smrť, neposiela utrpenie. Vojna je dôsledkom hriechu, krutosti, chamtivosti a pýchy ľudí, ktorí páchajú zlo, využívajúc dar slobody. Boh dal človeku slobodu voľby. Je to veľký dar a zároveň zdroj tragédie. Vojna sa stala možnou, pretože niektorí ľudia – alebo celé režimy – ignorovali Božie prikázania a vybrali si cestu agresie a nespravodlivosti.
Keď sa ma ľudia pýtajú: „Prečo Boh dopustil vojnu?“, odpovedám: „Možno čaká, že každý z nás bude odpoveďou tým, že prinesie pokoj, pomoc, útechu, silu, vieru. Aby sme sa nielen pýtali, ale aj konali.“
Nie vždy chápeme všetky Božie plány, ale jedným som si istý: Boh je s nami – vo vojne, v slzách, boji, radosti i smútku.
Vidíte v tejto situácii „zázraky“, ktoré by za iných okolností neboli možné?
Áno, napriek hrôzam a bolesti vidím nie jeden, ale mnoho „zázrakov“ a znamení nádeje, ktoré by v čase mieru neboli možné alebo badateľné. Napriek všetkým problémom, ktoré existovali a stále existujú, bolo pred niekoľkými rokmi ťažké predstaviť si silu národnej, duchovnej a ľudskej jednoty, ktorú vidíme teraz. Ľudia z rôznych regiónov krajiny, rôznych vierovyznaní, profesií sa stali jednou rodinou, jedným národom. A to je zázrak, ktorý sa prejavil v čase skúšok. Alebo keď vidíte, ako ľudia odolávajú ostreľovaniu, stratám, núdzi, ale nestrácajú vieru, ľudskosť a silu ísť ďalej – to je skutočný zázrak. Tieto veci v spoločnosti existovali vždy, ale vojna ich akoby „zvýraznila“ a ukázala v inom svetle.
Je podľa vás možné hovoriť o odpustení vo vzťahu k agresorovi?
Toto je mimoriadne ťažká, ale veľmi dôležitá otázka. Odpustenie nie je slabosť alebo zrada, ale hlboký a zrelý kresťanský postoj. „Nedovoľte, aby vás premohlo zlo, ale premáhajte zlo dobrom,“ hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom. Odpustenie nevylučuje potrebu potrestať vinníka alebo chrániť obeť. Na druhej strane však očisťuje srdce od nenávisti, aby sme sa nestali podobnými agresorovi. Cirkev chápe, že nemožno odpustenie vyžadovať, ale možno k nemu postupne dozrievať. Odpustenie agresorovi neznamená zbaviť ho zodpovednosti, ale znamená, že nedovolíme zlu, aby nás premáhalo zvnútra.
Vo vašej komunite je veľa detí. Ako sa vyrovnávajú s vojnou?
V našej farskej komunite sú dve školy, takže o deti nie je núdza. Sú najzraniteľnejšou časťou našej komunity. V našej farnosti je vidieť, že vojna sa dotkla aj detských sŕdc, aj keď sa vonku naďalej usmievajú alebo hrajú. Niekedy, keď okolo hlasno prejde nákladné alebo iné vozidlo, deti sa prestanú hrať a pozrú sa hore, či to nie je nepriateľský dron. Desia ich aj zvuky sirén. Mimochodom, na Ukrajine nastúpila do základných škôl generácia detí, ktoré už nevedia žiť bez vojenských operácií na území krajiny, keďže treba pripomenúť, že vojna sa začala v roku 2014 anexiou Krymu Ruskom. Našou úlohou je urobiť všetko pre to, aby sa v ich srdciach neusadil strach, ale aby si zachovali dôveru v Boha, lásku k blížnym a vieru v dobro. Pretože to, ako sa dnes budeme správať k deťom, rozhodne o osude celej krajiny.
Ako Ukrajincov zmenila vojna?
Vojna sa stala okamihom pravdy pre každého z nás. Odhalila všetko – slabé aj silné stránky. Mnohých z nás prinútila prehodnotiť svoje hodnoty, priority, vzťahy s blížnymi a dokonca aj s Bohom. Začali sme hlbšie chápať, čo znamená byť Ukrajincom, milovať svoju zem, kultúru, jazyk a viac si vážiť obetu, odvahu a česť. Myslím si, že práve v takýchto časoch sa formujú nové dejiny. A záleží na každom z nás, aké budú.
Ako hodnotíte postoj Slovenska k pomoci Ukrajine?
Nie som politik ani spoločenský pozorovateľ, ktorý by mohol objektívne a spoľahlivo odpovedať na túto otázku. Avšak z toho, čo som sa dočítal v tlači a čo mi hovorili priatelia, môžem s istotou povedať, že na začiatku vojny bolo Slovensko jednou z prvých krajín, ktorá otvorila svoje hranice ukrajinským utečencom. Poskytla im prístrešie, humanitárnu pomoc a zdravotnú starostlivosť. Na vlastnej koži som zažil, ako Ukrajincom pomáhali mnohé cirkvi a farnosti, charitatívne organizácie a súkromné iniciatívy ľudí. Slovensko je náš sused, ktorý v kritickej chvíli prejavil bratskú lásku.
Čo vám osobne dodáva silu v týchto ťažkých časoch?
Pán mi dáva silu. V každodennej liturgii dostávam niečo, čo mi nemôže dať ľudské slovo. Veľkým zdrojom inšpirácie sú aj ľudia. Keď vidím, ako naši farníci napriek únave, bolesti a strate naďalej žijú s nádejou, slúžia si navzájom a modlia sa. Keď vidím, ako naše deti kreslia pohľadnice pre armádu, ako sa staré ženy starajú o tých, ktorí to potrebujú, ako sa mladí ľudia spájajú pre dobro, vtedy to chápem – Boh koná.
Ukrajine dennodenne odoláva masívnym útokom zo strany Ruska. Pozrite si reportáž z piatka 4. júla:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
