Aj šesťročné deti dnes riešia, ako vyzerajú. „Svet, v ktorom žijeme, je rýchly, výkonnostne orientovaný a vizuálne posadnutý. Deti to cítia a vnímajú skôr, než si myslíme,“ hovorí psychologička z organizácie Chuť žiť. Prečo sa už aj predškoláci boja jesť? Ako ich ovplyvňujú slová dospelých? A čo môžeme ako spoločnosť zmeniť? Aj to sme sa pýtali odborníčky Flóry Neradilovej Beňovej.
Poruchy príjmu potravy (PPP) už dávno nie sú problémom len dospievajúcich tínedžerov a tínedžeriek. Trpia nimi čoraz mladšie deti, upozorňuje na to občianske združenie Chuť žiť. Niektoré si kontrolujú zloženie na obaloch, či produkty neobsahujú cukor.
Príznaky, že niečo nie je s dieťaťom v poriadku, môžu byť nenápadné. Všímať si treba hneď niekoľko znakov.
V rozhovore so psychologičkou Flórou Neradilovou Beňovou z Chuť žiť sa dozviete:
Poruchy príjmu potravy ohrozujú čoraz mladšie deti. Podľa vašich štatistík majú niektoré len šesť rokov, čomu pripisujete tento negatívny jav?
Primárnym problémom je zrýchlená doba, ktorá vystupuje aj pri iných duševných ťažkostiach. To, čo sa kedysi týkalo násťročných, tak dnes sa veková hranica posúva nižšie. Dnešné deti sú vo veľmi skorom veku nekontrolovateľne vystavené sociálnym médiám, pozerajú rôzne videá. Na rozdiel od tínedžerov a dospelých konzumujú obsah veľmi nekriticky. Deti pod desať rokov sú vývojovo emočne, rozumovo aj sociálne nedozreté. Poslednou vecou je zväčšujúci sa tlak na výkon, či už v škole alebo v rodine. Od detí máme odmalička očakávania, ale oni stres a napätie cítia, všetko vidia, nie sú hlúpe.
Dieťa v nižšom veku však nerozumie, čo je to chudnutie alebo byť chudý či, naopak, tučný, prečo potom k tomu dochádza?
Samozrejme, to ešte nedokáže vyhodnotiť, ale už dvoj-, trojročné deti vnímajú, ako sa dospelí ľudia v ich okolí vyjadrujú. Nemusia tomu plne rozumieť, ale počujú, že strýko Karol je tučný alebo susedka od vedľa opäť výrazne schudla, že mama drží diétu alebo od pondelka začne teta chudnúť. Deťom sa tieto slová ukladajú do hlavy. Vnímajú posolstvo medzi riadkami, že je v spoločnosti žiaduce a sociálne oceňované byť skôr štíhly alebo chudý. Dospelý svet im podsúva, že byť obézny či s nadváhou nie je oceňované. Potom u detí vznikajú rovnice, že byť štíhly sa rovná byť dobrý, prijímaný, obľúbený, ktorého ľudia majú radi.
Vy sa stretávate s tým, že deti sa zámerne vyhýbajú cukru. Tie, ktoré už vedia čítať, si kontrolujú zloženie na obale.
Často aj v nevedomosti rodičia hovoria deťom, že toto alebo tamto je nezdravé. Pričom jedlá by sme nemali rozdeľovať na zdravé a nezdravé, a nemali by sme o tom komunikovať medzi sebou ani pred deťmi. Mali by sme hovoriť, že jedlo je nutrične vyváženejšie alebo menej vyvážené, hodnotnejšie alebo menej hodnotné. Nie je dobré deťom vravieť, že sladkosti sú nezdravé, áno, vo svojej podstate sú, ak by sme jedli výhradne len tie, ale v zdravej miere sú v poriadku. Deti si z kvanta informácií vytiahnu, že cukor je zlý. Určitú dobu bolo až trendy, keď sa o cukre hovorilo ako o bielom jede. Áno, na jednej strane sa z nadmerného príjmu cukru priberá, na druhej strane nám dáva energiu a naše telo a aj duša potrebuje, samozrejme, zdravé sacharidy.
Deti však vo všeobecnosti veľa vymýšľajú, mnohé jedia len isté druhy potravín. Kde je tá hranica? Kedy nastáva problém?
Vyhodnocuje sa to individuálne. Samotnú diagnózu porúch príjmu potravy stanoví až psychiater. Presne, ako hovoríte, je to spektrum od hravosti, vyberavosti, prirodzeného vymýšľania až po väčšiu vyberavosť, odmietanie potravinových skupín, kedy to vedie k viditeľnému úbytku na váhe alebo problémom v raste.
Aké sú príznaky? Čo si rodič musí alebo mal by si všímať?
U menších detí sú príznaky jemnejšie, menej sofistikované, necieľavedomé. Treba si všímať, či sa im nemení nálada alebo sa nevyhýbajú kamarátom. Čo sa týka jedla, môžu začať vynechávať raňajky alebo obedy, povedia, že nepotrebujú desiatu. Ďalej to môže byť systémové nedojedanie alebo sa dieťa vyhýba konkrétnej potravinovej skupine. Prípadne je pri jedle úzkostlivé, po jedle má výčitky z toho, čo zjedlo. Alebo má neprirodzenú potrebu hýbať sa po jedle, nemusí pomenovať, že ide páliť kalórie. Sú však deti, ktoré to aj povedia, začnú poskakovať, behať alebo si počítajú kroky. Vyslovene je to nutkanie cvičiť. Ďalej to môže byť časté prezeranie v zrkadle, porovnávanie s inými a izolovanie pri jedle.
V čom sa príznaky líšia u starších detí, v tínedžerskom veku?
Maskujú a skrývajú to. Rozumovo si uvedomujú, že to, čo robia, nie je v poriadku. Tým, že sú rozumovo popredu, tak to aj dokážu lepšie skrývať. Osemročné až 15-ročný mladý človek vie veľmi sofistikovane schovávať nedojedené jedlo. Buď ho zahodí, klame o tom, že chodí v škole na obedy, všetko vysvetlí tak, aby mu okolie uverilo, tajne cvičí, zvracia alebo sa prejedá.
U menších detí si to rodičia asi skôr všimnú, ale čo u starších? Nemajú rodičia často výčitky?
Majú a takmer vždy. Každý rodič má výčitky, keď sa niečo také stane a hľadá chyby v minulosti. Pýta sa, čo ak sme to spôsobili my? Prečo sa to vôbec stalo? Je dobré rodičov odbremeniť, pretože už jednak nie je dôležité pátrať po príčinách, ale je dôležité začať liečbu, riešiť vzniknutý problém a pozerať sa do budúcnosti.
Čo zvykne byť spúšťačom u starších detí?
Nikdy to nie je jedna vec. Takmer vždy je to skladačka, súhra nešťastných náhod. Veľkú úlohu zohráva genetika a osobnosť dieťaťa, či má povahové, osobnostné predpoklady na to, aby sa u neho objavil akýkoľvek problém z oblasti duševného zdravia. Deti, ktoré sú citlivejšie a vnímavejšie na emócie ostatných, konflikty. Ide o deti, ktoré sú možno aj prirodzene úzkostlivejšie a bojazlivé, alebo také, ktoré túžia po dokonalosti, perfekcionizme či majú nízku sebaúctu a sebahodnotu. Úlohu však zohráva aj rodinné prostredie, problémy, ktorým čelí doma. Nemusí ísť však o týranie alebo zanedbávanie, viac sú to skôr chronické drobné konflikty, nevyriešené záležitosti, napätie medzi rodičmi. Dôležitá je však snaha ich riešiť. Veľa sa stretávame aj so šikanou, ktorá je spúšťačom porúch príjmu potravy.
Šikana sa týka skôr obéznych detí?
Práveže aj opačne. Keď je dieťa veľmi chudé, útle, malinké, môže byť obeťou šikany a odmietania kolektívu. Veľkú bolesť spôsobuje, keď dieťa nie je prijaté svojou komunitou, v ktorej by sa malo cítiť dobre a prijaté, hrať sa s nimi a smiať. Je to obrovská záťaž. Vplyv môžu mať aj časté zmeny škôl, a, samozrejme, veľké traumy.
Čo napríklad opakované komentáre, najmä od starších ľudí, rodinných príbuzných, ktorí komentujú vzhľad dieťaťa? Napríklad: „Aká si bacuľatá...“ alebo „Aká si chudá...“?
Áno. Jeden komentár málokedy spôsobí poruchu príjmu potravy, ale pri opakovanom sa to väčšinou stáva. Dôležitý je aj tón, akým je komentár povedaný – dôraz, intenzita. Dieťa vie vyčítať nevedomé, neverbálne posolstvo, ktoré za tým dospelý hovorí. Je rozdiel neutrálny tón a hodnotiaci úsudok v pozadí. Dospelí často vo svojich poznámkach prisudzujú určitému fyzickému vzhľadu rovno aj konkrétne povahové vlastnosti – obezita súvisí v domnienkach hneď s tým, že človek je lenivý a možno aj hlúpy. Vystupujú tu predsudky, ktoré vôbec spolu nemusia súvisieť, ale dieťaťu sa to predkladá naopak. Dieťa si z takýchto výrokov zapamätá posolstvo o tom, že musí nejako konkrétne vyzerať, aby ho mali radi. Stačí sa pozrieť na rozprávky. Komická postava zvykne byť tučnejšia a hlavná postava je skôr štíhla.
Z porúch príjmu potravy sú známe najmä anorexia a bulímia. Je ešte niečo, o čom sa hovorí málo?
Do popredia sa čoraz viac dostáva záchvatové prejedanie. Je to porucha, pri ktorej má človek epizódy, za krátke obdobie je schopný zjesť obrovské množstvo jedla s tým, že si to potom vyčíta a upadá aj do depresívnych stavov, ale nedochádza ku kompenzačnému správaniu, nejde cvičiť alebo zvracať. Problémom je, že nedostáva do svojho tela nutrienty, ktoré by mal. Je to stav, ktorý nevie kontrolovať, robí to často osamote, v tajnosti. Zje všetko, čo mu príde pod ruku, je schopný zjesť aj pokazené veci. Nejde o sviatočné prejedanie ako napríklad na Vianoce.
Medzi ďalšie patrí ortorexia, ktorá nie je zaradená medzi diagnózy, ale možno v budúcnosti bude. Ide o problém, kedy sa človek nutkavo až posadnuto zaoberá zdravým jedením, lebo sa bojí, že mu niečo iné uškodí. Napríklad zje len bezlaktózové produkty, pričom netrpí intoleranciou na laktózu, či bezlepkové potraviny.
Spomeniem tiež bigorexiu, ktorá takisto nie je diagnostická jednotka, a znamená to byť nutkavo svalnatý. To sa týka skôr chlapcov.
Naozaj sa ľudia, ktorí trpia anorexiou, vidia v zrkadle obézni?
Je to biologický a psychický dôsledok hladovania a podvýživy. Nervová sústava nedostáva mieru výživy, ktorú potrebuje, preto dochádza k narúšaniu kontaktu s realitou. Čím je hlbšie v chorobe, tým sa to zhoršuje. Pri rozvinutej forme ochorenia už pacienti počujú aj hlas choroby. Vnútorný monológ ho trestá za jedlo. Aj z tohto dôvodu dochádza k neustálej kontrole nielen v zrkadle, ale aj obvodu končatín.
Vám 12-ročné dievčatko napísalo, že sa bojí jesť. Akú rolu zohráva pri týchto duševných ochoreniach strach?
Ak to zúžime, tak poruchy príjmu potravy sú v podstate strach z jedla. Ide až o fóbický charakter. Človek strach preciťuje nielen mentálne, ale aj fyzicky. Musím tiež poznamenať, že jeho strach je reálny, nie je to niečo, čo si vymýšľa alebo sa snaží zaujať. Pred niekoľkými rokmi sa objavila porucha ARFID – vyhýbavo reštriktívna porucha príjmu potravy, ide o vyhýbanie a strach zo samotného jedla bez motivácie schudnúť – človek sa bojí textúry alebo farby. Môže to viesť k úbytkom na váhe, podvýžive, úzkosti, pretože napríklad neje žlté potraviny – cestoviny, syry.
V ostatných rokoch je počuť veľa o body positivity, ale na druhej strane, obezita je taktiež ochorenie. Ako to vnímate vy v rámci Chuť žiť?
Ako spoločnosť si potrebujeme nastaviť zdravú mieru. Nikto z nás nepropaguje a neadoruje obezitu. Len by sme mohli v spoločenskom diskurze prestať komunikovať v „telocentrickom“ jazyku a posudzovať človeka podľa vzhľadu, veľkosti, hmotnosti, ale podľa vlastností, ako sa správa a čo dokázal. Samozrejme, obezita je vážny zdravotný problém, ktorý so sebou prináša ďalšie ochorenia. Len zároveň nespájať nadváhu s tým, že človek je lenivý, hlúpy a podobne. Často sa ľudia narodia s genetickou predispozíciou silnejšej postavy, iní zas majú zdravotný problém, pre ktorý nemôžu športovať. O telách by sme mali komunikovať s rešpektom, neutrálne.
Na sociálnych sieťach často vystupujú aj fitnes influenceri. Stretávate sa s tým, že deti obdivujú práve ich, považujú ich za svoj vzor, čo ich vedie k závislosti od športu?
Je to negatívny trend, ktorý tu už máme. Už desaťročné deti sledujú fitnes influencerov, ktorí sú od nich starší o 15 rokov. Berú si príklad z ich stravy, výživových doplnkov, vidia ich „úspech“. Opäť sa dostávame ku kritickému mysleniu, ako by mali tento obsah deti posúdiť, vyhodnotiť, či nejaká fotografia je vyretušovaná alebo nie, aká je realita. My dospelí vieme, že to je to, čo chcú ukázať, deti nie. Niektorí tréneri nemyslia zasa na to, že za obrazovkou sa skrýva dieťa, komunikujú necitlivo.
Keďže ide o duševné ochorenia, problémy často bývajú skryté v duši. Ako viesť deti k zdravej sebahodnote, aby si vážili samy seba?
Presne tak, je to o sebahodnote, miere sebaúcty a sebavedomia. Deti môžeme k tomu viesť odmalička cez momenty, zážitky a prostredie, z ktorého si budú niesť vnútorné presvedčenie, že sú hodní lásky a dobrí takí, akí sú, bez toho, aby potrebovali byť dokonalí. Pomáha oceňovať úsilie dieťaťa, nie výsledok. Nekomentovať telá a vzhľad, pestovať pozitívny vzťah k pohybu, učiť deti pomenovávať a spracovať emócie.
Sú dnešné deti citlivejšie ako kedysi?
Možno. Ale sú citlivejšie aj v pozitívnom zmysle slova.
Ako môže okolie pomôcť deťom s poruchami príjmu potravy, ktoré už podstupuje liečbu a je to známe?
Mali by sa vyhýbať posudzovaniu, nebodaj výsmechu. Mali by sme aktívne počúvať a načúvať s empatiou. Myslieť na to, že debaty o diétovaní, nadmernom cvičení, hladovaní môžu byť toxické pred deťmi. Okolie by malo podporovať liečbu a rozvíjať také prostredie, kde sa dieťa cíti bezpečne a je prijímané bez pocitov hanby.
Asi sa to teda začína od nás, dospelých, aby sme im šli príkladom.
Presne tak. Byť príkladom v tom, ako žijeme. Netreba dávať dlhočizné výchovné monológy, stačí si uvedomiť, že deti počujú, ako sa vyjadrujeme o svojich a cudzích telách. Vidia, čo robíme, ako sa správame k jedlu, či s nami mama obeduje alebo nie, či je spokojná s tým, ako vyzerá alebo drží diétu.
Téme PPP sme sa venovali aj v Teleráne. Pozrite si video:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
