Stále viac ľudí zisťuje, že má ADHD alebo autizmus, až v dospelosti. Diagnóza príde často po rokoch úzkostí, vyčerpania či pocitu, že niečo nesedí. Neskorá diagnóza prináša úľavu aj ľútosť a otvára cestu k liečbe, úpravám a sebaprijatiu.
V detstve mohli pôsobiť ako zasnení, plachí, neporiadni či výstrední. Problémy v škole, práci alebo vo vzťahoch si vysvetľovali slabou vôľou, lenivosťou či ťažkou povahou.
Dlhoročné ťažkosti však môžu mať aj iné príčiny, a to poruchu pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) alebo poruchu autistického spektra (PAS).
ADHD sa spája s dlhodobými ťažkosťami s pozornosťou, organizáciou alebo hyperaktivitou či impulzivitou, ktoré zasahujú do fungovania v bežnom živote.
U dospelých sa často prejavuje prokrastináciou, zabúdaním, chaosom v termínoch, problémom dokončovať úlohy či impulzívnymi reakciami.
Autizmus je spektrum. U niekoho sú prejavy miernejšie, u iného výraznejšie. Typické sú odlišnosti v sociálnej komunikácii a interakcii, potreba rutiny, špecifické intenzívne záujmy či repetitívne správanie.
Dôležité je, že obe diagnózy podľa kritérií musia mať korene v detstve. Ak sa niekomu potvrdia až v 30-ke, 40-ke či neskôr, neznamená to, že vznikli v dospelosti.
„Často vyhľadajú odborníka s problémami, ako sú výkyvy nálad, úzkosť, výbušnosť a vtedy, keď sa už nevládzu neustále kontrolovať a správať tak, aby zapadli. Až pri dôkladnom vyšetrení sa zistí, že ich ťažkosti pramenia z ADHD alebo PAS,“ vysvetlili klinická psychologička a psychoterapeutka z Kliniky duševného zdravia Calma Jana Antošková a psychiatrička z Kliniky duševného zdravia Calma Veronika Režnáková.
Dôvodov, prečo ľudia nedostanú diagnózu skôr, býva viac a často sa kombinujú. Niektoré deti sa napríklad naučia fungovať tak, aby na seba neupútavali pozornosť.
Druhým dôvodom sú stereotypy a predstavy o tom, ako má ADHD či autizmus vyzerať. ADHD sa dlho spájalo s nápadnou hyperaktivitou u chlapcov, autizmus zas s ťažšími formami a výraznými problémami v komunikácii.
Tí, ktorí do týchto predstáv nezapadali, diagnostiku jednoducho nedostali.
Problémy sa naplno ukážu až pri prechode na vysokú školu, do prvého zamestnania alebo pri rodičovstve, keď pribudne zodpovednosť, viac voľnosti a menej vonkajšej kontroly.
Ďalším častým scenárom sú mylné diagnózy. Roky sa rieši úzkosť, depresia, sociálna fóbia či vyhorenie, ktoré môžu byť aj reálne, no niekedy ide o dôsledok dlhodobého života s nediagnostikovanou neurovývinovou poruchou.
„Veda, poznanie a diagnostika sa za roky významne posunuli vpred. Kedysi sa nemyslelo v takej miere na to, že za neposedným alebo naopak uzavretým dieťaťom môže byť nejaké ochorenie, s ktorým sa dá pracovať,“ dodali odborníčky.
ADHD v dospelosti často vyzerá menej nápadne, no život s diagnózou vie byť veľmi vyčerpávajúci.
„Človek s ADHD sa snaží svoje prejavy skrývať. Naučil sa, že mu spôsobujú problémy. Napríklad počas porady v práci sa snaží vydržať sedieť a neodíde si naliať vodu, ale vnútorne ho to stojí veľa nepokoja a poklepávania nohou či čmárania perom,“ uviedli Antošková a Režnáková.
Môže byť šikovný, ale má zmätok v termínoch, detailoch, organizovaní úloh a rutine. Odborníčky dodali, že človek s ADHD si všíma všetko okolo seba a každý zvuk či pohyb ho môže vyrušiť.
K tomu sa pridávajú sekundárne dôsledky ako opakované zlyhania, nízke sebavedomie a dlhoročná sebakritika.
„Keď nevedia, že ich mozog funguje inak, automaticky predpokladajú, že zlyhávajú a že všetci ostatní sú lepší. Klesá im sebavedomie, sebahodnota, majú pocity viny, neschopnosti a čudnosti, ktoré si nesú do dospelosti,“ vysvetlili odborníčky.
Pri autizme sa v dospelosti často rieši najmä sociálna únava a stres zo zmien. Dospelý na spektre môže mať problém s nepísanými pravidlami v kolektíve, so slušnou konverzáciou či s čítaním jemných náznakov. Zároveň môže vynikať v úzko špecializovaných úlohách.
„Človek s PAS často dokáže odpozorovať správanie druhých v určitých situáciách a snaží sa ich napodobňovať, no stojí ho to mimoriadne veľa energie,“ poznamenali odborníčky.
Dodali, že obvykle má nejaký druh špecifického záujmu, ktorému sa dokáže do najmenších detailov venovať celé hodiny.
Pre mnohých je diagnóza momentom, vďaka ktorému pochopia, prečo sa cítia byť inými. Poskytne jazyk na pomenovanie skúseností a často zníži sebaobviňovanie.
Prídu na to, že problém nebol v lenivosti, ale v inom nastavení mozgu. Ľudia opisujú úľavu, sebaprijatie a tiež to, že konečne našli komunitu, kde ich skúsenosť nie je raritou.
Zároveň sa však vynára aj otázka „čo keby“. Neskoro diagnostikovaní ľudia môžu smútiť za premárnenými rokmi, rozmýšľať o zmeškaných príležitostiach v štúdiu či kariére a cítiť hnev, že ich nikto nepochopil skôr.
„Zamýšľajú sa nad tým, ako mohol ich život vyzerať, keby sa to zistilo skôr. Či by napríklad mohli dokončiť školu alebo by mali stabilnejšie vzťahy, menej úzkostí, lepšie by rozumeli, kedy sú preťažení,“ priblížili odborníčky.
Objaviť sa môže aj strach zo stigmy. Nevedia, či sa s diagnózou zveriť v práci a či na nich okolie nezmení pohľad. Táto zmes emócií je bežná najmä krátko po diagnostike.
„Diagnostika v dospelosti nie je otázkou jedného testu, ale procesu, ktorý si vyžaduje niekoľko stretnutí. Naším cieľom je zistiť, či súčasné ťažkosti sprevádzajú človeka už od malička. Najväčšou výzvou je pátranie po informáciách z detstva, keďže naša pamäť môže byť po rokoch skreslená,“ popísali Antošková a Režnáková.
ADHD u dospelých sa dá dobre korigovať. Medzi štandardné možnosti patria stimulujúce alebo nestimulujúce lieky. Tie však poruchu nevyliečia, skôr zmierňujú symptómy. Jadro duševnej poruchy sa totiž vyliečiť nedá.
„Dôležité je zdôrazniť, že lieky nemenia osobnosť človeka. Pomáhajú mu však vidieť veci jasnejšie, redukovať neustály príval myšlienok a vniesť do hlavy potrebný pokoj,“ priblížili odborníčky.
Najlepší efekt má kombinácia s psychoterapiou. Pri dospelých ide najmä o spoločné porozumenie tomu, čo v človeku roky nediagnostikovaného ADHD zanechalo.
„Často sa stretávam s podkopanou sebahodnotou, pocitmi viny či chronického zlyhania. Spoločne hľadáme spôsoby, ako lepšie zvládať návaly emócií a impulzivitu, ktoré v dospelosti môžu spôsobovať konflikty v práci či vo vzťahoch,“ pripomenuli odborníčky.
Pri autizme sa tiež nehovorí o vyliečení, ide o celoživotné neurovývinové nastavenie. Podpora preto stojí najmä na úpravách prostredia a nácviku zručností.
Lieky môžu pomáhať pri pridružených ťažkostiach, no nevyliečia jadrové prejavy autizmu. Cieľ liečby je jednoduchý – menej stresu, viac funkčnosti a viac rešpektu k vlastným hraniciam.
Odborníčky dodali, že pri liečbe za kľúčové považujú sebaprijatie, v ktorom ide o „objavovanie spôsobov, ako so svojím mozgom spolupracovať namiesto toho, aby ho človek neustále trestal za to, že nefunguje podľa bežných očakávaní.“
Dnes sa podľa nich o duševnom stave hovorí čoraz otvorenejšie a témy ADHD či autizmu nie sú tabu. Zaznamenali nárast dospelých záujemcov o diagnózu a liečbu. Vďaka viacerým možnostiam získavania informácií prichádzajú pacienti do ambulancie často už informovaní.
„Našou snahou je vniesť do celého procesu objektivitu a hĺbku. Diagnostika by nemala byť len o hľadaní diagnózy samotnej, ale o hľadaní skutočnej príčiny ťažkostí. Len tak vieme človeku ponúknuť takú podporu, ktorá mu v jeho konkrétnej situácii naozaj pomôže,“ doplnili odborníčky.
Neskorá diagnóza ADHD alebo autizmu je odrazom toho, že spoločnosť (a kedysi aj odborné poznanie) rozpoznávala len časť spektra prejavov.
„Ak už človek začal uvažovať, že by mohol mať ADHD alebo PAS, pravdepodobne sa s rozličnými príznakmi trápil už dostatočne dlhú dobu na to, aby vyšetrenie odkladal. Vyšetrenie je bezbolestné a môže mu poskytnúť odpovede na množstvo otázok. Či už sa diagnóza potvrdí alebo nie, poskytne vysvetlenie, z čoho ťažkosti môžu prameniť a spôsoby, ako od nich uľaviť,“ radia odborníčky.
Pozrite si aj rozhovor o duševnom zdraví detí v 21. storočí:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
