Slováci prešli na starých autách 12-tisíc kilometrov okolo Čierneho mora

Každý deň prebiehal tak intenzívne a stali sa nám také situácie, že medzi strohými štyrmi stenami sa to teraz akosi nedá vydržať.

„Nazdár. Tak vy už jste doma?" ozval sa pri chlipkaní rannej kávy hlas spoza našich áut. „Já vás celou dobu sledoval," prihovoril sa nám na brehu Karloveského ramena cyklista s veľkou batožinou na zadnom kolese. „Tak ať se vám daří, čau!" Doma sme už dva dni, ale zo zotrvačnosti a kvôli adaptácii sa na bežnú realitu sa stretávame a spíme v našich expedičných autách tak, ako posledné dva mesiace. 

Každý deň prebiehal tak intenzívne a stali sa nám také situácie, že medzi strohými štyrmi stenami sa to teraz akosi nedá vydržať. Po tomto rannom stretnutí s cyklistom sme si konečne naplno uvedomili, že o našej ceste nevedeli len mama s ocom a pár kamarátov, ale naozaj aj nejaká tá verejnosť, ktorá nám snáď držala palce. Takéto spontánne stretnutie v nás spustilo úvahy nad tým, čo sa to vlastne stalo. 

Celé sa to začalo hrozne dávno. Zistíš, že potrebuješ niekam ísť, chceš ísť autom a nemáš peniaze. Auto žalostne potrebuje generálku a tak jediná cesta je vysúkať si rukávy a zamazať sa po lakte od vazelíny. Dievky sa zúrivo pustili do písania mailov, hodín telefonátov a špekulovania, kto by nás mohol aspoň trocha podporiť v našej veľkolepej idei prejsť dvanásť tisíc kilometrov okolo čierneho mora na dvadsať ročných autách.

Zoznam vecí na vyriešenie bol ako na husto popísaný toaletný papier a čas letel neúprosne. Namontovať navigáciu od WIMCu, vyzdvihnúť plechovky od Zlatého Bažanta, riešiť kardanservis, svetielka od ledprodukty.sk, ktoré sa neskôr ukázali veľmi užitočné, oleje z henrishop.sk a mnoho iného. Do toho 15-20 hodinové šichty v garáži, sem tam nejaký spánok a s červenými očami ráno späť do kola. Finálne balenie, posledné nákupy - KONEČNE VYRÁŽAME!

... ale Land Rover neštartuje! Hysterický telefonát záchrancom z ORC a za tri hodiny kričíme trocha tichšie - konečne vyrážame... Vreckovkami zamávame Slovensku netušiac, do čoho sa to vlastne púšťame. Poľsko a Bielorusko vlastne ani nerátame. Strávime tam síce pár nocí, ale máme predsa vyššie ambície! Hurá do Ruska! Tieto dve krajiny nám predsa len pripravili nejaký ten cestovateľský zážitok v podobe 12 hodinového čakania na poľsko-bieloruských hraniciach, po ktorom velebíme schengenský systém. 

Konečne sme sa ocitli v rusky hovoriacej časti sveta a kto nebol v tamtej oblasti, asi si ani nevie predstaviť čo to je, dva dni stáť na plyne a nepohnúť volantom. Ultralacná nafta, ktorá naše stroje premenila na raketoplány s neuveriteľne nízkou spotrebou a ohromný výber kvalitného jedla v miestnych obchodoch sa stali témou vo vysielačkách až k ruským hraniciam. Tam sme čakali podobné galeje, ale zrejme nás zachránil neporiadok v našom aute, ktorý sa nikomu prehľadávať nechcelo.

Prvú časť Ruska sme len preleteli... teda 70tkou, ale aspoň sme mali čas pozrieť si krajinu, obrovské lány pšenice (áno to, čo sa u nás pestovalo predtým než naše polia zaplavila tá žltá pliaga), nápadité autobusové zastávky, ešte nápaditejšie odpočívadlá pre motoristov, početné upozornenia na nevyhadzovanie špakov z auta, ešte početnejšie požiare, prípadne zhoreniská. 

Briansk, Kursk, Voronež sú velikánske mestá, ktoré akoby doháňali čo do veľkosti a počtu obyvateľov tie ľudoprázdne roviny. Ale popri cestách to žije skoro bez prestávky. Ak je treba opraviť auto, najesť sa, prípadne WC, dá sa to vyriešiť hocikedy si človek spomenie. (WC nie je ten správny výraz, lebo na „naše" záchody sme narazili len v poloprázdnych nákupných centrách, inač všade boli len tie „turecké".)

Ráno pred Volgogradom, sme zistili, že sa nášmu nemeckému veteránovi nechce opakovať história a že do bývalého Stalingradu jednoducho sám nepôjde, bolo ho tam treba odtiahnuť. Hneď ako sme prešli okolo obrieho nápisu s názvom mesta a prilbou s červenou hviezdou tiež v nadživotnej veľkosti, zastavili sme pri hoteli, kde sa nás bleskurýchle ujal majiteľ a poradil nám, kde môžeme kúpiť pokazenú súčiastku a premiestnil dievčatá do klimatizovaného foajé.

Asi za hodinku sme sa víťazoslávne vrátili, súčiastku získanú so zľavou z aj tak nízkej ceny namontovali a pokračovalo sa ďalej. Na pláne bol skoro 90 metrový monument hrdo pripomínajúci víťazstvo v bitke o toto mesto. Veľa schodov, samé súsošia, zvuková kulisa, ďalšie schody, čestná stráž v miestnosti vytapetovanej menami, až príliš veľa menami a nakoniec najväčšia ženská socha na svete: Matka vlasť volá.

Zostali sme tam dlho a tak sme miesto na spanie hľadali po tme. Cieľ bol niekde pri rieke Volga. Dostať sak nej však nebolo jednoduché, lebo ju lemovali vysoké útesy, ktoré rieka vyhrýzla postupom času. Nakoniec sme ale vysledovali miestne obyvateľstvo, cestička sa našla a my sme si už rozkladali kemp a hľadali si nových kamarátov u domorodcov. Aj sme našli. Chlapíka v maskáčoch, dve ženy a vojaka ktorý bol po dvoch turnusoch v Afganistane a dokázal vypiť 10 litrov vodky za deň. Chcel to naučiť aj nás, ale po treťom poldecáku sme to vzdali. 

Ráno nás budili svieži ako rybičky čiernym čajom, ktorý bol tak hustý, že mal konzistenciu použitého motorového oleja a zobudil by aj mŕtvolu, keby si k nemu čuchla. Chlapík v maskáčoch bol taký zlatý, že nám pomohol zohnať plynové kartuše do variča, poznal sa s celou dedinou a širokým okolím, a tak nám ani neprišlo divné dať mu pár rubľov na benzín. Keď nám ale začal ukazovať, kde sídli ktorá mafia, zoznámil nás s majiteľom servisu, ktorý mal na hrudi asi 50 starších bodných rán a pýtal ďalšie peniaze na ochranu pred policajtmi a podobne, pochopili sme, že je najvyšší čas vydať sa ďalej.

Keby išlo všetko podľa plánu bola by to nuda, povedali sme si, keď na Volkswagene začalo plápolať koleso, ako vlajka vo vetre. Auto sme odstavili a vydali sa na strastiplnú cestu do viac ako miliónového Rostova nad Donom, kde sme našli chlapíka so záľubou vo Volkswagenoch, ten nám dal potrebné súčiastky, náradie a hybaj rýchlo opravovať, lebo baby sa už klepali zúrivosťou, že ešte stále nie sme pri mori a mali sme tam byť už predvčerom.

O piatej ráno po preopravovanej a prešoférovanej noci si vyberáme zápalky z očí, ledva rozkladáme postele, ale slnko nás privítalo pri Azovskom mori a dievčatá boli opäť spokojné. Na pláži Čierneho mora pri zvuku štartujúcich stíhačiek a občasnej streľby ozývajúcej sa z neďalekého Krymu a kde tu sa vynárajúcimi delfínmi, sme sa stretli s veľmi milými Sibírčanmi, čo si vybehli 6 000 kilometrov do tepla k moru. Zoznámili nás s „čačou", miestnou hroznovicou, čo mala niekoľko desiatok percent alkoholu a ukázali nám svetielkujúci planktón v mori. Škoda, že sme museli ísť ďalej... ďalej cez Vladikavkaz - mesto svetiel priamo do Gruzínska. 

Cesta do Gruzínska

Odchod z Ruska bol bezproblémový. V noci sme okolo cesty badali siluety vysokých hôr, ktoré sa v plnej kráse ukázali až ráno, keď sme sa zobudili kúsok pod Kazbegom. Kúsok odtiaľ, sme navštívili kláštor, ktorý je gruzínskym národným symbolom a aj sme pochopili prečo. Bolo tam nádherne. Všetko. Domorodý šerpa na Lade Nive nás poslal k termálnym prameňom, kde sme sa rozhodli kempovať, ale naneštastie si ich pred nami obsadili, chlapci zo samopalmi, čo strážili akýsi strategický priesmyk pri hraniciach. Rázne nám vysvetlili že: „Zdes prablem, idijte". 

Bez námietok sme sa teda pobrali hľadať iné miesto na spanie. A tak sme namiesto termálneho prameňa spali pri ľadovom bazéne plnom tej najlepšej minerálky, ale aspoň sme nemali žiadnu dieru v tele navyše... Hneď na to sme ale okúsili bájnu gruzínsku pohostinnosť, keď nás partička pánov v rokoch vytiahla z áut a spravili párty na zastávke, kde nám v miestnych potravinách nakúpili pivo a gruzínsku čaču, následne na to nás jeden z nich odvliekol k sebe domov, kde zabil sliepku, aby nám vystrojil hostinu ako pre panstvo a nechcel sa nechať presvedčiť, že uňho nebudeme spať. So slzami v očiach nám teda aspoň venoval 25 litrový demižón vína a nechal nás ísť po svojom.

Na druhý deň sme sa pustili do horského priesmyku, na konci ktorého vo výške 2400 m.n.m čakala malebná dedinka Užguli. Poštu, jediné spojenie zo svetom tam nosil starý pánko na koni a aj to len v lete, lebo v zime sú tam cesty len veľmi ťažko prechodné, ak vôbec. Odtiaľ späť do civilizácie, a to rovno do hlavného mesta Tbilisi, odkiaľ nás večer vyprevádzala pouličná bitka, ktorú sme mali z prvej rady ako v autokine. 

Z Tbilisi to je kúsok do Arménska, kde nechávame do kopy skoro 200eur len za vstup do krajiny a poistenie auta, keďže to naše u nich neplatí. Ale chlácholíme sa tým, že krajina je fakt krásna. Krásna, ale suchá a preto sa bežíme schladiť k jazeru Sevan s rozlohou trojnásobne väčšou ako Bratislava a tak sme sa cítili opäť ako pri mori. Noc sme sa rozhodli stráviť pri neďalekom observatóriu, od ktorého nás ale delilo 1 700 výškových metrov a zo tri hodiny cesty po ako tak spevnenej ceste. Miestami nie. Nasledovala ďalšia noc s monumentálnou oblohou, kedy sme pochopili, prečo si pre výstavbu observatória vybrali práve toto miesto.

Najbližšie mesto Jerevan bola len veľmi vzdialená svetlá bodka na obzore. A práve tam smerovala naša cesta na druhý deň. Obzreli sme si Arménsky pamätník podľa Turkov neexistujúcej genocídy na začiatku dvadsiateho storočia, Prešli sme sa centrom, ktorému kraľujú obrie schody, ktoré sú vlastne múzeum umenia a na vrchole si vychutnali výhľad na mesto a horu Ararat, ktorú sme vlastne nevideli, lebo na obzore boli mraky. Ale ako nám ukázala brožúra o meste, vie to byť aj krásne. Nuž, nemôžeme mať všetko a tak sa vydávame späť do Gruzínska, aby sme navštívili „mravčie mesto" vytesané do strmej skaly a konečne sa okúpali v „gariačej vade" alias termálnom prameni a offroadovou viac necestou ako cestou sa cez krásne vysokohorské dedinky vydávame do Batumi, kde spravíme za posledné gruzínske lary (peniaze) nákup, natankujeme poslednú lacnú naftu a vyrážame smer Turecko.

Privítal nás súvislý asi 600 kilometrov dlhý turisticky rezort popri mori a tak sme nasadili klapky na oči aby sa nám dlhšie uchoval obraz gruzínskej panenskej prírody a plnou parou na Istanbul. Ani sme si nevšimli kedy sa začal, lebo už pár desiatok kilometrov pred centrom, sa začala výstavba dvíhať, až bola okolo nás len strohá komerčno-technokratická stena vysvietených budov, nákupných centier, mrakodrapov a my sami v strede šesťprúdovej diaľnice nechápavo pozeráme, kam sme sa to dostali a zúfalo, ale márne hľadáme tlačítko „teleport do lesa".

Prešli sme Bosporský most, ktorý spája Európsky a Ázijský kontinent a odtiaľ to bolo len kúsok do centra, kde sme sa na dve noci zložili na platenom parkovisku vedľa mora, pod námorným radarom a tesne pri bývalom kresťanskom kostole prestavanom na mešitu - Hagia Sofia. V historickom centre sme videli bazár z čias, kedy Istanbulom prechádzala hodvábna cesta, v jedálnom lístku pre turistov, miestni predávali kebab za 14 lír, pričom o dva stánky ďalej sa predával za tri s tým rozdielom, že predavač menej kričal na turistov, a na večer sme zakotvili v krásnej čajovni pre domácich, ktorá bola z ulice pred turistami maskovaná len šípkou WC a žiadnym iným označením. Kto vedel, vedel... 

Po rannom dohadovaní sa s vrátnikom na parkovisku, že naše autá nie sú karavany, ale obyčajné osobáky sme zaplatili parkovné zo zľavou (Turci jednoducho radi vyjednávajú) a vydali sa priamou čiarou do Bulgaristanu, ako Bulharsko Turci nazývajú. Priamou čiarou hlavne preto, že nám už v nádrži nezostávalo mnoho lacnej gruzínskej nafty a my sme strašne nechceli tankovať v Turecku za draho. Dopadlo to tak, že keď sme sa konečne do toho Bulgaristanu dostali, na hraniciach sme platili trojeurový poplatok za dezinfekciu (kto vie, čo tým chceli Turkom povedať) a zjavila sa prvá pumpa, defender priamo pred stojanom oznámil, že on sa ďalej už nehýbe a demonštratívne skapal motor.

To by nevadilo, keby na dverách nevisel oznam, že práve dnes začal personál pumpy čerpať dovolenku, a tak bola zavretá. Odvážny tím Volkswagenu sa preto vydal na 30 kilometrovú cestu k najbližšej pumpe a tak sme zatiaľ s Táňou pripravili obed. Ďalší postup sa niesol v duchu „full gas to Burgas". Na miestnej pláži sa nám prihovorila partička Nemcov, ktorí boli unesení našim výletom a neskôr ich vystriedal štáb, ktorý sa rozhodol na tomto mieste nakrúcať videoklip s tunajšou speváčkou a tak sa naše autá stali hlavnou rekvizitou v ich klipe. 

To bol posledný kontakt s morom. Čas tlačil a už sa ozývali pracovné povinnosti, a tak nálada klesala spolu s kilometrami domov. V Bratislave nás privítalo nevrlé, upršané počasie. Ešte poslednú noc sme jednoducho museli spať v autách, a tak sme sa rozhodli nakúpiť poslednú večeru v jednom z hypermarketov. Chyba, ale nič iné nebolo otvorené. Nasledovala kultúrna facka pri pohľade na gigantický priestor plný regálov. Chvíľku nemého úžasu pretla len zákazníčka, ktorá spustila vreskot na predavačku v dôchodkovom veku. Pohľady sa nám stretli s jedinou myšlienkou: „No... tak sme doma..."