Čítanie k vode: Niekto sa díva (2.časť)

Zdroj: BUX

Exkluzívne vám prinášame 2. časť knihy od obľúbenej autorky, ktorej román v slovenskom vydaní ešte len vyjde.

Lenže v jeden deň ju surovo prepadnú, polícia násilníka nedokáže vypátrať a Bailey zrazu stráca istotu. Nevie sa zbaviť pocitu, že niekto sleduje každý jej pohyb...

Myženy.sk vám prináša mrazivé čítanie k vode. Detektívny psychotriler Niekto sa díva od svetovej autorky Joy Fieldingovej, ktorá pred pár rokmi zavítala aj na Slovensko.

Na chodbe som si skontrolovala mobil a čakala som, či ma znova predvolajú svedčiť. Našla som si odkaz od Alissy Dunphyovej, ktorá bola už tri roky spoločníčkou vo firme a teraz ma žiadala, aby som zistila, či sa skutočne vrátil istý Roland Peterson, nezodpovedný otec, ktorý pred pár mesiacmi zmizol z Miami, aby nemusel zaplatiť exmanželke niekoľko stotisíc dolárov, jeho dlh na výživnom na ňu i na dieťa.

„To bolo dosť nepríjemné prekvapenie," ozval sa mi za chrbtom hlas, keď som hodila mobil do veľkej plátennej tašky. Ten hlas patril advokátovi Janice Elderovej. Volal sa Owen Weaver a odhadovala som, že môže mať čosi po tridsiatke, čiže je o pár rokov starší odo mňa. Všimla som si rovné biele zuby - akosi sa nehodili k jeho podmanivo krivému úsmevu.

„Len si robím svoju prácu," odvetila som, akoby som sa ospravedlňovala.

„Musíte si ju robiť tak dobre?" Úsmev, ktorý sa teraz rozšíril z pier do hrejivých hnedých očí, mi prezradil, že v skutočnosti nehovorí o prípade. „Urobte mi láskavosť," povedal.

„Ak to bude možné."

„Poďte so mnou na večeru," potvrdil moje podozrenie.

„Čože?"

„Na večeru... so mnou. Výber reštaurácie nechám na vás. V sobotu večer?"

„Vy ma chcete pozvať na rande?"

„Prekvapuje vás to?"

„Za daných okolností..."

„Chcete povedať vzhľadom na to, že ste mi práve zasadili tvrdý úder?"

„Presne tak."

„Jesť treba."

„Aj to je pravda." Dvere na súdnej sieni sa otvorili a Sean Holden rázne zamieril ku mne. „Ak dovolíte... môj šéf niečo chce..."

„Samozrejme." Owen Weaver siahol do vnútorného vrecka na tmavomodrom saku a podal mi vizitku. „Zavolajte mi." Usmial sa najprv na mňa, potom na Seana. „Dajte mi desať minút s mojou klientkou," povedal a odišiel.

Sean kývol hlavou. „To čo malo byť?"

Hodila som Owenovu vizitku do tašky a pokrčila som plecami, akoby som chcela povedať, že náš rozhovor nebol dôležitý. Sean pozrel do súdnej siene a ja som sledovala jeho pohľad. Manžel pani Elderovej stál sám s kamennou tvárou pri dverách, ruky zaťaté, svalnaté telo pripravené vrhnúť sa do akcie. Zachytil môj pohľad a ústami nezvučne naznačil beštia, zrejme preniesol hnev z manželky na mňa. Také čosi sa mi nestalo prvý raz.

Keď o pol hodiny súdne pojednávanie znova pokračovalo, pani Elderová súhlasila s tým, že stiahne žalobu, ak náš klient urobí to isté. Náš klient zahundral, ale napokon prijal dohodu, a nikto neodišiel šťastný, čo bolo, ako som počula, znamenie dobrého kompromisu. Aspoň my dvaja so Seanom sme boli spokojní. „Musím letieť," povedal, keď sme vychádzali zo súdnej siene. „Neskôr sa ti ozvem. A, Bailey," zastavil okoloidúci taxík a nasadol, „blahoželám. Sisuper."

Dívala som sa, ako taxík mizne v premávke, potom som si aj ja zavolala taxík a vrátila som sa na Biscayne Boulevard. Hoci na súde sme vyhrali, cítila som sa trochu sklamaná. Zrejme som dúfala, že sa mi ujde čosi viac než len nespisovné potľapkanie po chrbte. Celkom by ma potešil obed na počesť víťazstva, premýšľala som, keď som hľadala svoje auto v podzemnej garáži, nasadla som, odomkla som schránku a vložila som zbraň do tašky, kde pristála na vizitke Owena Weavera. Pohrávala som sa s myšlienkou, že prijmem jeho pozvanie. Odkedy som sa rozišla so svojím priateľom, trávila som až priveľa sobotných večerov sama.

Keď som o dvadsať minút odbočovala na rohu Severovýchodnej 129. ulice v severnom Miami, ešte vždy som sa rozhodovala, či to pozvanie prijmem. Zaparkovala som na tichej ulici a zamierila som k citrónovožltej budove na konci radu podobne staromódnych, nízkych domov pastelových farieb. Tu žila Sara McAllisterová. Sara bola priateľkou Rolanda Petersona v čase, keď utiekol z mesta, aby nemusel platiť výživné na deti. Tipovala som, že Sara McAllisterová je zrejme dôvod, pre ktorý sa vrátil, a chcela som si to overiť.

Na konci ulice boli do kruhu vysadené kríky, a hoci rástli blízko cesty, poskytovali dokonalý úkryt. Ani som si nemohla želať lepšie miesto na pozorovanie. Rýchlo som sa poobzerala okolo seba, či ma niekto nepozoruje, vybrala som z tašky ďalekohľad a vkĺzla som medzi krovie, a keď som sa prikrčila medzi kvety, odtrhla som zopár koralovočervených hlavičiek. Priložila som si ďalekohľad k očiam, nasmerovala som ho na druhé poschodie trojposchodovej budovy a zaostrila som.

Závesy na obývačke Sary McAllisterovej boli odhrnuté, ale v izbe sa nesvietilo, takže bolo ťažké vidieť niečo z interiéru okrem lampy s bielym tienidlom stojacej pri okne. Zdalo sa, že v byte nikto nie je, čo ma neprekvapilo. Sara bola predavačka v Nordstrome a zvyčajne pracovala do šiestej. Usúdila som, že teraz nemá zmysel, aby som tam zostala. Radšej sa vrátim večer.

Na popoludnie som mala naplánované dve stretnutia a čakala ma aj hora papierovania. Okrem toho som chcela zavolať svojmu bratovi Heathovi. Naposledy sme sa rozprávali pred týždňom a robila som si oňho obavy. Ešte som sa zdanlivo bezstarostne poobzerala po tej starej ulici, zamrznutej na slnku, akoby zamrzla v čase, nehybnej ako fotografia.

Už som sa chystala vstať, keď som uvidela záblesk v okne na druhej strane ulice - akoby nieto práve odstúpil bokom. Pozoroval ma niekto...?

Znova som zdvihla ďalekohľad k očiam, ale nikoho som nevidela. Usúdila som, že to je len profesionálna paranoja, a keď som vychádzala z krovia, oprášila som si z bielej blúzky kvety ibišteka a z kolien hlinu. Večer si oblečiem niečo vhodnejšie, potom sa sem vrátim. Pochabo som si myslela, že tma ma ochráni pred rovnako zvedavými očami ako moje.

Zaujal vás úryvok z novinky Joy Fieldingovej? Viac o knihe Niekto sa díva.