Deň po vyjdení knihy vám ponúkame ďalšiu časť napínavého čítania.
North Street
Chichester
Harry Woolston cúvol a zahľadel sa na nedokončený obraz.
Technicky to bolo dokonalé - vystihol farbu, líniu nosa, náznak nespokojnosti okolo úst -, a predsa podoba nezodpovedala modelu. Jednoducho, tá tvár nežila.
Zotrel handričkou olejovú farbu zo štetca a zadíval sa na portrét z iného uhla. Problém bol v tom, že tvár pôsobila na plátne plocho, akoby ju skicoval podľa fotografie, nie zoči-voči skutočnej živej žene. V sivom vlhkom počasí pracovali do neskorej noci, potom ju Harry poslal domov a pokračoval sám, na záver sa vybral k Strelcovi, nech mu nalejú niečo na lepší spánok.
Ten obraz pokazil. Vlastne nie, od začiatku ho vzal za zlý koniec.
Odložil paletu. Vôňa ľanového oleja a farby ho zvyčajne napĺňala očakávaním. Dnes sa mu vysmievala. Bol v pokušení myslieť si, že za to môže námet, že si mal nájsť sľubnejšiu modelku s výraznejšou tvárou, jedinečným výrazom, no vedel, že vinu môže pripísať len sebe. Neobjavil esenciu tej ženy, jej podstatu, nepodarilo sa mu zachytiť tie správne tiene, línie a krivky, aby jej podobu zachoval pre potomstvo. Na plátno poukladal len zopár jednotlivostí - istý typ nosa, vlasy takej a takej farby, oči konkrétneho odtieňa.
Všetko verne vystihol. No unikol mu celok.
Harry vložil štetce do pohára s terpentínom, nech sa tam odmočia, a poutieral si ruky. Vyzliekol si modrý maliarsky plášť, prehodil ho cez operadlo kresla a obliekol si sako. Pozrel na hodiny a uvedomil si, že už mešká. Vypil zvyšok studenej kávy, zahasil cigaretu, vtom si podráždene všimol, že pravú topánku má zakyckanú od farby. Vzal si handričku.
„Dopekla," zamrmlal. Iba čo si fľak rozmazal na šnúrky. No nič, musí to zatiaľ nechať tak.
„Lewis?" zavolal a vyšiel na chodbu.
Zo zadnej časti domu sa vynoril komorník.
„Prosím, pane?"
„Už prišiel môj otec?"
„Nie, pane." Lewis sa odmlčal. „Očakávate ho, pane?"
„Domnieval som sa, že sa vráti na obed."
Keď sa s otcom stretli pri raňajkách, Harry sa ho opýtal, či sa s ním môže porozprávať. Otec mu nedal záväznú odpoveď.
„Povedal vám, kedy sa vráti dnes večer domov, Lewis?"
„Doktor Woolston nespomenul nič, z čoho by sa dalo usúdiť, že to nebude vo zvyčajnom čase, pane."
„A to je všetko?"
„Dal mi jediný pokyn - ak sa vy, pane, niekde zdržíte, večeru treba podávať o pol ôsmej."
Harry vedel - a Lewis tiež -, že to mala byť výčitka, lebo Harrymu sa v poslednom čase niekoľkokrát nepodarilo prísť včas na večeru a ani raz sa vopred neospravedlnil. Zámocký hostinec ho lákal oveľa viac ako ďalšie nemé a chladné posedenie s otcom, kde musel s vypätím síl hľadať námet na rozhovor, ktorý by oboch zaujímal.
Harry zvesil klobúk z vešiaka. „Ďakujem, Lewis."
„Takže dnes prídete na večeru, pane?"
Harry mu pozrel do očí. „Podľa všetkého áno," prikývol. „Prídem."
Harry pomaly kráčal popri georgiánskych fasádach súkromných domov na konci North Street, mieril k obchodom, ktoré boli bližšie ku kamennej ozdobnej vežičke, takzvanému Trhovému krížu, čo stála na križovatke štyroch hlavných chichesterských ulíc.
Dopoludnia nebol v práci, vyhovoril sa na chorobu, aby mohol pracovať na obraze, no ukázalo sa, že úplne zbytočne. Teraz sa mu tam vôbec nechcelo, najmä v takýto výnimočne príjemný deň. Keramické taniere, servírovacie misy, mliečniky, napodobeniny majstrovských diel Spoda a Wedgewooda, zoznam prepravných kontajnerov a špedícií, presúvanie tovaru z jedného konca krajiny na druhý, na stredostavovské stoly. Takto si Harry svoj život nepredstavoval, určite nie tak, že sa od piky bude vypracovávať vo firme, čo ho zúfalo nudí, a pre človeka, ktorého nenávidí.
Stále nevedel pochopiť, prečo jeho otec trval na tom, aby sa zamestnal u Fredericka Brooka. Brook, ktorý sa narodil aj vyrástol v Staffordshire, si majetok zarobil vlastným umom a vo svojej brandži dosiahol úspech, ale čo mohol mať asi tak spoločné s Harryho otcom? Doktor Woolston pevne veril, že každý človek má vedieť, kam patrí. Stretával sa iba so vzdelanými ľuďmi a na tých, čo zbohatli obchodovaním, pozeral zvrchu.
Harry mal toho plné zuby. Vykašle sa na to, že Brook robí jeho otcovi láskavosť a donekonečna to opakuje. Tresne dverami a bude.
Harry zastal pred Spoločenským domom, potom sa posunul k Trhovému krížu. Ulica bola rušná, ženy sa premávali s nákupnými košíkmi a s kočíkmi, muži nakladali fľaše na vozík pred vínnou pivnicou, každý sa tešil z prísľubu letného dňa bez dáždnikov a pršiplášťov alebo nutnosti prebiehať z jedného obchodu do druhého.
Pred Howardsovým mäsiarstvom stál hlúčik ľudí. Vo výklade visel bežný sortiment z kože odratých králikov a hydiny, surové a krvavé kusy mäsa, ale keď Harry pristúpil bližšie, všimol si, že sklo výkladu je rozbité.
„Čo sa stalo?"
„Niekto sa sem vlámal," povedal akýsi muž. „Ukradol zopár nožov a iných nástrojov."
„Aj hotovosť z pokladne," pridal sa ďalší. „A trochu to tam rozmlátil."
Harry pozrel na klenotníctvo, ktoré bolo hneď vedľa. „Čudné, že si vybrali práve mäsiara."
„Vraj je to robota nejakého chlapíka, čo dostal výpoveď," mienil tretí muž. „Minulý týždeň ho pustili z basy. A škrelo ho, že prišiel o miesto."
Harry sa pri Trhovom kríži zvrtol doprava na West Street. Zamieril k otcovej ordinácii. Železo treba kuť zahorúca. Nech už sa ten rozhovor odohrá kdekoľvek a kedykoľvek, ľahký nebude. Nech teda ho už má z krku. Aspoň bude s istotou vedieť, na čom je.
Harry sa plánoval zapísať na Kráľovskú akadémiu a už aj poslal prihlášku. Bez otcovho súhlasu by sa zaobišiel, nie však bez jeho finančnej podpory. U Brooka by musel drieť ešte roky, kým by zarobil toľko peňazí, aby si mohol štúdium financovať z vlastného vrecka.
Prihladil si sako a skontroloval, či má správne uviazanú kravatu, potom vystúpil na kamenný schodík. Všimol si, že mosadzná tabuľka je dôkladne vyleštená: DR. JOHN WOOLSTON. Dnes mu ešte aj ona pokazila náladu. Jeho otec už neprijímal pacientov, venoval sa už len administratíve, ale tabuľka bola taká vystatovačne úctyhodná, až to klalo oči.
Zhlboka sa nadýchol, otvoril dvere a vošiel dnu.
„Dobré ráno, Pearce. Otec je tu?"
Harry zastal ako prikovaný. Recepcia bola prázdna. Otcov tajomník bol rovnakou súčasťou inventára budovy ako stoly a stoličky. Za celý svoj život si nedokázal vybaviť ani jediný raz, žeby sem prišiel a neuvidel Pearceov nos, ostrý ako vtáčí zobák, a jeho oči, zazerajúce ponad polovičné okuliare.
„Pearce?"
Zhora začul kroky. Niekto chodil sem a tam.
„Vravím vám, vypadnite! Choďte do pekla!"
Harry s rukou na lakovanom zábradlí zmeravel. Nikdy nepočul otca kliať, ba ani len zvýšiť hlas.
„Chcel som vám dať šancu," ozval sa neznámy. Bol to jemný, kultivovaný hlas. „Je mi ľúto, že ste sa ju rozhodli odmietnuť."
Harry začul rachot, akoby ktosi prevrhol stoličku.
„Vypadnite!" zrúkol jeho otec. „Opakujem, také svinstvá nemienim ani počúvať. Je to hanebné ohováranie."
Celá situácia bola taká zvláštna, že Harry sa zrazu nevedel rozhodnúť, čo urobí. Keby jeho otec potreboval pomoc, Harry by, samozrejme, zasiahol. Starý pán však neznášal, ak ho akýmkoľvek spôsobom zahanbili, a syna by teraz určite neuvítal.
Napokon sa rozhodlo zaňho. Dvere do otcovej ordinácie sa rozleteli s takou silou, až narazili do steny a zahrkotali v pántoch. Harry zbehol zo schodov, bral ich po dvoch a podarilo sa mu práve včas skočiť do výklenku za Pearceovým stolom. Návštevník rýchlo zišiel na prízemie a vzápätí zmizol vonku na West Street. Harry si ledva stihol všimnúť, čo má na sebe - robotnícke nohavice a farmársky klobúk so širokou strieškou, k tomu malé, čisté čierne baganče.
Už sa chcel rozbehnúť za ním, keď nad hlavou začul vŕzganie doštenej dlážky. O niekoľko sekúnd sa už jeho otec hrnul dole schodmi tak rýchlo, ako mu to len chromé koleno dovoľovalo. Zo stojana pri dverách schmatol klobúk a sako, natiahol si rukavice a odišiel.
Tentoraz Harry dlho nerozmýšľal. Vybehol za otcom a sledoval ho cez ambity katedrály, po ulici St Richardʼs Walk až na Canon Lane. Napriek chromej nohe kráčal starý pán rýchlo. Doprava na South Street, popri pošte a klube Regnum, až na železničnú stanicu.
Harry sa držal v úzadí, kým doktor Woolston nenastúpil do drožky firmy Dunnaways. Začul plesnúť bič a sledoval, ako drožka odchádza. Až potom prebehol po nástupišti.
„Prepáčte, nemohli by ste mi povedať, kam cestuje tamten pán?"
Drožkár naňho pobavene pozrel. „Pane, nie som si istý, či je to vaša vec, čo?"
Harry vylovil z vrecka mincu a prinútil sa správať pokojne, len aby neprezradil, že tá informácia by mu stála aj o penny viac.
„Do Woolpackovho hostinca," prezradil drožkár. „Teda pokiaľ som dobre počul."
„A kde je ten hostinec?" Harry sa ovládal, aby to nevyznelo netrpezlivo.
„Vo Fishbourne." Muž si posunul čapicu do tyla. „Žeby ste sa tam tiež vybrali, pane?"
Harry váhal. Nechcelo sa mu míňať peniaze na drožku a okrem toho nepotreboval, aby ho zbadal otec. Netušil, čo má starý pán za lubom, ale nemienil ho skompromitovať. No ak by sa otec ocitol v ťažkostiach, určite by mu pomohol. Napriek momentálnym sporom ho mal rád.
„Nie," pokrútil hlavou a rozbehol sa radšej k železničnej pokladni.
Harry takmer hodil peniaze na pult pred pokladníka, potom prebehol po moste na náprotivné nástupište a len o vlások zmeškal vlak do Portsmouthu.
„Dopekla," zahromžil. „Bodaj to!"
Chodil hore-dolu po nástupišti, čakal na ďalší spoj do Fishbournu a stále si lámal hlavu, kam asi tak mohol jeho punktičkársky otec uprostred pracovného dňa vyraziť. Zároveň sa zbadal, že neinformoval Brooka, kde bude. Dobre, ak ho vyhodia, aspoň jeho otec nebude mať na výber.
„Poďme," zamrmlal s očami upretými na trať, hoci vlak mal príchod až o dvadsaťpäť minút. „No tak, poď už!"
Zapáčil sa vám úryvok z novej knihy Kate Mosse? Pozrite si viac o knihe Čudákova dcéra.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
