Máme tu pre vás poslednú časť letného čítania. Kapitola 3
Blackthorn House
Fishbournské močariská
Connie na terase pila kávu a vychutnávala si slnko, kým sa opäť nevráti do dielne.
Na stôl položila denník a nový kalamár plný modrého atramentu. Zatiaľ nenapísala ani slovo.
Zhlboka sa nadýchla, nasala do pľúc čerstvý, ostrý morský vzduch. Dnes ráno mala zo svojej práce dobrý pocit a po prvý raz za niekoľko dní bola spokojná so svetom a s tým, aké miesto v ňom zastáva.
Kto zabil kohútika Robina?
Ja, vraví vrabec,
smelý som chlapec.
Ja som zabil kohútika Robina.
Z domu sa niesol slúžkin hlas, sklenými dverami prenikal na terasu. Connie sa usmiala. Mary si často spievala, keď sa nazdávala, že ju nik nepočúva. Bolo to milé dievča a Connie si blahoželala, že ju našla. Profesia jej otca bola dosť čudná a v týchto časoch vyvolávala nedôveru; väčšina dedinských dievčat sa pri prijímacom pohovore zľakla - alebo to aspoň predstierala - sklených zvonov v dielni, fliaš s konzervačnými roztokmi, podnosov zaprataných ligotavými ostrými očkami a lakovanými pazúrmi. Prvá slúžka, ktorú Connie zamestnala, podala po dvoch týždňoch výpoveď.
A všetci vtáci plakali,
ich hlasy zneli do dialí,
keď zvedeli, že kohútik
je mŕtvy, nevzkriesi ho nik.
Connie položila pero a oprela sa, až pod ňou prútené záhradné kreslo zavzdychalo.
Po prvý raz za niekoľko týždňov sa prebudila krátko po piatej ráno na vtáčí spev, potom nasledovalo ticho. Hlasné, prekvapivé ticho. Už nepočula zavýjanie vetra okolo domu ani ťukanie dažďa na okno.
V zime aj dlho začiatkom jari vládlo surové počasie. Čierne oblaky a fialová obloha, nekonečné pohyby blatistých plání a nemilosrdný vietor, ktorý noc čo noc otriasal domom až od základov.
V januári voda zaplavila ulice Mill Lane aj Apuldram Lane. Tam, kde boli pôvodne lúky, sa vytvorili fantómové jazerá. Vo februári nedalo Connie spať horúčkovitý hrmot a vrzgot krútiaceho sa kolesa mlyna Old Salt uprostred riečky, koleso sa vrtelo, rachotilo a hrmelo pod náporom jarného prílivu. V marci víchrica zlomila konár na dube a len o pár palcov minul ich dielňu. V apríli neustávali búrky, dážď kolmo bičoval zem a tá, presiaknutá vodou, uhýbala pod nohami. Ešte stále nevyschli všetky lúky. Connie rozložila v podkroví vedrá, do ktorých zachytávala vodu. Musí povedať Mary, aby ich vyniesla, ak to bude vyzerať, že lepšie počasie sa už udrží.
Dnes bola hladina mlynského rybníka hladká a močariská sa pestreli všetkými možnými farbami. Modrozelená voda, v miernom vánku kde-tu ozdobená obláčikom peny, sa jagala na slnku. Trstina pripomínala rub zamatovej stužky. Trnky a skorý hloh obsypali biele kvety. Červený mrlík a divý slanorožec, veronika s fialovými očkami, zlatisté púpavy na medziach.
Connie sa obzrela ponad plece na dom. Zvyčajne pôsobil nehostinne, osamelý a na močariskách vystavený živlom, štvrť míle od najbližších susedov. Dnes v slnečných lúčoch pôsobil skvostne.
Postavili ho z rovnakých hrejivo červených tehál ako pár najlepších domov vo Fishbourne, mal strmú strechu pokrytú červenými škridlami a vysoký kmín. Vzadu bola kuchyňa s komorou a špajzou, vybavená moderným čiernym liatinovým sporákom. Na prvom poschodí boli štyri spálne a detská izba s výhľadom na vodu. Úzke schodisko viedlo do služkovských izieb na poschodí, neobsadených, keďže Marina matka trvala na tom, že dcéra zostane bývať doma.
Conniinho otca však presvedčila predovšetkým dlhá, svetlá zimná záhrada, čo sa tiahla pozdĺž celej západnej strany domu. Preto dom kúpil a zo zimnej záhrady spravil dielňu. A v najvzdialenejšom juhozápadnom kúte záhrady stála veľká hranatá ľadovňa, tiež tehlová, ktorú používali ako sklad.
Záhrady na juhu a na východe boli zatrávnené. Drevená brána v trnkovom živom plote v severovýchodnom rohu pozemku, ktorý obtekala jedna z mnohých riečok, čo sa vlievali do rieky, spájala zeleninovú záhradu s cestou vedúcou do dediny.
Hlavný vchod sa nachádzal o niečo ďalej za chodníkom. Čierna brána z kovaného železa uzavierala cestu, čo viedla k vstupu do Blackthorn Housu, obráteného k mlynu Old Salt. Za jasného dňa bolo vidieť mokriny na opačnom brehu ústia riečky. Neboli tam pláže, kde by sa mohli hrávať deti, žiadne pôsobivé útesy či výbežky, len dlhé míle blatistých plání a slanou vodou zaliatej pôdy, čo sa pri odlive vynárala.
A tam, len pol míle vzdušnou čiarou ponad vodu, stál kostolík zasvätený svätému Petrovi a Panne Márii, schovaný za zelenými vŕbami, bukmi a brestmi. Ešte ďalej, ďalšiu míľu na východ dominovala krajine vysoká obnovená veža a normanská zvonica Chichesterskej katedrály.
Kto mu bude kopať hrob?
Ja, vraví sova,
skúsim to znova,
vykopem mu hrob.
Connie prešla dlaňou po stole. Stále musela myslieť na otca. Márne ho prehovárala, aby vyšiel z izby. Nielen preto, lebo mala obavy o jeho zdravie. Potrebovala sa ho tiež spýtať, prečo bol pred týždňom pri kostole. Otec neznášal vypočúvanie a Connie naňho zvyčajne nenaliehala. Nechcela ho rozrušiť. Lenže tentoraz to bolo iné. Mala s ním trpezlivosť, vedela, že si musí múdro vybrať vhodnú chvíľu, ale nemohla dopustiť, aby prešiel ďalší týždeň.
Za posledné dva týždne sa Giffordovo správanie zmenilo, akoby ho držala v zajatí nejaká zložitá emócia. Strach? Výčitky svedomia? Žiaľ? To Connie netušila, len si všimla, že keď otec naveľa svoju izbu opustí, rýchlo prejde popri každom okne a opakovane sa pýta, či poštár nedoručil nejaké listy. Dvakrát ho počula plakať.
Robila si oňho starosti. Aj zaňho, ako si uvedomila.
Náhle sa uprostred riečiska niečo zajagalo. Ostré svetlo ako z výstražného lampáša na lodi. Odkiaľ to ide? Z mlyna Old Salt? Zaclonila si dlaňou oči, ale nič nevidela. Len zopár malých domov na apuldramskom brehu.
Aby odohnala nepokojné myšlienky, otvorila si denník na zápise z dvadsiateho piateho apríla a prihladila stránky. Po návrate od kostola si presne zaznamenala vlastné dojmy - ako to robievala so všetkými svojimi úvahami -, aby sa pokúsila vyznať v tom, čo sa stalo. Zapísala si mená ľudí, ktorých spoznala, perom nakreslila tváre tých, čo jej boli neznámi. Zachytila aj ženu v modrom kabáte, hoci si čoskoro uvedomila, že síce dokáže opísať jej šaty a klobúk, ale nemá potuchy, ako žena v skutočnosti vyzerá.
Dopila zvyšok kávy a začítala sa.
Tradícia sem, tradícia tam, Connie vtedy odmietala veriť - a na tom sa nič nezmenilo -, že toľko ľudí príde ku kostolu v predvečer sviatku svätého Marka bez predchádzajúcej dohody. A bola presvedčená, že za normálnych okolností by sa jej otec medzi nimi neukázal. Pokiaľ si pamätala, nikdy nebol na bohoslužbách - ani na svätodušnú nedeľu, ani na Vianoce, ba ani na veľkonočné Vzkriesenie.
A tá zvláštna otázka, vyslovená šeptom, ktorú začula, len čo sa znovu ozval zvon. „Aj ona je tu?" Kultivovaný hlas, ten človek nebol odtiaľto. „Je tu aj ona?" Rozdiel v slovoslede menil aj význam.
Kto bude páter?
Ja, havran vraví,
kázeň vám spravím,
ja budem páter.
Marina pieseň sa vznášala okolo rohov domu, tóny plávali v nežnom popoludní.
Connie ich začula, skôr ako ich uvidela.
Zdvihla pohľad, keď nízko nad ňou nemo preletel párik labutí. Dlhé hrdlá naťahovali dopredu, oranžové zobáky im žiarili, krídla pravidelne tĺkli do vzduchu. Obrátila sa a sledovala ich let.
Labuť. Biele pierka.
Náhle ju bodla živá spomienka zo stratených dní. Mala deväť alebo desať rokov, do dlhých vlasov vpletenú žltú stužku. Sedela na vysokej drevenej stoličke v pokladni múzea.
Zamračila sa. Nie, stužka nebola žltá. Bola červená.
Drevený vývesný štít nad dverami - GIFFORDOV SVETOZNÁMY PAVILÓN VTÁČÍCH KURIOZÍT - a jej dlane, horúce a lepkavé od mincí, drobných, len kde-tu vyššej hodnoty. Na hrubom zrnitom kartóne trhá vytlačené vstupenky - bilety.
Ďalší posun v pamäti. Zase tá labuť. S očami zakalenými od žiaľu.
Zo všetkých vypchatých exemplárov v zbierke neznášala jedine labuť. Stála pri hlavnom vchode, krídla naširoko roztiahnuté, akoby vítala návštevníkov. Ale Connie sa jej bála. Možno to spôsobila jej veľkosť, pierka na prsiach, čo v slnku, pečúcom cez sklo, opadávali. Mole a kvapôčky tuku ako pľuzgiere na pokožke. Ďalšia spomienka. Keď sa Connie dozvedela, že labute žijú v pároch celý život - ktože jej to asi tak povedal? -, nariekala a div neochorela pri predstave, že družka tohto vypchatého samca možno márne hľadá svoju stratenú lásku.
Počkala, prehovárala pamäť, aby jej toho poslala viac, no tá už zlyhávala. Connie nepredpokladala, že tá labuť sa dostala sem, do Blackthorn Housu, tú cestu absolvovalo len málo múzejných exponátov. Obraz jej mladšieho ja odletel a znovu sa pred jej zrakom ukryl v tieni.
Stratené dni.
Jej život sa delil na dve etapy. Pred nehodou a po nej. Connie mátali snové spomienky na dlhé a zahmlené týždne, keď striedavo bdela a pospávala, ako ju nežná ruka hladkala po čele. Horúci vzduch, všetky okná pootvárané. Tmavé vlasy ostrihané nakrátko ju škriabali na hlave. Jazva na pravej strane hlavy.
Keď sa zotavila, zistila, že prišla o minulosť. Prvých dvanásť rokov života akoby jej niekto úplne vymazal z hlavy. Aj ľudí. Connie matku nikdy nepoznala - zomrela pri jej pôrode -, no pamätala si, že ju niekto ľúbi. Ženský hlas, nežné ruky, ktoré jej odhŕňali vlasy z tváre. No kto to bol? Teta z rodiny? Stará matka? Pestúnka? Nič nenaznačovalo existenciu iných príbuzných. Bol tu len Gifford.
Občas zazrela iné dievča. Sesternicu? Kamarátku? Od Connie bola tá dievčina o osem až deväť rokov staršia a mala mladistvý, oduševnený výraz. Dievča, ktoré milovalo život, nepodriaďovalo sa tradícii, bontónu a obmedzeniam.
Connie spočiatku kládla otázky, pokúšala sa dať si všetko dohromady a dúfala, že časom sa jej pamäť vráti. Na mnoho otázok jej otec nevedel - možno skôr nechcel - odpovedať. Gifford tvrdil, že podľa lekárov by sa nemala namáhať, pamäť sa jej vo vhodnej chvíli sama obnoví. A hoci Connie sa vrátila telesná sila, začala trpieť epileptickými záchvatmi. Dokázal ich vyprovokovať akýkoľvek stres a trvali niekedy iba minútu či dve, inokedy aj polhodinu.
A tak bol otec ochotný hovoriť iba o tej nehode. A aj vtedy sa obmedzil na najzákladnejšie fakty.
Jar roku 1902. Apríl. Gifford pracoval v múzeu do neskorej noci. Connie sa prebudila zo zlého sna, chcela, aby ju utešil, tak vyšla zo svojej izby a vybrala sa ho hľadať. V tme sa potkla a spadla, zletela z drevených schodov až na kamennú dlážku a udrela si hlavu. Prežila len vďaka okamžitej lekárskej pomoci.
Otcovo rozprávanie bolo od tohto bodu ešte hmlistejšie.
Gifford predal múzeum a presťahovali sa, napokon zakotvili vo Fishbourne. Nechcel, aby mu všetko denne pripomínalo, ako takmer prišiel o dcéru, a pred stresom chcel uchrániť aj ju. Okrem toho, morský vzduch, ticho a pokoj na močariskách jej mali pomôcť.
Stratené dni. Zmizli, akoby ani nikdy nejestvovali.
A teraz?
Connie to nemala odkiaľ vedieť naisto, no myslela si, že útržky obnovovanej pamäti sú čoraz presvedčivejšie a zjavujú sa častejšie. Zároveň sa zdalo, že zažíva čoraz menej chvíľ, keď sa akoby zastavil čas a ju to stiahlo do čierneho bezvedomia.
Je to pravda? A chce, aby bola?
Zapáčil sa vám úryvok z novej knihy Kate Mosse? Pozrite si viac o knihe Čudákova dcéra.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
