Mizogýnia. Hlboko zakorenená nenávisť či pohŕdanie ženami. Niekedy výrazne a nahlas kričí, inokedy mlčí v prehliadaných náznakoch. Prejavuje sa totiž nielen v extrémnych formách násilia, ktoré vedú k tragédiám, ale aj v každodenných prejavoch jazyka či správania. Riaditeľ IPčka Marek Madro v rozhovore prezradil, ako ich rozpoznať.
Psychológ Marek Madro z IPčka sa s mizogýniou stretáva nielen v odborných debatách, ale aj v praxi. V príbehoch mladých mužov, ktorí nevedia, ako narábať s frustráciou. V príbehoch žien, ktoré strácajú sebaistotu vo vzťahoch, kde chýba rešpekt.
„Nenávisť mužov voči ženám nie je v génoch, ale pramení z prostredia, ktoré ju dovolilo,“ hovorí Madro.
V rozhovore sa dočítate aj:
Pojem mizogýnia sa v spoločnosti nevyskytuje často, hoci nenávisť voči ženám zo strany mužov je v spoločnosti prítomná a stúpa. Kto je to presne mizogýn?
Mizogýnia je pojem, ktorý sa síce v každodennej reči často nepoužíva, no to neznamená, že sa s jej prejavmi nestretávame. Práve naopak – v spoločnosti, v médiách aj na sociálnych sieťach je množstvo prejavov nenávisti, pohŕdania alebo znevažovania žien, ktoré môžeme pod tento pojem zaradiť. Mizogýn je muž, ktorý prejavuje nepriateľstvo, nenávisť alebo hlboko zakorenenú neúctu k ženám. Nemusí to byť vždy len otvorená nenávisť, často ide o ironické poznámky, znevažovanie schopností žien, zosmiešňovanie ich prejavov alebo spochybňovanie ich skúseností.
Mizogýnia môže mať aj podobu „vtipov“, ktoré znejú neškodne, no v skutočnosti udržiavajú nerovnosti a stereotypy. Z psychologického hľadiska môže byť mizogýnia prejavom vlastnej frustrácie, neistoty alebo potreby dominovať. Mizogýn často vníma svet ako boj o moc a ženy ako hrozbu či nástroj, ktorý treba ovládať. Táto nenávisť môže byť vedomá aj nevedomá, môže vyrastať z výchovy, kultúrnych noriem alebo z vlastných zranení, ktoré si človek nesie.
Z pohľadu IPčka vnímame mizogýniu ako problém, ktorý má vážny vplyv na duševné zdravie nielen žien, ktoré jej čelia, ale aj mužov, ktorí v takýchto postojoch vyrastajú a často sa strácajú v tom, čo to znamená byť človekom, ktorý rešpektuje, vníma a vníma sa v bezpečných vzťahoch. Zdôrazňujeme pri tom, že vždy stojí za to hľadať pomoc. Pretože žiadna bolesť, frustrácia ani nespokojnosť so životom by nemala prerásť do nenávisti voči iným. Sme tu aj pre tých, ktorí sa v tom potrebujú zorientovať – s rešpektom, bez moralizovania, ale s jasnými hranicami.
Z čoho mizogýnia pramení? Aké sú príčiny?
Mizogýnia nie je len silné slovo, ktoré zaznieva v extrémnych prípadoch násilia. V skutočnosti ide o postoj, ktorý sa môže prejavovať veľmi nenápadne, no má hlboké korene a vážne dôsledky. Ako psychológ v IPčku sa často stretávam s tým, že mizogýnia vzniká z rôznych vrstiev zranení, naučených vzorcov a neschopnosti zdravo narábať s vlastnými emóciami. Už v detstve môžeme zažiť situácie, ktoré formujú náš postoj k ženám. Ak v rodine alebo spoločnosti dostávame signály, že ženy sú menej hodnotné, že ich úlohou je slúžiť, byť pekné, mlčať alebo poslúchať, tieto predstavy si môžeme odniesť so sebou do dospelosti. Nie preto, že by sme si to vedome vybrali, ale preto, že to bolo okolo nás bežné.
Príčiny mizogýnie však často siahajú aj hlbšie. Mnohí mladí muži, ktorí sa cítia byť neviditeľní, neúspešní vo vzťahoch, nedocenení či odmietaní, v sebe nosia zmes frustrácie a hanby. Namiesto toho, aby túto bolesť zdieľali alebo spracovali, ju premenia na hnev, často smerovaný von, voči ženám. V kombinácii s kultúrou, ktorá glorifikuje moc, dominanciu a posmieva sa zraniteľnosti, sa z tejto bolesti stáva obranný pancier. Mizogýnia tak môže byť aj o strachu zo straty kontroly, zo slabosti, z rovnosti. Internet v tomto zohráva zásadnú rolu. V anonymite online prostredia sa z mizogýnnych postojov stáva hra, zábava, meme. To, čo by v bežnej komunikácii zaznelo neprijateľne, sa online stáva bežnou normou. Nenávisť sa maskuje za humor, trolling či „slobodu slova“, no pritom ubližuje a legitimizuje postoje, ktoré podnecujú diskrimináciu či násilie.
Je dôležité chápať, že mizogýnia nie je „defekt“ jednotlivca, ale súčasť širšieho problému, napríklad nedostatku bezpečia, nenaplnených potrieb, straty zmysluplných vzťahov. Je to výzva pre spoločnosť, školu, rodinu aj nás odborníkov. Namiesto odsúdenia potrebujeme dialóg. Namiesto strachu z toho, čo je iné, potrebujeme učiť rešpekt.
Ak sa bavíme o potrebe kontroly nad ženami, v historickom kontexte boli vždy muži vnímaní ako dominantní. Znamená to, že muži majú zakódované v DNA byť mocnejší nad ženou?
Nie, muži nemajú v DNA zakódované, že majú byť mocnejší než ženy. Táto predstava, hoci je v spoločnosti silne zakorenená, nie je biologickou danosťou, ale skôr dôsledkom dlhodobého historického a kultúrneho vývoja, v ktorom sa moc a dominancia spájali s mužskou identitou. Psychológia a neuroveda ukazujú, že ľudské správanie nie je riadené genetickým determinizmom – teda tým, že by sme boli pevne naprogramovaní na určité postoje alebo roly. To, ako sa správame, čo považujeme za „normálne“, aké vzorce vzťahov vytvárame, je vo veľkej miere výsledkom socializácie, teda toho, ako nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme.
V historickom kontexte boli mocenské štruktúry takmer výhradne mužské, nie preto, že by muži boli geneticky predurčení byť vodcami, ale preto, že ženy boli systematicky vylučované z prístupu ku vzdelaniu, rozhodovaniu, majetku či slobode. Táto nerovnosť bola dlho legitimizovaná nábožensky, politicky aj vedecky, čím sa vytvoril dojem, že to tak „má byť“. Mnoho mužov je dnes stále vedených k tomu, že ich hodnota pramení z kontroly, výkonnosti, úspechu či schopnosti ovládať svoje okolie vrátane žien. Vnútorný tlak „byť chlapom“ sa tak môže spájať s túžbou po moci a nadvláde, nie preto, že by to bola biologická nevyhnutnosť, ale preto, že spoločnosť dlhodobo odmeňuje takýto typ správania.
Z psychologického pohľadu je však dôležité vidieť, že skutočná sila nespočíva v ovládaní druhého, ale v poznaní a prijatí samého seba. Potreba kontroly nad druhými vrátane žien často vychádza zo strachu, neistoty, potreby mať veci pod kontrolou, keď sa vo vnútri necítime stabilne. A práve tu vzniká priestor na zmenu. Ak chceme budovať spoločnosť, kde sú vzťahy zdravé a rovnocenné, musíme mladým mužom ponúknuť inú predstavu o tom, čo znamená byť mužom, takú, ktorá nevyžaduje moc nad druhými, ale umožňuje budovať rešpektujúce, otvorené a bezpečné vzťahy. Výchova, vzdelávanie a rozhovor sú silnejšie ako gény, a práve tu môžeme veľa ovplyvniť.
Veľkú časť však zrejme zohráva aj pozorovanie doma – syn sleduje svojho otca, ako sa správa k ženám, manželke.
Áno, správanie, ktoré dieťa pozoruje doma, zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní jeho postojov a vzťahových vzorcov. Deti sa učia najmä napodobňovaním, a to, čo doma dlhodobo vidia a zažívajú, považujú za „normálne“. Ak chlapec vyrastá v prostredí, kde je žena znevažovaná, manipulovaná, ponižovaná alebo systematicky utláčaná, či už verbálne, emocionálne alebo fyzicky, môže si tieto vzorce osvojiť ako legitímny spôsob fungovania vo vzťahu. Psychológia hovorí o tzv. „intergeneračnom prenose správania“, čo znamená, že hodnoty, postoje a vzťahové modely sa prenášajú z generácie na generáciu. Nie preto, že by boli vrodené, ale preto, že ich deti od svojich rodičov opakovane zažívajú a nemajú možnosť vidieť zdravšiu alternatívu.
Niekedy si to deti osvoja vedome, inokedy nevedome, ako tichú vnútornú mapu, podľa ktorej sa neskôr orientujú vo vlastných vzťahoch. Našťastie, tieto vzorce nie sú nemenné. Veľa závisí od toho, aké ďalšie vzory mladý človek v živote stretne v škole, v médiách, medzi priateľmi, vo vzťahoch. Aj preto je dôležité, aby muži hovorili otvorene o rešpekte, rovnosti, zraniteľnosti a o tom, že násilie či ponižovanie nie je prejavom sily, ale často skôr slabosti a strachu.
Mladým mužom veľmi pomáha, keď majú možnosť reflektovať, čo si z rodiny nesú a zároveň skúmať, čo si z toho chcú ponechať a čo už nie. Pretože to, že som niečo videl doma, neznamená, že to musím opakovať.
Aké sú prvé znaky mizogýna?
Prvé znaky mizogýnie často nie sú nápadné ani extrémne, práve naopak, môžu pôsobiť ako „normálne“ správanie, ktoré spoločnosť dlhodobo zľahčuje alebo si ho dokonca romantizuje. Mizogýnia sa totiž nezačína otvorenou nenávisťou voči ženám, ale v malých, opakujúcich sa prejavoch neúcty, potreby kontroly a znevažovania.
Jedným z varovných signálov je potreba mať nad ženou kontrolu, rozhodovať za ňu, „vysvetľovať jej“, čo je pre ňu najlepšie, či komentovať, ako sa má obliekať alebo s kým by sa mala stretávať. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako „starostlivosť“ či „ochrana“, no v skutočnosti ide o narúšanie jej slobody a autonómie. Ďalším znakom je zľahčovanie alebo zosmiešňovanie ženských skúseností, napríklad keď muž opakovane tvrdí, že „ženy sú príliš citlivé“, „dramatizujú“, že „hystéria patrí k ženám“ alebo že „feminizmus už dnes netreba“. Môže sa objaviť aj hodnotenie žien na základe vzhľadu, sexuálnej dostupnosti či tradičných rolí, ako keby žena existovala len na to, aby „plnila“ mužské predstavy.
Nenápadná mizogýnia sa prejavuje aj v jazyku - v narážkach, vtipoch, dvojzmysloch, ktoré ženy znevažujú alebo sexualizujú. Tieto poznámky často zostávajú bez odozvy, no majú silný psychologický vplyv, pretože podkopávajú ženám sebahodnotu a signalizujú, že nie sú brané ako rovnocenné bytosti.
Z psychologického hľadiska je dôležité vnímať nielen správanie navonok, ale aj postoje a hodnoty, ktoré sa za ním skrývajú. Mizogýnia nemusí byť hlasná, niekedy je tichá, naučená. A o to ťažšie sa rozpoznáva. No každý vzťah, v ktorom nie je rešpekt, rovnosť a dôvera, je rizikový, a to aj vtedy, keď navonok vyzerá v poriadku.
Čo by mala žena robiť, ak sa v jej okolí takýto muž pohybuje?
Ak má žena vo svojom okolí muža, pri ktorom vníma prejavy mizogýnie, či už v podobe ponižovania, zľahčovania, potreby kontroly alebo manipulácie, je dôležité, aby svoje pocity neignorovala. Intuícia, že „niečo nie je v poriadku“, býva veľmi presná, najmä ak sa určité správanie opakuje a zanecháva v nej pocit nepohody, zníženej sebaúcty či obavy vyjadriť svoj názor.
Prvým krokom je pomenovanie toho, čo sa deje. Vnútorné uznanie, že nejde o „jeho humor“, „zvláštny štýl komunikácie“ ani „chybu v nej“, ale o prejav neúcty alebo snahu o dominanciu, je kľúčové. Až keď si žena prizná, že ide o problém, môže hľadať riešenie, ktoré ju bude chrániť. Dôležité je aj zdieľanie s dôveryhodnou osobou, kamarátkou, odborníkmi. Samota totiž mizogýniu zhoršuje, ak sa žena ocitne v izolácii, ľahšie uverí, že „preháňa“ alebo že „si to vymýšľa“. Hovoriť o svojom zážitku pomáha získať nadhľad a podporu.
Ak sa mizogýnia prejavuje v partnerskom vzťahu, je potrebné zvážiť, či je možné o správaní otvorene hovoriť a či druhá strana prejavuje ochotu reflektovať svoje správanie. Ak však žena vníma, že jej hranice sú opakovane prekračované, že jej názory sú systematicky spochybňované alebo že sa bojí reagovať, je namieste vzťah prehodnotiť a v prípade potreby vyhľadať odbornú pomoc.
Žena by nemala preberať zodpovednosť za cudzie správanie. Mizogýnia nie je „prehnaná reakcia“ ženy, je to reálny problém, ktorý ovplyvňuje jej bezpečie, dôstojnosť a psychické zdravie. Vzťahy, v ktorých nie je rešpekt a rovnosť, môžu časom prerásť do psychického alebo aj fyzického násilia. Je dôležité postaviť sa za seba, nastaviť si hranice, vyhľadať pomoc a vedieť, že v tom nie sú samy. Aj preto sme tu v IPčku k dispozícii - bezplatne, anonymne a nonstop - aj pre každého, kto zažíva neúctu či ponižovanie. Ponúkame bezpečný priestor, prijatie a vypočutie.
Ak títo muži nenávidia ženy, prečo majú priateľky, partnerky, manželky?
Mnohí muži, ktorí prejavujú mizogýnne postoje, nemusia otvorene či vedome nenávidieť ženy. To, že má mizogýn partnerku alebo manželku, nie je v rozpore s jeho nenávistnými postojmi, práve naopak. Mnohí muži s týmito tendenciami vstupujú do vzťahov, aby si upevnili pocit kontroly, nadradenosti či potvrdili vlastnú hodnotu cez moc nad druhým. Vzťah pre nich často nie je o rovnocennom partnerstve, ale o dynamike dominancie a podriadenosti. Niektorí z týchto mužov si svoj postoj ani neuvedomujú, veria, že ich správanie je „normálne“, „chlapské“ alebo „výchovné“. Môžu zľahčovať emócie partnerky, rozhodovať za ňu, kontrolovať, kritizovať či manipulovať pod zámienkou „lásky“ alebo „starostlivosti“. Ich predstava lásky je často podmienená, majú radi, keď žena napĺňa ich očakávania, ale nevedia zvládať jej samostatnosť, názorovú odlišnosť alebo hranice. Z hľadiska psychológie ide často o kombináciu nízkej sebareflexie, nevyzretého sebahodnotenia a naučených modelov správania. Takýto muž môže na jednej strane túžiť po blízkosti a uznaní, no zároveň ho ohrozuje autonómia ženy, a tak reaguje kontrolou, devalváciou alebo agresiou.
To, že má mizogýn partnerku, teda neznamená, že má zdravý vzťah, iba že má niekoho, na koho môže prenášať svoje nezdravé vzorce. Z vonkajšieho pohľadu môže vzťah pôsobiť bežne, no pre ženu v ňom môže byť vyčerpávajúci, zraňujúci alebo zneisťujúci. Preto je dôležité o týchto témach hovoriť, pomenovávať ich a vytvárať priestor, kde sa ženy môžu cítiť bezpečne v sebe aj vo vzťahoch. A ak je potrebné, hľadať pomoc a podporu, ktorá im umožní vzťah zhodnotiť a rozhodnúť sa slobodne a s rešpektom k sebe.
Ako sa však mizogýni správajú k svojim matkám alebo sestrám?
Správanie mizogýnne orientovaných mužov k matkám alebo sestrám býva často rozporuplné a práve tento rozpor môže byť z psychologického hľadiska veľmi dôležitý. Mnohí takíto muži deklarujú „úctu“ k vlastnej matke či sestrám, no zároveň sa hanlivo alebo devalvujúco vyjadrujú o iných ženách. V ich myslení funguje tzv. dichotómia ženy – rozdelenie žien na „dobré“ a „zlé“, „matky“ a „tie ostatné“. Tento postoj je hlboko zakorenený v patriarchálnom vnímaní žien, kde je matka často idealizovaná, kým iné ženy sú považované za menejcenné, nedôveryhodné či podozrivé.
Psychologicky môže byť takáto dynamika prejavom nezrelej identity alebo nevyriešeného vzťahu k vlastnej matke. Niektorí muži ostávajú psychologicky viazaní na matku ako na jedinú ženu, ktorej „dôverujú“, a ostatné ženy vnímajú skôr ako hrozbu alebo objekt, ktorý treba kontrolovať. Iní zase môžu svoju frustráciu či nezvládnuté emócie prenášať práve aj na matku či sestru, napríklad cez manipuláciu, kritiku, výčitky, hnev, obviňovanie o neodovzdaní dostatočne dobrého genetického materiálu, pre ktorý nespĺňajú „štandardy správneho muža“ (napríklad dostatočná výška) alebo emocionálne chladné správanie.
To, ako sa muž správa k ženám vo svojej rodine, môže byť indikátorom jeho vzťahového nastavenia. No treba dodať, že ani „dobrý“ vzťah s matkou nie je automaticky zárukou rešpektujúceho prístupu k ženám všeobecne. Je to často skôr o tom, aký má muž celkovo vnútorný postoj k ženám a či je schopný vnímať ich ako rovnocenné, autonómne a plnohodnotné bytosti, nielen ako nástroje pre naplnenie svojich potrieb.
Pravidelne informujeme o stále častejších a brutálnejších útokoch mužov na ženy. Môže byť za tým práve mizogýnia?
Áno, mizogýnia môže byť jedným z hlbokých psychologických dôvodov, prečo niektorí muži útočia na ženy, a to aj extrémne brutálnym spôsobom. Nejde však len o nenávisť ako emóciu, ale o celkové nastavenie, v ktorom žena nie je vnímaná ako plnohodnotná bytosť, ale ako niečo, čo treba ovládať, ponížiť alebo zničiť. V prípadoch násilných činov na ženách, od fyzického napadnutia až po vraždy, často nejde o „stratu kontroly“ v afekte, ale o mocenský akt, o snahu získať alebo si vynútiť nadradenosť, poslušnosť, trest za neposlušnosť alebo nezávislosť ženy. Začína sa to „neškodnými“ vtipmi, urážkami, sexuálnym obťažovaním, pokračuje cez kontrolu, manipuláciu a môže to prerásť až do fyzického násilia. Mizogýnia nevyzerá vždy ako výbuch hnevu, niekedy je tichá, systematická, pomalá a premyslená. A práve preto je nebezpečná.
Muži, ktorí vyrastajú v prostredí, kde sa nadvláda nad ženou považuje za normu, sú náchylnejší použiť násilie ako „riešenie“, keď cítia ohrozenie ega, kontroly či moci. Preto je prevencia mizogýnie a násilia na ženách nielen o trestoch, ale aj o výchove, diskusii o rovnosti, rešpekte a empatii. Je o tom, ako vychovávame chlapcov, ako reagujeme na verbálne útoky, ako nastavujeme hranice a ako spoločensky tolerujeme alebo netolerujeme neúctu voči ženám.
Veľa mladých chlapcov sleduje na sociálnych sieťach napríklad Andrewa Tatea. Aký to môže mať následok?
Ak mladí chlapci pravidelne sledujú obsah, ktorý prezentujú osobnosti z manosféry (online komunity, ktoré šíria mizogýniu, nenávisť voči ženám, agresívnu maskulinitu alebo popieranie rovnosti pohlaví), kam patrí aj Andrew Tate, môže to mať závažný vplyv na ich hodnoty, postoje k ženám a celkové chápanie mužskosti. Ide o veľmi formovateľné vývinové obdobie, v ktorom si mladí ľudia vytvárajú predstavu o tom, kto sú, aký svet ich obklopuje a ako majú fungovať vo vzťahoch. Vplyv takýchto online „vzorov“ môže byť veľmi silný, najmä ak sa objavujú v atraktívnom balení sebavedomia, úspechu a jednoduchej logiky.
Problém nie je len v konkrétnych výpovediach, ale v celej ideológii, ktorú tieto osobnosti reprezentujú - muž musí byť dominantný, ženy sú podradné, empatia je slabosť a násilie je spôsob riešenia. Tieto myšlienky sú podávané ako „pravda“, ktorá má odhaliť „skutočný“ svet a „vyliečiť“ mužov z ich frustrácie. Ale v skutočnosti ešte viac prehlbujú neistotu, frustráciu a odpojenie od seba aj od druhých.
Ako psychológ musím povedať, že je nebezpečné, ak sa mladý človek začne identifikovať s touto formou radikalizovanej maskulinity, pretože môže začať potláčať svoje zraniteľné časti, hľadať potvrdenie cez moc nad druhými a vnímať svet ako bojisko, kde treba vyhrať za každú cenu. Vzniká tak nielen riziko nenávistných postojov k ženám, ale aj narušenie schopnosti vytvárať kvalitné vzťahy, zvládať emócie či niesť zodpovednosť.
V IPčku sa stretávame s chlapcami a mladými mužmi, ktorí sa cítia zmätení, frustrovaní a nahnevaní, no často nemajú bezpečný priestor, kde by mohli tieto pocity spracovať bez posudzovania. Ak im chýba pozitívny mužský vzor a namiesto toho nachádzajú falošnú silu v kontrole a pohŕdaní, potrebujú našu pozornosť. Potrebujú debatovať o tom, čo znamená byť mužom v dnešnom svete – bez masky, bez dominancie, ale s rešpektom k sebe aj druhým.
Mizogýnia sa skloňovala aj u útočníka Samuela zo Spišskej Starej Vsi, kde ste vy aj IPčko podávali pomocnú ruku. Odvtedy už prešlo vyše šesť mesiacov. Ako sa spätne na to pozeráte?
Útok v Spišskej Starej Vsi bol extrémnym a tragickým prejavom nenávisti, ktorého dôsledky zasiahli nielen konkrétne obete, ale aj širšiu komunitu, školu, mesto a vlastne celé Slovensko. V IPčku sme v tom čase intenzívne zasahovali priamo na mieste. Psychologicky sme podporovali žiakov, učiteľov aj blízkych, ktorí zostali otrasení, vystrašení, zranení. Spätne vnímame, že to, čo sa stalo, nebolo len o jednom páchateľovi. Bol to dôsledok dlhodobo neriešeného napätia, skrytého násilia, nedostatočnej prevencie a zároveň aj hlbokého spoločenského zlyhania. Z psychologického pohľadu je dôležité hovoriť aj o tom, že mizogýnia nie je iba „názor“. Je to postoj, ktorý môže prerásť do správania. Ak v spoločnosti normalizujeme pohŕdanie, ponižovanie či kontrolu žien ako niečo „prirodzené“ alebo „chlapské“, ak nevenujeme pozornosť signálom nenávisti, frustrácie, radikalizácie, môže sa stať, že z rečí sa stane čin. Zároveň platí, že útočník nevznikol vo vákuu. Aj on bol kedysi dieťa, neskôr tínedžer a mladý človek. Niekde nedostal pomoc, ktorú možno potreboval. Možno sa vo svojom svete cítil slabý, nepodporený, osamelý a namiesto toho, aby získal pochopenie a bezpečné vzťahy, dostal sa do prostredia, ktoré ho naučilo, že moc, nenávisť a agresia mu dajú identitu.
Preto sa na to pozeráme ako na veľké varovanie, ale aj ako na výzvu, že musíme byť bližšie pri mladých. Skôr, než niečo podobné vybuchne. Hovoriť s nimi o ich emóciách, vzťahoch, rodových stereotypoch. Dávať im priestor, kde môžu ventilovať zranenia, frustráciu, otázky. A vytvárať prostredie, kde násilie nemá priestor rásť, ani to tiché, ani to systematické, ani to, ktoré sa maskuje za „mužnosť“.
Bola to tragédia, ktorá sa aj vás bytostne dotkla a poznačila?
Áno, bola. A stále je. Ako psychológovia a krízoví interventi sme zvyknutí prichádzať do ťažkých situácií, no niektoré zásahy sa človeka dotknú hlbšie. Útok v Spišskej Starej Vsi nebol len „incident“, bola to tragédia, ktorá otriasla celým zmyslom bezpečia, zvlášť v prostredí, kde by sa mladí mali cítiť najviac chránení - v škole. Keď sme dorazili na miesto, stretli sme mladých ľudí, ktorí sa ešte len učia rozumieť vlastným emóciám a zrazu im ich svet rozbil niekto, koho poznali. Stretli sme učiteľov, ktorí museli ochrániť svojich žiakov, aj keď sami boli v šoku. Rodičov, ktorí nevedeli, ako deťom vysvetliť, čo sa vlastne stalo. A celé spoločenstvo, ktoré zápasilo s pocitom straty, hnevu, viny aj otázok, na ktoré sa ťažko hľadá odpoveď.
A áno, takáto skúsenosť človeka ovplyvní. Posilnila presvedčenie, ktoré dlhodobo v IPčku máme, a to, že na duševné zdravie sa nesmie zabúdať. Že prevencia nie je „nadštandard“, ale základ bezpečného fungovania spoločnosti. A že nestačí reagovať až vtedy, keď je neskoro. Dlhodobo vieme, aké dôležité je byť mladým nablízku včas a nielen v kríze. Hľadať ich v tichu, úzadí, hneve, otázkach. A vytvárať im priestor, kde ich niekto vidí skôr, než ich niečo pohltí. Táto tragédia nás ovplyvnila, ale zároveň nám dala ešte väčšiu motiváciu pokračovať v tom, čo robíme s vedomím, že každá vypočutá emócia môže byť prevenciou niečoho, čo sa už nedá vrátiť späť.
Pri radikalizácii platí, že tak, ako sa človek zradikalizuje, dokáže sa aj odradikalizovať. Platí to aj pri mizogýnii? Môže sa muž zmeniť?
Aj pri mizogýnii platí, že zmena je možná, ale nie je jednoduchá. Nenávisť voči ženám často nie je vrodená ani náhodná. Je to niečo, čo sa človek učí, preberá z prostredia, posilňuje osobnou skúsenosťou, frustráciou alebo sociálnym potvrdením, a teda je možné tento vzorec aj postupne rozložiť, ak na to má človek dôvod, odbornú aj ľudskú podporu a vnútornú motiváciu.
Zmena však nie je len individuálny proces, je aj spoločenský. Ak okolie nevidí mizogýniu ako problém, ak ju zľahčuje alebo schvaľuje, zmenšuje sa tým priestor pre zmenu. No ak má muž okolo seba ľudí, ktorí ho s rešpektom konfrontujú, ponúkajú mu iný pohľad, nesúhlasia so škodlivými názormi, ale nevylučujú ho, môže to byť začiatok.
Ako psychológovia často vidíme, že zmena nie je o „preprogramovaní“ človeka, ale o tom, že dostane možnosť zažiť inú realitu – vzťahy bez manipulácie, mužstvo bez nadradenosti, silu bez kontroly. Nie každý túto možnosť využije. Ale ak áno, môže to byť veľmi dôležitý bod obratu.
Takže áno, môže sa zmeniť, aj keď nie každý sa zmení. Ale každý by mal mať tú možnosť. A to do istej miery závisí od nás všetkých.
Ako vplýva mizogýnia na ženy?
Mizogýnia má na ženy hlboký a často nenápadný vplyv. V každodennosti to môže znamenať, že ženy sú v napätí, cenzurujú sa, prispôsobujú alebo prehliadajú nepríjemnosti len preto, aby „nerobili problémy“. Do ženského prežívania zasieva strach, nedôveru, zníženú sebaúctu a často aj pocit, že ich hodnotu určuje niekto iný. V horších prípadoch vedie k traumatizácii, úzkostiam, depresii, syndrómu vyhorenia či vnútornému konfliktu medzi tým, čo žena cíti, a tým, čo „by mala“ cítiť podľa spoločnosti.
Existuje aj opak mizogýnie – ak žena nenávidí mužov?
Existuje pojem misandria, teda nenávisť voči mužom. Psychologicky sa však vyskytuje oveľa zriedkavejšie a často vzniká ako reakcia na vlastnú traumatickú skúsenosť, systematické zranenia či frustráciu z nerovnosti. Misandria spravidla nemá takú spoločenskú moc ani podporu ako mizogýnia. Na jej základe nevznikajú štruktúry alebo normy, ktoré by mužov systematicky znevýhodňovali alebo ohrozovali.
Zároveň však platí, že nenávisť nikdy nevedie k uzdraveniu - ani mizogýnia, ani misandria. Potrebujeme vytvárať priestor, kde sa všetci môžu cítiť bezpečne, rešpektovane a so slobodou vyjadriť svoje skúsenosti, bez strachu, že budú znevážené či znevážení. A to sa nezaobíde bez dialógu, edukácie, psychologickej podpory a aktívneho odmietania toxických vzorcov, nech už sú namierené na kohokoľvek.
Pozrite si reportáž o mizogýnii na školách:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
