„Keď je ti ťažko, pomôže ti Faško,“ spievali kométe najvyššej slovenskej súťaže už pred piatimi rokmi v Nitre. A teraz by to pod Dubňom bez hanby mohli zopakovať. Líder individuálnych štatistík Niké ligy kedysi takmer stratil obličku a od lekárov počúval, že sa s futbalom môže rozlúčiť, dnes si ho do reprezentácie pýtajú aj experti. Lenže on sám má na „boom“ posledných dní iný názor.
„Si najlepší, ale ideš za béčko,“ vypočul si za hranicami, aby potom číslami mohol kraľovať na Slovensku. Do denníka si už v šestnástich poznačil ligový debut, v povahe však nemá drzosť, a to mu neskôr trochu uškodilo.
Keď s ním chcete držať tempo, až vám odíde chrbát, bývalý hráč slávneho Ajaxu Amsterdam či AS Trenčín Gino van Kessel by vedel rozprávať.
„Toľko, čo vám, som za posledný týždeň nepovedal ani manželke,“ smial sa exkluzívne pre TVNOVINY.sk majiteľ exportnej ľavačky, podľa odborníkov „génius v životnej forme“, Michal Faško.
Váš prvý ligový gól, a pred príchodom pod Dubeň i posledný, ste strelili do siete Žiliny. MŠK je tiež klubom, ktorému ste v kariére čelili najčastejšie. Akási spojitosť medzi vami a „šošonmi“ tam bola odjakživa.
Vyzerá to tak. Ak by som v lige proti Žiline ešte aj debutoval, už by som si naozaj myslel, že mi transfer pod Dubeň bol súdený. Neviem, čím to je. Asi tým, že som hral v Bystrici a Žilina bola relatívne blízko. (smiech)
Svoj prvý ligový zásah si však pamätám dodnes. Bolo to v Poprade, za Ružomberok, prihrával mi Štefan Zošák, Žiline hral stopéra Denis Vavro, medzi žrďami stál Miloš Volešák, dnes náš tréner brankárov. Dal som na 2:1, zápas skončil remízou. Dedko mi z gólovej oslavy spravil fotku na plátno, stále visí v detskej izbe u rodičov.
Milošovi ste to po príchode do Žiliny aj pripomenuli?
Nebolo treba. Myslím, že o tom veľmi dobre vie. (smiech)
V posledných šiestich kolách vás trikrát zvolili mužom zápasu, Niké lige jasne kraľujete bodovo i asistenciami, máte európske čísla. Môže to vôbec byť lepšie?
Ale áno. Mrzí ma trebárs duel v Trenčíne, kde sme síce hrali veľmi zle a zaslúžene prehrali, no už v úvodnej 20-minútovke trafil po mojom centri tyčku najprv Sandro Narimanidze a následne som konštrukciu z priameho kopu opečiatkoval i ja. Mohli sme ísť do vedenia, vylepšiť si individuálne štatistiky či tabuľkovú pozíciu, dalo sa to zvládnuť.
Škrie ma aj šanca proti Ružomberku, hneď po penalte som mohol vyrovnať na 3:3, a to sú len dva príklady. Som na seba prísny, máločo ma uspokojí. Som však, samozrejme, veľmi vďačný za to, ako sa mi darí a najmä za to, kde sa ako tím nachádzame.
Na jar 2023 ste takmer stratili obličku, doktori vám vraveli, nech ukončíte kariéru. Do denníka ste si napriek tomu zapísali, že už o 50 dní nastúpite proti Podbrezovej – splnilo sa. Ako kapitán ste nádherným gólom zariadili víťazstvo Banskej Bystrice. Čo ste si do denníka zapísali pred prestupom do Žiliny?
Pravdu? Nič. Po príchode trénera Skuhravého, respektíve od štartu mojej druhej košickej sezóny, keďže tá prvá bola po individuálnej, ale aj tímovej stránke slabá, som si nejaké ciele či nároky zapisovať prestal. V minulosti som strašne tlačil na čísla a možno mi to iba zväzovalo nohy. Dnes si nevytyčujem žiadne méty, snažím sa hrať uvoľnene a myslím, že to zatiaľ funguje.
Všetko ostatné si však do denníka značím stále. Čo som platil alebo ešte len zaplatiť mám, dátumy osláv či narodenín, termíny u lekárov a tak ďalej, aby mi nič nevypadlo. Som stará škola – v časoch, keď sa všetko digitalizuje, ja preferujem pero a papier.
A o reprezentácii ani slovko?
Vôbec... Samozrejme, národný tím je snom každého hráča, ja nie som výnimka. Ak na seniorskej úrovni hájite farby svojej krajiny, dosiahli ste absolútny vrchol, a som veľmi rád, že sa mi to podarilo vo všetkých mládežníckych kategóriách.
Za posledný týždeň sa okolo mňa a reprezentácie strhol akýsi „boom“, ale nejakú vážnosť tomu nepridávam. Je to česť i pekné zadosťučinenie, keď je človek spájaný s najcennejším dresom, no povedzme si na rovinu – hrám Niké ligu a medzinárodný level je trochu iná káva.
Malý Michal Faško by vás za takúto odpoveď zrejme silno kopol do členka.
(Smiech) Možno áno, ale triezvy pohľad na život i futbal asi prichádza vekom. Myslím, že všetko je tak, ako byť má.
Predsa len mi dovoľte trochu zacitovať. „Jeho myšlienky a realizácie sú geniálne. Vek nemôže hrať rolu. Nabral životnú formu, je to ofenzívny ťahúň a veľmi inteligentný futbalista, má mimoriadne čísla, za posledný mesiac som ho videl hrať asi trikrát a urobil na mňa skutočne výnimočný dojem. Vždy sme hovorili, že kto bude vyčnievať v slovenskej lige, mal by mať právo aj na reprezentáciu,“ rozplýval sa expert Peter Ďuriš v štúdiu Slovenskej televízie.
Počúva sa to pekne, a síce v posledných rokoch denníky či podcasty príliš nesledujem, toto som videl, konfrontovalo ma veľa známych. Som za to rád, moje silné stránky vo mne videl aj tréner Skuhravý, až mám pocit, že sa tak trochu „zabúda“ na tie slabé. Je to milé, ale opakujem – snažím sa veci vidieť triezvo, žiadne uspokojovanie sa či lietanie v oblakoch.
Chcem si držať stabilnú úroveň, výkonnostnú i štatistickú, čo mi v minulosti občas robilo problém. Teraz je to, verím, fajn, bez väčších výkyvov si zakaždým viem odohrať svoj štandard. A ak sa podarí pridať čosi navyše, tímu i mne to len prospieva.
Odborníci vás teda chcú vidieť v národnom tíme, vy sám však máte iný názor.
Aj ja by som sa v ňom rád videl, zase nebudem klamať, pozor! (smiech) Ale potom príde realita – hodili by ma do zápasu s Nemeckom a to je úplne o niečom inom, ako keď hráte doma, pri všetkej úcte, proti hocikomu z našej ligy. Opakujem, reprezentácia je iný svet, najvyššia kvalita. Ktovie, ako by som tam vyzeral ja.
Pravidelne komunikujete s Pavlom Farkašom, bývalým reprezentantom a momentálne tlmočníkom Francesca Calzonu. Kouč národného tímu tvrdí, že má vyskautovaných všetkých hráčov. S ním ste v kontakte neboli?
Vôbec nie.
Ak by ste sa teda ocitli v užšej či širšej nominácii, boli by ste prekvapený?
Úprimne? Áno. Neočakávam to. Ak by však k niečomu takému naozaj došlo, budem určite veľmi rád a poctený. Bola by to odmena pre klub, trénerov, spoluhráčov, a, samozrejme, aj pre mňa a celú moju rodinu. No ako hovorím – bol by som veľmi prekvapený.
Nezabúdajte, že aj Viktor Pečovský chodil na reprezentačné zrazy ako 31-ročný hráč Žiliny. Ba čo viac, pochádza z Čierneho Balogu, rovnako ako vy.
(Smiech) Áno, áno, teraz sú z nás dokonca v Žiline aj susedia. Zatiaľ je to pod Dubňom jedna pekná symbolika. Tak nech to len pokračuje.
Keď s vami na skúške v Trnave behal Gino van Kessel, odišiel mu chrbát. Aj po tridsiatke máte v príprave najlepšie čísla z celého tímu. Čo len svedčí, že zrejete sťa víno.
Je to zaujímavé, pretože v minulosti ma, paradoxne, často trápili kondičné ťažkosti. Možno som bol veľký talent, ako o mne zvykli hovoriť, ale chýbali mi veci okolo. Dnes pozorne vnímam, aké trendy nasleduje futbal a snažím sa podľa toho správať.
Veľmi mi pomohol môj malý synček, po jeho narodení som sa posunul na vyšší level trpezlivosti, vytrvalosti i odolnosti, naučil som sa fungovať aj navzdory únave. Viac počúvam svoje telo, nepodceňujem regeneráciu. Cítim sa skvelo a verím, že je to vidieť aj na ihrisku.
Tvrdíte, že váš mladší brat, 19-ročný talent Podbrezovej Šimon, má – na rozdiel od vás – správne nastavenú hlavu. Vám v jeho veku chýbala disciplína?
Aj. Chýbal mi hlavne riadny individuálny program, mal som sa o seba viac starať, skôr zosilnieť a podobne, no nevenoval som tomu pozornosť. Možno bolo na škodu, že som sa do áčka Banskej Bystrice dostal tak rýchlo. Myslel som si, že mi to stačí, ale toto nikdy nestačí. Že niekam patríte, musíte dokazovať každým dňom. A práve to bol v minulosti môj problém.
Ligový debut ste si, rovnako ako teraz váš brat, odbili už v šestnástich a o šesť rokov neskôr odišli do zahraničia, kde bolo vašou prvou skúškou rovno zürišské derby. Z Ružomberka ste tak vleteli priamo do útrob vypredanej 20-tisícovej arény. S odstupom času – spravili by ste niečo inak?
Ako hovoríte. Bol to zážitok, prišla sa na mňa pozrieť aj rodina, veľmi sme si to užili, krásne spomienky. Len škoda, že sme vtedy nevyhrali.
A či by som niečo spravil inak? Zrejme áno. Som viacmenej uzavretá povaha, introvert, potrebujem viac času, aby som ľudí mohol spoznať bližšie, až potom sa dokážem otvoriť. A v zahraničí som bol celý čas vlastne sám. Kabína mi tam nesadla tak, ako na Slovensku. Avšak, nemyslím si, že som na sebe pracoval málo, práve naopak, vo Švajčiarku i Nemecku som čoraz viac makal aj individuálne. Chýbal mi možno kúsok šťastia, troška dravosti, aby som sa presadil. Ale to je už dnes všetko iba „keby“.
V Braunschweigu vám tréner pred zápasom s Mníchovom 1860 povedal „Miško, si najlepší, ale zajtra ideš za béčko“. Troška drzosti by zrejme nezaškodilo.
Asi nie. Chalani v kabíne ma rešpektovali, videli moju kvalitu, bol som zdravý, darilo sa mi, ale reálna šanca ani pod jedným z trénerov nikdy neprišla. Sám v cudzom svete potom začnete veľa premýšľať, no, koniec koncov, nič nemôžete ovplyvniť, pretože konečné slovo má vždy kouč. Škoda, s trocha väčšou, aj slovnou priebojnosťou, by som možno dnes bol niekde inde. Ale zrejme to malo byť tak, ako je.
V Nemecku sme síce vypadli do tretej ligy, ale klub napriek tomu predal viac než 15-tisíc permanentiek. Také niečo som inde nevidel. Každý týždeň bola na pláne akcia s fanúšikmi alebo sponzormi, tie rady, aké deň čo deň vystávali pred štadiónmi či fanshopmi... neuveriteľná kultúra. Futbal možno niekedy nebol až taký kvalitný, ale ľudia ho atmosférou zakaždým povýšili.
Pod nie celkom vydarené angažmány sa akiste podpísali i pričasté zmeny trénerov. Veď len v seniorskej kariére ste ich mali vyše tridsať, vo Švajčiarsku sa ich za rok vystriedalo až päť. Pamätáte si vôbec všetkých?
(Smiech) Máte pravdu, ale jasné, pamätám. Svojím spôsobom ma každý z nich niečo naučil. Väčšinou to býva tak, že hráč potrebuje istý čas, kým sa adaptuje, prenikne do zostavy, no ja som vo Švajčiarsku ihneď odohral komplet prípravu a v základe začínal aj ligu. Lenže, prestalo sa nám dariť, trénera Carlosa Berneggera odvolali a všetko šlo z kopca. Najmä pod Muratom Yakinom, ktorý je momentálne úspešný so švajčiarskou reprezentáciou, som šancu nedostal, nie sú to zrovna pekné spomienky. Jeho správanie voči nám nebolo korektné.
Viacerí chlapci, vrátane kapitána tímu Milana Vilotiča, záhadne skončili, zo mňa chcel spraviť ľavého „halfbeka“. Nekomunikoval s nami osobne, po tréningu len vyvesil papier a dočítali sme sa, že ideme za béčko. Bolo tam toho veľa, nechoval sa čestne.
V Nitre o vás vraveli, že ste hráč európskych rozmerov, dodnes tam držíte ligový rekord. Žiarili ste v Banskej Bystrici, ako hráč Košíc ste sa dostali do jedenástky sezóny a v Žiline dokazujete, že starnete len na papieri. Aj u vás tak zrejme platí, že všade dobre, ale doma – na Slovensku – najlepšie.
Zjavne áno. Našu ligu už za roky poznám veľmi dobre, som blízko rodiny a najbližších, mám na konte viac než 200 štartov, niečo teda musím vedieť. A môžem sa teraz spýtať aj ja vás? Aký rekord držím v Nitre? (smiech)
Žiadny iný hráč za Nitru v najvyššej súťaži nestrelil šesť gólov tak rýchlo, ako vy.
Wau, to som netušil. Vedel som, že som mal dobrú jeseň, ale toto nie. Ďakujem.
Medzi tridsiatku trénerov, ktorí vás viedli, neodmysliteľne patria i majstri (nielen motivačných) výrokov, Ivan Galád a František Straka. Aký vám utkvel v pamäti?
(Smiech) Tých je strašne veľa, ale o to menej publikovateľných. Najpamätnejším je asi rozhovor po baráži proti Jihlave, keď tréner Straka ani nevedel, akým výsledkom skončil zápas. Myslel si, že to bolo 2:2, pritom sme vyhrali. A ostatné si asi ešte chvíľu nechám pre seba.
Žilina dlhoročne investuje do mladých hráčov, ktorých potom za pekné peniaze predáva do zahraničia. V tridsiatich rokoch sa do klubu vracajú takmer výlučne len odchovanci. Vás v lete, napriek tomu, že ste druhým najstarším členom kabíny, predstavila s dirigentskou paličkou v ruke, ako obrovskú posilu. Nemáte pocit, že ste tak trochu narušili klubovú filozofiu?
Mám, trafili ste. Tvrdím to od začiatku, od prvého kontaktu s trénerom Šťastným či pánom Belaníkom. Žilina dlhodobo preferuje iné typy hráčov, preto mi ponuka najskôr prišla ako sci-fi. Asi stále úplne nechápem, ako som sa tu dostal. Túto možnosť si však nesmierne vážim a snažím sa za ňu na trávniku odvďačiť čo najviac. Verím, že zatiaľ sú spokojné obe strany.
„Šošoni“ v lete okrem vás podpísali aj skúseného Filipa Kašu či Marka Roginiča. Menia sa s filozofiou klubu aj jeho ambície?
To je skôr otázka na vedenie, ale tuším, že pán majiteľ budúci rok oslavuje okrúhle narodeniny a možno by si prial práve darček v podobe niečoho skutočne zaujímavého, najlepšie nejakej trofeje. Naozaj dúfam, že mu zavinšujeme aj takýmto spôsobom.
Ak si odmyslíme letný dvojzápas proti Rakowu Czestochowa, európske poháre ste nikdy nehrali. Aj tu by ste zrejme chceli zanechať výraznejšiu stopu.
Presne tak! Toto bol takisto jeden z dôvodov, prečo som si vybral Žilinu. Vypadnutie s Rakowom ma mrzí stále, pretože som hneď v úvode spálil tutovku, v prvom polčase sme doma i vonku hrali veľmi sľubne, no, bohužiaľ, druhý sme ani v jednom prípade nezvládli. O to väčšia je však naša motivácia. Som presvedčený, že ak sa do niektorej z európskych súťaží kvalifikujeme opäť, zanecháme v nej lepší, výraznejší dojem.
Ešte raz si vychutnajte zostrih zápasu medzi Žilinou a Košicami, pre Miša Faška špeciálneho nielen kvôli tomu, že v ňom strelil gól a na dva ďalšie asistoval:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
