V „ružovom meste“ zostal v teplákoch, sám, len s hygienickými potrebami. Batožina so spoluhráčmi odletela naspäť do Ostravy, jeho však Francúzi po dvoch góloch do siete Toulouse za hranice už nepustili. Bývalý reprezentant a hráč Žiliny Viliam Hýravý, ktorého neskôr vozil autom aj legendárny Fabien Barthez, tak len s malou dušičkou telefonoval manželke, že o tri týždne štartuje liga, či by mu nepriniesla veci. No ani majiteľovi tohto fantastického príbehu sa nepodarilo to, čo v lete Máriovi Sauerovi.
Zahraničné kluby mu volali takmer každý druhý deň. Ešte na jar pred ledva tisíc divákmi rozdával finálky proti Komárnu či Košiciam, no už v lete bránil Paríž Saint-Germain a naháňal Cristiana Ronalda.
V piatej najlepšej lige sveta ho musia posielať domov skôr, lebo behá až priveľa. Služobne najmladší člen národného tímu strávil majstrovstvá Európy 2016 s rodinou v karavane. A o desať rokov neskôr živí veľkú šancu, že si zahrá na dosiaľ najväčšom svetovom šampionáte.
Namiesto dvadsaťjednotky premiérovo seniorská reprezentácia. Čakali ste to?
Asi sa nedá úplne povedať, či som pozvánku očakával. O nominácii som sa dozvedel až v deň, keď vyšla oficiálne, chalani ma tesne predtým pridali do skupiny. V účasť, samozrejme, dúfam zakaždým, veď snom každého futbalistu je na najvyššej úrovni hájiť farby svojej krajiny a prísť do áčka prvýkrát je zrejme ešte špeciálnejšie. Som veľmi rád, že sa mi tejto pocty dostalo už teraz.
Máte už premyslené, čo pred spoluhráčmi zaspievate?
(Smiech) Premýšľal som nad tým, áno, no tú správnu pesničku som zatiaľ nenašiel.
Mimochodom, najväčší sen splnený, mám pravdu? Takto pred rokom, takmer na deň presne, ste vraveli, že pre vás vo futbale neexistuje nič krajšie, než sa s bratom stretnúť v áčku národného tímu. A je to tu.
Áno. Je to pre nás skutočne výnimočné. A myslím, že pre celé Slovensko takisto. Ani neviem, kedy naposledy sa v seniorskej reprezentácii stretli bratia.
Máte 21, Leo 19. Čo sa týka ambícii, vo futbale si rozhodne nedávate načas.
Samozrejme, predsa nie je na čo čakať! Obaja si vážime, že môžeme reprezentovať Slovensko už v takom mladom veku.
Po oznámení poslednej nominácie sa akiste zaradovali i rodičia. Konečne ich nečaká rozhodovanie, či najbližší víkend strávia na futbale v Holandsku alebo vo Francúzsku.
(Smiech) Momentálne veru nie. Asi aj im prospeje, že sme po dlhšej dobe na jednom mieste.
Totiž, určite to pre nich nie je ľahké, lietať z krajiny do krajiny, byť tak dlho na cestách, aby nás prišli pozrieť tam i tam. Veď otec už raz za jeden víkend stihol mňa i brata, v poslednom čase doma veľmi nepobudol. Keď videli nomináciu, boli s maminou hrdí a dojatí zároveň.
Do národného tímu prichádzate výborne naladený, no napríklad kolega Dominik Greif mal, práve kvôli vám, cez víkend už o čosi horšiu náladu. Duel na pôde Lyonu ste otočili v nadstavenom čase a jemu tak uťali štvorzápasovú sériu bez inkasovania. Aj ste ho podpichli?
Na podpichovačky nedošlo, no pre nás ide o skutočne veľký triumf. V šatni po zápase niekoľkokrát zaznelo, že Toulouse na pôde Lyonu nevyhralo dlhých 59 rokov.
Máme za sebou sedem kôl, v ktorých sme čelili najmä súperom hrajúcim o špicu tabuľky. Trikrát sa nám podarilo zvíťaziť, raz remizovať. Myslím, že v klube zatiaľ panuje spokojnosť.
Miesto v základnej zostave tímu z piatej najlepšej ligy sveta ste si vyárendovali takpovediac okamžite. S takou požiadavkou ste do Toulouse zrejme neprestupovali, všakže?
(Smiech) To teda nie. Samozrejme, mal som pred očami víziu, projekt, ktorý mi predostreli, že od začiatku jedného dňa nastupovať budem, no určite som nečakal, že si toľko štartov, o základnej zostave ani nehovorím, vo francúzskej lige pripíšem tak skoro. Z individuálneho hľadiska nemôžem byť nespokojný.
Aby toho nebolo málo, hneď v druhom zápase ste čelili Cristianovi Ronaldovi.
To bolo... niečo neskutočné! Človek, ku ktorému odmalička vzhliadate, zrazu stojí na opačnej strane ihriska. Obrovská česť.
Ľudia, ktorí ho nepoznajú, často hovoria o arogancii. Avšak, napríklad váš reprezentačný spoluhráč Martin Šviderský mi vravel, že keď mu na tréningu v Manchestri United čosi nevyšlo, Ronaldo ho povzbudil prvý. Vy ste s päťnásobným naj futbalistom planéty prehodili slovko?
Iba sme sa pozdravili, oňho mali záujem všetci a tiež je len človek, nevie sa roztrhať. Každému môže maximálne zakývať, možno sa odfotiť, no ak by sa mal so všetkými aj rozprávať, asi by to dávno nezvládol. Nepoznám ho osobne, ale pôsobil na mňa ako veľmi sympatický človek. Žiadnu aroganciu som z neho necítil.
Teraz na rovinu – bol väčší zážitok on alebo Ousmane Dembelé?
Paríž Saint-Germain je tiež osobitá kapitola, veď v aktuálnej forme sa bavíme o najlepšom tíme planéty. Ale Ronaldo je Ronaldo, to bol zážitok sám o sebe.
Vymenil som si dres s Achrafom Hakimim, na svojej pozícii momentálne najlepším hráčom na svete, chvíľku sme sa aj porozprávali, mal som tiež možnosť čeliť Vitinhovi, Sadiovi Manému alebo Nunovi Mendesovi. S každým sa pozdravím, každému podám ruku a vážim si, že sa môžem porovnávať s hráčmi takéhoto kalibru.
Zlatá lopta je teda v správnych rukách?
Tento rok určite áno.
Bola príprava na PSG v niečom odlišná?
Samozrejme. Paríž je inde, hrá vlastnú súťaž a všetci sme si uvedomovali, že aj keď v zápase spravíme všetko podľa našich predstáv, je možné, že to nebude stačiť.
Trebárs tréner Arsenalu Mikel Arteta pred súbojom na Anfielde svojim zverencom pri tréningových cvičeniach púšťal hymnu Liverpoolu. Zažili ste niečo podobné?
Ukazovali nám nejaké motivačné citáty a podobne, ale ani ich nebolo treba. Je to niečo podobné, ako keď sa na Slovensku chystáte na Slovan. Viete, že vás čaká líder, najsilnejší mančaft súťaže, že sa idete obetovať, spraviť čokoľvek, aby ste ho aspoň trošku potrápili. A keď to nevyjde, nevadí, hlava hore, ide sa ďalej. Nechcem to zľahčovať, futbal sa dá hrať s každým, ale pri ostatných tímoch máte skrátka pocit, že ste si rovnocennejší.
Podľa vlastných slov ste futbalista na plný úväzok. Keď práve netrénujete alebo nehráte, špárate sa v štatistikách.
Áno, to sedí. Futbalom žijem, lepší program pre mňa neexistuje.
Potom určite viete, že taký kariérny skok, aký ste spravili vy – zo 47. do 5. najlepšej ligy sveta – sa v lete nepodaril žiadnemu Slovákovi. Už sa vás to môžeme opýtať – aké je si zahrať Fifu za samého seba?
(Smiech) S bratom sme to ihneď vyskúšali! On za Feyenoord, ja za Toulouse, pekné zadosťučinenie. Ale nejde o Fifu. Sme nesmierne vďační, že si môžeme plniť sny. Či už na klubovej alebo reprezentačnej úrovni.
V čom rozdiel cítiť najviac? Už na reálnom trávniku, nie vo videohre.
Diváci, atmosféra – to je neskutočný rozdiel. Ďalej tvrdosť, rýchlosť, zmýšľanie hráčov, asi v každom jednom aspekte je Ligue 1 o niečo kvalitnejšia. Nechcem to však úplne porovnávať, sú to dva rozličné svety. Samozrejme, aj slovenská liga má kvalitu, čo sa mnohokrát potvrdilo, no francúzska nie je jednou z top piatich na svete len tak pre nič – za nič.
Napriek tomu vraj mávate v Toulouse viac voľna ako tomu bývalo v Žiline.
To je pravda. Každý týždeň minimálne jeden deň, už sa dokonca stalo, že sme mali aj dva alebo tri. Voľného času je viac, ale určite to neznamená, že tu len sedíme na zadku (smiech). Trénujeme veľa a dosť tvrdo. No ak si po zápase vyslúžime voľno, aj ho patrične využijeme.
Hovoríte, že ste za mesiac v Toulouse nabrali pomaly viacej skúseností než predtým za celú kariéru. Hľadiac na káder, učiť sa rozhodne máte od koho.
Áno, v tíme je množstvo hráčov, od ktorých čerpám skúsenosti, na čele s Djibrilom Sidibém, ktorý s Francúzskom vyhral majstrovstvá sveta a Monako, spoločne s Kylianom Mbappém, dostal do semifinále Ligy majstrov. Snažím sa vziať si niečo od každého, naučiť sa čo najviac. A potom to postupne prenášať na trávnik.
Tréner vás musí až krotiť, lebo priveľa beháte. Čo vraví na vaše výkony on či vedenie klubu?
(Smiech) Nuž, je to tak. Proti Nantes, dva týždne dozadu, mi namerali asi najlepšie bežecké čísla v kariére. Pravidelne mám na hodinkách o kilometer či dva viac než spoluhráči, takže, áno, už sa stalo, že som sa z tréningu porúčal skôr, lebo som nabehal viac ako ostatní.
Spätné väzby, ktoré dostávam od trénera, riaditeľov klubu alebo spoluhráčov, sú veľmi pozitívne. Myslím, že sú za mňa radi a ja sa pri nich takisto cítim veľmi komfortne, v celom Toulouse. Teší ma, s akými ľuďmi môžem žiť a pracovať.
Keď idete po meste, fanúšikovia vás už spoznávajú?
Jasné. Fanúšikovská základňa je tu skvelá. Radi sa odfotia, pozdravia, no potom vás nechajú žiť ďalej. So žiadosťami o autogram sa stretávam častejšie ako v Žiline, podpisujem všetko možné. Dokonca vídam ľudí so slovenskými vlajkami, pritom nie sú zo Slovenska. Dá sa povedať, že po každom zápase hádžem dres do publika.
Príbeh ako do Toulouse začiatkom 90. rokov prestupoval bývalý reprezentant a hráč Žiliny, Viliam Hýravý, ste už bezpochyby počuli. Ale, teraz ďalšia vedomostná otázka. Napadne vám – okrem Milana Škriniara a vás – ďalší Slovák, ktorý sa vo veku 21 rokov (alebo mladšom) ihneď po prestupe z našej ligy do jednej z TOP 5 okamžite stal súčasťou základnej zostavy?
Fúú. Tak teraz sa musím poriadne zamyslieť. Ťažko povedať, ale takto na rýchlo asi nie.
Veď práve. Uvedomujete si, čo ste vlastne dosiahli?
Uvedomujem a chcem dosiahnuť ešte viacej! No, samozrejme, ako som už povedal, som neskutočne vďačný, akým smerom a rýchlosťou sa moja kariéra zatiaľ uberá. Dúfam, že sa mne, môjmu klubu i reprezentácii bude takto dariť aj naďalej.
Pred rokom ste vraveli: „žijeme v slovenských podmienkach, keď príde lákavá ponuka zo zahraničia, nie vždy je jednoduché ju odmietnuť. Viacerí z nás takú už aj dostali,“ – koľko ponúk ste teda pred transferom do Toulouse vyškrtli? Otec hovoril trebárs o záujme z Belgicka, Holandska či Nemecka.
Kontaktovalo ma, dovolím si tvrdiť, veľa klubov. Boli aj také, napríklad z Belgicka, ktoré nám volali takmer každý druhý deň, chceli silou-mocou, no vedeli sme, že nesplnia to, čo za mňa Žilina požadovala. Takéto ponuky preto nepočítam. Uskutočniteľnú na stôl položili asi dvaja záujemcovia.
Hlavu ste si vyčistili už pred domácim Eurom. Radil vám pri výbere i Leo? Predsa len, prestup do veľkého klubu zažil o niečo skôr.
Jasné, konzultovali sme to všetci, rodina a priateľka mali najsilnejšie slovo. Bavil som sa tiež so Szilárdom Némethom. Vypočul som si viacero názorov, nechal si poradiť.
Mnoho reprezentantov pôsobiacich v zahraničí často tvrdí, že ich do nevýhody veľakrát stavia pas. Pocítili ste vo Francúzsku niečo podobné?
Asi na tom niečo bude. Veľa ľudí vo Francúzsku Slovensko ani nepoznalo, mysleli si, že som Slovinec, to im je totiž známejšie. Ale už sa naučili. Bohužiaľ, vo futbalovom svete budú ľudia vždy na Angličana alebo Španiela pozerať inak než na Slováka. Zatiaľ však nemôžem povedať, že by ma moja národnosť v niečom znevýhodnila.
Jedným okom určite sledujete i výkony Žiliny. Kto zo šošonského kádra by mohol vaše kroky napodobniť ako ďalší?
Napríklad Samo Kopásek, dobrý vek má i Samo Ďatko, Timo Hranica, skvelý potenciál ukazuje Tobias Pališčák. Miro Káčer s Mišom Faškom sú síce o niečo starší, ale hrajú výborný futbal. Nejdem radšej menovať ďalej, nechcem na nikoho zabudnúť.
Vrátim sa k reprezentácii. Majstrovstvá Európy 2016 ste ako malý fanúšik s rodinou strávili v karavane. Zíde vám niekedy na um myšlienka, že desať rokov na to, už máte naozaj veľkú šancu štartovať na dosiaľ najväčšom svetovom šampionáte?
Áno, poviem pravdu, už som nad tým premýšľal. Práve vtedy, keď vyšla nominácia, mi v galérii vyskočila spomienka na Euro 2016. Až mi je do smiechu, keď si predstavím, že s chalanmi, ktorých sme vtedy povzbudzovali z tribúny, teraz sedíme v jednej šatni.
Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som v prvom rade pomohol mužstvu dostať sa na záverečný turnaj. A potom tiež maximum pre to, aby som s ním do Ameriky cestoval i ja. Slovensko má veľmi dobre rozohranú kvalifikáciu a rozhodne i šancu uspieť. Verím, že sa to podarí.
Ešte raz si vychutnajte zostrih zápasu medzi Žilinou a Košicami:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
