Hral vo ôsmich krajinách, v lete sa po osemnástich rokoch vrátil na Slovensko a s „belasými“ ihneď prepisoval históriu. Aj u Róberta Maka platí staré povestné – všade dobre, ale doma najlepšie. Tréner Francesco Calzona mu po trpkom konci v národnom tíme odkázal, že „má jeho číslo a môže mu zavolať“. Spravil by prvý krok?
„Nikdy neviete, kto sa jedného dňa objaví v Slovane,“ žmurkol pri debate o posilách štvrtý najlepší strelec v histórii slovenskej reprezentácie a pre TVNOVINY.sk ochotne odpovedal na štrnásť exkluzívnych otázok.
Zostrihy vašich gólov z predkôl Ligy majstrov ste museli vidieť najmenej stokrát. Vo VOYO dokumente vás už azda ani nebudú baviť.
Tie nikdy neomrzia. (úsmev) S Tigranom, napríklad, si ich púšťame stále a zakaždým prežívame krásne emócie. Myslím, že celé naše účinkovanie v Lige majstrov, najmä v predkolách, bolo nádherné, od gólov až po atmosféru, hlavne tú na domácom štadióne. Budem si to živo pamätať do konca života. A určite rád vychutnám aj na plátne či obrazovke.
A ktoré zábery budú podľa vás najviac baviť divákov?
Fanúšikovia podľa mňa nikdy nezabudnú na odvetu proti Midtjyllandu. Veď sme ešte desať minút pred koncom prehrávali 1:2, no potom prišlo vyrovnanie, Tigiho víťazný zásah... Tieto okamihy sú, ako hovorím, nezabudnuteľné nielen pre všetkých hráčov, ale i priaznivcov. Nič „silnejšie“ som v Slovane nezažil.
Hoci sme v hlavnej fáze súťaže nezískali ani bod, dovolím si tvrdiť, že po nás zostal sympatický dojem. Už len to, že na Tehelné pole zavítalo City alebo AC Miláno, vyzvali sme Bayern či Atlético, je veľká vec. Ale, aspoň ja osobne, som najemotívnejšie chvíle prežíval v predkolách, slošpeciálny význam má pre mňa napríklad gól do siete APOEL-u. Ide o možno najkrajší zážitok, aký mi futbal dožičil.
Neobyčajným pre vás musel byť i súboj s Manchestrom City. Oslavovali by ste presný zásah do siete bývalého klubu?
Asi áno, veď sú to už roky, čo som tam pôsobil. Navyše, bol som malý, dorastenec, a hral len v akadémii, štart za áčko v životopise nemám.
Nemali by ste strach, že vám to skalní „Citizens“ dajú vyžrať?
Myslím, že nie. Predsa len, keby sa vám za Slovan podarilo skórovať proti Manchestru City, obzvlášť na domácom trávniku, asi by sa to patrilo aj trošičku osláviť, či nie? (smiech)
Podľa vášho bývalého spoluhráča Igora Paldana ste v Manchestri patrili k najlepším hráčom celej akadémie, no boli tiež riadny šibal. Vedeli ste, že neovláda angličtinu, napriek tomu ste britských spoluhráčov nabádali, nech sa ho spýtajú „how are you?“ (ako sa máš?) Ešte si pamätáte, čo nasledovalo?
(Smiech) Pamätám, samozrejme. Ale pozor! Igora sme nestrápnili ako jediného, vlastne to bol taký náš malý rituál.
V City sme sa postupne zo Slovenska zišli až šiesti. Vladi Weiss prišiel prvý, potom Filip Mentel, „Pipo“ Oršula a „Bobo“ Rusnák. Mali sme dohodu, že zakaždým, keď dorazí niekto nový, tak mu vyvedieme niečo podobné – otestujeme ho angličtinou, nech sa trošku zahanbí. Každý si tým prešiel, ani ja som nebol výnimka, spravili mi to isté.
Igor tiež vravel, že má s vami milión historiek, ale žiadna nemôže ísť do novín. Spomeniete si aspoň na jednu, ktorá áno?
Boli sme mladí chlapci, taká slovenská enkláva vo veľkom Anglicku, mali 15, 16 či 17 rokov, historiek by bolo aj na knihu. Ale myslím, že bude lepšie, ak si ich necháme pre seba. No verte, že vždy, keď sa stretneme, rozhodne máme na čo spomínať.
Daniel Sturridge, Kieran Trippier, Dedryck Boyata, Omar Elabdellaoui... V šatni to musela byť veselá partička.
To teda! V kabíne s nami sedelo mnoho šikovných hráčov, jasné, nie všetkým to vyšlo, ale viacerí sa presadili aj vo veľkom futbale. S niektorými som dodnes v kontakte, trebárs s Kieranom sme si písali aj po jeho prestupe do Atlética Madrid. Veľmi ma teší, že som vedľa takých mien kedysi mohol nastúpiť.
Pôsobili ste vo ôsmich krajinách, v lete sa po takmer dvoch dekádach vrátili na Slovensko a so Slovanom ihneď prepisovali históriu. Platí aj u vás povestné – všade dobre, ale doma najlepšie?
Jednoznačne. Slovan som opúšťal v pätnástich a v zahraničí strávil osemnásť rokov. Na Slovensko som sa vždy nesmierne tešil, aj keď som tu šiel čo i len na pár dní, na dovolenku. No pred uplynulým ročníkom som si povedal, že skrátka nadišiel čas vrátiť sa nastálo.
Vždy som si túžil obliecť seniorský dres tímu, v ktorom som vyrastal. Príchod na nové Tehelné pole, zažil som totiž len to staré, bol pre mňa veľmi emotívny. No ani vo sne by mi nenapadlo, že hneď premiérová sezóna môže až takto vypáliť. Ale vypálila.
V Slovane boli všelijakí hráči, aj takí, čo pre klub strašne veľa spravili, ale do Ligy majstrov sa im prebojovať nepodarilo. A mne to vyjde na prvý pokus? Prvýkrát v histórii, pred zrakmi ľudí, ku ktorým mám najbližšie? Skutočne si veľmi vážim, že môžem byť súčasťou tohto úspechu a fantastického tímu.
Nedávno vám vo vitrínke pribudol šiesty majstrovský titul, pre Slovan siedmy v rade. Doma musíte mať poriadne širokú poličku.
(Smiech) A viete, že ani nie? No hoci som už nejaké tituly povyhrával, tento „belasý“ je predsa len výnimočný. Chalani, ktorí ich v Bratislave získali už päť alebo šesť to asi berú inak, normálne, ale ja mám neskutočnú radosť, že sme po takej náročnej sezóne mohli nad hlavu dvíhať domácu trofej. Ďalší splnený sen.
Hovoríte, že jeden ste si splnili už návratom do Slovana, ale nikdy ste nepovedali, že na Tehelnom poli aj ukončíte kariéru. Ste teda ešte pripravený na ďalšiu výzvu?
Nad tým som sa teraz nezamýšľal. Užíval som si návrat domov. Vedel som, že ak sa vrátim, nebude to jednoduché. Keď prichádzate zo zahraničia, ako niekto, kto hrával v reprezentácii a strieľal góly, ľudia prirodzene budú mať očakávania a vyvíjať tlak.
No sezóna našťastie dopadla vynikajúco. Teda, ak si odmyslíme Slovnaft Cup, semifinálové vypadnutie nás strašne mrzí. No zrejme by sme už chceli príliš, ak by sme k Lige majstrov a titulu pridali i prvenstvo v pohári. (úsmev)
Juraj Kucka sa už rozlúčil, a je možné, že „belasý“ tábor čoskoro opustí aj kapitán Vladimír Weiss mladší. Chcelo by to do klubu prilákať ďalších ex-spoluhráčov z reprezentácie, však?
Tak dajte tip. (úsmev)
Vy určite viete, ako rozhodiť siete.
(Smiech) Toto závisí od iných ľudí, kto sem príde alebo nepríde.
No Kuco s Vladim tu bez debaty zanechajú výraznú stopu. Všetci si ich vážime, po odchode nám budú veľmi chýbať. Ale vo futbale to už tak chodí, všetko sa raz skončí, aj tie pekné veci. Kuco sa rozhodol, ako sa rozhodol, má svoj vek, hoci som presvedčený, že by ešte pokojne mohol hrať a pomáhať nám ďalej. Bolo to však jeho rozhodnutie, ktoré plne rešpektujeme.
Nahradiť ho bude určite náročné, no nikdy neviete, kto sa jedného dňa objaví v Slovane. Verím, že cez leto vybudujeme také mužstvo, ktoré bude oproti tomu súčasnému ešte kvalitnejšie.
Keď spomíname reprezentáciu, viackrát ste vraveli, že „s národným tímom ste sa ešte nerozlúčili a stále túžite reprezentovať“. Boli ste po trpkom konci v kontakte s trénerom Francescom Calzonom?
Nie.
Povedal som to prosto a preto, lebo stále hrávam na profi úrovni a myslím, že ešte mám čo ponúknuť, aj národnému tímu. Dovolím si tvrdiť, že som toho v reprezentácii dokázal dosť. Cítim sa veľmi dobre, ale nasilu sa nikam tlačiť nebudem. Avšak, keď tréner, tento alebo nejaký iný, ešte niekedy uváži, že to tak je, veľmi rád prídem, vždy to tak bolo.
Hájiť farby svojej krajiny som zakaždým chodil šťastný a hrdý, aj keď som trebárs pôsobil v Austrálii. Slovenský dres by som si ešte určite obliecť chcel. Takže, táto kapitola je pre mňa bezpochyby stále otvorená. Repre kariéru zatiaľ končiť nehodlám.
Calzona raz vyhlásil, že „síce nevie, kde bývate, ale vy jeho číslo máte“. No prvý krok sa zrejme spraviť nechystáte...
To je náročná otázka. Necháme to tak, ako je. A uvidíme, čo sa stane. (úsmev)
Juraj Kucka sa rozlúčil s kariérou. Pozrite si zostrih zápasu Slovan - Košice:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
