Februárové otváranie škôl prišlo podľa nej príliš rýchlo. Učitelia nie sú predsvedčení o bezpečnosti.
Iveta Barková učí slovenský jazyk a dejepis na Súkromnej základnej škole v Senci a v roku 2020 vyhrala súťaž Učiteľ Slovenska. V rozhovore hovorí, ako sa dá efektívne vyučovať aj prostredníctvom online výučby, ako sa zmenila nálada medzi žiakmi a či bol rok 2020 pre žiakov stratený.
V rozhovore sa dočítate aj:
Či sa žiaci dokážu niečo naučiť prostredníctvom online vyučovania
Čo ukázala pandémia o slovenskom školstve
Ako by mala vyzerať digitalizácia školstva
Či niektorým žiakom pomohlo dištančné vzdelávanie
Či berie vláda do úvahy aj názory učiteľov
Či je o očkovanie zo strany učiteľov záujem
Boris Kollár v súvislosti s online vzdelávaním povedal: „Tento rok zabili. Dištančné vzdelávanie je na smiech. Decká budú blbé. Mali by opakovať celý rok, lebo sa nenaučili nič." Čo na to hovoríte ako učiteľka?
Nezachytila som tento výrok, ale keď ste mi ho teraz povedali, tak sa ma to dotklo. Myslím si, že aj učitelia aj deti vo väčšine škôl robia maximum, čo môžu. Dištančné vzdelávanie vyzerá tak, aké podmienky majú školy a deti. Za našu školu musím povedať, že učitelia aj deti pracujú na 95 až 100 percent. Áno, sú školy, kde je to náročnejšie a nedarí sa realizovať plnohodnotné online vzdelávanie. Ale učitelia sa určite snažia to deťom čo najviac vynahradiť. Výrok Borisa Kollára je hrubé zneváženie celoročnej práce učiteľov a mnohých rodín. Ak školy nemajú zabezpečenú techniku alebo to učitelia nezvládajú, tak deťom aspoň posielajú zadania. Je veľa škôl, kde je dištančné vzdelávanie plnohodnotné a na našej škole určite.
Proti tomu výroku protestoval aj minister školstva Branislav Gröhling. Každopádne, tvrdenie, že „deti budú blbé", považujete za nepravdivé a nespravodlivé?
Vôbec ten výrok nemôže platiť. Okrem toho, deti sa naučia niečo iné, čo by sa v škole možno nenaučili. Aj takto k tomu treba pristupovať. To, čo sa učíme v škole nie je vždy to, čo v živote potrebujeme.
Ministerstvo školstva urobilo prieskum, ako na tom žiaci v skutočnosti sú počas online vzdelávania. Zistili, že počas prvej vlny sa až 52-tisíc detí nezapojilo do dištančného vzdelávania. To je 7,5 percenta žiackej populácie, ktoré nemalo žiadny kontakt s učiteľom. Nie je to dostatočne vysoké číslo na to, aby sme mohli povedať, že dištančné vzdelávanie na Slovensku nefunguje?
Je to veľmi vysoké číslo, ale odráža to, že je tu veľa regiónov, kde školy nie sú technicky pripravené na to, čo sa teraz udialo. Žili sme stále v 20. storočí a o digitalizácii sa len hovorilo. Ak aj niektoré školy majú počítače, tak sú to staré modely, ktoré firmy vyradili. Ale nemôžeme to generalizovať. Sú školy, ktoré bez problémov prešli na dištančné vzdelávanie. Výsledky prieskumu skôr poukazujú na technickú nedostupnosť, učitelia alebo deti nemali doma internetové pripojenie alebo dostatok dát a poukázalo to aj na sociálne rozdiely. V niektorých rodinách a možno aj v celých regiónoch vzdelanie nie je priorita a je tam nezáujem. To je už širší socio-ekonomický a spoločenský problém.
Niektorí žiaci sú už frustrovaní
Hovoríte, že vaši kolegovia pracujú na 100 percent a dištančné vzdelávanie je u vás plnohodnotné. Aký je kľúč k dobrému online vyučovaniu?
Treba zohľadniť veľmi veľa faktorov. Vyučovanie treba nastaviť tak, aby bolo prijateľné pre deti, pre ich rodiny a učiteľov. Dve tretiny našich učiteliek sú zároveň mamami viacerých detí. Musia denne odučiť svoje hodiny a zároveň aj ich deti majú online hodiny. Aj ony si museli vytvoriť režim. Nástup bol preto postupný. Začali sme dvoma hodinami denne a postupne pridávali rôzne aktivity. Musíte prihliadať aj na vek žiakov. Ôsmaci a deviataci majú štyri online hodiny denne, tí najmladší samozrejme menej. Niektoré úlohy robia aj v offline verziách. Aj Štátny pedagogický ústav a ministerstvo školstva vydali usmernenie, aká záťaž je primeraná pre jednotlivé vekové kategórie. Toho sa držíme. Máme výhodu, že sme súkromná základná škola a aj technicky sme boli sebestační. Čo sme urobili naviac bolo to, že techniku sme ponúkli učiteľom a rodinám. Učitelia si mohli zobrať počítače, či tlačiarne. Deťom sme ponúkli iPady. Všetkých kolegov mám technicky zručných a vedeli sme si aj vzájomne pomôcť a poradiť. U nás to naozaj funguje dobre, len to už trvá pridlho. Motivácia učiteľov aj detí na druhom stupni sa znižuje a niektorí sú už aj frustrovaní.
V prieskume Ministerstva školstva sa uvádza, že časť žiakov mala slabšie digitálne zručnosti. Nespôsobilo aj to u vás na začiatku problémy?
Áno. Dištančné vzdelávanie nás prekvapilo a deti sa s počítačmi postupne zoznamujú. Niektorí tretiaci, štvrtáci aj piataci mali problém to zvládnuť. Jar bola divoká a veľa sme improvizovali. Preto sme sa už na jeseň pripravovali na prípad, keď sa školy znova zatvoria. Pripomínali sme učiteľom, že deti treba pripraviť, že zo dňa na deň možno znova prejdeme na dištančné vzdelávanie. V septembri sme preto s deťmi preberali aplikácie, ktoré používame a ukazovali im, ako si nájsť úlohy v elektronickom systéme Edupage. Teraz učím piatakov slovenský jazyk a fungujeme bezproblémovo.
Vynorili sa názory, že pandémia ukázala, koľko zbytočného učiva sa musia deti učiť a je najvyšší čas to zreformovať. Súhlasíte?
Určite. Pevne verím, že pandémia bude výzvou k tomu, aby sme zmenili veci, ktoré je nevyhnutné zmeniť. Jednou z nich je aj obsah vyučovania. Najhoršie je, keď si niekto myslí, že po skončení pandémie sa vrátime tam, kde sme boli pred ňou. To by bolo veľmi zlé. Ukázalo sa, že do istej miery sme schopní zvládnuť digitalizáciu. Pri istej hranici to je ale už kontraproduktívne. V školstve je totiž veľmi dôležitý aj ľudský faktor a vyučovanie je založené na vzťahoch medzi žiakmi, učiteľmi a rodičmi. Určite sa ukázalo, že je veľa vecí, ktoré môžeme vypustiť a nebudeme ich potrebovať.
Od začiatku pandémie volajú na poplach aj psychológovia a psychiatri. Ukazujú rekordné počty volaní na tiesňové linky, hovoria, že deti zažívajú kvôli izolácii depresie a úzkosti. Prekvapuje vás, že žiakom tak veľmi chýba škola?
Je to denná spätná väzba od detí. Na hodinách otvorené hovoria, že im chýba škola a potrebujú byť s kamarátmi. Nahlas hovoria, že by bolo lepšie, keby boli spolu. Sociálne väzby sú mimoriadne narušené a vnímam, že v tejto fáze po Vianociach je to pre mnohé deti frustrujúce. Už nevidia zmysel v každodennom sadaní si za monitory a učenia sa na diaľku.
Takže sa to zhoršilo oproti jari.
Na jar sme všetci hľadali možnosti, ako fungovať. Na jeseň sa už mnohé školy dobre pripravili na online vzdelávanie a do Vianoc to fungovalo relatívne dobre. Postoj detí k vyučovaniu aj vnútorná motivácia boli pozitívne. Po vianočných prázdninách to ešte šlo, ale teraz posledné týždne už vnímam apatiu v deťoch. Jeden deviatak mi dokonca povedal, že je už frustrovaný.
Odráža sa to už aj na pozornosti a schopnosti sa učiť?
Áno, ale celkovo ich rozptyľuje virtuálny svet. Popri vyučovaní hraj úalebo chatujú. Niekedy je ťažké sa od toho odtrhnúť, keďže tam trávia väčšinu času. Vnímam, že je stále viac detí, ktoré to psychicky znášajú ťažšie.
Introvertom súčasný systém vyhovuje
Dá sa vôbec odkontrolovať, či deti vnímajú vyučovanie, alebo sa hrajú? Lebo na niečo také zrejme narážal aj Boris Kollár v kritike dištančného vzdelávania.
Je veľmi dôležité vtiahnuť žiakov do diskusie a diania na hodine a neignorovať žiaka, ktorý sa nezapája. Dajú sa vymyslieť aktivity, ktoré žiakov vtiahnu do vyučovania. My si žiakov delíme do menších skupín a veľakrát pracujú v dvojiciach či trojiciach. Tam sa ťažko skryjú. Máme jasne nastavené aj kritériá hodnotia. Vedia, kedy budú písať testči kedy majú pripraviť projekt. Samozrejme, zopár ľudí „ohlúpne," ale netýka sa to všetkých detí. Závisí to aj od osobnosti žiaka či od podpory rodiny.
Poznáte žiakov, ktorým naopak dištančné vzdelávanie pomohlo?
Áno, napríklad introvertom. V škole sa necítia príliš bezpečne, vadí im príliš veľa hluku či kontaktov. Im tento režim vyhovuje. Niekedy máme od nich reakcie, že im škola nechýba, lebo si vystačia sami a fungujú dobre. Majú dobré výsledky a prípravu zvládajú aj doma. Dokonca máme aj chlapca, ktorý je v škole rozptýlený a nevie sa sústrediť a zrazu na domácom vzdelávaní funguje na sto percent. Možno mu pomáha to, že je sám a má nad sebou väčšiu kontrolu rodičov.
Pred dvoma týždňami sa začalo hovoriť o otváraní škôl, ktoré nakoniec boli otvorené 8. februára. Hlavným argumentom boli práve spomínané psychické dopady izolácie na deti. Nechýbal vám v diskusii aj názor učiteľov?
Na verejnosti veľmi nezaznievali názory učiteľov. Z praxe viem, že väčšina učiteľov je za návrat do škôl. Učitelia prvého stupňa sú úplne jednoznačne za. Učiť deti na prvom stupni online je mimoriadne náročné. Samozrejme, máme obavy. Nie len starší učitelia, ale aj tí mladší. Nemáme istotu, že súčasné opatrenia nám zaručia bezpečnosť v škole. To je problém. Nie sme utvrdení v tom, že sa urobí všetko preto, aby boli učitelia v bezpečí.
Niekoľko nocí som nespala. Otvoriť školu bola zodpovednosť
Prekvapilo vás, ako vláda rýchlo rozhodla o otváraní škôl?
Mám pocit, že sme prešli od jedného extrému k druhému. Veľa krajín nepristúpilo k tak dlhému zatvoreniu škôl, ako máme my. Niektoré ich zatvárajú ako posledné len v kritických chvíľach. Len Česi a Rumuni mali podobne dlho zatvorené školy ako my. Všetci ostatní sa snažili školy zatvárať ako posledné a otvárať ako prvé. My sme zvolili inú stratégiu. Neviem, či sa nehľadali iné možnosti riešenia krízy, no nemali sme model, ktorý by ponechal školy otvorené. Potom sa v priebehu pár dní vo februári prišlo s rozhodnutím otvoriť školy. Pritom každý, kto sleduje čísla infikovaných, vedel, že školy sa v januári nemohli plošne otvoriť.
Vy ste 8. februára otvorili. Cítite sa vy a vaši kolegovia bezpečne?
Urobili sme všetko preto, aby sme školu otvorili a aby bola bezpečná pre deti aj učiteľov. Každý učiteľ dostal na mesiac respirátory aj štíty. Dodržiavame hygienické opatrenia. Zriadila som mobilné odberové miesto na škole a testujeme rodičov a zamestnancov. Teraz to budeme robiť už druhú nedeľu. Nespala som niekoľko nocí, ale nemôžem navonok spochybňovať toto rozhodnutie. Prevzala som na seba zodpovednosť.
Koľko detí sa vrátilo?
Najprv 94 percent detí a potom v utorok pribudli dve deti. Rodičia to vzali zodpovedne. My nemôžeme kontrolovať každú rodinu, ako sa správa, ale apelujeme na nich, že aj oni musia byť zodpovední, ak chcú, aby sa ich detí vrátili do škôl. Iba jedno dieťa nenastúpilo pre obavy, ale má dištančné vzdelávanie formou konzultácií.
Na jeseň vyšiel prieskum, podľa ktorého tretina učiteľov verí, že očkovanie je príprava na čipovanie. Minister Gröhling naopak povedal, že záujem o očkovanie medzi učiteľmi je enormný. Ako to vnímate?
Podľa mňa sa viac ako polovica učiteľov chce dať zaočkovať. V mojej škole sa určite väčšina učiteľov zaočkuje. Vnímam, že sú učitelia, ktorí majú alternatívne názory a odmietajú očkovanie. Ako riaditeľka s tým nemôžem nič urobiť, len ich rozhodnutie rešpektovať. Uvedomujem si, že percento učiteľov veriacich konšpiračným teóriám nie je vôbec malé. Zdieľajú zavádzajúce články či hoaxy. Je to bežný jav. Snažím sa apelovať na kritické myslenie, no niekedy to nie je úspešné.Nestretla som sa s tým, že by učitelia odmietali očkovanie kvôli čipovaniu, skôr majú obavy. Viem, že niektoré školy dokonca chystajú petíciu proti očkovaniu vakcínou od spoločnosti Astra Zeneca. Je tam istá miera nedôvery voči očkovaniu.
Je čas splácať deťom dlh
Povedali ste, že najhoršie bude, keď sa po pandémii vrátime k systému, aký bol pred tým. Ako si predstavujete školstvo, ktoré by z tejto krízy malo vzísť?
Mali by sme sa pripraviť na to, že v každej chvíli sa môžeme ocitnúť v takejto situácii. Začína sa už aj používať pojem hybridné vzdelávanie. To naznačuje, že v budúcnosti už možno nebudeme tráviť tak veľa času v škole ako doteraz a prezenčné vzdelávanie sa bude prelínať s online vyučovaním. Na to sa treba pripraviť technicky, metodicky a didakticky. Školy musia urobiť všetko preto, aby ich ďalšia takáto situácia prekvapila čo najmenej. Digitalizácia školstva doteraz znamenala len interaktívne tabule, ktoré fungovali len ako veľké obrazovky. V skutočnosti teraz zažívame, čo znamená virtuálne vzdelávanie.
Dokáže sa na to krajina ako Slovensko pripraviť, keď 52-tisíc detí sa nevedelo dostať ani k svojmu učiteľovi?
To je výzva, ktorá z tejto pandémie vyvstala. Možno konečne príde ten čas, že vzdelanie nebude prioritou iba vo volebných programoch strán, ale začnú sa veci konečne riešiť. A netreba to zjednodušovat tým, že sa to týka iba marginalizovanych skupín. Týka sa to celej spoločnosti. Chýb a formalít už bolo priveľa, je čas splácať deťom dlh.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
