Mnohí ich teraz nazývajú milionármi, ale zďaleka to nebolo tak vždy. Aby sa zrodil dnešný Slovan, musela ho najprv partia okolo Vojina Proleha ťahať z malérov.
Tvrdý chlap z Nového Sadu zažil na vlastnej koži aj balkánsku vojnu. Dnes už takmer 25 rokov žije v Bratislave.
„Chytal som za belehradský tím, keď našu krajinu začali bombardovať. Stojíte si len tak na ulici a zrazu neďaleko vás vybuchne granát. Ukrývali sme sa v pivniciach i skladoch, no zvykli sme si,“ zaboril do spomienok v rozhovore pre Športweb.
S „belasými“ podpísal v lete 2001, najslávnejší slovenský celok mal v tom čase len pár legionárov.
„Okrem mňa boli v mužstve ešte dvaja Srbi. To je všetko. Tých pár Čechov, ktorí tu boli, hádam za cudzincov ani nepovažujete. Boli dni, keď som bol v základnej zostave jediný. Všetci vám potvrdia, že bez ohľadu na to, čo sa v klube vtedy dialo, bola medzi nami prajná atmosféra.“
Starý štadión zvykol spoza jeho chrbta stojačky skandovať chorál „olé, olé, Vojin Prole!“ Fanúšikovia svoju brankársku jednotku milovali.
Možno aj preto, že hoci nosil rukavice, „v rukavičkách“ sa rozhodne s nikým nebabral.
„Dnes som omnoho pokojnejší, no keď som hrával futbal, stalo sa, že jeden z mojich spoluhráčov skončil na vešiaku. Keď som zacítil, že niekto do toho nedáva sto percent, po škaredé slovo som nešiel ďaleko. Nebol som síce zákerný, ale boli veci, ktoré som netoleroval. Moje srbské ja mi to nedovolilo,“ priznáva s úsmevom.
Na Slovensku preňho iný klub neexistoval, v srdci skrýva iba belasú.
„Slovan vtedy nemal podmienky ako dnes. Boli časy, keď sme na Tehelnom poli nemali ani teplú vodu, výplaty nechodili a ľudia azda cítili, že sa pre klub obetujeme. Že ho naozaj nosíme v srdci. Nebolo to ani zďaleka len o peniazoch.“
Slovenský rekord-majster zažíval na prelome tisícročí iné časy, aké sledujeme teraz. Živoril, výkonnostne upadal.
V sezóne 2001/02 obsadil, dnes nemysliteľné, šieste miesto. No vzhľadom na to, čo nasledovalo, stále dobre obstál.
„Ďalšia sezóna bola veľmi zvláštna. V polovici sme mali 12-bodový náskok na čele a napokon sme aj tak skončili tretí. Čo sa stalo? Neviem, dodnes je to pre mňa záhada. Tím cez zimu zostal viac-menej pohromade. Boli sme si vedomí, že náskok je taký veľký, že by sme ho už nemali stratiť. Úprimne, bol som presvedčený, že budeme majstri. Napokon nás predbehla Žilina aj Petržalka a prehrali sme i finále Slovenského pohára. Namiesto toho, aby sme sa tešili z úspechov, sme padli do blata.“
Do skutočného sa však bratislavský celok zaboril až o rok neskôr.
Slovan vypadol, s veľkou, desaťbodovou stratou na predposledný Púchov zostal na chvoste tabuľky. A zo dňa na deň hrával zápasy na dedinách.
„Začali sa objavovať prvé veci s financiami, ale tie pravé problémy prišli až v druhej lige. Po polovici sezóny sa nevedelo, či Slovan bude vôbec existovať. Povedali nám, aby na tréning prišiel len ten, kto chce. Pochopiteľne, že viacerí hráči už nedorazili. Striedali sa majitelia, bolo to divoké,“ nikdy nezabudne srbský gólman.
Neslávnu éru azda najlepšie ilustruje táto príhoda: „Keď sme sa jedného dňa my, hráči, pýtali, či máme aj nejaký obed, jeden z trénerov nám povedal – nie, choďte do Tesca a ukradnite si tam paštétu. Seriózne. Bol tam aj Zolo Hornyák, ktorý hrával predtým v Rusku, viacerým hráčom dával peniaze, aby mali čo do úst. Ale to je život, každý z nás mohol odísť.“
V tom čase na Tehelné pole zavítal aj istý, neznámy chlapec. Marek Hamšík.
„Pamätám si. Naskočil aj do nejakého zápasu. Človek hneď zbadá, že to je trošku iný hráč než ostatní. Neprekvapilo ma, kam to dotiahol, v hlave mal vždy upratané.“
Kým iní zbabelo odchádzali, Vojin Prole zostal. Klub vrátil medzi elitu o dva roky neskôr, v sezóne 2005/06.
„Možno aj tam sa začalo rodiť niečo väčšie. Dnes je Slovan majster sedemkrát v rade a ja som súčasťou jeho histórie.“
„Belasých“ postavil na nohy, no ako hviezda sa necíti. Deťom historky zo zápasov na dobrú noc nerozpráva.
„Vždy mi bolo príjemné, keď ma ľudia na ulici oslovili, poďakovali mi, ale bola to iná doba, zaujímal som ich ja – Vojin Prole – nie moje súkromie a bulvár, ako teraz. Dnes mám pocit, že život beží na sociálnych sieťach, rozoberá sa tam, že ste vypili jedno pivo a robí sa z toho „haló“. Oveľa radšej som bol, keď som sa stretol s fanúšikmi priamo pri tom pive a len tak sme sa rozprávali.“
„Aj nám dlhovali peniaze, každý z nás nechal na Tehelnom poli nejakú čiastku. Vzdali sme sa jej a neboli to malé peniaze. Dodnes sme ich nevideli. Bola to trošku iná doba, dnes sú ľudia viac zameraní na peniaze a chcú viac brať ako dávať,“ uzavrel pasom Srb, no srdcom aj Bratislavčan.
Pozrite si zostrih šlágra Niké ligy medzi Slovanom a Žilinou:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
