Ako pravák si pred 140-tisícovým davom, na hučiacej Maracane, proti slávnej Brazílii postavil loptu k ľavej nohe – skóroval. V národnom tíme debutoval rovno na svetovom šampionáte – a stal sa mužom zápasu. Hral za výber planéty i Európy, pred finále MS takmer zomrel a na svojom poste bol najlepší na svete. Napriek tomu jazdil na starej škodovke a zarábal 300 eur. Hoci to slovo za jeho éry u nás takmer nikto nepoznal – „ujo Bimbo“ bol jednoducho superstar.
Keď Brazílčan Pelé, všeobecne považovaný za najlepšieho futbalistu všetkých čias, hodnotil „najväčších“ hráčov svojej éry, pri jednom mene sa špeciálne pristavil: „Len jediného obrancu som nedokázal preľstiť tak, aby som cez neho prešiel.“
„Jána Popluhára.“
Na jeseň 2005 navštívil Bratislavu legendárny Eusébio, okamžite sa naňho vrhla smotánka z rôznych smerov. Portugalčan však športovcov či politikov odbil rýchlou otázkou: „A príde Janko Popluhár?“
Bol tam, len sa skromne nedral vpred.
Slovenského kráľa futbalu rešpektoval celý svet. Ale doma ho, bohužiaľ, nikdy poriadne nedocenili.
Svetská sláva, poľná tráva. Dieťa medzivojnových rokov s obľubou pozorovalo parné lokomotívy, skákalo zo stromov do Dunaja, vypomáhalo dedovi vo viniciach, ale i cez kopec utekalo pešo dva kilometre, aby stihlo tréning.
Ján Popluhár, ako pripomína denník Pravda, odštartoval kariéru do plných až v devätnástich rokoch – na hodovom turnaji v Ivanke pri Dunaji. Stačilo pár dotykov s loptou a obrancu z okresnej súťaže už presviedčali, aby sa prišiel ukázať na Slovan.
Po príchode na Tehelné pole však nevedel nájsť šatňu a tak sa vrátil domov. Rýchlo vzdal aj druhý pokus. Už síce vybehol na ihrisko, no cítil sa cudzo, nikto si ho nevšímal. Skromne sa teda pobral späť na tréning do Bernolákova.
Tretí raz už „belasí“ nič nepodcenili. Po plachého mladíka si do jeho rodnej dediny prišli sami.
„Keď Janko prvýkrát vošiel do šatne, každému podal ruku a mierne sa uklonil. Potom si sadol a nesmelo počúval. Stelesnenie dobrého človeka,“ spomínal Leopold „Jim“ Šťastný. Nezabudnuteľný tréner a veľký futbalový stratég svojmu zverencovi udelil prezývku podľa usmievavého porcelánového sloníka – Bimbo.
Výnimočne silný a inteligentný stopér si na šancu musel počkať, po piatich mesiacoch ho totiž čakala vojenská rovnošata. Rešpekt si tak vybudoval v drese RH Brno, z Česka sa do Bratislavy vracal ako hotový futbalista. V „belasom“ drese si ligovú premiéru odkrútil na jar 1958. Do šestnástky mu poza chrbát nevkročila ani noha.
V národnom tíme debutoval v tom istom roku, rovno na majstrovstvách sveta – proti obhajcom trofeje z Nemecka, vtedajšej Spolkovej republike. Zvolili ho za muža zápasu.
Dva roky na to mu už na krk vešali bronzovú medailu z majstrovstiev Európy. A o ďalšie dva dostal na vrchol sveta generáciu, ktorej neverili ani vlastní.
Československá reprezentácia zdolala v kurióznej generálke na svetový šampionát 1962 treťoligový Huddersfield iba najtesnejším rozdielom – 1:0.
„Noviny písali, nech zostaneme doma, vraj tam spravíme len hanbu. Ozývali sa hlasy, že sú to vyhodené peniaze,“ spomínal Popluhár pre týždenník Život.
Partiu okolo bernolákovského rodáka plne nepodporil ani zväz. Šetril, kde sa dalo. Namiesto povolených 21 cestovalo do Čile len osemnásť futbalistov. Vedenie preplatilo náklady zvyšným trom až po postupe do štvrťfinále.
Náročná cesta do dejiska mundialu trvala desiatky hodín. Kým výbery Talianska, Anglicka, Španielska či Brazílie už veselo oddychovali v prepychových hoteloch, naši trasúc sa od zimy zakladali ohnisko. Áno, čítate správne.
„Každý sa tešil, ako sa osprchuje a vyspí. Ubytovali nás niekde v horách, v bývalom rekreačnom zariadení akejsi starej banky. Bolo tam chladno, budova sa dlho nepoužívala, nebola ani vykúrená. Tak sme v jednej hale našli ohnisko a rozložili si oheň. Museli sme zostať, nič iné vraj pre nás nebolo k dispozícii. Keď sme sa po dlhej ceste konečne vyspali, zistili sme, že sme celí doštípaní od ploštíc. Museli sme zháňať ohrievače a izby vydezinfikovať, pretože v nich bolo vlhko a zima. Potom sme debatovali s chlapcom, ktorý nám ubytovanie zabezpečoval. Povedal, že mal za úlohu nájsť najmä niečo lacné,“ zostalo v pamäti 62-násobného reprezentanta.
Jeho mužstvo počas šampionátu dlho nemalo kde trénovať. Napriek tomu zdolalo Španielov, remizovalo s Brazíliou, predbehlo Mexičanov a spoločne s „kanárikmi“ postúpilo medzi najlepšiu osmičku.
Čechoslováci sa však vyznamenali aj inak, najmä jeden z nich. Práve v druhom skupinovom zápase sa „Selecau“ vážne zranila najjagavejšia hviezda – kráľ Pelé. Z ihriska ale zísť nesmel, v tej dobe sa totiž striedať ešte nemohlo. Vo svojej biografii „Môj život a najkrajšia hra“ sám hovorí, že akýkoľvek tvrdší súboj ho mohol stáť kariéru.
„V ten deň som zažil niečo, čo som dovtedy nepoznal. Popluhár, Masopust a Lála videli, že som zranený, a tak upustili od tvrdosti, ktorá ma mohla ohroziť. Samozrejme, nedovolili mi vypracovať gólovú príležitosť, ale hoci hájili záujmy svojho tímu, dbali zároveň na to, aby sa mi nič nestalo. Na svete je len pár hráčov, ktorí by sa nerozhodli ťažiť zo situácie, keď súperova jednotka hrá so zranením. Československo pritom takisto bojovalo o postup, nemohlo si dovoliť prehrať. No oni napriek tomu túto výhodu nezneužili – ozajstní športovci, telom i dušou. Jeden z najkrajších momentov mojej kariéry,“ rozcítil sa jediný trojnásobný majster sveta.
Popluhára v roku 1967 dokonca navrhol na Svetovú cenu fair play. A slovenský stopér ju právom i dostal.
Československí reprezentanti vo štvrťfinále vyradili silné Maďarsko, v semifinále pokorili pyšnú Juhosláviu a mierili do finále. „Pritom nám nikto neveril,“ pripomenul Popluhár.
Pred azda najväčším zápasom svojej kariéry takmer prišiel o život. „Chodili sme sa pozerať na more a hádzali kamene. Bola tam priepasť, mohla mať snáď 150 metrov. Nikde žiadne zábradlie, bridlica sa drbolila a ja som sa vydal bosý po úzkom previse. Zrazu som hmatol rukami do prázdna, pozrel sa do tej diery podo mnou, zakolísal sa a v hlave sa mi premietol celý život. Už som sa videl, ako plachtím vzduchom. Trvalo hádam pol hodinu, kým som to predýchal,“ opisoval.
Jeho tím vo finále kopačkou Josefa Masopusta otvoril skóre, kultová Brazília však bola nad československé sily. Možno najlepší tím všetkých čias dvadsať minút pred koncom otočil skóre a zvíťazil 3:1.
Popluhára napriek tomu vybrali do najlepšej jedenástky šampionátu, strieborných medailistov vítalo na pražskom letisku viac než stotisíc fanúšikov.
„Prémie nám určili podľa tabuliek a smerníc. Malo to byť 4 600 korún a dali nám veľkodušne päť tisíc, s tým, že to nemusíme zdaniť. Ekonóm, ktorý nám to vyplácal ešte zdôrazňoval, že je to tak dané, nedá sa s tým nič robiť a nemáme sa pokúšať ani protestovať,“ spomínal pre Život s úsmevom najlepší futbalista v dejinách Slovenska.
V roku 1964 hral za výber Európy, v rokoch 1963 a 1965 dokonca za (prvý) výber sveta. Nastupoval vedľa absolútnej špičky futbalovej histórie – Leva Jašina, Bobbyho Charltona, Alfréda Di Stéfana, Ferenca Puskása či Eusébia – lebo k nej bezpochyby patrí.
„Honzo sa nedal obísť, bol ako stĺp – veľmi pohyblivý a predvídavý stĺp. Keď som šiel oproti nemu, radšej som volil prihrávku. Popluhár a Pluskal boli asi najlepšou stopérskou dvojicou, aká spolu hrala. Predstihli dobu,“ snímal pred spoluhráčmi klobúk víťaz Zlatej lopty Josef Masopust.
Na konci 50. rokov sa novodobým trendom stalo takzvané priestorové bránenie. A v tom bol Popluhár génius. Mal výskok a odhad ako nikto, kraľoval šestnástke, nedalo sa ho prehlavičkovať ani predriblovať. Vo vzduchu bol absolútnym pánom a na zemi, v pozičnom bránení, najlepší na svete. Kde sa iní báli dať nohu, on by vopchal i hlavu.
Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma, bradaté porekadlo sa však žiada trocha poopraviť. Všetky okrem jednej. Cez Popluhára totiž žiadna cesta neviedla.
Napriek tomu v živote dostal jedinú žltú kartu, jazdil na starej škodovke a nikdy sa nevyvyšoval.
„Krátko po MS 1962 v Čile zavítal do Čadce Slovan. Akosi mi nevyšla koruna, bol som malý, tak som na štadión utekal peši. Dostal som sa až celkom blízko, „belasí“ práve vychádzali zo starých šatní, prvý Schrojf, hneď za ním Popluhár a zo mňa od úžasu vypadlo len – ujo Bimbo – netušil som, že to je prezývka. Podišiel ku mne, usmial sa a pohladkal ma po hlave. Patril k absolútnej svetovej špičke a bol absolútne skromný, sila. Pre mňa obrovská česť,“ zakutral v pamäti pre TVNOVINY.sk Ján Bartoš, bývalá hviezda klubu z 30-tisícévho kysuckého mesta.
V júni 1966 strelil na monumentálnej Maracane pred 140-tisíc divákmi gól slávnej Brazílii. Hoci bol pravák, penaltu kopal ľavou.
„Je neuveriteľné, akej úcte a rešpektu sa Ján Popluhár tešil v Brazílii. Na slávnostnom odovzdávaní futbalových Oscarov debatovali o jeho futbalovej výnimočnosti veľké brazílske legendy ako Zito, Pepe, Coutinho, Edú, Everaldo, Clodoaldo, Lima či ďalší. Pripadal som si medzi nimi ako vo futbalovej rozprávke a zároveň som žasol, akým neuveriteľným spôsobom zapísal Popluhár svoju vlasť do pamäti najväčšej futbalovej veľmoci na svete. Žiaľ, doma zostal nedocenený,“ hovoril pre agentúru SITA slovenský rodák Joe Borbély, manažér a priateľ kráľa futbalu Pelého.
Za dvanásť sezón odohral v Slovane 262 zápasov, v roku 1961 bol ako stopér jeho najlepším strelcom. V tom čase sa „belasým“ nik neodvážil poslať ani len ponuku – Popluhár bol nepredajný, nedotknuteľný artikel.
Najúspešnejšiemu slovenskému celku vydláždil i cestu k triumfu v Pohári víťazov pohárov, Slovan v Bazileji zdolal hviezdnu Barcelonu (3:2). „Bimbo“ ale trofej nad hlavu nedvíhal, krátko pred finále prestúpil do Olympique Lyon.
„Funkcionári môj prestup vybavili v podstate za jedno popoludnie. Keď som prišiel do Lyonu, pospal som si na hoteli dve-tri hodinky a večer o siedmej už nastúpil na prvý zápas. Mal som v nohách 1500 kilometrov, dal som si kávu a hral. Súčasní hráči také niečo nepoznajú. Bola to pekná skúsenosť, hoci som bol najhoršie plateným hráčom mužstva,“ citoval jeho slová denník SME.
Vo francúzskom veľkoklube odbehal za dve sezóny 52 zápasov, raz skóroval, ešte ako 44-ročný obliekal dres Slovanu Viedeň. V roku 2000 ho vyhlásili za slovenského futbalistu storočia, prezident Rudolf Schuster mu udelil i štátne vyznamenanie Radu Ľudovíta Štúra.
Počas kariéry nikdy nebol zranený, na zájazde Slovana v Afrike však chytil záhadnú infekciu, ktorá ho trápila do konca života. Lekári mu nevedeli pomôcť, rana mokvala, noha puchla a komplikovala mu pohyb. Ešte pred šesťdesiatkou odišiel do invalidného dôchodku.
Napriek tomu pomáhal Slovenskému futbalovému zväzu, po roku 1993 robil kustóda, čo je vo vyspelých futbalových krajinách vážený post. Že si ho naši funkcionári často mýlili so sluhom, je večná, nezmazateľná hanba.
Ako najlepší futbalista v dejinách Slovenska zbieral po mladých reprezentantoch špinavé dresy či trenky, nosil im tašky, tlačil debny. A nikdy sa nesťažoval.
„Trhalo mi srdce, keď už ťažšie chodiaca legenda teperila veľké vaky. Tie časy boli také, musel som to rešpektovať. Vraj: trénuj hráčov,“ hovoril začervenane tréner Dušan Galis.
Výhovorkou nie sú ani slová legendárneho Jozefa Vengloša. „Viem, že to mohlo pôsobiť zle. Tú prácu chcel i potreboval. Viete, aké sú dôchodky. Museli by ste Janka poznať, chcel si plat zaslúžiť, vždy robil všetko naplno. Tí chlapci mu chceli pomôcť, on túžil byť užitočný. Hral i žil skromne a poctivo. Ja som chápal jeho kustódstvo za niečo ambasádorské. Mladí spoznali, ako sa má správať veľký hráč.“
„Žil z dôchodku 340 eur a bol slovenským futbalistom storočia. Nikdy nereptal, nesťažoval sa. Neprekážalo mu, že neskôr ako kustód na zväze zberal špinavé ponožky a trenírky, nechal ich oprať a pripravil reprezentantom na ďalší zápas. On, Ján Popluhár, futbalista, ktorého uznával svet. Nedotkla sa ho nijaká sláva a pýcha, zostal prostý a skromný. Veľký človek,“ vyjadril sa pre Pravdu Popluhárov spoluhráč Anton Urban.
Do futbalového neba odišiel 6. marca 2011, Michel Platini mu krátko po smrti udelil Smaragdový rad UEFA. Dvanásteho septembra by oslávil 90. narodeniny.
Vyspelé futbalové krajiny sa k hráčom storočia správajú inak. Škoda, že kým Jána Popluhára rešpektoval celý svet, doma Slováci svojho kráľa futbalu nedocenili.
Ešte raz si vychutnajte zostrih najslávnejšieho slovenského derby medzi Trnavou a Slovanom:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
