Malé dieťa uprostred noci padlo do otvorenej žumpy. „Diegito, drž hlavu hore, nad tými sračkami!“ kričal strýko Cirilo, keď ho ťahal von. Ujovu vetu si ako mantru opakovalo do konca života.
Na mieste mŕtvych snov bolo temno ako obvykle. Villa Fiorito, jedna z najnebezpečnejších štvrtí Buenos Aires, chradla devastačnou chudobou a rodila deti s nulovou perspektívou niečo dokázať.
Ešte v roku 1928, v zabudnutom vydaní periodika El Gráfico, jeho šéfredaktor uverejnil tieto riadky:
„Ak raz v Argentíne postavia sochu vyobrazujúcu dušu jej futbalovej hry, bude mať podobizeň pibeha – uličníka so špinavou tvárou a hrivou vlasov rebelsky vzdorujúcou hrebeňu. S inteligentnými a šibalskými očami, iskrivým a presvedčivým pohľadom naznačujúcim pikareskný smiech, aký sa na ústach plných drobných zúbkov – podrvených jedením včerajšieho chleba – nedokáže naplno sformovať.
„Jeho nohavice budú len párom nahrubo zošitých záplat, jeho tielko, s argentínskymi pruhmi a hlbokým výstrihom, plné dier, ktoré vyžrali neviditeľné myši neustáleho nosenia. Kolená pokryté chrastami z rán, ktoré vydezinfikoval sám osud. Bosý alebo v topánkach, kde špáry na prstoch symbolizujú lásku ku gólom. Jeho postoj musí byť príznačný, musí vyzerať, akoby práve kľučkoval s loptou z handier.“
O 32 rokov neskôr uzrel svetlo sveta chlapec, ktorý z obyčajnej stránky v starých novinách spravil proroctvo. Narodil sa vo Villa Fiorito.
Diego Armando Maradona vyrastal v prachu, s túlavými psami a neustálym bojom o život. Bez elektriny či tečúcej vody. „Ak by sme mali ešte o trochu menej, už by sme nemali vôbec nič,“ povedal, keď bilancoval svoje detstvo.
Zarábal, ako sa dalo – otváral dvere na taxíkoch, predával šrot, zbieral fólie z cigaretových škatuliek. Jeho mama sa medzitým neprestajne modlila, aby žiadne z jej siedmich detí nezhltli pasce ulíc, gangov a drog. Uprostred bezútešnej biedy existoval jediný únik – futbal.
Najstarší syn Dona a Dalmy po ceste do školy žongloval s pomarančom alebo zväzkom handier. Denník Guardian píše, že lopta mu nespadla ani keď prekračoval železničné priecestie.
Mládežnícky tréner Francisco Cornejo na Diegovom prvom tréningu v drese Argentinos Juniors povedal, že „taký talent v živote nevidel“. Oddiel Los Cebollitas s ním ešte predtým neprehral 136 zápasov v rade, už v pätnástich debutoval v najvyššej súťaži. Rodina rýchlo pochopila, že (prinajlepšom) elektrikár, ako dúfali, z neho nebude.
V Japonsku vyhral šampionát do 20 rokov, v 1981 prestúpil do Bocy Juniors, najslávnejšiemu argentínskemu klubu ihneď vystrieľal titul a o sezónu neskôr sa na majstrovstvách sveta predal do Barcelony.
Chlapec miestom narodenia už pri krste odsúdený na skazu to dokázal – celej Argentíne – že aj za hranicou zúfalstva vždy bude žiť nádej. Z absolútnej chudoby vyletel do opačného extrému. Žiaľ, nikdy ho neustál.
Už v Katalánsku vymetal nočné kluby, brzdila ho tréningová (ne)morálka. Ale skutočný božský démon prišiel na svet až v Neapole.
Pod Vezuv prestupoval za rekordných desať miliónov, na štadióne ho vítal 75-tisícový dav. S podpriemerným klubom, ktorý dovtedy nič nevyhral, získal dva talianske tituly, pohár, superpohár a v Pohári UEFA dobyl Európu. Kalábrijské mesto uverilo v nového spasiteľa – jeho góly gigantom z Juventusu či Milána oslavovalo ako revolúciu.
Portréty buriča s nekonečným talentom dodnes lemujú telá fanúšikov, budovy či pouličné oltáre, kde majú miesto hneď vedľa Ježiša Krista alebo Panny Márie.
Kým ho neprekonal Marek Hamšík, bol desaťročia najlepším strelcom v histórii Partenopei, štadión právom nesie jeho meno.
Kultový rebel dokázal nadchnúť ako nikto. „Čo Zinedine Zidane vedel s loptou, Maradona dokázal s pomarančom,“ snímal klobúk exprezident UEFA Michel Platini.
Mal dosah na všetko, čo si zmysel, uctievali ho všade. Raz ho okolo pliec objal mocný bos mafie Camorra, Carmine Giuliano, a otcovsky pošepol: „Každý problém, ktorý máš, je aj mojím problémom.“ Odvtedy to už nikdy nebol ten istý Diego.
Ako pripomína iSport.cz, tradovalo sa, že astronomickú čiastku Barcelone zaplatila práve Camorra. „Neapol a drogy? Boli všade, dávali mi ich na podnose. Bol som feťák, som feťák a budem feťák. Drogy sú môj najväčší súper,“ opakoval neskôr v rozhovoroch Maradona.
Namiesto životosprávy vymýšľal ako obísť dopingové kontroly, niekedy si pomáhal falošným penisom s čistým močom. Kolotoč slávy a chaosu, no hlavne kokaínu, alkoholu a žien sa aj na tempo najlepšieho futbalistu sveta krútil prirýchlo.
„Od stredy do nedele som bol nonstop na párty – kokaínovej,“ priznával.
Pred majstrovstvami sveta 1986 v Mexiku si však nedal – bol čistý ako ľalia. Naposledy.
„Albicelestes“ preleteli skupinou bez prehry, Maradona hneď v prvom dueli spoluhráčom naservíroval tri góly, v druhom sám skóroval. Aj keby v poli nastúpil sám, na turnaji nemal konkurenciu. Svoju nesmrteľnosť naplno podčiarkol už vo štvrťfinále.
Súboj Argentíny s Anglickom 22. júna nebol len o futbalovej rivalite. Bol juhoamerickou odplatou za prehratý vojenský boj o Falklandy, súostrovie s bohatými zásobami ropy, ktorý sa v krajine stal akýmsi symbolom nedôvery voči vlastným politikom i armáde.
Maradona najprv svojou „božou“ rukou „prehlavičkoval“ legendárneho brankára Petra Shiltona a postaral sa o najpamätnejší gól v dejinách športu. O štyri minúty po neuveriteľnom sóle cez celú hraciu plochu vsietil ďalší – nezmazateľné dedičstvo svetového futbalu – 2:1, hotovo. Pyšný Albion mohlo aj rozdrapiť.
Dva zásahy pridal aj v semifinále a v boji o zlato, keď už sa zdalo, že duel s Nemeckom za stavu 2:2 pôjde do predĺženia, nachystal víťazný spoluhráčovi Burruchagaovi.
Národu vrátil hrdosť, vieru, nádej i lásku. Ďalšie zlato z majstrovstiev sveta dokázal Argentíne priniesť až Lionel Messi z Kataru 2022. No krásny paradox hovorí, že hoci je Leo najlepší hráč v histórii, nikdy nebude Maradonov level.
„Pretože on je ten chlapec ľudu, čo sa z nuly dostal na vrchol. Plus, jeho imidž – Che Guewara, kontroverzia, Fidel Castro, to vystihuje Argentínu – on je Argentína. Messi je génius, najlepší v histórii, ale Diego je Maradona,“ vravel exkluzívne pre tnlive.sk Nicolas Šumský, ktorého divoký Juhoameričan kedysi vítal po príchode do Argentinos Juniors, liahne Bocy.
Argentínu dostal ako kapitán do finále MS aj o štyri roky v Taliansku. Keď v semifinále na neapolskom štadióne vyradil domácu reprezentáciu, tribúny jasali. Pre južanov znamenal totiž ďaleko viac ako ich národný tím.
V rímskom boji o zlato však na Nemcov tentoraz nestačil. A odvtedy nasledovali len pády.
Na fotografiách pózoval s hlavami mafie a utekal pred daňovými úradmi. Keď pri jeho dome sliedili paparazzi, praskli mu nervy. V sprievode dvoch kamarátov vytiahol vzduchovku, schoval sa za bronzový mercedes a pálil. Podľa dostupných informácií zranil štyroch alebo piatich. Ale novinári mu vždy všetko odpustili.
Drogám odolať nedokázal, jeho závislosť prerástla hranice. Mal takú slabú vôľu, že si šnupol aj priamo v exhibičnom zápase. Iba pár sekúnd po tom, čo premenil penaltu.
Na majstrovstvách sveta 1994 v Spojených štátoch amerických odohral len dva zápasy – neprešiel testom na efedrín. Ale Argentína mu vždy všetko odpustila.
Po šampionáte spustil: „Nenávidím všetko, čo pochádza z USA, z celej duše to nenávidím.“ Ako pripomína Pravda, bývalého amerického prezidenta Georgea W. Busha nazval „ľudským odpadom“ a Donalda Trumpa „bezcenným“.
V roku 2018 ho chcel vidieť aj Vladimír Putin, navrhol stretnutie ráno. No podmienky diktoval Maradona – poobede.
Na pravom ramene mal vytetovanú podobizeň argentínskeho revolucionára Ernesta „Che“ Guevaru, na ľavom lýtku Fidela Castra. „Bol ako môj otec,“ precitol Maradona. Obaja zomreli 25. novembra. Ale svet mu vždy všetko odpustil.
V ľuďoch predsa len jedenkrát zaiskrila nádej. Keď na svetovom šampionáte 2010 v Juhoafrickej republike, už ako tréner, s Argentínou postúpil do osemfinále, oprel sa o zábradlie a hryzol do jablka. Aspoň raz v živote nehrešil.
Tiahlo mu na päťdesiatku, hoci vyzeral oveľa staršie. Veď už sedem rokov pred smrťou v televízii poznamenal: „Mám 53, ale cítim sa ako osemdesiatnik. Môj život nebol normálny.“
V Južnej Afrike napriek tomu neobsedel. Messimu v teplákovej súprave predvádzal kľučky, Verónovi zľahka nasadil jasle – akoby to aj na „staré kolená“ bola tá najjednoduchšia vec na svete.
Pred vstupom na trávnik sa zakaždým prežehnal, a nie raz. V dlaniach zvieral výrazný ruženec. Ale démonov nezahnal.
Na vrchole bol krátko, napriek tomu pobláznil svet ako nik iný. Stihol vyhrať všetko, len nie nad sebou samým.
Argentínčania však dátum jeho smrti neuznávajú. Píšu zaň ležiacu osmičku, akoby naznačovali, že „bohovia“ predsa žijú večne.
Jeho duch ožíva v ich piesňach, tancoch, filmoch, divadle, maľbách, portrétoch, grafitoch či literatúre. A predovšetkým na štadiónoch.
Krajine lynčovanej diktatúrou, hyperinfláciou, ekonomickými kolapsmi aj krvavými konfliktmi zanechal nezmazateľný odkaz – aby vždy verili. Možno preto jej obyvatelia pred štyrmi rokmi predávali autá či byty, aby vycestovali fandiť reprezentácii na MS v Katare.
„Nezomrel futbalista. Zomrel kus našej histórie,“ smútil prestížny denník Clarín.
Futbalový mág a hrdina. Majster sveta, zlatý chlapec. Boh aj podvodník. Kultový rebel. Jeho príbeh neumiera – zostáva legendárny.
Dva týždne pred dokonaním pozemskej púte podstúpil operáciu mozgu, aby mu odstránili krvnú zrazeninu. Pred zákrokom ho hospitalizovali s anémiou, dehydratáciou a príznakmi depresie. Bojoval s obezitou, museli mu podväzovať žalúdok a robiť plastické operácie.
Jeho smrť bola krutá agónia – trvala dvanásť mučivých hodín, nahromadila mu vodu do brucha i pľúc. Keď naposledy vydýchol, s Argentínou reval celý svet.
Slzy však čoskoro vystriedali vášnivé pokriky – „Diego, olé!“
Pretože Maradona aj vtedy držal hlavu hore.
Tréner Vladimír Weiss starší sa do reprezentácie vracia po štrnástich rokoch:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
