Slovenskému mužskému tenisu po dlhých rokoch, zdá sa, svitá na lepšie časy. Do povedomia sa čoraz viac dostáva rodák z Banskej Bystrice, ktorý sa nedávnym triumfom pridal k menám ako Carlos Alcaraz či Grigor Dimitrov.
Talentovaný slovenský tenista, 16-ročný Leon Sloboda, v závere septembra dosiahol obrovský úspech na majstrovstvách Európy hráčov do 16 rokov v talianskej Parme. Mladík sa domov vrátil so zlatou medailou z dvojhry aj štvorhry. Od roku 2006 je Sloboda prvým chlapcom, ktorý v tom istom roku získal zlato v singli i debli.
Týmto počinom sa zaradil k svetovým hviezdam ako Carlos Alcaraz, Andrej Rubľov či Grigor Dimitrov. Zo slovenských tenistov triumfovali v minulosti na európskom šampionáte Filip Horanský a Martin Kližan.
Sloboda v rozhovore pre TVNOVINY.sk hovoril o svojom nedávnom triumfe, vysvetlil, prečo netrénuje viac na Slovensku, alebo aj to, ktorá slávna univerzita ho už teraz láka na vysokoškolské štúdium do Ameriky.
Keď zalovím v pamäti, spomínam si, ako ste si obľúbili tenisovú raketu už ako dieťa. Boli ste hneď presvedčený, že tenis je to, čomu sa chcete venovať?
Otec prevádzkoval tenisové kurty. Veľmi ma bavilo chodiť na tenisové steny, trávil som tam hodiny denne a nejako tak som si k tomu našiel cestu.
Skúšali ste to aj v iných športoch?
Hrával som hokej, ten ma tiež bavil. Ako hobby som mal aj futbal. Zostal som však pri tenise.
Ak sa nemýlim, tak veľmi skoro ste začali hrávať proti starším súperom. Pomohlo vám to výrazne v napredovaní?
V Banskej Bystrici som nemal príliš veľa sparingov, takže som často nemal na výber. Ale áno, je pravda, že zápasy proti starším hráčom mi dosť pomohli.
Ako dieťa je niekedy náročné brať šport úplne vážne. Ako ste to mali vy?
Myslím, že som to mal vždy v sebe. Odmalička som chodil na turnaje a hral stále zápasy. Prvý veľký úspech prišiel, keď som ako osemročný vyhral v Česku Masters, kde som hral proti rovesníkom aj starším tenistom. Na kurte som vždy cítil, že som šikovný, ale vedel som, že musím aj makať. Možno ma však s odstupom času mrzí, že som to mohol brať ešte profesionálnejšie.
V roku 2023 vás ako 14-ročného vyhlásili za talent roka do 15 rokov. Brali ste to ako prvý veľký individuálny míľnik v kariére?
Vtedy som to akosi očakával, aj keď, samozrejme, mohol vyhrať aj niekto iný, ale paradoxne som to nebral ako nejaký veľký úspech.
Kto bol váš prvý veľký vzor?
Vždy som sledoval Rafaela Nadala aj napriek tomu, že je presný opak mňa, ale vždy ma bavil najviac. Aktuálne si najviac všímam Bena Sheltona. Je veľmi energický. Samozrejme sa často pozerám aj na tenistov, ktorí hrajú jednoručný bekhend rovnako ako ja.
To ste teda unikát, keďže aj vy hráte jednoručný bekhend, dnes veľa mladých tenistov už tento úder nepoužíva.
Ja som k tomu prišiel už ako malý úplne sám od seba.
Ako by ste sa na kurte charakterizovali?
Viem, čo si môžem dovoliť. Veľa ľudí mi hovorí, že sa na mňa dobre pozerá. Často sa snažím meniť rytmus hry, byť kreatívny, ale, samozrejme, sa viem aj vytočiť (smiech).
Keď ste načrtli tému emócií, je pre vás ťažké kontrolovať sa?
Vyslovene rakety som nikdy nelámal, ale, samozrejme, nejaká praskla, keď som ju odhodil (smiech). Keď som v pozícii diváka, v mojich očiach to vyzerá veľmi zle, keď niekto stratí nervy a láme rakety, ale zároveň viem, aké náročné je kontrolovať sa.
Mali ste už aj obdobie, keď ste mali mentálne problémy? Ako sa to u vás prejavuje?
Niekedy mám pocit, že už mám toho naozaj dosť. Ale to je asi normálne, keďže trénujem a hrám každý deň.
V minulosti som mával príliš veľký stres pred zápasmi. Zašlo to až do takej miery, že som sa nedokázal na kurte absolútne uvoľniť, ale našťastie to je už preč. Do istej miery mi pomohol aj psychológ.
Ako je známe, vy už netrénujete na Slovensku. Odišli ste do Prostějova. Aký bol dôvod?
Sú tam oveľa lepšie podmienky. Pôsobí tam veľa mojich rovesníkov, s ktorými môžem trénovať a hrať zápasy. V Prostějove sú tí najlepší českí hráči. S tým bol v Banskej Bystrici veľký problém.
Je tam s vami aj mama, neodišli ste úplne sám, všakže?
Áno. Vedel by som si predstaviť, že by som tam bol už aj bez nej, ale ona stále hovorí, že by som sa potom nesústredil poriadne na tenis. Asi mi dostatočne neverí (smiech).
Znamená pre vás teda tenis aj to, že musíte obetovať takmer všetky voľnočasové aktivity?
Je to tak. Nemám vôbec čas a, samozrejme, bývam po tréningoch často unavený a potom sa ešte musím aj učiť. Školu mávam aj cez víkendy. Keď mám voľno, rád sa stretnem s kamarátmi, ale je toho naozaj málo.
Ako vyzerá váš denný tenisový režim?
Ráno vstanem o, dajme tomu, siedmej, čaká ma rozcvička s kondičnou trénerkou, následne idem na kurt a po pauze mám ešte jeden tenisový tréning a za ním ešte kondičku. Samozrejme, po tréningoch mávam ešte masáže alebo fyzioterapiu.
Ako to teda kombinujete so školou?
Som na strednej škole v Banskej Bystrici, učitelia ma skúšajú online, ale sú ku mne naozaj veľmi ústretoví.
Ako je to z hľadiska financií? Vkladajú sa do toho hlavne rodičia alebo vám pomáha aj niekto iný?
Dosť mi pomáha Slovenský tenisový zväz a, samozrejme, otec.
Nedostali ste ponuku trénovať v Národnom tenisovom centre v Bratislave?
So zväzom komunikujeme, ale zatiaľ som v Prostějove. Priznám sa, veľmi to neriešim, má to na starosti otec.
Zlato z majstrovstiev Európy oslavovalo Slovensko naposledy pred 16 rokmi. Vy ste dokonca triumfovali aj vo dvojhre, aj vo štvorhre. Popíšte, čo ste cítili, keď sa vám to podarilo?
Som veľmi rád, že sa to podarilo. Išiel som do Talianska s tým, že chcem vyhrať aj dvojhru, aj štvorhru.
Prioritou je pre vás dvojhra?
Áno, ale na každom turnaji hrám aj štvorhru. Je to príjemná zmena hlavne v tom, že nie som na kurte sám. Baví ma to a prvky z debla dokážem preniesť aj do dvojhry, napríklad voleje.
Dnes už tenisti chodia často na sieť, tenis sa zrýchľuje, je dôležité vedieť ich hrať.
Triumfom na ME ste sa pridali k menám ako Alcaraz, Rubľov či Dimitrov. Vnímate to ako motiváciu, že aj vy sa raz môžete stať takým velikánom svetového tenisu?
Je to môj sen dostať sa do svetovej špičky. Nevnímam však, že som sa objavil pri spomenutých menách. Každý si hľadá svoju cestu k úspechu. Sústredím sa na tú svoju.
Počas tejto sezóny ste štartovali premiérovo na juniorskom grandslame – US Open – aký dojem to vo vás zanechalo?
Prehral som v kvalifikácii. Bol som mierne nervózny, predsa to je asi najväčší grandslam aj v juniorke. Hlavne som však mal zdravotné problémy, necítil som sa dobre na kurte, ale na druhej strane to bola skvelá skúsenosť.
V budúcej sezóne by ste chceli absolvovať už všetky štyri grandslamy. Ktorý povrch máte najradšej?
Obľúbený je u mňa tvrdý povrch. Na antuke sa často stáva, že okolnosti nemôžem ovplyvniť, napríklad nečakané odskoky loptičky. Na harde sa to nedeje.
Na tráve som doteraz ešte nehral, takže to neviem posúdiť. Už sa teším, keď si na nej zahrám.
Ktorý grandslam by ste si želali vyhrať najviac?
US Open, určite ten.
Čas sa nedá zastaviť. Čoskoro vás čaká prechod z juniorky do mužského tenisu. Nosíte to už v hlave?
Bude to veľmi ťažké. Už na to určite myslím. Najväčší rozdiel je v tom, že muži oveľa menej chybujú. Hovorím už aj z toho pohľadu, že som hral jeden mužský turnaj. Tam už budem musieť využívať každú príležitosť, ktorú dostanem.
Medzi mužmi je aj finančná motivácia.
Aj preto by som už chcel hrávať mužské turnaje, kde sú nejaké finančné odmeny. V juniorke peniaze za víťazstvá nedostávame.
V prípade, že by to na profesionálnej dráhe nevyšlo, máte aj plán B?
Priznávam, mám aj také myšlienky. Príjemný pocit je, že univerzity z Ameriky sa mi ozývajú už teraz. Ozvali sa mi aj z Harvardu. Všeobecne veľa tenistov, ktorí hrali na univerzitách, sa uchytilo ešte v profi tenise.
Láka ma aj život v Amerike.
Slovenská trénerka pracuje v slávnej akadémii Rafaela Nadala. Pozrite si reportáž:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
