Prírodný ľad láka korčuliarov aj tam, kde roky nezamŕzalo. Stačí však iba chvíľa eufórie a nešťastie je na svete. Odborníci radia, podľa čoho odhadnúť hrúbku ľadu, aké zvuky si všímať a ktorým miestam sa radšej vyhnúť.
Korčuľovanie na prírodnom ľade láka aj ľudí, ktorí na korčuliach dlho nestáli. Práve nadšenie však podľa diaľkového korčuliara Jana Stodolu často vedie k prehliadnutiu varovných signálov a k pádom do ľadovej vody, píše Seznam Zprávy.
To, či je ľad bezpečný, sa nedá vyčítať z jedného pravidla. Záleží na kvalite ľadu, na mieste a na tom, ako sa menilo počasie.
Pomôcť môžu praskliny. Keď ľad rastie, zväčšuje objem a v zovretí brehov v ňom vznikajú trhliny. Pri čírom ľade sa dá cez neho vidieť a podľa prasklín sa dá aspoň približne odhadnúť, či ide o hrubšiu vrstvu.
Naopak, keď vodná plocha len začína zamŕzať a ľad je ešte tenký, často pôsobí jednoliate a bez výrazných prasklín.
Dôležité sú aj zvuky. Hlboké, dunivé tóny bývajú znakom, že ľad pracuje a rastie. Vysoké zvuky typicky vydáva tenká vrstva, na ktorej je pohyb rizikový. Zradné je, že korčuliar ľad často nepočuje tak ako človek, ktorý ide za ním alebo stojí na brehu.
Stodola preto odporúčal skúšať ľad aj aktívne. Pomôže drevená tyč alebo pevný konár, ktorým sa niekoľkokrát udrie na to isté miesto.
Ak je ľad kriticky tenký, zvuk sa o pár metrov ozve vysokým tónom. Pri veľmi hrubom ľade sa nemusí ozvať takmer nič, lebo vrstvu sa nepodarí rozvibrovať.
Nie každá trhlina znamená problém. Pri pohybe skupiny sa ľad vlní a trhlina môže akoby cestovať po povrchu, kým sa napätie vyrovná.
Varovnejšie sú lúčovité praskliny, keď sa ich viac rozbieha z jedného bodu. To môže signalizovať tenký ľad a hrozbu preborenia.
Rizikové bývajú aj ľadové bariéry, keď sa kryhy posunú proti sebe a vytlačia hranu nahor, alebo naopak priekopy zaliate vodou. Niekedy sú len plytké, inokedy do nich človek vpadne až po kolená, a preto je lepšie sa im vyhnúť.
Otázka, koľko centimetrov je dosť, má podľa Stodolu vždy háčik, lebo hrúbka sama o sebe nestačí, ak je ľad nekvalitný. Uviedol však orientačný prepočet, podľa ktorého hranica preborenia pre priemerného dospelého vychádza na 2,8 centimetra.
Za bezpečnejšiu zónu sa považuje dvojnásobok a za komfortnejšiu trojnásobok, no aj vtedy treba rátať s tým, že ľad môže byť na tej istej ploche nerovnomerne hrubý.
Práve nerovnomerná hrúbka je veľký problém po výkyvoch teplôt, keď sa strieda mráz a odlev. Americká stanica CBS2 Iowa upozornila, že opakované cykly zamŕzania a topenia môžu vytvárať praskliny, vrecká vody a miesta, kde je ľad o pár metrov ďalej výrazne tenší.
Zároveň odporučila nespoliehať sa na správy od iných a ľad si radšej zmerať na viacerých miestach. Ako minimum pre chôdzu a rekreáciu uviedla približne hrúbku desať centimetrov číreho pevného ľadu.
Ak sa človek aj napriek opatrnosti preborí, rozhoduje pokoj. Stodola zdôrazňoval, že najprv pomôže pár sekúnd na upokojenie a potom pomalé pohyby, aby človek zbytočne nemíňal energiu.
Von sa má dostať najlepšie smerom, odkiaľ prišiel, lebo tam ľad pred chvíľou držal. Namiesto zúfalého šplhania zo zvislej polohy je účinnejšie prejsť do vodorovnej polohy, akoby na ľad „vyplávať“ a nohami kopať ako pri plávaní.
Viac sa o bezpečnosti na zamrznutých plochách dozviete v reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
