Rok 2025 bol pre ňu jedným z najťažších, ale aj najdôležitejších v živote. Slovenská speváčka Stefi, ktorá trikrát porazila rakovinu, hovorí o návrate k sebe, o tichu, ktoré lieči, aj o tom, prečo sú pre ňu dnes obyčajné chvíle tým najväčším luxusom. V rozhovore otvorene prehovorila o liečbe, vnútornej sile aj o tom, ako po všetkom prežíva Vianoce.
Má iba 31 rokov, no za sebou prekážky, aké si mnohí mladí ľudia ani nedokážu predstaviť. Keď mala 20 rokov, do cesty jej vstúpila rakovina lymfatických uzlín – Hodgkinov lymfóm. Nevzdala sa a bojovala. A nie raz, ale až trikrát. Pred pár mesiacmi oznámila, že toto zákerné ochorenie opäť porazila.
Stefi hovorí, že choroba ju naučila jednu z najvzácnejších lekcií života. Zistila, kto je, čo chce robiť, ako chce žiť, akých ľudí chce mať okolo seba a najmä, ako mať seba na prvom mieste.
Po mesiacoch náročnej liečby sa konečne nadýchla naplno – nie ako pacientka, ale ako žena, ktorá objavuje svoj normálny život. Prešla ťažkými skúškami, našla však aj vnútorný pokoj a radosť z každodenných maličkostí, ktoré dnes považuje za svoj luxus.
V rozhovore sa dočítate:
Ako hodnotíte rok 2025?
Rok 2025 bol pre mňa rokom veľkých uzavretí aj nových začiatkov. Po dlhej ceste liečby som sa konečne znova nadýchla. Nie ako pacientka, ale ako žena, ktorá znovu objavuje svoj normálny život. Bol to veľmi náročný rok. Povedala by som, že to bol jeden z najnáročnejších v mojom živote, ale bol to veľmi dôležitý rok a vo finále som zaň nesmierne vďačná. Priniesol mi novú verziu seba, s ktorou sa cítim komfortne, ktorú viem oceniť, pochopiť, ochrániť a ktorá je konečne pokojná. Naučila som sa počúvať svoje telo, rešpektovať svoje hranice a vážiť si každú obyčajnú chvíľu. Práve tie obyčajné chvíle sú dnes pre mňa luxusom. Hoci bol plný ťažkých skúšok, priniesol mi veľa ticha, uvedomení a aj veľmi veľa lásky od ľudí, ktorí pri mne stáli, keď som to potrebovala.
Ako budú vyzerať vaše Vianoce? Aké zvyky a tradície dodržiavate?
Moje Vianoce zvyknú byť pokojné a láskavé. Po všetkom, čím som si prešla, už nerobíme veľké hostiny ani sa nenaháňame za darčekmi. Stresy spojené s vianočným obdobím sa ma vôbec netýkajú. Odkedy sme si adoptovali mačičku Lejdynku, Vianoce máme len u nás doma. S priateľom preferujeme pokoj, pohodu, pyžamo, čaj, knihu, televízor. Ja som od detstva dodnes rozprávkový fanatik. Všetky naše hrané klasiky poznám naspamäť a musím ich vidieť počas každých Vianoc.
Môj priateľ Tomáš sa stará o kuchyňu, ja o všetko ostatné. On je výborný kuchár, obaja sme vegetariáni. Vianočné menu teda máme upravené podľa vlastných preferencií a chutí. Ku kapustnici máme makové lokše. Tie sú dlhoročná tradícia od môjho dedka a jeho rodiny. Nesmie chýbať ani zemiakový šalát, ku ktorému si v trojobale vypražíme uvarený kaleráb.
Po večeri si vymeníme darčeky. Každý rok mu prízvukujem, že nechcem žiadny darček, a každý rok vymyslí niečo, z čoho mi padne sánka aj slza. Alkohol pijem len vo veľmi výnimočných prípadoch, čiže takmer vôbec, ale Tomášov domáci vaječný likér je legendárny, takže počas Vianoc robím výnimku.
Kľúčová je pohoda. Za toto ma Slovensko asi ukameňuje (smiech), ale ja nemám zaužívané žiadne klasické slovenské tradície. Rozsvietim stromček so všetkými vianočnými svetielkami v celom dome, zapálim sviečku za všetkých, ktorí už s nami nie sú, a poďakujem za ľudí, ktorých okolo seba mám. To je pre mňa najkrajšia tradícia.
Zmenil sa váš pohľad na vianočné sviatky v priebehu rokov?
Nikdy som to s ničím okolo Vianoc nepreháňala, ale po mojej skúsenosti s chorobou vnímam čaro Vianoc o to intenzívnejšie. Pre mňa sú dnes Vianoce o prítomnosti a o tom, že máme jeden druhého. O tichu, ktoré lieči. Nepotrebujem veľké gestá, dokonalý outfit k Štedrej večeri ani vyleštený chodník pred domom. Stačia mi pohodové chvíle s človekom, ktorého milujem.
Keď ste začali pociťovať prvé príznaky, mali ste 20 rokov. Diagnózu rakoviny lymfatických uzlín ste si vypočuli, až keď ste mali 21 rokov. Čo sa dialo medzitým?
Prišlo to doslova zo dňa na deň. Viditeľný opuch v podpazuší sprevádzali bolesti. Jeden večer som ležala v posteli, keď sa bolesť a opuch začali stupňovať, a na druhé ráno som už s ľavou rukou nebola schopná šoférovať. Bolo to v zimnom chrípkovom období a vtedy sa uzliny občas zvyknú zväčšiť, takže som to pripisovala práve tomu, keďže aj ja som vtedy bola chorľavá. Výrazne som schudla, bola som vyblednutá a najväčší problém bola nekonečná únava. Keby som vtedy mala možnosť pospať si mesiac nepretržite, aj to by mi bolo málo. S únavou prichádzala nechcená nezodpovednosť. Postupom týždňov a mesiacov sa mi zväčšili uzliny aj na krku. Môj vtedajší obvodný lekár mi predpísal antibiotiká s tým, že uzliny postupne odpuchnú, ak vyzdraviem. Mal v podstate pravdu, len mi nepovedal, že ma to bude stáť tri rakoviny a obmedzený život na desať rokov.
Späť k téme a k vtedajšej únave. Vždy som zaspala, všade som meškala a moja výkonnosť bola takmer nulová. O to viac to bolo pre mňa zvláštne, keďže od detstva som bola veľmi aktívne dieťa, ktoré si z vlastnej iniciatívy ešte vo voľných dňoch hľadalo a vyberalo krúžky navyše, aby som toho náhodou nemala málo. Koniec koncov, možno aj tá moja premotivovanosť ma v živote dostala k tomuto obdobiu, aby som sa naučila spomaliť. Skrátka, pri prepuknutí prvej rakoviny som to nebola ja. A trvalo mi dlhé roky liečby, aby som sa k sebe opäť vrátila.
Po absolvovaní biopsie z podpazušia prišiel finálny verdikt – Hodgkinov lymfóm, rakovina lymfatických uzlín, druhé štádium.
Ako ste zvládali liečbu – fyzicky aj psychicky?
Liečbu prvej rakoviny som zvládla celkom s gráciou. Slabosť a únava po chemoterapiách trvali len dva – tri dni, ale potom som bola viac-menej schopná fungovať normálne. Prvé dávky som mala v piatok. V sobotu som už stála na pódiu. Zvládala som to však veľmi ťažko, takže po dohode s lekárom som na ďalšie chemoterapie chodila v pondelky, aby som sa do víkendu stihla dať dokopy a ísť si vyspievať peniaze na nájom a jedlo, keďže invalidné dôchodky neboli ani nie sú hodné dôstojného života.
Pomohlo mi dobré informačné zázemie o tom, čo očakávať, podpora blízkych a odborníkov na čele s mojím onkológom. Aj odborné zdroje potvrdzujú, že kombinácia medicínskej starostlivosti a psychickej podpory pomáha pacientom zvládnuť liečbu.
Boli ste mladá žena plná snov a ideálov. Ako sa vám vtedy zmenil pohľad na život a hodnoty?
Každá rakovina ma naučila niečo iné. Hneď pri prvej rakovine som zistila, že pozerať sa na výzor, v tomto prípade na vlasy, je veľmi povrchné a nepodstatné. Ale môj smútok za nimi bol adekvátny môjmu veku. Mala som len 21 rokov a vlasy po zadok, ktoré mi odmalička vždy všetci obdivovali.
Keď sa mi rakovina vrátila druhýkrát, mala som 25 rokov a vo svete vypukla pandémia. My umelci sme boli prví zakázaní a poslední dovolení, čiže som už nemohla zarábať peniaze. Ostala som bez príjmu a v poslednom štádiu druhej rakoviny. Celý môj život až do tohto obdobia som sa nevedela za seba postaviť a ozvať sa. Radšej som potichu trpela, hlavne nech sú všetci naokolo spokojní a nech s nikým nemusím byť v konfrontácii. Našťastie, už nemám ani túto obmedzujúcu vlastnosť. Odvtedy sa mi krásne v živote čistia vzťahy a žijem pohodovejšie. Vrelo odporúčam.
Tretia rakovina ma naučila najkrajšiu vec, akú som sa v živote mohla naučiť. My, pacienti v Národnom onkologickom ústave, máme k dispozícii psychológov. Keďže som za posledné dva roky bola takmer štyridsaťkrát hospitalizovaná, takmer každú hospitalizáciu som využila na terapie s názvom návrat k sebe – kto som, čo chcem robiť, s kým chcem robiť, akých ľudí chcem mať okolo seba, ako chcem žiť, ako si stanoviť hranice, ako vedieť povedať nie a ako sa mať na prvom mieste. Podarilo sa. Je to síce práca na celý život, ale už teraz sa mi žije oveľa ľahšie.
Podstúpili ste aj liečbu kmeňovými bunkami. Čo vám vtedy prebehlo hlavou?
Transplantácia kmeňových buniek je to najnáročnejšie, čo som v živote prežila. Prebehlo mi hlavou veľa myšlienok – strach z neznámeho, ale zároveň pevné rozhodnutie bojovať. V tej chvíli sa človek sústreďuje na konkrétne kroky. Dôverovať tímu, pripraviť sa na náročné etapy a hľadať vnútornú silu. Sprevádzali ma komplikácie, silné bolesti a môj pobyt na samotke so zákazom návštev sa predĺžil na päť týždňov. Stále trvalo obdobie pandémie. O to viac ma hnevala nezodpovednosť ľudí. Keby som vtedy s nulovou imunitou dostala COVID, dnes tu už nie som. Rozumiem, že to bolo pre každého frustrujúce obdobie, ale nepáčilo sa mi, ako každý hľadel len na seba, obzvlášť v situácii, ktorá si vyžadovala čo najväčšiu dávku solidarity.
Čo všetko terapia kmeňovými bunkami so sebou prináša? Mnohí ľudia si to možno ani nevedia predstaviť.
Začína sa to odberom kmeňových buniek, ktoré sú spracované tak, že sa cez prístroj vyselektujú len tie najzdravšie. Tie sa následne zmrazia a uskladnia až do dňa samotnej transplantácie. Hlavný cieľ je zničiť choré bunky, čiže pacientovi nepretržite týždeň tečie chemoterapia vo veľmi vysokých dávkach, ktoré by bez následnej transplantácie boli pravdepodobne smrteľné.
Zdravé bunky sa po týždni chemoterapií podajú cez žilu späť do tela pacienta a nanovo reštartujú celý organizmus a imunitný systém. Práve tieto dni sú pre pacienta najkritickejšie. Prichádzajú rôzne vedľajšie účinky – bolesti, nevoľnosť, niekedy aj vážnejšie komplikácie. V tomto štádiu je pacient veľmi náchylný aj na infekcie. Telo si v podstate zvyká na nové fungovanie. Lekári denne sledujú všetky hodnoty a krvný obraz.
Sú dva druhy transplantácie: autológna, keď je pacient sám sebe darcom, a alogénna, teda bunky od iného darcu, ktoré môžu mať priamy protinádorový efekt, ale zároveň prinášajú vysoké riziko komplikácií. Ja som podstúpila autológnu transplantáciu s komplikáciami. Pri tretej rakovine mi hrozila alogénna transplantácia, ale, našťastie, ju predbehla kompletná remisia.
Navyše to bolo počas pandémie covidu-19. Ako to ovplyvnilo priebeh liečby a kontakt s lekármi či blízkymi?
Bola som absolútne izolovaná. Návštevy v žiadnom prípade, lekársky tím len v nevyhnutných prípadoch. Nehovoriac o obrovskom strachu z nákazy. Minúta trvala celý deň, týždeň trval dva mesiace.
Neskôr jedným z následkov bola extrémna bolesť aj v ústnej dutine, a tak som stratila kontakt so svojimi najbližšími. Napísala som všetkým správu, že som slabá na písanie a nevládzem rozprávať, a že sa im ozvem, keď toho budem opäť schopná. Napojili ma na morfín a väčšinu nasledujúcich dní som prespala. V tomto okamihu mi čas konečne začal ubiehať o niečo rýchlejšie.
Pred pár mesiacmi ste oznámili, že sa vám podarilo tretíkrát poraziť rakovinu. Ako sa človek vnútorne vyrovná s tým, keď sa takáto diagnóza do jeho života vracia opakovane?
Uf. Oznámiť, že som rakovinu porazila už po tretí raz, je veľmi hlboká vec. Psychicky je to kombinácia úľavy, vďačnosti a občasného strachu z návratu. Početné návraty choroby ma učia trpezlivosti a pokore. Človek už neberie veci ako samozrejmosť a učí sa žiť s neistotou. V praxi to znamená oslavovať malé víťazstvá, dodržiavať pravidelné kontroly a neustále pracovať na psychickej odolnosti. Keď v bežných každodenných banalitách o sebe zapochybujem, musím sa mentálne „prefackať“ a pripomenúť si, že som naozaj šampiónka a som na seba neskutočne hrdá.
Bol moment počas tých rokov, keď ste museli hľadať motiváciu ísť ďalej, bojovať a nevzdať to?
Áno, hľadanie motivácie bolo neustálym procesom v mojom vnútri. Boli dni, keď som potrebovala dôvod, prečo vstať z postele. Niekedy to bola hudba, láska k tvorbe, túžba po návrate na pódiá, inokedy fungoval sľub samej sebe či blízkym, alebo malé denné ciele – ísť na krátku prechádzku, poliať kvety, pohrať sa s mojou mačičkou. Keď sa stratí veľký cieľ, veľmi pomáhajú malé ciele a rutina.
Čo vás v tých najťažších chvíľach držalo nad vodou?
Držali ma nad vodou hlavne ľudia – môj priateľ, rodina, lekársky tím a moja komunita na sociálnych sieťach. Podržala ma aj vlastná práca. Počas prvej rakoviny som každý víkend spievala a naberala prvé skúsenosti s točením klipov. V priebehu druhej rakoviny som maľovala obrazy a tvorila kalendáre na podporu útulkov. Počas tretej rakoviny ma najviac podržal môj priateľ a vlastný „mindset“, na ktorom som spolu s mojou psychologičkou vtedy začala pracovať.
Bola pre vás hudba a práca aj formou terapie?
Hudba a práca boli pre mňa veľmi silnou formou terapie. Umožnili mi vyjadriť strach, nádej, dodať si silu a odvahu, dali mi pocit identity a zmyslu mimo diagnózy. Moja tvorba sa v priebehu rokov menila. Kedysi to bolo predovšetkým o zábave, ale život sa so mnou nemaznal a odteraz bude moja tvorba prioritne o emóciách a živote.
Čo ste sa o sebe počas tých rokov naučili?
Naučila som sa, že sila človeka nie je len v bojovom postoji, ale aj v zraniteľnosti.
Máte nejakú myšlienku, ku ktorej sa vraciate, keď je vám ťažko?
V prvom rade si poviem, že mám absolútne právo na to, aby mi bolo ťažko. Už nikdy nedovolím, aby moje pocity a emócie ostali potlačené. A cez všetky bolesti a pády si nezabúdam pripomínať, že som najväčšia hrdinka svojho života.
Tým, čím ste si prešli vy, si prechádzajú na Slovensku stovky ľudí. Čo by ste im odkázali?
Aby mali na prvom mieste samých seba. V tomto období nič iné nie je dôležitejšie. Nezabúdajte, že čeliť chorobe neznamená stratiť dôstojnosť ani hodnotu. Treba dôverovať lekárom a medicíne a oblúkom obchádzať stresy.
Čo je posolstvom Vianoc pre vás?
Pripomínajú mi, že najväčšie dary sú tie, ktoré sa nedajú kúpiť. Zdravie, pokoj, láska a ľudskosť. Kiežby sme všetci mali takéto Vianoce počas celého roka aj života.
Čo si prajete do nasledujúceho roka?
Do nového roka si želám silu zostať si verná vo všetkom – v pripravovanej tvorbe, živote a každodenných rozhodnutiach. Prajem si, aby som dokázala vyselektovať projekty, ktoré mi dávajú zmysel, a tešiť sa z obyčajných dní, ktoré sú tým najväčším darom. A úplne najviac si prajem, aby nový rok plynul v zdravom duchu pre mňa, pre mojich blízkych a pre všetkých, ktorí si prechádzajú ťažkým obdobím. Všetkým čitateľom prajem pohodové sviatky a pokoj v duši, pevné zdravie, nech vás obklopujú ľudia, pri ktorých ste sami sebou, a nech je nový rok časom nádeje, láskavosti a malých radostí, ktoré majú tú najväčšiu silu.
Pozrite si reportáž o rakovine prsníka u mužov:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
