Láska nepozná hranice ani kultúry. Slovenka Ľubomíra Mohamady stretla pred 16 rokmi v Egypte muža svojho života. Postupne spoznala jeho krajinu, tradície a hodnoty a spolu vytvorili šťastnú rodinu plnú porozumenia, radosti a nových skúseností. Ich cesta však nebola vždy jednoduchá – čelili predsudkom, byrokratickým prekážkam a dokonca nečakanému odchodu zo Slovenska.
Ľubomíra sa s Mohamedom stretla v roku 2009 v Egypte, a hoci to nebola klasická dovolenková romanca, medzi nimi okamžite preskočila iskra. Hoci sa vzťahu na začiatku bála, niečo jej hovorilo, že je ten pravý. Ich láska rástla postupne, na diaľku, s rešpektom k času a okolnostiam. Zobrali sa o štyri roky neskôr a žili šťastne päť rokov na Slovensku.
Osud si však pre nich pripravil neľahkú skúšku. Mohamedovi odmietli u nás predĺžiť trvalý pobyt. Ľubomíra sa musela rozhodnúť - odíde so svojím manželom a dvoma deťmi do Egypta alebo stratí svoju rodinu.
Napriek ťažkostiam prijala životnú výzvu a dnes spoločne žijú šťastný život v egyptskej Hurghade.
V článku sa dozviete:
Ako ste sa zoznámili so svojím manželom?
My sme sa zoznámili v roku 2009 v Egypte, ale nie klasicky na dovolenke. Už som vtedy vedela – hoci sociálne siete ešte neboli rozšírené –, že tí takzvaní „plážoví inžinieri“, ktorí v hoteloch balia cudzinky, nie sú najlepší nápad. Preto, keď sa v hoteli niekto snažil o kontakt, vždy som odmietala.
Potom sme však s kamarátkami išli na dva dni do Káhiry, kde jedna z nich mala známeho Egypťana, ktorého poznala už roky. Keď počul, že prichádzajú tri Slovenky, zobral so sebou aj kamaráta – a to bol môj budúci manžel Mohamed. Bol úplne iný ako všetci Egypťania, ktorých som dovtedy stretla v hoteloch. Nepôsobil vôbec ako typický Egypťan a najmä nebol dotieravý. Medzi nami okamžite preskočila iskra, bola to láska na prvý pohľad. Už vtedy som cítila, že patríme k sebe. Na druhej strane sa mi nepáčilo – bol mladší, volal sa Mohamed, teda bol moslim, a vzťah s niekým takýmto vôbec nebol mojou predstavou. Sama som s tým veľmi bojovala, ale stále vo mne niečo hovorilo, že je to ten pravý. Vzťah sme potom mali na diaľku. Volali sme si cez videohovory, riešili veľa tém a plánov do budúcnosti. Nebolo to rýchle, vôbec nie. Nešlo o to, že „zajtra sa ideme zobrať“ alebo že hneď príde na Slovensko. My sme sa vzali až po štyroch rokoch – a možno práve preto to vyšlo.
Dnes vidím veľa prípadov, keď dievčatá prídu na dovolenku, hneď sa zamilujú, začnú byť v intenzívnom kontakte, lietajú tam každé dva až tri týždne a okamžite riešia, ako Egypťanovi vybaviť prácu na Slovensku či v Čechách, alebo si ho chcú vziať len preto, aby sa dostal za nimi. Často je paradoxom, že sa rozprávajú cez prekladač. Myslím si, že za taký krátky čas sa nedá spoznať človek, jeho rodina ani krajina. Preto veľa týchto vzťahov dopadá zle.
Nechcem tvrdiť, že je to tak vždy – určite existujú výnimky. Ale je pravda, že mnohí muži tlačia na to, aby sa všetko riešilo rýchlo-rýchlo a aby sa dostali do Európy. To je vždy varovný signál. Každému radím – spomaliť, dať si viac času. Manželstvo, a ešte k tomu s cudzincom, je veľký krok. Aj vybavovanie dokumentov je finančne a časovo náročné. Myslím si, že práve preto majú takéto manželstvá so zahraničnými partnermi, najmä s Egypťanmi či Arabmi, zlú povesť.
Do akej miery Mohamed praktizuje islam?
No, tí najtradičnejší moslimovia by s ním asi spokojní neboli. Keď to poviem otvorene – nie je to typ človeka, ktorý by sa päťkrát denne modlil. Ramadán však dodržiava, bravčové mäso neje, ale v iných veciach nie je až taký striktný.
Čo hovorilo na váš vzťah vaše okolie, keď to začalo byť vážnejšie a schyľovalo sa k svadbe?
Samozrejme, že neboli nadšení. V tom čase to ešte nebolo až také bežné. Keď sme sa zoznámili, mala som 30 rokov. Už som žila sama v Bratislave, nebola som malé dieťa, ktorému môžete zobrať pas a zakázať cestovať. Takže v podstate mi do toho vzťahu už nikto nemohol reálne zasiahnuť. Samozrejme, že reči boli, no tým, že k samotnej svadbe došlo až po štyroch rokoch, všetci to brali tak, že keby som si nebola na sto percent istá, asi by som tie papiere vôbec nezačala vybavovať.
Nakoniec dali na môj úsudok. Vedeli, že nie som naivná, že nemám ružové okuliare. A keď som stále vyhodnocovala, že áno, chcem s ním byť, prijali to. Keď sa s ním neskôr stretli osobne, videli, že je normálny, inteligentný, priateľský a otvorený človek, ktorý ma nijako neobmedzuje – ani pred svadbou, ani po nej. Vtedy mi už aj tí skeptickejší povedali, že som si vybrala dobre.
Svadbu ste mali v roku 2013. Potom ste do roku 2019 žili na Slovensku, alebo ste pendlovali medzi Slovenskom a Egyptom?
Nie, nie. Päť rokov sme žili na Slovensku. Keď sa nám narodili deti, vždy sme išli na prázdniny do Egypta. Tam sme potom trávili päť až šesť týždňov s Mohamedovou rodinou.
Pred šiestimi rokmi ste však Slovensko opustili a presťahovali sa do Egypta, pretože Slovenská informačná služba vyhodnotila vášho manžela ako nebezpečného pre štát a cudzinecká polícia mu odmietla predĺžiť trvalý pobyt, pričom konkrétny dôvod odmietli uviesť. V akom štádiu je to v súčasnosti?
Stále to rieši polícia a odpoveď nemáme. Už šesť rokov sa to ťahá, nemá to rozuzlenie a úprimne si nemyslím, že to bude mať priaznivý výsledok.
Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste sa natrvalo presťahovali do Egypta?
Najťažšie pre mňa bolo prijať, že som musela odísť. Áno, musela som. Každý povie, že „veď vás nikto nevyhnal“, ale ja mám právo byť so svojím manželom, otcom svojich detí a s deťmi. Mám právo mať svoju rodinu. Keďže on nedostal predĺženie trvalého pobytu a nemal platné víza ani nič, čo by mu umožnilo zostať na Slovensku, nemala som inú možnosť – musela som zabaliť kufre a odísť s ním. V konečnom dôsledku sa to ukázalo ako správne, pretože bol rok 2019 a potom prišla pandémia, počas ktorej sa vôbec nelietalo. Keby som zostala na Slovensku, šesť rokov by som bola sama s deťmi a medzitým by sme sa kvôli pandémii dlho nemohli vidieť.
Vždy som bola vychovávaná v presvedčení, že žijem v krajine, kde má spravodlivosť šancu zvíťaziť, alebo aspoň človek má právo vedieť, prečo sa veci dejú a zasahujú do jeho života. Nám toto právo nebolo dopriate a dodnes neviem, prečo. Tá nespravodlivosť, ktorú som zažila, ma dlho zožierala.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čo bol pre vás najväčší kultúrny šok, na ktorý sa dnes už možno pozeráte s úsmevom?
Aj keď som si vzala moslima za muža a chodila k jeho rodine, stále som mala určité predsudky voči krajine. Keď človek nežije v danej kultúre a nepozná súvislosti, vyhodnocuje veľa vecí inak. Stávalo sa mi, že som na každom rohu očakávala nejaké nebezpečenstvo. Napríklad, keď som videla mužov v tradičných dlhých odevoch, občas s paličkami alebo inými predmetmi, bála som sa, či nepripravujú niečo zlé. A pritom išlo len o starších mužov, ktorí sa tešili, že vyšli z domu od žien a vnúčat a išli si pokecať na kávu, na ulicu alebo do mešity. Nebolo na tom nič zlé. Nie je to ako v televíznych správach, kde ukazujú skupinky moslimov a vyvolávajú dojem, že sa deje niečo nekalé. Keď som to však videla každý deň, pochopila som, že sú to normálni ľudia – len s bradou a tradičnejším oblečením, ale neznamená to, že sú zlí. Postupne som to začala vnímať normálne.
Aj bežné veci, ako hlásenia v supermarkete, pôsobili spočiatku strašidelne – ešte som nevedela po arabsky a myslela som si, že hlásia nejakú bombu, kým v skutočnosti len oznamovali akciu na zemiaky. Takéto prvé konfrontácie s kultúrou a ľuďmi vyvolávali strach. Postupne som však pochopila, že Egypt je rovnako obyčajná krajina ako Slovensko, veci fungujú podobne, len majú iný kolorit. Náboženstvo je silnejšie, ale nie každý moslim je extrémne veriaci. Hlavne v mestách ako Hurghada či Káhira žije veľa cudzincov aj dôchodkýň, ktoré tu žijú samé, a nie je sa čoho báť. Tu vás nikto nebude upozorňovať, že máte krátke rukávy alebo nemáte šatku – nie je to Afganistan. Asi 10 percent obyvateľov sú kresťania. Ženy chodia prevažne vo farbách a štýle, ktorý im je pohodlný, väčšina nosí dlhé rukávy alebo nohavice, k tomu šatku, ale nie čierne habity.
V čom podľa vás spočíva skutočné nebezpečenstvo?
Nebezpečenstvo v Egypte je reálne, hlavne pre cestovateľov. Napríklad, ak by niekto chcel ísť do oblastí pri hraniciach s Izraelom, ide o armádou monitorované územia, kde sa návšteva neodporúča. Rovnako nebezpečné môže byť len tak sa vybrať do púšte, kde sa človek nevyzná – môžete prejsť stovky kilometrov, stratiť sa, dehydratovať alebo dokonca skolabovať. Ide teda skôr o klimatické a prírodné riziká. Egypt je zároveň armádna krajina s niektorými strategickými územiami, kam sa nesmie vstupovať. Turisti o tom niekedy ani nevedia, no môže to viesť k problémom alebo dokonca k väzeniu.
Rovnako treba byť opatrný pri liekoch – niektoré, najmä tie na psychiku, obsahujú zakázané zložky. Pred cestou sa odporúča mať potvrdenie od lekára, že liek skutočne užívate. Pri odchode z Egypta je tiež dobré dávať pozor na veci ako koraly alebo mušle – aj z toho môžu vzniknúť problémy. Egyptské úrady robia maximum, aby sa turisti aj investori cítili bezpečne. Turizmus je pre krajinu veľmi dôležitý a ohrozenie turistov by okamžite zasiahlo ekonomiku.
Ako sa zmenil cestovný ruch v Egypte, či už od roku 2009 alebo odkedy tam trvalo žijete?
Každým rokom a dokonca aj každým mesiacom tu vznikajú nové projekty, budujú sa nové cesty a zlepšuje sa celkové prostredie. Smetí v uliciach je už menej, hoci to stále nie je ako na Slovensku. Do Hurghady prichádzajú investície, najmä z realitného biznisu, takže sa tu neustále stavajú nové byty a hotely. Podľa štatistík, ktoré som si prezerala, neustále rastie počet zahraničných investorov a ľudí, ktorí kupujú nehnuteľnosti v Egypte. Rovnako rastie aj počet turistov – v prvom polroku tohto roka to bolo 8,7 milióna a odhaduje sa, že do konca roka by to mohlo byť 17 až 18 miliónov návštevníkov. Tento trend rastu pokračuje každý rok a Egypt plánuje do roku 2030 pritiahnuť až 30 miliónov turistov ročne.
Ako však vyzerá životná úroveň za bránami hotelových rezortov?
Minimálna mzda v Egypte je približne 112 eur. Samozrejme, sú tu aj chudobnejšie a bohatšie regióny. Napríklad v púštnych oblastiach sa toho nedá veľa dopestovať, zatiaľ čo priemyselné a turistické regióny sú na tom výrazne lepšie. V Egypte sa stále dodržiava určitá spoločenská hierarchia – ľudia sa väčšinou sobášia v rámci svojej finančnej a spoločenskej vrstvy. Ambícia je síce dostať sa vyššie, ale väčšinou to nie je úplne bežné a rodiny sú voči tomu opatrné.
Veľká časť Egypťanov prežíva z mesiaca na mesiac, mnohí mladí ľudia odchádzajú do zahraničia, napríklad do Saudskej Arábie alebo Dubaja, aby si privyrábali, pretože tam sa ľahšie dostanú k vízam a vedia sa dorozumieť arabsky. Mnohí pracujú v turizme kvôli bakšišu, teda sprepitnému v eurách alebo dolároch. Niektorí ľudia ani nemajú stabilný príjem, ale majú farmy alebo plantáže – napríklad olivovníky, banánovníky alebo pomarančovníky. Rodiny na dedinách často tvoria stovky členov, pričom si navzájom vymieňajú produkty: jeden má zemiaky, druhý pomaranče, takže aj bez peňazí vedia prežiť. Život na vidieku je náročný, ale funguje to podobne ako u nás pred sto rokmi – ľudia si dopestovali jedlo a starali sa o základné potreby. Kúrenie nie je tak potrebné, elektrina je relatívne lacná a rodinné domy sú často navrhnuté tak, aby v nich žila spolu celá rodina – rodičia, deti, synovia s manželkami a deťmi. Jeden z členov rodiny zarába peniaze, ostatní sa starajú o poľnohospodárstvo, a tak sa zabezpečí prežitie celej skupiny.
Samozrejme, existujú aj ľudia na okraji spoločnosti. Bežní Egypťania, aj keď zarábajú málo, vedia prežiť, pretože nemajú taký životný štýl ako my – nepotrebujú splácať hypotéky, pôžičky na autá, dovolenky alebo značkové oblečenie. Štát poskytuje určité podpory – školy a nemocnice sú často bezplatné alebo za symbolické čiastky, elektrina, voda, plyn a benzín sú lacné. Väčšina Egypťanov nevlastní auto – je tu registrovaných len asi 5 miliónov áut na viac ako 118 miliónov ľudí.
Naopak, podnikatelia a vzdelanejší ľudia investujú do vzdelania detí, ktoré tak získavajú lepšie pracovné miesta. Najlepšie postavenie má človek v štátnej správe – pravidelná mzda, dôchodok a stabilita, čo je v súkromnej sfére veľmi zriedkavé.
Ako vyzerala integrácia slovenskej a egyptskej kultúry vo vašej rodine?
Pre mňa bolo prirodzené rozprávať sa s deťmi od narodenia po slovensky, a pre môjho muža zase po arabsky. Ja som sledovala slovenské filmy, on arabské programy a šport. Na Vianoce mali deti darčeky podľa slovenských zvykov, počas Ramadánu zase podľa arabských. Myslím, že si celkom dobre osvojili obe kultúry.
Vy máte dvoch synov, Adama a Karima. Čo to znamená v egyptskej kultúre?
Skôr to súvisí s ľuďmi a kultúrou než priamo s náboženstvom. V Egypte sa často preferujú synovia, a to úzko súvisí s tým, ako dokážu rodiny prežiť. Rodičia sa spoliehajú na synov, ktorí nie sú viazaní materstvom či domácnosťou – chodia do práce a budú tými, ktorí sa o rodičov postarajú, budú žiť s nimi, starať sa o dom a majetky a zároveň zabezpečovať aj finančnú stabilitu. Synovia sú v rodine veľmi vítaní, čo má aj kultúrny aspekt – dedenie mena či majetku. V Egypte deti obvykle nesú mená predkov z mužskej línie, takže syn je v tomto zmysle „pokračovateľ“ rodu. Ženy, ktoré majú iba dcéry, sa niekedy cítia tak, že by mali skúsiť mať ešte syna. Takéto situácie poznám aj zo Slovenska, takže nejde o úplne výnimočný jav. Z náboženského hľadiska islam učí, že aj dcéry sú požehnaním a prinášajú odmenu.
Keby si mali v niečom slovenskí muži brať príklad od Egypťanov, čo by to malo byť?
Sú dve veci, ktoré sú podľa mňa na Egypťanoch výnimočné. Prvou je, že muži majú prirodzený pocit zodpovednosti za rodinu. Výplaty sú síce malé, ale oni automaticky berú za normálne, že sa postarajú o rodinu – žena sa nemusí sama starať o financie aj o domácnosť a deti. Ak nestačí jeden príjem, muž si nájde druhú prácu alebo si privyrába. Prevažuje model, že muži sú zamestnaní a zabezpečujú rodinu, a toto je podľa mňa veľká výhoda oproti Slovensku. Navyše milujú deti, vedia sa s nimi hrať a pomáhajú ženám pri starostlivosti. Starší členovia rodiny sú stále súčasťou domácnosti, nedávajú sa do domovov dôchodcov – to by tu bola extrémna hanba.
Druhá vec je vzťah medzi mužom a ženou. Egypťania vedia krásne rozprávať o láske, dávajú komplimenty, púšťajú romantické pesničky. V tejto kultúre sú ženy atraktívne, ak majú ženské krivky – považuje sa to za znak zdravia a schopnosti mať zdravé deti. Preto si často vyberajú ženy „krv a mlieko“, čo mnohým cudzinkám vyhovuje. Romantické gestá a komplimenty sú veľmi silnou stránkou ich vzťahov a mnoho žien na Slovensku či v Česku by ocenilo, keby ich partneri viac chválili. Egypťan vie, ako urobiť ženu šťastnou, a často jej pripomína, že je krásna a výnimočná, čo je pre ženy veľmi dôležité.
Keďže žijete v dovolenkovej destinácii, ako vyzerá vaša ideálna dovolenka?
Keď nemusím variť (smiech). Aj keď som pri mori, nechodím do vody každý deň. Pre mňa je ideálna dovolenka ležať na pláži a nič nerobiť. Samozrejme, keď robím YouTube, často počas dovolenky pracujem najviac, lebo chcem všetko zaznamenať, takže málokedy si naozaj sadnem a nič nerobím. Avšak pobyt v rezorte s all inclusive alebo so švédskymi stolmi je stále perfektný – nemusím upratovať ani variť. Každá mama to určite pozná. V Egypte nie sú školské jedálne a ani môj muž nemá zabezpečené jedlo v práci, takže každý deň varím.
V lete ste navštívili Slovensko. Chodíte sem každý rok?
Tým, že manžel nemal predĺžený pobyt a bola pandémia, mali sme dlhší výpadok v návštevách Slovenska. Naposledy sme boli na Slovensku na jeseň v roku 2023. Manžel cestoval na turistické víza.
V lete sme strávili na Slovensku tri týždne a povedali sme si, že určite budeme chcieť chodiť častejšie. Chýba nám rodina a kamaráti, človek sa trošku „schladí“ a vidí zeleň, ktorá tu v Egypte nie je. Našim synom sa tam veľmi páči a slovenské produkty im chutia. Lenže faktom je, že keď tam chodíme zriedka, všetko sa nám nahromadí a v podstate sa iba naháňame. Preto chceme začať chodiť častejšie, aby sme si návštevy rozložili a užili si ich aj ako skutočný oddych.
Chcem, aby naši synovia, hoci žijú medzinárodne – chodia do medzinárodnej školy s angličtinou – nezabudli, že sú aj Slováci. Aby mali nielen egyptskú skúsenosť a medzinárodné vzdelanie, ale aby Slovensko zostalo súčasťou ich identity. Dokonca aj naše ročné obdobia berieme podľa Slovenska, nie Egypta. Už v septembri u nás doma vyťahujem sviečky a tekvicové dekorácie, hoci vonku môže byť tridsať stupňov.
Keby vám pred 20 rokmi niekto povedal, že budete žiť v Egypte, tak ako by ste reagovali?
Nikdy. Pred dvadsiatimi rokmi by som určite ani nešla do Egypta. Nemala som ambíciu odísť zo Slovenska, preto to bolo pre mňa také ťažké, keď som v štyridsiatke musela odísť. Mala som všetko vybudované – kariéru, byt, všetko, o čom som si myslela, že v tom budem pokračovať. Odsťahovať sa niekam, navyše s dvoma malými deťmi – to naozaj nebolo v pláne. Karim mal štyri roky a Adamko ešte nemal ani dva. Bola som na materskej a nikdy som si ani len nepredstavovala, že by som sa mohla takto presťahovať.
Keby mi v ten deň, keď som stretla svojho muža, niekto povedal, že večer sa zamilujem do Egypťana, hádať by som povedala, že to je nemožné. Život však píše rôzne príbehy a vie človeka prekvapiť. Ja som toho dôkazom. A keďže sa snažím na všetko pozerať pozitívne a hľadať v tom to dobré, vlastne som rada, že som tu. Inak by som nerobila to, čo robím teraz, a moje deti by nemali také detstvo, aké majú dnes.
Môžeme si teraz myslieť, že v Egypte sa končí hlavná dovolenková sezóna, no asi to nie je pravda. Ako tam vyzerá jeseň?
Miestni už cítia prichádzajúce iné ročné obdobia. Noci už nie sú také horúce ako počas vrcholu leta, ale cez deň v tieni stále býva okolo 32 až 33 °C, na slnku dokonca 40 °C. More je stále vyhrievané. Tento stav bude pretrvávať zhruba do konca októbra. Sezóna je tu vhodná až do novembra a mnoho ľudí chodí aj v decembri. Opáliť sa dá prakticky celý rok a vyhrievané bazény umožnia komfortnú dovolenku aj počas Vianoc či Silvestra.
Najchladnejšie obdobie býva január až marec – voda v mori je studenšia a často je aj veterno. Tieto mesiace sú vhodnejšie na poznávacie výlety a návštevy pamiatok. Veľa ľudí využíva tento čas aj na nákupy, napríklad ovocia, kozmetiky alebo rôznych suvenírov.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
