Island – krajina ohňa, ľadu a pokory. Miesto, kde deti chodia von aj počas snehovej búrky, známky nahrádza farba a učiteľ je sprievodcom, nie autoritou. Práve tam strávila Kristína Domáňová nezabudnuteľný rok svojho života. Fascinovaná miestnou kultúrou a vzťahom k prírode aj vzdelávaniu založila komunitnú školu pre slovenské deti a dodnes z islandského prístupu čerpá aj na Slovensku.
Kristína Domáňová odišla na Island pred desiatimi rokmi. Fascinovala ju tamojšia hudba a literatúra, chcela sa naučiť islandčinu.
Na ostrove nikoho nepoznala, neskôr sa zoznámila so slovenskou komunitou, súčasťou ktorej bol aj biskup David Tencer. „Keď zistil, že som vyštudovaná učiteľka pre prvý stupeň, zažiarili mu oči a povedal mi, že tu na mňa čakali,“ hovorí Kristína s tým, že česká komunita už svoju školu vtedy mala.
„Moja láska k deťom a učeniu si ma našla aj na Islande,“ poznamenala.
Miestni vnímajú dôležitosť aj materinských jazykov. Pomocou neziskovej organizácie Móðurmál – the Association on Bilingualism vznikla slovenská víkendová jazyková škola. „Táto organizácia mala k dispozícii priestory škôl v Reykjavíku, čo bolo obrovské pozitívum,“ podotkla s tým, že to bolo zadarmo. Granty zastrešené Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí žiadali už iba na pomôcky a edukačné materiály.
„Vnímam ako výnimočnú vec, že najväčšími podporovateľmi slovenskej školy na začiatku boli Islanďania,“ vraví s úsmevom.
Žiakmi boli rôzne vekové kategórie – od najmenších škôlkarov až po prvý stupeň, neskôr aj tínedžeri.
„V začiatkoch nešlo ani veľmi o učenie, ale spoznávanie jazyka, ukotvenie výslovnosti, veľa sme spievali, hrali sa, mali sme hudobno-dramatické aktivity,“ spomína.
Podľa oficiálnych štatistík momentálne žije na Islande približne 600 Slovákov.
Hoci dnes už Kristína na ostrove nepôsobí, škola funguje naďalej pod vedením Oľgy Kacian. Deti sa učia nie iba gramatiku, ale aj slovenskú históriu či kultúru.
Po návrate na Slovensko Kristína učila v súkromnej základnej škole. Rozdielov vníma veľa.
„Mám pocit, že na Islande je dieťa v centre záujmu a je vypočuté. Myslím si, že je tam lepšie prepracovaný individuálny prístup a inklúzia,“ hovorí s tým, že nechce porovnávať, skôr inšpirovať.
Podľa jej slov je tam dieťa považované za malého dospelého, rovnocennú bytosť. Deti sú prizývané do rozhodovania, majú školské parlamenty a ich hlas či názor je rovnocenný a rešpektovaný.
Nepoznajú tam známky. Učitelia ich bodovo hodnotia od 1 do 10, na prvom stupni zasa len na základe farieb – červenej, oranžovej a zelenej.
„Dieťa má šancu vidieť, kde je a kam sa môže posúvať,“ uviedla vyštudovaná učiteľka.
Kristína sa na Slovensku snaží rodičom vysvetľovať, že vysvedčenie nie je odrazom toho, ako dieťa dokáže čítať s porozumením, aké má kritické myslenie, ako sa socializuje. „Je to papier s číslami, ktorý pre mňa ako pre pedagóga nemá výpovednú hodnotu,“ objasnila.
Na Islande sa dbá na to, aby dieťa vedelo o svojich silných a slabých stránkach. Dôležitú rolu zohráva aj rodič, ktorý ho má podporiť, sprevádzať a byť nápomocný.
„Deti tam neprepadávajú. Aj my by sme sa mali zamyslieť, čo to tomu dieťaťu dá, keď prepadne,“ vraví.
Zdôraznila, že islandské školstvo ja najprv socializačná organizácia a až potom vzdelávacia. „Vedia, že keď vytrhnú dieťa zo svojej skupiny, tak možno bude mať lepšie známky, ale ako sa bude cítiť?“ rečnícky sa pýta.
Stále sa tam riadia nepísaným pravidlom - „príroda je šéf“. Aj vďaka počasiu sú tam deti odolnejšie. „Chodia každý deň von, či prší alebo je snehová búrka,“ tvrdí Kristína s tým, že pokoru majú zakódovanú v DNA.
„Subjektívne si tiež myslím, že sú pripravení do života. Aj pre to, že sa odmalička stretávajú so širokou rozmanitosťou a inakosťou. V triedach majú spolužiakov so zdravotným znevýhodnením, s rôznymi diagnózami, poruchami, sú integrované a učia sa vzájomnému rešpektu a spolunažívaniu,“ uviedla.
V jednej škole mali dokonca dieťa na lôžku a na prístrojoch. „Bola to jedna z najinkluzívnejších škôl. Keď som sa pýtala, prečo a ako to funguje, tak mi povedali, že socializácia je pre dieťa najdôležitejšia a to, že je pripútané na lôžko, nie je dôvod, prečo by nemohlo byť v kolektíve,“ priblížila.
Ak by sa niečo stalo, škola bola pripravená urobiť koridor pre záchranku. „Učia sa o živote pre život,“ zhodnotila.
Z jej pohľadu učiteľky si však nevie predstaviť mať takúto zodpovednosť, aj napriek asistentom, ktorých majú k dispozícii. No vtláčajú sa jej slzy do očí, keď si uvedomí, že znevýhodnení ľudia tam nie sú vytláčaní na okraj spoločnosti. „Myslím si, že nám chýba hlboká diskusia s porozumením a rešpektom, a všetko by sa dalo. Aj keď treba za tým hľadať systémové riešenia,“ skonštatovala.
Kristína žila aj vo Švajčiarsku, kde všetko funguje na sekundu presne. Islanďania čas nemajú. A to bol pre ňu takpovediac kultúrny šok. „Z krajiny, kde je pravidlo na všetko, som prišla do krajiny, kde nie je pravidlo na nič,“ priznala.
Severania sa riadia pocitmi, všetko sa nejako vyrieši a bude dobré. „Doteraz som si nezvykla na to, že odpisujú na e-maily po troch týždňoch,“ smeje sa.
Príroda pre nich znamená všetko. „Veľmi ju chránia, vnímajú, sú na ňu hrdí. Je to jedna z najväčších hodnôt po rodine,“ tvrdí Kristína.
Island sa však stáva rajom turistov. Podľa Kristíny to obyvatelia vnímajú v dvoch rovinách.
„Pre tých, ktorí majú biznis a pracujú v turizme, je to obrovská pomoc. Ale na druhej strane sú Islanďania, ktorí sa turistom vyhýbajú, snažia sa s tým však vyrovnať, pretože im to do krajiny prináša mnohé benefity, z ktorých môže Island prosperovať, ale predsa len, je to maličký ostrov a dlho tam žili sami,“ vysvetľuje.
Rodinu však vnímajú inak. „Rodinou sú pre nich ľudia, s ktorými sa cítia dobre, kde sa cítia milovaní, no nemusí to byť definované mama, otec, dieťa. Často nežijú v manželstvách a keď sa rozídu a nájdu si nových partnerov a partnerky, tak deti sú všetkých,“ objasnila.
Island sa pravidelne objavuje na prvých priečkach rebríčkov najšťastnejších krajín sveta. Ani rok 2025 nie je výnimkou, umiestnil sa na treťom mieste. Podľa Kristíny to vychádza práve z toho, že štát je veľmi silno sociálny, ľudia sa cítia bezpečne, je o nich postarané a je to ideálna krajina na život.
„Oni si ani nepripustia, že nie sú šťastní. Nesťažujú sa, vnútorne si prejdú ťažkosťami, nerozmazávajú to. Skôr povedia až potom, že mali zlé obdobie, ale už je dobre,“ objasnila.
Otvorene priznáva, že má na Islande rada aj to, že sa nehrajú na hierarchiu. Nepoznajú vykanie.
„Nikto sa na nikoho nehrá. Na Slovensku dokážem tipnúť, kto čo robí podľa správania, vyjadrovania, oblečenia, ale na Islande nie. Neviem rozlíšiť, kto je manažér a kto robotník. A to mi je veľmi sympatické,“ hovorí Kristína.
Myslí si, že aj nadradenosť a povýšenectvo rozdeľujú spoločnosť.
Doteraz učí na Slovensku vo vzdelávacej platforme Šťastné deti s láskou, rešpektom, pokorou a úctou, pretože si uvedomuje, že deti sú budúcnosť a odrážajú princípy, ktoré im my dospelí vštepujeme.
„Island sa stal mojím druhým domovom, verím, že sa tam ešte vrátim,“ dodala na záver.
Pozrite si reportáž o najšťastnejších krajinách sveta:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
