Čítanie k vode: Niekto sa díva (4. časť)

Zdroj: BUX

Toto je posledná, najdlhšia časť, ktorú zverejňujeme. Už na budúci týždeň máme pre vás ďalšie čítanie s novej knihy, ktorá vyjde koncom mesiaca.

Vďakabohu za môjho brata Heatha, hoci mi veľmi nepomáha. Keď ma prvý raz uvidel v nemocnici po tom prepade, zamdlel a takmer narazil hlavou do pojazdného lôžka. Bolo to až smiešne. Lekári a zdravotné sestry priskočili k nemu a na mňa na chvíľu zabudli. „Je taký krásny," počula som šepkať jednu sestru. Nemôžem jej zazlievať, že sa dala uniesť Heathovým výzorom. Môj brat, starší iba o jedenásť mesiacov, je najkrajšie zo všetkých otcových detí, tmavé vlasy mu večne padajú do neprirodzene tmavozelených očí, mihalnice má až nechutne dlhé, dievčenské. Do Heatha sa podchvíľou zamiluje nejaká žena. Alebo aj muž. A Heath nikdy nevedel nikoho odmietnuť. Nič nevedel odmietnuť.

V nemocnici ma dôkladne vyšetrili a vyhlásili, že som mala šťastie. Zdalo sa mi zvláštne, že sa tak vyjadrili, a zrejme mi to bolo vidieť na tvári, lebo rýchlo dodali, že pod slovom „šťastie" mali na mysli, že páchateľ použil kondóm, teda nezanechal vo mne semeno, a tak som nemusela užívať tie hrozné lieky na ochranu pred aids ani tabletky na ochranu pred počatím. Od toho ma ušetril. Ohľaduplný násilník! Horšie bolo, že po sebe nezanechal nijakú stopu. Nijakú vzorku DNA, ktorú by mohli vyhodnotiť na zložitých počítačoch. Pokiaľ neposkytnem polícii nič viac, pokiaľ si na nič nespomeniem, na čokoľvek...

„Premýšľajte," nabádal ma policajt v tú noc, keď ma znásilnili. „Neviete si spomenúť na niečo? Na čokoľvek?"

Pokrútila som hlavou, cítila som, ako to bolí, ale hovoriť bolo ešte bolestivejšie.

„Mohli by sme si to ešte raz spolu prejsť, slečna Carpenterová?" spýtal sa iný hlas, tentoraz ženský. „Čím viac sa usilujeme namáhať pamäť, tým viac si vieme vybaviť. Niekedy to platí. A niečo, čo si ani neuvedomujeme, môže byť dôležité..."

Jasné, prebleslo mi vtedy hlavou. Dôležité, hm.

„Voláte sa Bailey Carpenterová a bývate na Severovýchodnej prvej avenue číslo tisícdvestodvadsaťosem. Správne?"

„Áno, presne tak."

„To je v centre mesta. Ale našli vás v severnom Miami."

„Áno. Ako som vám už povedala, sledovala som tam jeden byt. Som súkromná detektívka vo firme Holden, Cunningham a Kravitz."

„To je právnická firma?"

„Áno. Pátrala som po istom Rolandovi Petersonovi, ktorý asi pred rokom utiekol z mesta. Zastupujeme jeho bývalú manželku a dozvedeli sme sa, že pán Peterson sa nedávno tajne vrátil do mesta a pravdepodobne navštívi svoju priateľku."

„Takže ste pozorovali byt tej priateľky."

„Áno."

„Myslíte, že muž, ktorý vás prepadol, bol Roland Peterson?"

„Neviem. Zatknete ho?"

„Určite si ho preveríme."

Mala som podozrenie, že Roland Peterson, či už to bol muž, ktorý ma znásilnil, alebo len asociálny otec, bol pravdepodobne na ceste z Floridy.

„Môžete nám opísať muža, ktorý vás prepadol?"

Znova som pokrútila hlavou a cítila som, ako sa mi mozog zošuchol k ľavému uchu.

„Doprajte si trochu času na rozmyslenie," nabádala ma policajtka. Všimla som si, že je v civile, čo zrejme znamená, že aj ona je detektívka. Jej kolega ju tuším oslovoval detektívka Marxová. „Viem, že to nie je jednoduché, ale keby ste sa pokúsili v duchu vrátiť do toho krovia."

Je detektívka Marxová skutočne taká naivná? premýšľala som teraz. Neuvedomuje si, že v tom kroví budem do konca života?

Spomínam si, že sa mi zdala priveľmi drobná, priveľmi krehká, aby to bola policajtka, vo svetlosivých očiach sa jej zračil priveľmi nežný ustarostený výraz. „Jednoducho sa to zbehlo strašne rýchlo. Viem, že je to klišé. Viem, že som si mala uvedomovať..."

„To nie je vaša vina," skočila mi do reči.

„Ale chodila som na džudo aj na taekwondo," namietla som. „Nedá sa povedať, že by som sa nevedela brániť."

„Každého možno zastihnúť nepripraveného. Vôbec nič ste nepočuli?"

„Neviem," odvetila som. Usilovala som sa spomenúť aj nespomenúť na nič. „Čosi som cítila. Jemný pohyb vzduchu. Nie, počkajte. Počula som čosi, možno kroky, možno praskot vetvičky. Vtedy som sa chcela obrátiť - a zrazu..." Policajtka mi nečakane podala vreckovku. Schytila som ju a roztrhala na márne kúsky. „Začal ma mlátiť do brucha aj do tváre. Nič som nevidela, cez tvár mi pretiahol obliečku. Nedokázala som ani dýchať, hrozne som sa vydesila."

„Prv než vás začal biť, nevšimli ste si nič? Výšku? Postavu?"

Skúsila som si ho predstaviť. Skutočne som sa usilovala. Ale videla som len nočnú tmu a dusivú bielobu obliečky.

„Nevšimli ste si, čo mal oblečené?"

Znova som pokrútila hlavou. „Zrejme bol v čiernom. A v džínsoch. Mal na sebe džínsy." Počula som sťahovanie zipsu a túžila som vrieskať, aby som prehlušila ten zvuk.

„Dobre, veľmi dobre, Bailey. Predsa len ste niečo videli. Spomenuli ste si."

Cítila som sa pochabo hrdá a uvedomila som si, ako veľmi chcem vyhovieť tejto žene s nežnými sivými očami.

„Neviete nám povedať, akú pleť mal ten muž? Či to bol černoch, beloch alebo Hispánec."

„Beloch," odvetila som. „Možno Hispánec. Tuším mal hnedé vlasy."

„A čo ešte?"

„Mal veľké ruky. A na nich kožené rukavice." Znova som cítila chuť kože a potlačila som nutkanie vracať.

„Neviete odhadnúť, aký bol vysoký?"

„Myslím, že priemerne."

„Neviete, či nemal nadváhu, alebo bol vycivený, svalnatý...?"

„Priemerný," odvetila som znova. Mohla som poskytnúť menej informácií? Bola som vyškolená, aby som si všímala aj tie najmenšie detaily. A predsa som pri tom prvom údere zabudla na všetko školenie. „Bol veľmi silný."

„Zápasili ste s ním."

„Áno. Ale stále ma udieral, takže sa mi nepodarilo ubrániť. Tvár som mu nevidela. Bola to jedna veľká mazanica. A potom mi natiahol na hlavu tú obliečku..."

„Nevšimli ste si náhodou jeho topánky?"

„Nie. Áno!" opravila som sa a hlavou mi preblesla biela fajka na mužových plátenných teniskách. „Mal čierne tenisky značky Nike."

„Viete odhadnúť veľkosť?"

„Nie, dočerta. Som nanič. Absolútne nanič. Nič neviem."

„Viete," namietla detektívka. „Spomenuli ste si na tenisky."

„Polovica obyvateľov Miami nosí také tenisky."

„Povedal niečo?"

„Nie."

„Ste si istá?"

„Nič nepovedal."

Vtedy som si spomenula, ako mi priložil pery k uchu a jeho hlas prenikol cez obliečku na vankúš s rovnakou silou, ako on vnikol do mňa. Povedz, že ma miluješ.

Celé telo sa mi rozochvelo. Ako som na to mohla zabudnúť? Ako mohol môj mozog vytesniť niečo tak hrozne dôležité?

„Chcel, aby ste mu povedali, že ho milujete?" zopakovala detektívka Marxová a nedokázala potlačiť prekvapenie a odpor.

„Áno, zopakoval to dva razy."

„A čo vy?"

„Čo ja?"

„Povedali ste mu, že ho milujete?"

„Nie, vynadala som mu do sviniarov." Znova som pocítila pýchu.

„Dobre, Bailey. Toto je veľmi dôležité. Môžete mi povedať, ako znel jeho hlas?" Prv než som stihla odpovedať, spresnila otázku: „Bol to Američan? Mal prízvuk? Mal hlboký alebo vysoký hlas? Nešušlal? Znel jeho hlas mlado alebo staro?"

„Mlado," odvetila som. „Alebo aspoň nie staro. No nebol to tínedžer," dodala som a usilovala som si vybaviť hlas tínedžera. „Šepkal - alebo skôr vrčal. Nepočula som nijaký prízvuk ani šušlanie."

„Dobre, veľmi dobre, Bailey. Ste skvelá. Myslíte, že by ste ho spoznali, keby ste znova počuli ten hlas?"

Ach bože, pomyslela som si a od paniky sa mi zakrútila hlava. Prosím, Bože, nedopusť, aby som znova počula ten hlas. „Neviem... možno.. ako som povedala, šepkal." Znova príval paniky. Znova príval sĺz. Ďalšia vreckovka. „Prosím vás, rada by som išla domov."

„Už len pár otázok."

„Nie, už nijaké otázky. Už som vám všetko povedala."

V skutočnosti som jej povedala, že muž, ktorý ma znásilnil, bol priemernej výšky aj váhy, medzi dvadsiatkou a štyridsiatkou, mal hnedé vlasy a čierne tenisky značky Nike. Inými slovami, nepovedala som jej nič.

„Dobre," súhlasila, hoci som jej počula v hlase váhanie. „Mohli by sme sa zastaviť u vás doma niekedy zajtra?"

„Načo?"

„Keby ste si spomenuli ešte na niečo. Niekedy spánok..."

„Myslíte, že budem spať?"

„Lekári vám iste predpíšu niečo, čo vám pomôže."

„Podľa vás mi niečo pomôže?"

„Viem, že teraz sa vám to zdá nemožné," zľahka mi položila ruku na plece. Len silou vôle som sa neodtiahla. „Ale nakoniec sa cez to dostanete. Znova sa vrátite do normálneho sveta."

Žasla som nad jej istotou, ako aj nad naivnosťou. Kedy bol môj svet normálny?

Krátka rodinná história. Môj otec Eugene Carpenter bol tri razy ženatý a splodil sedem detí: s prvou manželkou dievča a chlapca, s druhou troch chlapcov a s treťou Heatha a mňa. Otec bol úspešný podnikateľ a investor, svoje veľké bohatstvo zarobil na burze cenných papierov, pravidelne kupoval za lacný peniaz a draho predával a neraz sa stal objektom vyšetrovania štátnych vyšetrovateľov, lebo mu až podozrivo žičilo šťastie. Ale hoci sa veľmi usilovali, nikdy sa im nepodarilo dokázať mu nič, ani len drobný priestupok či protiprávne konanie, na čo bol otec mimoriadne hrdý a čo jeho syna nesmierne frustrovalo, keďže bol asistentom štátneho prokurátora, ktorý inicioval vyšetrovanie. Vtedy otec prerušil všetky vzťahy so svojím menovcom a úplne ho vydedil. Preto sa konal súdny spor o jeho majetok, ktorý mal pripadnúť zväčša nám dvom s Heathom. Ostatní naši nevlastní súrodenci sa pridali k žalobe a domáhali sa majetku, ktorý podľa nich patril im.

Nemôžem povedať, že by som sa im čudovala. Môj otec bol prinajmenej mizerný manžel ich matiek a ľahostajný rodič. Ba čo viac, mal zvrátený, až krutý zmysel pre humor. Svojich troch synov s druhou manželkou pokrstil Thomas, Richard a Harrison (Tom, Dick a Harry), a hoci vždy tvrdil, že to nebolo úmyselné, aspoň kým neprišiel na svet Harry, jedno bolo neoddiskutovateľné: Ustavične štval bratov proti sebe, a aj preto pochybujem, že by sa dnes vôbec spolu rozprávali, nebyť toho súdneho sporu.

Napočudovanie my s Heathom sme otca takto nepoznali. Naše detstvo bolo idylické a otec bol taký pozorný a milujúci, ako si len dieťa môže želať. Zrejme na tom mala zásluhu naša mama. Bola od otca o osemnásť rokov mladšia a otec vždy vyhlasoval, že je to prvá žena, ktorú v živote miloval, žena, ktorá ho naučila byť mužom. Predpokladám, že keď ľúbil ju, ľúbil aj nás. Otec, ako si ho pamätám, bol štedrý a nežný, mal dobré srdce a túžil nás chrániť. Keď mama pred tromi rokmi zomrela na rakovinu vaječníkov v tragicky mladom veku, ako päťdesiatpäťročná, bol celý bez seba od žiaľu. Ale nikdy nás neopustil, nikdy netúžil uniknúť pred povinnosťami, nebol taký, ako si ho pamätali moji nevlastní súrodenci.

Vždy mi bol oporou.

A zrazu ho nebolo.

Muž, ktorého som považovala za nezdolného, zomrel ako sedemdesiatšesťročný na masívny srdcový infarkt.

To bolo pred štyrmi mesiacmi.

Po jeho smrti som sa rozišla so svojím priateľom Travisom a začala som si aférku so ženatým mužom. Niežeby to nejako spolu súviselo. Môj vzťah s Travisom sa už dlhší čas zhoršoval. Bola som v šoku z otcovej smrti a trpela som rovnakými prejavmi úzkosti ako po maminej smrti - nedokázala som pohnúť nohami, nevládala som sa nadýchnuť. Pokúšala som sa tajiť to pred ľuďmi a väčšinou sa mi to aj darilo, ale jeden muž sa nedal tak ľahko oklamať. „Povieš mi, čo sa deje?" spýtal sa ma. „Čo sa skutočne deje?" A tak som mu to povedala, najprv váhavo, potom to zo mňa vytrysklo, a keď už som raz spustila, nedokázala som prestať. Veľmi rýchlo sa stal mojím najbližším priateľom, dôverníkom a nakoniec, zrejme nevyhnutne, aj milencom.

Od začiatku som vedela, že manželku neopustí. Bola to matka jeho detí a nevedel si predstaviť, že by bol otcom na polovičný úväzok, nech by bolo jeho manželstvo akokoľvek nešťastné. Hovoril, že s manželkou sa veľmi nehádajú, lebo si žijú každý svojím životom, a hoci ich bolo pravidelne vídať na verejnosti, keď boli doma, utiahli sa každý na iný koniec domu. Už celé roky sa nemilovali.

Verím tomu? Skutočne som taká ľahkoverná? Neviem... Viem len to, že keď sme spolu, som taká, aká chcem byť. Je to jednoduché - a pritom zložité, hrozne zložité.

Keď teraz myslím na to, ako sme sa milovali, ako nežne prstami skúmal moje telo, ako mi jemne prechádzal jazykom po prsiach, ako skúsene ma privádzal k orgazmu, zdá sa mi nemožné, že akt plný nehy a lásky môže byť za iných okolností plný hnevu a zúrivosti a že to, čo vyvoláva takú rozkoš, môže spôsobiť takú bolesť. Rozmýšľam, či ešte niekedy budem schopná prežívať radosť pri dotyku muža, alebo či vždy, keď do mňa vnikne, budem cítiť násilníka, ktorý do mňa tak surovo vrážal, či vždy, keď muž priloží ústa na moje prsia, budem sa zvíjať od hrôzy. Budem si ešte niekedy vedieť vychutnať milovanie, alebo som o to navždy prišla?

Keď ma priviezli domov z nemocnice, po všetkých vyšetreniach a dlhých hodinách policajného vypočúvania bol môj brat taký traumatizovaný, že vyfajčil štyri džointy jeden za druhým, až potom sa trochu upokojil. „Mali by sme zavolať Travisovi," mrmlal stále dokola a potom tvrdo zaspal. Hoci s Travisom už spolu nechodíme, ešte vždy je to Heathov priateľ. Boli priatelia ešte predtým, než sme začali chodiť spolu. V skutočnosti nás zoznámil Heath. Doteraz nechápe, prečo sme sa rozišli, a ja som mu to nepovedala. Je dosť nešťastný aj bez toho.

A tak som teraz stála pri spálňovom okne v mojom byte, z ktorého vôbec nevychádzam, neprítomne som hľadela na zadnú stranu piatich rovnakých sklených veží, z okna na mňa hľadelivpadnuté oči, prstami som pevne zvierala vždy prítomný ďalekohľad, ktorý sa stal virtuálnym predĺžením mojich rúk. Na jednej strane je veľká prasklina z toho, ako spadol na zem pri útoku, a prstami som k nej automaticky zablúdila ako ku chraste. Zdvihla som ďalekohľad k očiam a počula som mamin hlas: Povedz mi, čo vidíš. Zaostrila som na neďaleké stavenisko, dívala som sa, ako sa jeden robotník háda s druhým a ten ho nahnevane bodol prstom do hrude. Vtedy zasiahol ďalší robotník.

Pomaly som prechádzala pohľadom z poschodia na poschodie, stále som zaostrovala. Nakoniec som namierila ďalekohľad na budovu rovno oproti mojej, kĺzala som pohľadom z jedného okna na druhé, prenikala som do životov nič netušiacich ľudí, monitorovala som ich bezstarostné správanie, narúšala som ich súkromie, priťahovala som si ich bližšie, a pritom som ich držala v bezpečnej vzdialenosti.

Vtedy mi pri posteli zazvonil telefón, až som sa strhla, no ani som sa nepohla, aby som ho zdvihla. Nechcela som sa s nikým rozprávať. Už som bola unavená, čo som ľudí stále uisťovala, že sa z toho dostanem, že sa mám zo dňa na deň lepšie.

Nie je to ľahšie a ani nebude.

Pritlačila som si ďalekohľad tesnejšie k očiam a z diaľky som sa dívala, ako sa mi pred očami odvíja vesmír. To mi akurát stačilo, netúžila som sa dostať bližšie k svetu za oknami.

Zaujal vás úryvok z novinky Joy Fieldingovej? Viac o knihe Niekto sa díva.