Zo šampiónky vo fitnese na ultramaratónkyňu svetového formátu. Taká je cesta Sone Kopčokovej, ktorá ako prvá Slovenka zvládla Ultra Gobi 400 km. Päť dní extrémnej fyzickej a psychickej záťaže preverilo jej vytrvalosť aj odhodlanie.
Trať dlhá 400 kilometrov, ktorú musíte absolvovať za necelých šesť dní. Pred vami sa rozprestiera nekonečná čínska púšť Gobi so všetkými svojimi nástrahami.
Cez deň teploty atakujúce 40 stupňov Celzia a ostré slnko, v noci teploty hlboko pod nulou a silný vietor. K dispozícii máte len vybavenie a jedlo, ktoré ste si tam priniesli. Navigovať sa púšťou musíte sami.
Presne to prežila v októbri na pretekoch Ultra Gobi 400 km ultramaratónkyňa Soňa Kopčoková, ktorá ich dokázala absolvovať ako prvá Slovenka. Navyše, zvládla ich vyše 22 hodín pred limitom a spomedzi žien obsadila siedme miesto.
Ultrabehom sa však venuje len niekoľko rokov. Predtým bola svetovou špičkou v úplne inom obore. Je totiž majsterkou sveta a dvojnásobnou majsterkou Európy v body fitness.
O tom, ako vyzerá príprava na takéto preteky, čo ju v púšti prekvapilo, aj to, ako sa telo spamätáva z extrémnej záťaže, porozprávala v rozhovore pre TVNOVINY.sk.
Čo vôbec vedie človeka k tomu, že si povie, že napríklad maratón je trošku málo, tak skúsim niečo viac? Kedy ste si povedali, že idete ďalej?
S behaním som začala, keď boli deti maličké, lebo som sa nevedela dostať k inému športu a chýbal mi režim a tréning. Takže behanie bolo pre mňa najdostupnejšie. Napríklad maratón som nebežala nikdy, lebo ma nepriťahovali mestské behy, ale skôr som rada chodila do lesa. Tým pádom som rýchlo vyskúšala beh na Pajštún, myslím, že to bolo 12 kilometrov. Potom je človek zvedavý, čo ak to bude 25 kilometrov a tak ďalej.
Mala som kolegu, ktorý behal ultrabehy. Rozprával mi o tom a vyzeralo to strašne dobrodružne. Chcela som to vyskúšať. Keď som to niekomu v okolí povedala, tak na mňa začudovane pozerali. Pretože v porovnaní so silovým športom to bolo niečo úplne iné. No ak si niečo zaumienim, tak idem za tým. Tak som sa prihlásila na prvý ultrabeh, ktorý som ani nestihla dokončiť v limite. Bolo to nejakých 50 kilometrov. Ale ten zážitok, to, čo som tam videla, akí tam boli ľudia, aké boli tie preteky a ako som sa cítila, boli pre mňa extra motivácia skúšať ďalšie a ďalšie.
Spomínate silový šport, boli ste fitneska svetovej úrovne. Samozrejme, že vo fyzickej príprave sú to v porovnaní s ultrabehom dva diametrálne odlišné svety. Ak sa však pozrieme na tú mentálnu stránku, v čom je najväčší rozdiel a ktorý šport je pre vás z tohto hľadiska jednoduchší?
Fitnes je pre mňa väčšia hra na istotu. Keď si človek dá dostatočne dlhý čas na prípravu, na to pódium ide s tým, že tam už nie je čo pokaziť. Už iba odprezentuje výsledok tej práce. V tomto som bola systematická, vždy som si dala trebárs o mesiac dlhšiu prípravu, aby sa mi nestalo, že nebudem napríklad stíhať vyrysovať.
Kým na ultra sa to kedykoľvek môže zmeniť a je tam tak veľmi veľa premenných, že je to neustály nápor na psychiku priamo na tých pretekoch, aj keď je človek dobre pripravený.
Ako vyzerá váš bežný tréningový deň? Nie je to len tak, podať takýto výkon.
Keď som behala päťdesiatky a stovky, tam je to skôr ešte ako nejaký predlžený tréning na maratón. Toto viacdňové ultra je také, že tam človek ten objem nevie urobiť iba behaním, lebo by sa pretrénoval alebo zranil. Čiže robím rôzne druhy športov - skialp, cyklistiku, plávanie, behanie, potom rýchle turistické prechody. Stále to mením, aby to telo malo nejaký iný stimul.
Druhá vec je, že sa stále snažím udržať nejakú silu, aby som vedela byť aj dynamická a je to aj prevencia voči zraneniu. S pribúdajúcim vekom aj zraneniami, ktoré už sú, tak je tam aj fyzioterapia, rôzne mobilizačné rehabilitačné cvičenia.
Znie to ako celodenný program. Vy ste však aj matka, ako to zvládate?
Niekedy sa niečo stane a človek potom musí veľmi improvizovať. Mám doma cyklistický trenažér. Keď sa stane, že mi deti ochorejú a musím byť týždeň doma, tak si viem aj tam vyskladať tréning, viem si poradiť.
Vstávam každý deň o 4:30 ráno, dám si nejakú prvú fázu, potom odveziem deti do školy, potom si dám druhú a takto to lepím. Potom si dávam niekedy také bloky, že trebárs pôjdem na predĺžený víkend na hory bez detí a tam trénujem od rána do večera.
Sú nejaké časti prípravy, ktoré máte ako nutné zlo?
Mňa samotný tréning strašne baví. Napríklad teraz v zime veľa trénujem silu. Potom síce nevládzem behať, ale baví ma to. Rehabilitačné veci, tak to je nuda. Človeku to neustále pripomína tie obmedzenia, s ktorými bojuje. Ale bez toho to nejde.
Prejdime k pretekom Ultra Gobi 400 km, ktoré ste zvládli ako prvá Slovenka. Dá sa na takéto niečo vôbec fyzicky a psychicky pripraviť?
Človek sa učí a vie, čo ho čaká. Z toho fyzického sa to dá, sú to viacdňové tréningy v horách, veľakrát idem celodenné tréningy deň za dňom. No môžem povedať, že tu ma prekvapilo 80 percent vecí. Vždy sa snažím naštudovať si nejaké reporty, nájsť videá. Tuto som aj niečo našla, nebolo toho až tak veľa.
Ale realita ma prekvapila. Myslela som si napríklad, že mi bude stále strašne horúco a vedela som, že budem potrebovať silný ochranný krém, ale opak bol pravdou. Bežala som väčšinou v páperke a zima tam bola naozaj krutá, lebo vietor dosahoval vyše 50 kilometrov za hodinu. Potom je to skôr o tom, že človek musí byť pripravený meniť predstavy a plány a mať psychickú odolnosť.
Išli ste tam s tým, že to zvládnete alebo skôr s tým, že to idete skúsiť?
Brala som to tak, že je to výnimočná príležitosť. Bola som rozhodnutá, že to chcem dokončiť, aj keby to bolo za cenu zranenia. Keby to boli nejaké preteky napríklad v Alpách, tak si to možno rozmyslím. Nedá sa tam ísť s tým, že to idem skúsiť, lebo potom je hneď psychika zle nastavená, príde prvý problém a už to človek zabalí.
Čo sa týka stravy, na pretekoch ste si museli vystačiť s tým, čo ste si sama priviezli. Niečo ste mali z domu, zbytok ste si chceli nakúpiť v Číne. Tam ste však zistili, že tamojšie potraviny by pre vás neboli vhodné. Chýbalo vám tam teda potom niečo vo vašich balíčkoch?
Kaloricky som bola pokrytá z gélov a izotonických nápojov, ale mne chýbalo reálne jedlo, ktoré už človek pri takom dlhom pohybe strašne potrebuje. Nachystala som si jedlo na deň a myslela som si, že ostatné veci si tam dokúpim. Iné by to bolo napríklad v Pekingu, kde je veľa medzinárodných obchodov. Ale toto boli okrajové mestá na púšti, ktoré boli naozaj veľmi jednoduché. Keby som to bola vedela, určite by som si so sebou zobrala nejaké trvanlivé potraviny, možno viac aj dehydrovaného jedla.
Tieto preteky nie sú len nadľudský fyzický výkon, ale uprostred púšte sa musíte orientovať sama. Prišli momenty, kedy ste si mysleli, že ste sa naozaj stratili?
Je paradoxné, že v úsekoch, kde neboli hory, kde bola rovina, to vyzerá jednoducho, ale tam to človek stále musí sledovať. No mala som problém aj v horách, keď som šla spolu s britskou pretekárkou. Raz v noci sme sa úplne zasekli na jednom hrebeni, lebo navigácia bola skreslená. Bola strašná zima a mne sa vybila čelovka, druhú som už mala iba tak na rezerve.
Nevedeli sme nájsť cestu, nevedeli sme sa z toho hrebeňa dostať. Boli sme strašne premrznuté, pomaly sme sa tam motali. Už sme chceli aj satelitným telefónom volať pomoc, nech nám aspoň poradia, či sa nachádzame niekde blízko toho bodu. No satelitný telefón tiež nefungoval. Mne potom napadlo, že keď sú tam obdobia záplav, tak sa tam vytvárajú také žľaby. Tak som povedala, že to poďme skúsiť takto, ako ide voda a možno sa niekam dostaneme. Nakoniec to bola tá správna cesta. Ale strávili sme tam asi dve hodiny, takže to bolo dosť desivé. Čo sa týka navigácie, zvyšok bol v pohode. Skôr bolo nepríjemné, keď sme tam utekali pred divokými psami.
Hovorili ste aj o nejakom slzotvornom plyne.
Ten som mala náhodou. Mala som ho, keď sme boli na sústredení na Sicílii. Tam je veľa takýchto divokých psov, tak mi to dal priateľ. Ja som ho našťastie zabudla vyložiť z batožiny. Keď som sa vykladala v Číne, tak si hovorím, že super, toto zoberiem so sebou. Videla som, že niektorí pretekári mali aj maličké paralyzéry. Svorky psov tam vraj vždy sú, na to sme však dopredu nijako neboli upozornení. Chvalabohu, som to tam objavila.
Keď sa človek stratí alebo je zoči-voči divokému zvieraťu, asi by vtedy bolo veľmi jednoduché vzdať sa. Čo vám v takýchto chvíľach pomáha ísť ďalej?
Aj keby som to vzdala, príliš mi to nepomôže. Kým by po mňa pomoc prišla v tej strašnej zime, tak už by som asi zamrzla. V takýchto situáciách mám práveže, naopak, skôr taký adrenalín, že sa nechcem vzdať. Niekedy stačí, že sa človek trochu predýcha, dá si nejaký cukor, aby mu mozog lepšie fungoval.
Koľko ste toho za tých päť dní naspali?
Moja stratégia väčšinou je, že prvú noc nespím. Tu sa štartovalo o pol desiatej večer, takže to je jasné, že sa nespí. Potom spím každú noc väčšinou jeden spánkový cyklus, teda 90 minút. Keď je veľká kríza, tak si dávam takzvané power napy na tri - štyri minúty.
Čo si v hlave hovoríte, keď viete, že vás čaká ešte 200 kilometrov?
Nad tým nikdy nerozmýšľam. Mám jedného kamaráta, ktorý behá aj takéto dlhšie veci, a on si odpočítava od konca. To by som nezvládla. Ja ako keby ignorujem, koľko tie preteky majú. Vôbec nad tým nepremýšľam, koľko to bude dní a koľko to bude kilometrov. Ale stanovím si určité body. Napríklad v Gobi sme mali kontrolný bod každých 40 kilometrov, tak myslím iba potiaľ. Tam porozmýšľam, čo chcem so sebou urobiť, ako si tam oddýchnem alebo čo si zoberiem. A potom zase len po ďalší bod.
Je na takýchto pretekoch väčším súperom hlava alebo telo?
Ja mám hlavu celkom silnú, ale som vždy hore aj dole. Aj si poplačem, ale nechcem nikdy skončiť. No potrebujem to nejako zo seba dostať. Problémy sú skôr zranenia. Každý z nás má nejakú dysbalanciu alebo nejaké zranenia a na tých kilometroch sa to počíta. U mňa je to vždy aj žalúdok, ktorý aspoň časť pretekov štrajkuje.
Čo pľuzgiere? Tie si zažil zrejme každý, no asi si nevieme predstaviť, že ich človek má po celých chodidlách a má takto bežať po púšti.
Už som sa celkom dobre naučila, čo mi pasuje. Ale keď tam udrelo teplo a bolo 37 stupňov plus piesok, tak pľuzgiere boli. Už keď to pociťujem, snažím sa hneď s tým niečo robiť. Ale ideálna je prevencia. Už keď to tam je, tak si musím povedať sama pre seba, že teraz to už bude súčasťou toho celého.
Veľkú časť ste absolvovali s britskou pretekárkou, už ste ju aj spomenuli. Na týchto viacdňových pretekoch je pre vás dôležité byť s niekým alebo ste radšej sama?
Je to dvojsečná zbraň. Na jednej strane je to veľmi pekné a vieme sa potiahnuť navzájom. Problém je, keď je to nevyrovnané. Bola som aj v tímových pretekoch, kde sme boli vyrovnaní, ale zažila som aj také tímové preteky, kde to nebolo rovnocenné a potom to ani nedopadlo dobre.
Ku koncu ste sa rozdelili. Bola to záťaž na psychiku? Ako ste tento moment zvládali?
Bolo mi veľmi smutno. Mala som už aj zranenie. Vtedy je človek ubolený a nečaká, že sa ešte stane niečo takéto. Potom som sa snažila povedať si, že sú to preteky. Každý sa môže rozhodnúť sám za seba. Ja by som asi tak nekonala, ale aj také veci sa dejú v živote.
Napokon ste obsadili spomedzi žien siedme miesto. Aké je pre vás dôležité skončiť čo najvyššie? Už len dokončiť takéto preteky je obrovský úspech, ale máte to umiestnenie niekde vzadu v hlave?
Vždy mám viacero plánov. Dlho som sa držala na tretej pozícii. Potom prišlo zranenie, tak som musela prijať, že cieľom bude to dokončiť a stále som v hlave pracovala s tým, ako to dokončiť. Posledných 30 kilometrov som išla cez bolesť.
Čo ste prežívali v cieli?
Vždy sú to veľké emócie, ale mne to nikdy v cieli nedochádza. Možno o týždeň neskôr tam bol nával emócií, už keď sa k tomu človek vracia. Ako keby mi to dochádzalo až tak neskoro.
Čím si potom prechádza telo?
Prvá noc je zlá. Telo začne strašne bolieť a celé opuchne. Človek by veľmi chcel spať. Aj zaspí, ale potom sa stále budí na bolesti. Viem, že to musím pretrpieť. Potom to tam vyzerá ako v nejakom vojnovom tábore. Nejako sa s tým musí telo postupne vyrovnať.
Ako vyzerá regenerácia? Koľko vôbec trvá, kým sa telo z toho spamätá?
Po nejakých dvoch - troch dňoch sa snažím začať hýbať. Idem plávať, na bicykel alebo na turistiku. Ale s nejakým serióznym rozvojovým tréningom určite prvý mesiac až mesiac a pol nemôžem rátať. Samozrejme, keď je tam nejaké zranenie, tak sa to ešte navyšuje.
Čo bol váš najsilnejší zážitok na trati?
Ťažko povedať. Človek tam zažíva veľmi silné emócie, od halucinácií cez krízy, ktoré prekoná, až po krásne eufórie a endorfíny.
Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Budúci rok už si tak pomaly skladám. V decembri prebiehajú všelijaké lotérie do dlhých pretekov. Rozmýšľame nad tým, že ešte možno nejaký rok - dva v nich popretekám a potom sa už budem orientovať trošku inam. Predsa len, je to záťaž na organizmus a ja by som chcela športovať dlhodobo.
Do päťdesiatky by som určite chcela stihnúť aspoň jedného Ironmana. Baví ma aj lezenie, len na to teraz nemám čas, čiže to si odkladám do dôchodku.
Pred kamerami TV Markíza padol svetový rekord. Michal Šuľa bežal 24 hodín pre deti. Viac v reportáži:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
