Päť centimetrov, a mal by po kariére. Z reprezentácie sa mu stále ozývajú pravidelne, napriek tomu prežíval doma i v kabíne temné chvíle. Aj tak nikdy nestratil úsmev a na nič sa nevyhováral. Má za sebou neobyčajne náročný rok a pol v novom klube, málokto vie a chápe, čím si musel prejsť. Za celý ten čas však o ňom viac narozprávali druhí, než on sám. Kde teda leží pravda? Róbert Polievka pre TVNOVINY.sk odpovedá na všetko, o čom dlhé mesiace špekulovali nielen médiá.
„Už som sa zmieril s tým, že som sa v slovenskom futbale stal vhodným adeptom, do ktorého si vždy môžete kopnúť. Ja to neriešim, ale moja rodina áno. A trpí na to. Pritom tí, čo na mňa kričia, možno tiež majú deti. Ja chcem byť len vzor pre tie svoje,“ otvára úprimnú debatu 29-ročný útočník MTK Budapešť.
Rozhovory s ním bývajú predovšetkým ľudské.
„Nie som žiadna hviezda. Ja som bol ten, ktorý otvoril aj tému Slovana, keď sa novinári pýtali. A koľko hráčov sa bálo... Neskrýval som sa a nikdy ani nebudem. Prečo by som mal? Preto, že som obyčajný chlapec z malej dedinky, ktorý sa len snaží rozvíjať svoj talent? Kvôli svojej rodine? Pokiaľ budem zdravý, budem bojovať pre tých, ktorí mi stále fandia. Lebo pevne verím, že sa takí ešte nájdu,“ rozmieňa na drobné slovenský reprezentant.
Na konci septembra, po vašom prvom zásahu v sezóne, ste mali slzy na krajíčku. Konečne od šťastia?
Určite. Šťastia a zadosťučinenia. Že sa mi konečne aspoň v malej miere vrátilo to, čo sa do futbalu snažím investovať. Samozrejme, stále je to málo, aj štatistikami by som chcel byť inde. Viem, že hlavne na Slovensku mnoho ľudí hľadí len na čísla a, áno, som útočník, takže by bola asi blbosť na ne nepozerať. Ale na druhej strane, nemám to tu vôbec jednoduché... Preto som veľmi vďačný za každú príležitosť, za každý gól obzvlášť.
Malí synovia kričali z hľadiska – ocko bude zase strieľať góly! – a obaja takisto plakali.
To bolo úplne najsilnejšie. Pre mladšieho synčeka navyše šlo o prvý výjazd na môj zápas, okolnosti ešte celkom nevníma, no ten starší o chvíľku oslávi šieste narodeniny a je ako môj motor. Prežíva so mnou každú minútu, čo strávim na ihrisku, žije futbalom, až to preháňa, v dobrom zmysle slova. Cítim preto zodpovednosť aj zaňho, veď ako sa vraví – žijeme pre deti. O to špecifickejšie pre mňa je, že ma rodinka chodí podporovať z tribúny. Keď som po góle zbadal, ako plakali, ako ich to dojalo, ako mi syn ešte dva týždne o tom rozprával... To je tá najväčšia radosť.
Pritom možno päť centimetrov a mali by ste po kariére.
Presne tak! Každý, kto mal možnosť pozrieť si aspoň záznam, to zrejme videl. Na brankára som sa ani nepozeral, mal som dole hlavu, asi až pri preberaní lopty, alebo stotinu predtým, som zistil, že je predo mnou. Ani neviem ako, ale našťastie som sa mu vyhol. Mohol som dopadnúť možno horšie ako Musiala pri Donnarummovi na majstrovstvách sveta klubov.
Uvedomili ste si to až pri sledovaní videa. Opäť trochu slzy?
Ešte v tuneli, hneď po zápase, mi športový riaditeľ povedal – fúú, tak to bolo tesné – najprv som však nerozumel, čo myslí. No keď som si pozrel záznam... Nebolo mi všetko jedno. Chvála Pánu Bohu, že sa nič nestalo.
Ak však nerátame hneď nasledujúce kolo, v základe ste sa ocitli až minulý víkend, po dvoch mesiacoch. Čo sa stalo?
Moja pozícia v Budapešti je strašne špecifická. Nerád ju vysvetľujem, lebo veľa ľudí to môže pochopiť tak, že sa len vyhováram alebo hľadám ľahšiu cestu. V Maďarsku skrátka platí isté pravidlo – ak má klub štatút akadémie, čo my máme, musia v základe nastupovať minimálne dvaja hráči do 21 rokov, aby prispievali do balíčka, ktorý MTK potrebuje naplniť. Len v prípade, že mladíci odohrajú asi 8000 minút, dostane od štátu, respektíve zväzu, veľké peniaze, bavíme sa o miliónoch. Navyše, ak jeden junior strieda, nahradiť ho musí ďalší hráč do 21 rokov. A ja na to momentálne veľmi trpím, pretože na mojom poste, ako na jednom, tak druhom krídle, hrajú mladí chlapci, ktorí miesto dostali takpovediac zadarmo. Dotklo sa ma to, veď úvod sezóny bol aký bol, nastupoval som len sporadicky. Jasné, keď neodohráte dobrý zápas, aj tréner si povie – okej, keď tento nemá formu, radšej nech mladí zbierajú doslova cenné minúty.
Potom zase prišlo obdobie, keď ma začal využívať na hrote, hneď som skóroval, no v ďalšom kole sme podali hrozný tímový výkon, samozrejme som si to ako útočník odskákal ja a o týždeň sedel na lavičke. A takto sa to krúti, stále dokola.
Musíte čakať na šancu, byť nonstop pripravený, ja som však posledných päť – šesť rokov hrával pravidelne a na čosi také nebol zvyknutý. Frustrovalo ma to, upadal som fyzicky aj psychicky. Trvalo mi, kým som pochopil, že som zrazu cudzinec, hrám v zahraničí, vládne tu istá politika a manažment tlačí na to, aby vystrelili mladíci a klub ich mohol speňažiť. Preto som si povedal, že sa celej veci chopím z druhej strany. Začal som na sebe makať ešte viac a verím, že futbal mi to vráti. Či to bude v Budapešti alebo niekde inde, zostáva otázne, ale chcem byť „ready“. Pár dní dozadu som bol opäť v základe, síce znova na úplne inom poste – desiatky, skoro stredného záložníka – no opäť som sa strelecky dokázal presadiť.
Zase základ, zase gól. Jasný signál, kam patríte.
Hovorí mi to veľa ľudí, aj mimo šatne. Hoci sa to pekne počúva, nechcem sa uspokojiť. Ale miesto som si zastal.
Každý, kto má pozná, dobre vie, že aj v Bystrici alebo predošlých kluboch som veľmi často mával hluché zápasy. Býval som neviditeľný, ale dokázal, takpovediac z ničoho, skórovať. Vyhrali sme 1:0 a média ma chválili. Netvrdím, ani si nemyslím, že som hráč momentu, no som silno veriaci a verím, že keď zo seba dostanem maximum, niekde sa to odrazí.
Som typ hráča, ktorý od trénera potrebuje cítiť dôveru a veľmi ma mrzí, že momentálne to tak nie je. Ale vo futbale sa všetko môže v sekunde zmeniť. Ide len o to, či budete pripravený. A ja robím všetko preto, aby som bol nachystaný stopercentne.
Máte za sebou rok a pol v novom klube, neobyčajne náročný. Málokto vie a chápe, čím ste si museli prejsť. „Keď máte v rodine pohodu, veci sa zvyčajne ukážu aj na ihrisku. Nemám za sebou ideálny polrok, prešli sme si náročnými chvíľkami, športovca to dokáže pribrzdiť.“ Vaše slová z februára. Čo sa dialo?
Tak, aj s manželkou sme prechádzali náročnejším obdobím. Sťahovali sme sa, museli narýchlo nájsť škôlku pre syna, adaptovať sa... Nebolo všetko ideálne.
V šatni som celý prvý rok nemal nikoho, kto by mi rozumel, po anglicky veľmi rozprávať nechceli, navyše, trénerova angličtina je tiež dosť slabá. Nebol tu nik, s kým by som si v slabšej chvíli mohol aspoň pokecať a potom som nervozitu z práce nosil domov, nepohodu si filtroval tam. Zakrátko sa nám však narodil druhý synček, a to náš život otočilo o 180 stupňov. Aj ja som však musel zmeniť veľa vecí.
V lete mi extrémne prospeli príchody Jakuba Plšeka a Jánosa Szépeho, komunikačná bariéra vymizla. V kabíne sa oveľa viac hovorí po anglicky, čo nám pomohlo poriadne sa začleniť, veje tam lepší duch, človek sa hneď cíti inak.
Po štarte jarnej časti ste vraveli, že môžete konečne ukázať toho Roba Polievku, ktorého ľudia očakávali. Marcové zranenie členka vás však vyradilo do konca sezóny. Opäť temné chvíle.
Áno, lebo som sa konečne nadýchol, dúfal, že sa mi podarí nadviazať na výkony zo slovenskej ligy, zaviazal som sa, že odteraz budem iný, zase ten starý – dobrý Robo Polievka. A týždeň na to som si roztrhol väzy v členku. Ďalší útlm.
Pekne som nabil i pochybovačom, všetci prajní odborníci okamžite vyliezli – zas si to dokázal, plná huba rečí a ani si nehral, už je po útočníkovi – ale do zákulisia nevidí nik. Vy si niečo síce môžete plánovať, ale život to aj tak vymyslí po svojom.
Bol som veľmi sklamaný, že slová, ktoré som vyslovil, tak skoro nemôžem naplniť a o tri či štyri mesiace budem zase začínať od piky. Áno, pri zranení každý rozpráva „vrátim sa silnejší“, ale to vám nikto nevie garantovať. Môžete spraviť čokoľvek, ale športovú formu nenájdete v prvom šuplíku. Preto tie temné chvíle.
Ešte predtým sa vám dlho nedarilo nájsť vhodný angažmán a posunúť sa z Dukly, nevyšiel prestup do Slovana ani účasť na Eure, zastihli vás dve trojmesačné zranenia a z toho plynúce rotovanie medzi ihriskom a lavičkou. Napriek všetkému ste sa nikdy neprestali usmievať.
Viete, už som sa zmieril s tým, že som sa v slovenskom futbale stal vhodným adeptom, do ktorého si vždy môžete kopnúť. „Lebo veď on nikdy nebol svetový útočník, nikdy nemal byť ani v repre“ a tak ďalej. Navonok som sa vždy tváril, že som nad vecou, len si rozprávajte, ale vo finále na to trpela moja rodina. Čo som v sebe dusil, vychádzalo von doma, až nastalo obdobie, o ktorom sme sa bavili pred chvíľkou. Dnes to však celé vnímam inak.
Ľudia vždy budú, a majú právo, hovoriť si, čo chcú. Zaplatili si za lístok alebo program v telke, prečítali nejaký článok, takže na mňa alebo moju športovú stránku môžu povedať čokoľvek. Všetkým prajem len to najlepšie. No nech si každý z nich skúsi uvedomiť, že možno tiež má alebo raz bude mať deti, ktorým by jedného dňa chcel ísť príkladom. Či sa mu práve v práci bude dariť viac alebo menej. Nech sa samého seba spýta, či by chcel mať otca, ktorý bude takto rozprávať o svojich či cudzích deťoch.
Ja som pri narodení mojich synov pochopil, že sa radšej pokúsim zo seba vydať stodesať percent, ako by som mal sedieť doma za počítačom a písať nenávistné komentáre o niekom, kto sa v živote snaží čosi dokázať. Takýto vzor chcem svojim deťom odovzdať ja. Držím sa toho už trištvrte roka a nikto mi to nikdy nevezme. Som vďačný za všetko, čo mi náš futbal dal. Z priemerného slovenského mužstva som sa dostal do reprezentácie a že sa mi tam nedarilo tak, ako by som si možno predstavoval aj ja, to je už šport. No vždy som šiel naplno, nechal som tam maximum. A tak pracujem aj dnes.
Nie som veľká hviezda ani najslávnejší reprezentant v histórii a nikdy ním už ani nebudem, ale myslím, že mám byť na čo hrdý. Nebudem o sebe pochybovať, pretože viem, že stále môžem byť dobrým otcom a vzorom pre svoje deti. Môj syn si dodnes obzerá fotky, kde čelím portugalským hviezdam, Ronaldovi a spol. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie. Aby na mňa moja rodina bola a mohla byť pyšná.
Vidieť, že dnes už nad vecou ste skutočne.
Bolo to strašne ťažké, neskrývam sa za to. Uvedomujem si svoju pozíciu, i to, ako ma vnímajú ľudia. Ale čo, mám im teraz povedať, že už zajtra budem najlepší ligový strelec? Musím brať ohľad v prvom rade na to, ako ma vidí moja rodina, to je pre mňa zrkadlo, nie ohlasy okolia. Jasné, aj ja by som do konca sezóny chcel streliť desať gólov, veď v Maďarsku sa to dá, nie je to Liga majstrov, no najskôr do seba musia zapadnúť aj ďalšie veci.
Nemám tu takú dôveru, aby som hral desať zápasov v rade a vstupovať do každého duelu s tým, že ak neskórujem, o týždeň sa možno nedostanem ani na ihrisko... Nie je to jednoduché. Ideš na maximum, a potom hráš tri minúty.
Nebudem klamať, veľa sme už vydebatovali aj s mojim agentom. Uvidíme, čo bude. Na veci sa dnes pozerám inak, ako ten 25-ročný Polievka, ktorý rozmýšľal len nad tým, kedy konečne „vypadne“ do zahraničia. Áno, bol to môj sen, som tu a som na to hrdý, ale to je všetko.
Ale športové ambície ostávajú, nie?
Nehodlám sa vzdávať, určite nie. Čo sa môjho pokračovania týka, v Budapešti mám ešte rok a pol platný kontrakt. Tiež pekné rodinné zázemie, synček má kilometer od nového bytu slovenskú škôlku i možnosť od septembra navštevovať slovenskú školu. Domov to je asi 120 kilometrov, cestovať môžem aj každý druhý deň. Z tohto pohľadu všetko tip top. Ale potom je tu tá športová stránka.
Stále cítim, hoci o pár mesiacov oslávim tridsiate narodeniny, že si zaslúžim hrávať víkend čo víkend a nie toľko zohrievať lavičku. Stále chcem dokázať sebe i rodine, že mám na viac ako na to, aby ma vídali v každom štvrtom zápase, aj to pol hodinu. Nech bude môj nasledujúci krok akýkoľvek, maličký o pol roka nastupuje do prvej triedy, aj na to treba brať nemalý ohľad.
Chcem zostať v zahraničí, neplánujem sa tak skoro vrátiť, ale nikdy neviete. Teraz som povedal toto a v januári možno budem späť na Slovensku. A zase budú články... (smiech)
Boli práve často nemilosrdné ohlasy médií a verejnosti, neochotné poskytnúť vám čas na adaptáciu, na prechode z Dukly do MTK to najťažšie?
Asi každý hráč, ktorý, a v hocakom veku, opustil Slovensko, to mal ťažké. Ja som sa však pred médiami nikdy v živote neskrýval ani nemal veľkohubé vyjadrenia. Všade som šiel s pokorou, sám zvedavý, na čo mám, to je moje krédo, ktorého sa držím.
Jasné, ako som už povedal, inak som si to predstavoval, mám oveľa väčšie ambície oproti tomu, čo som za posledný rok a pol ukázal, ale vo futbale to tak chodí. Jedno zranenie a zrazu zistíte, že ste sa pol sezóny nepohli. Málokto z ľudí či médií to chce akceptovať, všetci čakajú, že niekde len prídete a z fleku budete mať čísla. Akonáhle tak nie je, majú zase nabité, že ste odpísaný a bla, bla. No cez to som sa už preniesol. Pokiaľ budem zdravý, budem bojovať pre tých, ktorí mi stále fandia. Lebo pevne verím, že sa takí ešte nájdu.
Mnohí tvrdia, že ste zišli z očí, no o málokom koluje toľko špekulácií, ako o vás. Navyše nepravdivých. Trochu paradox, nie?
Práve to je na tom to najsmutnejšie. Pritom každý, kto si o mne vymyslí nejaký podtitulok alebo chce z drobnosti ukuť senzáciu, má na mňa číslo, hocikedy mi môže zavolať a spýtať sa, ako sa veci majú. Ja vidím, kto tie články píše, nežijem v škatuli. Začne jeden a spustí lavínu. Neriešim to, ale moja rodina áno a trpí na to.
Vždy som pritom úprimne a otvorene odpovedal na všetky otázky, každému. Ja som bol ten, ktorý otvoril aj tému Slovana, keď sa novinári pýtali. A koľko hráčov sa bálo... Neskrýval som sa a ani nikdy nebudem. Prečo by som mal? Preto, že som obyčajný chlapec z malej dedinky, ktorý sa len snaží rozvíjať svoj talent? Kvôli svojej rodine? No keď to niekomu vadí a chce si nasilu vymýšľať senzácie... Myslím, že nie som žiadna hviezda, aby si na mne ktosi spravil meno. Ale to, že sa na mňa nezabudlo, je asi aj pozitívne. Zrejme niečo predsa len robím dobre, nie? (smiech)
Vraj, keď ste kontaktovali pána, ktorý o vás šíril fámy, odpísal, že o tom vie viac ako vy...
Áno a to ma dojalo. Vtedy som pochopil, ako niektoré veci na Slovensku chodia.
Na Slovensku ste dva roky po sebe gólovo kraľovali lige, v Maďarsku máte na konte za sezónu a pol šesť presných zásahov. Lenže oproti tej banskobystrickej sa zmenila aj vaša pozícia, nastupujete striedavo skraja či na hrote. Navyše, pod taktovkou trénera Dávida Horvátha musia krídelníci veľa brániť.
Niekomu to aj tak nevysvetlíte. V lete, keď som riešil, čo ďalej, mi volal jeden nemenovaný tréner, radšej neprezradím meno, aby sa toho náhodou ktosi nechytil. Hovorí mi – Robo, sledoval som viacero tvojich zápasov a ty ako krajný záložník brániš na šestnástke? Už chápem, prečo nemáš čísla, veď nemáš ani možnosť dostať sa do šance. Ty si predsa hráč, ktorý má byť čo najbližšie k súperovej bránke, nemôžeš hrať vzadu. No ak ťa tréner nevie využiť, niekde je chyba.
Možno by som mohol, no nechcem sa vyhovárať na iný systém alebo inú pozíciu, nemám to rád a ľudia čakajú len na to. Hoci hráme úplne iný systém a mám ďaleko inú pozíciu ako napríklad v Dukle, pretože pre MTK nie som taký využiteľný ako som bol pod Urpínom.
Veľa hráčov nastúpiť na inej ako svojej pozícii odmieta, mne je jedno, kde budem hrať, hlavne nech som na ihrisku. Bohužiaľ, jeden zápas odohrám na hrote, druhý v strede, tretí sprava a v štvrtom som rád, že vôbec nastupujem. Ale rátal som s tým. Že idem do zahraničia, začínam od nuly a bude len na mne, ako sa s tým dokážem popasovať.
No keď ste klubu predostreli, že ste ochotný vymeniť aj šťastie s rodinou v Budapešti za to, aby ste niekde inde hrávali pravidelne, vedenie ponuky zmietalo zo stola, vyhovorilo vám tiež nápad zamieriť na hosťovanie. Tréner i majiteľ vám navyše prízvukovali, aby ste na seba nevyvíjali tlak tým, že ste na Slovensku boli dva roky v rade najlepším strelcom. Človek by povedal, že vám veria, na plnej čiare. Len navonok?
Práve to bolelo najviac. Počúvať, akú mám dôveru, že nikam nejdem. Nakoplo ma to, nabudilo, chcel som zabojovať, ale veci sa zďaleka nemajú tak, ako mi tvrdili. Predstavoval som si to inak, stále som však trpezlivý.
No nebudem klamať. Dennodenne uvažujem nad tým, či odídem alebo zostanem. Ak totiž futbalista nehrá, niečo zmeniť musí. Začal som od seba, ale niekedy to nestačí. Dnes však s určitosťou nedokážem odhadnúť, čo sa udeje v zime. Môžem azda povedať len toľko, že už mesiac intenzívne komunikujem s agentom i manželkou, snažíme sa nájsť cestu, ktorá by vyhovovalo mne i rodine. Ak MTK budem musieť opustiť, tak ho opustím. Verím, že v dobrom, pretože sa s každým snažím udržiavať férové vzťahy, no nemôže to byť na úkor mňa, mojej manželky či detí. Ak to v Budapešti bude pokračovať tak, ako doteraz, určite budem volať po odchode. To je všetko, čo k tomu poviem.
Keď si nasadím pozitívnejšie okuliare – stále pôsobíte v krásnom meste, bývate v pokojnej štvrti neďaleko Dunaja, narodil sa vám druhý synček a prvý má kúsok od domu kvalitnú škôlku i školu, doma ste opäť šťastný... Cítite, že by sa konečne mohla otočiť aj futbalová karta?
Cítim. A silno. No nie je dôležité, čo si vnucujem ja, ale čo vo finále dostanem. Do hlavy sa totiž celý čas snažím vsugerovať si, že to konečne príde. Aj teraz, keď som opäť skóroval, neuveriteľne som sa tešil. Neprestávam veriť. Kľúčové však bude, či dostanem dôveru, aby som vôbec mal čo splatiť.
Zásobník so smolou a zraneniami ste hádam už vystrieľali do prázdna.
(Smiech) Dúfajme, že áno.
Možno vás momentálne nezdobí forma, ako v roku 2023, no vaša psychika je na tom určite lepšie, ako kedykoľvek predtým.
Bez debaty. Za tým si stojím. Po mentálnej stránke je zo mňa iný človek. A tá športová vždy bola i bude ako horská dráha. Je len na vás, či to dokážete prijať (úsmev).
Váš odchod počas leta zamestnával myseľ vám i médiám. Šumy o Afrike ste vyvrátili už dávno. Ako blízko či ďaleko ste v skutočnosti boli od toľko spomínaného Spartaka Trnava či návratu na Slovensko?
Veľmi ďaleko, od oboch. S Mišom Šťastným mám dobrý vzťah, to sa vie dlho, viedol ma v Banskej Bystrici počas možno najlepšej sezóny mojej kariéry. Kamarátsky mi zavolal vo fáze, keď som prežíval horšie obdobie a vyjadril sa, že som v Budapešti nespokojný a ozvalo sa mi pár klubov. Diskutovali sme o viacerých témach, ale niekto to opäť senzačne nafúkol a tvrdil, že prestupujem do Spartaka. Dúfam, že to vo finále neublížilo aj Mišovi.
Čo iné ponuky, zvažovali ste niečo?
Mesiac dozadu som bol rozhodnutý, že odchádzam, ale to ešte neznamená, že som k tomu aj mal blízko. Nemal. Áno, chcel som prestúpiť, no nedošlo to ani do štádia, že by som s niekým rokoval. Blíži sa však ďalšie prestupové obdobie a prvé debaty už začali. Do konca jesennej časti chcem šliapať na plné obrátky. Uvidíme, čo prinesie zima.
Zíde vám niekedy na um, čo by dnes bolo, keby pred dvomi rokmi vyšiel Slovan? Viete si predstaviť, že by ste ešte jedného dňa obliekali jeho dres?
(Smiech) To nikto nemôže vedieť, preto sa už nad tým ani nepozastavujem. Všetko je tak, ako byť má. Momentálne určite nemám formu na to, aby som mohol hrať za Slovan. Táto téma je pre mňa uzavretá.
Tréner Calzona vás síce na Euro nenominoval, no povedal, že ste hráč, s ktorým do budúcna určite počíta. Stále pravidelne komunikujete?
Samozrejme. Niekto z realizačného tímu, i keď nie zakaždým priamo tréner, sa mi párkrát do roka ozve a opýta sa na základné veci. Beriem to tak, že sa dvere do národného výberu predo mnou ešte asi nezabuchli, ale nenasadzujem si žiadne ružové okuliare. Momentálne zďaleka nemám reprezentačnú formu a za posledný rok som ju ani nemal, v nominácii si zaslúžia byť iní hráči. Ja som hrdý a vďačný za to, že som sa tam v minulosti objavil. Celému mužstvu prajem len to najlepšie.
A jeho šancu postúpiť na majstrovstvá sveta vidíte ako?
Prejsť cez baráž bude veľmi náročné, čakajú nás nepríjemní súperi, no verím, že sila, ktorú tento mančaft jednoznačne má, vyjde na povrch a Slovensku sa po dlhých rokoch opäť podarí kvalifikovať na svetový šampionát. Bol by som strašne rád, keby mám možnosť ich na MS vidieť. Táto partia si to bezpochyby zaslúži.
Pozrite si zostrih šlágra Niké ligy medzi Slovanom a Žilinou:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
