„Bravo, chlapci naši, jastrabi z Tehelného poľa bratislavského,“ kričal pred 57 rokmi do mikrofónu legendárny Gabo Zelenay a ďakoval najmä jednému mužovi. Čo sa 21. mája 1969 udialo v Bazileji, sa s veľkou pravdepodobnosťou už nikdy nezopakuje.
Štadión svätého Jakuba v treťom najväčšom švajčiarskom meste tomu v ten večer zrejme nerozumel. Slávna Barcelona sa vo finále Pohára víťazov pohárov poklonila akémusi tímu z východného bloku, podceňovanému Slovanu Bratislava.
Senzácia divákom po celom kontinente vyrážala dych, tí slovenskí v Bazileji okamžite vybehli na trávnik. „Naši turisti,“ dojato konštatoval nezabudnuteľný komentátor.
„Snívali sme o tomto okamihu, keď sme sa dívali na prenosy televízne jedenásť rokov. Keď zástupcovia UEFA odovzdávali slávnym klubom Realu Madrid, Manchestru United a ďalším a ďalším takúto trofej. Ako sme si vtedy vždy vraveli – kedy raz naši chlapci takto, medzi nadšeným obecenstvom, budú prijímať pohár?“ pýtal sa v priamom prenose Gabo Zelenay.
Slovan získal jednu z najvzácnejších trofejí na svete. No celá „belasá“ partia by vám aj dnes s radosťou dosvedčila, že bez šéfa lavičky Michala Vičana by sa mu to nikdy nepodarilo.
Žiadny slovenský ani český klub taký úspech nikdy predtým ani potom nenapodobnil, žiadny iný slovenský ani český tréner.
„Elegán s vyčesaným kohútom“ nás navždy opustil presne pred štyridsiatimi rokmi. No spomienky na Bazilej vďaka nemu zostávajú nesmrteľné.
Jeho predzápasový príhovor by mali púšťať na trénerských univerzitách. Rodák z Hlohovca sa giganta nezľakol, práve naopak. Svojou typickou fraštáčtinou (mixom trnavčiny a bratislavčiny) spustil:
„Barcelona? Veď ja ich ani rádne nepoznám, ani nevím, kto tam za nich vlastne kope. Keď sa pozrem na základné zostavy, vidím, že na devátich postoch máme lepších hráčov. Tí Španolisti berú také veľké penáze, až sú leniví. Vybehnite na nich, nech sa laknú. Sú horší ako vy,“ spomínal pre Sportnet brankár Alexander Vencel st.
A zverenci poslúchli. Skórovali z prvého útoku. Španieli boli výborní, ale Slováci rýchlejší, agresívnejší a efektívnejší. Po polčase zásluhou Cvetlera, Hrivnáka a Čapkoviča viedli 3:1, Barcelona po obrátke síce znížila, no vyrovnať nedokázala. Zázrak dokonaný.
„Vďaka Miško Vičan,“ kričal Gabo Zelenay a najväčší tréner v dejinách Slovana plakal ako malý chlapec.
„Vy ste takí dobrí, že vás môže trénovať aj Šaňo Bumbala z Trenčína – na jeho pamätný výrok nikto z nás nikdy nezabudne,“ hovoril pre oficiálny portál Slovana Vencel.
Hráčov v Bratislave vítali davy, na Tehelné pole prišlo oslavovať 40-tisíc ľudí. Na hraniciach v Bergu čakali azda všetci bratislavskí taxikári.
„Šli sme s kamarátkou cez Starý most k petržalskému štadiónu, tam sme ich našli. Otec ma vzal do auta. Bol ako slniečko. Keby nemal uši, tak sa smeje dookola,“ spomínala pre Sportnet Zuzana Vičanová, dcéra výnimočného trénera.
Tvorca najväčšieho klubového úspechu v dejinách slovenského i českého futbalu však na oslavy nešiel.
„Vtedajší šéf Slovana rokoval ešte pred zápasom proti Barcelone poza jeho chrbát s nejakým rakúskym trénerom, ktorého chcel angažovať. Preto na protest na oslavy nešiel,“ vysvetľuje Vičanová.
Jej otec napokon v Slovane zostal. V nadchádzajúcej sezóne do Bratislavy po dlhých pätnástich rokoch vrátil majstrovský titul.
Ešte ako hráč bol kapitánom Slovana i československej reprezentácie. Leopold „Jim“ Šťastný mu ušil prezývku kominár.
Čo mal na srdci, to na jazyku. Skromnosť v ňom žila od detstva.
Topánky či oblečenie jemu a súrodencom totiž mama kupovala len na Veľkú noc, fraštácke hody alebo na Vianoce.
„Bol taký samorast. Povedal, čo si myslí, bez ohľadu na to, či to bolo škaredé slovo alebo nie. Stále som počúvala, čo vystrájal po prehratom zápase v kabíne. Vybuchol, vynadal, ale hneď sa upokojil. Zároveň mal citlivú dušu. Prekvapivé na takého drsného chlapa,“ zaborila v pamäti Zuzana Vičanová.
Mužstvo dokázal zjazdiť aj objať. Vždy vedel prečo.. Veta „chalani dnes bojovali“ z jeho úst neznela obyčajne, nebola klišé. Vyžadoval maximum, hoci to bolelo.
Jeho život žiaľ sprevádzala aj krutá krivda. Časť verejnosti nepravdivému obvineniu o spolupráci so ŠtB uverila. Tvrdenie pritom vzniklo nešťastnou zámenou mena, „išlo o skomolenie mien, bol to istý pán Vicen,“ podčiarkoval viackrát aj denník SME.
Pravda však vyšla najavo až po revolúcii, po roku 1989. Príliš neskoro.
Legendárny tréner nás navždy opustil 27. januára 1986, na následky rakoviny hrubého čreva. Vlani by oslávil sté narodeniny.
„Nikdy nám nedal najavo takým americkým štýlom – milujem ťa, mám ťa rád. Ani nepochválil. Ale bolo to cítiť z toho, ako rozprával. Ja som mu tiež nikdy nepovedala, že som na neho pyšná. Ale bola som riadne,“ dodala s úsmevom Zuzana Vičanová.
Vyrastie nové Tehelné pole? Pozrite si našu reportáž:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
