S československou reprezentáciou neprehral rekordných 22 zápasov v rade, až ju ako kapitán dostal na vrchol Európy. Už pred šampionátom stavil tisíc korún. Skončil šiesty na Zlatej lopte. Predbehol Gerda Müllera i Johanna Cruyffa a cisárovi Beckenbauerovi povedal, že nemôže mať všetko. Ležala pred ním zmluva z Bayernu, no hoci to mal sľúbené, podpísať mu ju nedovolili.
Keď ho pred desiatimi rokmi, ako jediného Slováka, zaradili medzi 50 najlepších hráčov v histórii majstrovstiev Európy, spočiatku o tom ani nevedel. Že patrí k najväčším postavám futbalových dejín, berie s veľkým nadhľadom.
„Viete, ja som sa vždy sústredil len na najbližší zápas. A potom hneď na ten nadchádzajúci. Často sme vyhrávali a to ma stále hnalo vpred, na iné som nehľadel. Futbal je ako život – čo mu dáte, to vám vráti,“ usmial sa legendárny Anton Ondruš, ktorý už vyše štyridsať rokov žije na brehu Ženevského jazera.
Napriek tomu si ochotne našiel čas, aby exkluzívne pre TVNOVINY.sk zodpovedal 24 otázok.
Na šiestej priečke v ankete Zlatá lopta pre najlepšieho futbalistu sveta, ktorú v roku 2025 obsadil Achraf Hakimi, trebárs v roku 2018 Mohamed Salah, v roku 2010 Cristiano Ronaldo či v roku 2005 Paolo Maldini, pred polstoročím svietilo vaše meno. To stále musí hriať pri srdci.
Hreje, no teraz už môžeme len spomínať. Tešil som sa z toho vtedy a keď to dnes z času na čas ešte niekto niekde spomenie, mám radosť takisto.
Za vami skončili Johann Cruyff či Gerd Müller, len o bod pred vami Michel Platini. Prekvapilo vás finálne poradie alebo ste, naopak, čakali, že sa umiestnite ešte vyššie?
Dobrých hráčov bolo strašne veľa, konkurenciu som si, samozrejme, uvedomoval, ale prekvapený som nebol. Očakával som, že do prvej desiatky sa dostanem.
Od Československa však na majstrovstvách Európy 1976 mnohí neočakávali vôbec nič. Vy ste napriek tomu už pred odchodom na šampionát vedeli, že získate zlato.
(Smiech) Áno, spoločne s bratmi Čapkovičovcami sme tipovali umiestnenie v prvej štvorke, hoci len ja jediný som do toho šiel s plnou vervou a stavil tisíc korún, že budeme majstri. Nech si kto chcel, myslel čo chcel, ja som nášmu mužstvu veril. Veď na kapitána tímu sa to predsa patrí, či nie?
Ako ste tímu verili na tikete, tak aj na trávniku, no v kabíne bolo treba najprv nastoliť poriadok. Vraj, keď ste v šatni tresli po stole, báli sa rovnako Česi aj Slováci.
(Smiech) Tak to bolo. Česi sedávali pri jednom stole, Slováci oddelene pri druhom. „Prečo toto takto a prečo tamto takto“ – sprvu nie všetci so všetkým súhlasili, to tiež treba povedať. Tak som asi týždeň pred štartom majstrovstiev Európy na hoteli buchol dverami a povedal – neexistuje, buď budeme držať spolu, alebo si hrajte sami. Hotovo, bodka. A padlo to vhod.
Nechcel som, aby sa v reprezentácii rozoberali nedoriešené veci z klubových súťaží, dával som na to pozor, takých „povedačiek“ som mal už plné zuby. Bol som predĺženou rukou trénera, zodpovedal za mužstvo a podľa toho som sa snažil aj správať.
Sila stmeleného kolektívu vyšla okamžite na povrch. V skupine ste za sebou nechali favorizované Anglicko s Kevinom Keeganom či Portugalsko s Neném a vo štvrťfinále vyradili SSSR. Proti Sovietom ste zrejme, vzhľadom na spoločenskú situáciu, mali špeciálnu motiváciu.
Mali aj nemali. Vedeli sme, že je to silný mančaft. Rusi boli v tej dobe veľmi, naozaj veľmi dobrí, poviem úprimne, chcel som sa im vynúť. Ale išli sme ich jednoducho poraziť, tam nebolo o čom. Hoci to, že s nami prehrajú, čakal skutočne málokto.
V semifinále ste vyzvali Holanďanov vedených kultovým Johannom Cruyffom. Vraj ste sa nikdy nenahlavičkovali toľko, ako keď centroval on.
Veru. Potvrdzuje to aj výsledok, zápas v riadnom hracom čase skončil 1:1, vsietil som oba góly – a oba hlavou. (smiech) Po tom vlastnom som situáciu trošku otočil do srandy a brankárovi Ivovi Viktorovi povedal, aby si dával väčší pozor. Na moju obranu, lialo vtedy ako z krhly.
Keď loptu zobral Cruyff, spozornieť sme museli všetci, doslova sme si ho predávali. Stratégiu sme si vopred nakreslili na papier, mali sme presne určené, kto a kedy s ním pôjde, celá štvorčlenná obrana. Pri poliacej čiare som ho strážil ja, o 20 metrov ďalej už Jozef Čapkovič, každý vedel, čo má robiť. A nakoniec to aj dobre dopadlo.
Narobil vám v kariére nejaký útočník väčšie starosti než Johann Cruyff?
Dobrých útočníkov bolo v tom čase naozaj veľa. Ak by som mal spomenúť všetkých, určite by som na niekoho zabudol. Preto odpoviem diplomaticky – ťažko vybrať najlepšieho.
Vo finále na vás čakali úradujúci majstri sveta, toho času najmocnejšia futbalová krajina planéty – Nemecko. Čo ste povedali spoluhráčom pred východom na trávnik?
Ešte na hoteli sme sa všetci stretli v jednej izbe, za zatvorenými dverami. Vyzval som ich, aby si premysleli, čo majú na srdci, čo by ešte zmenili, upravili, možno aj v zostave, a vyjadrili sa tu, teraz, pred celým tímom. Nikto už však voči ničomu neprotestoval.
Neviem prečo, nebol to strach, no hlavou mi na okamih prebehlo, že to večer nemusí skončiť dobre. Ale rýchlo som to v sebe zavrhol. Hotel som opúšťal presvedčený, že finále zvládneme.
V šatni to už potom nebolo ťažké. Povedal som len – hlavy hore, toto za žiadnu cenu nemôžeme pustiť. Nepoddáme sa, poďme na to!
Už v 25. minúte ste vyhrávali 2:0, súper však krátko pred koncom vyrovnal na 2:2. Mali ste príhovor aj pred penaltami?
Nebolo veľmi čo hovoriť, kto bude kopať, sme si určili vopred. Aj toto bola moja starosť, ako kapitán som sa snažil myslieť na všetko. Nebol to len futbal, kus roboty mi prináležal i okolo. No chlapci ma našťastie počúvali, a to bolo rozhodujúce.
O dodnes najväčšom úspechu českého i slovenského futbalu rozhodla ikonická „Panenka“. Vedeli ste, čo Antonín spraví, alebo šokoval aj vás?
On už niekoľkokrát predtým prišiel na tréning o polhodinu skôr alebo zostával na štadióne dlhšie, aby ho nikto nevidel. Skúšal, radil sa s brankármi, mal to nacvičené.
No pred rozstrelom sa ma napriek tomu opýtal, či to má kopnúť „po svojom“ alebo radšej použiť silu. Odvetil som, nech už nešpekuluje, nech to kopne tak, ako cíti. A uvidíme.
Ale nezapochyboval som, ani na sekundu. Veril som, že nech sa rozhodne akokoľvek, svoj pokus premení.
Riskoval všetko. Keby brankár Sepp Maier zostal stáť, Panenku by ste zrejme v kabíne nevítali vrelými pohľadmi.
(Smiech) Nuž, asi by sme mu netlieskali. Ale penalty sú vždy buď – alebo.
Z vás na trávniku vždy vyžaroval absolútny pokoj. No priznajte, keď ste si loptu v tretej sérii na biely bod postavili vy, určite vám nebolo všetko jedno.
Nebolo, pravdaže, až kým sa moja kopačka nedotkla lopty, kládol som samému sebe otázku, či zostanem verný pôvodnej myšlienke alebo ju na poslednú chvíľu ešte pozmením. Napokon som trafil stranu, ktorú som si vybral vopred. A vidíte.
Prezývali vás Beckenbauer východnej Európy a práve futbalovému cisárovi a vášmu dobrému priateľovi, v roku 1976 víťazovi Zlatej lopty, ste pokazili zlatú korunováciu v jeho stom reprezentačnom zápase. Ešte si pamätáte, čo vám ako zdolaný kapitán povedal?
Možno som to ešte v žiadnom rozhovore nespomínal, ale o tri dni neskôr sme sa s Franzom stretli v Brne. Doniesol som šampanské, vymenili sme si dresy, štrngli si a život išiel ďalej. On bral Zlatú loptu, my zlato z majstrovstiev Európy. Aj som mu vravel, že nemôže mať všetko. (smiech)
V Juhoslávii ste najprv vyradili vicemajstrov a potom zdolali aj majstrov sveta. Aké boli oslavy?
Neboli jednoduché, tak to poviem. (smiech) Ľudia šaleli, boli sme už osprchovaní, chystali sa za najbližšími, ale fanúšikovia nás stále nechceli pustiť, ťahali nás za saká, kadejako, do autobusu som sa predieral asi trištvrte hodinu. So spoluhráčmi sme potom oslavovali na hoteli, celú noc. Tá radosť sa so žiadnym iným víťazstvom nedá ani porovnať.
Po triumfe vám vraj prišlo aj mnoho listov so ženským podpisom.
(Smiech) To je pravda, písali fanúšičky aj fanúšikovia. Od dievčat mi v schránke pristálo asi 50 dopisov, odpovedal som možno na sedem či osem. Takým, ktoré som poznal.
Československo vtedy neprehralo v rade rekordných 22 zápasov, vyše dva roky, a vy ste ako jediný nastúpili vo všetkých. Zrejme platí, že človek sa lídrom nestáva, musí sa ním narodiť.
(Smiech) Môžeme to povedať aj takto. Niekto musí dirigovať, niekto zase poslúchať, to platí aj vo futbale. V národom tíme som odohral nepretržite 25 zápasov, bez striedania, nevynechal som ani minútu. Noviny o tom síce nepíšu, niekto si to možno ani neuvedomuje, ale nebola to bežná vec. Trvalo to takmer tri roky, chýbali asi dva mesiace. Až sme sa stali majstrami Európy.
Keď vás pred desiatimi rokmi, ako jediného Slováka, zaradili medzi 50 najlepších hráčov v histórii majstrovstiev Európy, najprv ste o tom ani nevedeli. Patríte k najväčším postavám futbalových dejín, no veľkú hlavu si z toho nerobíte.
Viete, vždy som sa sústredil len na najbližší zápas. A potom hneď na ten nadchádzajúci. Často sme vyhrávali a to ma stále hnalo vpred, na iné som nehľadel. Áno, človek musel dvihnúť hlas, zakričať, no akonáhle sme opustili šatňu, chlapcom som vždy prízvukoval len jedno – nezabúdajte, čo sme si povedali. A na ihrisku potom všetci do jedného jazdili ako levy. Futbal je ako život – čo mu dáte, to vám vráti.
Zlatú medailu z majstrovstiev Európy schovávate doma v trezore. Ako často ju vyťahujete?
Keď k nám zavíta nejaká návšteva, tak vždy na koniec, pri odchode, ktosi zahlási – Tonko, a nemôžeš nám tú medailu ukázať? Takže, asi len vtedy. (smiech)
Po európskom šampionáte ste mali na stole zmluvu z Bayernu, Dortmundu, Štuttgartu či Mönchengladbachu. Ale podpísať ju kvôli režimu nebolo legálne.
Ako hovoríte. Také boli rozhodnutia, človek sa bál vzdorovať, nechcel mať problémy.
Politici nám pritom štyrom alebo piatim sľúbili, že ak na majstrovstvách Európy získame medailu, a nezáleží na tom, akú, môžeme si nájsť zahraničný angažmán, pustia nás. Lenže slovo napokon nedodržali.
Aj si to nejako obhájili?
Riekli len, že teraz odísť nemôžeme, taká je, žiaľ, doba, treba počkať. A zase počkať a zase, až bolo neskoro. Túžil som prestúpiť hneď po majstrovstvách, no podarilo sa mi to až po tridsiatke, keď som sa trochu „porozkrikoval“. (smiech)
O emigrácii ste pred 50 rokmi neuvažovali, dnes už viac než štyri dekády žijete vo francúzskom Thonon-les-Bains, na brehu Ženevského jazera. Slovensko vám nechýba?
Chýba, samozrejme, chodím tam päť alebo šesťkrát do roka. Slovenskú reprezentáciu či Slovan, kde som strávil najdlhšiu časť kariéry, sledujem stále, bez futbalu nevydržím.
V marci budem mať 76 rokov, ale zásluhou skvelej manželky pravidelne chodím behávať, stále mi prízvukuje, aby som sa udržiaval. Sme spolu už dlho, vieme si odpustiť, som za ňu naozaj vďačný, Slovensko má veľmi rada. Aj by sme tam zostali, keby sa nám kedysi vo Francúzsku nezapáčil jeden domček.
Po belehradskom finále ste spoluhráčom pod sprchami vraveli: „Tento deň si zapamätajte, lebo najbližších tridsať rokov nik z východnej Európy taký úspech nezopakuje.“ A platí to aj po päťdesiatich.
Krásne, že o tom viete. Veru, povedal som to. Možno sme si vtedy ani plne neuvedomovali, čo sme vlastne s našou krajinou dosiahli. Dochádza nám to až dnes. Život plynie rýchlo, ale niektoré body zostávajú nezabudnuteľné.
V základnej zostave bolo až osem Slovákov, na lavičke ďalší traja (z piatich). Keď to porovnáte s vašou generáciou, na tú dnešnú by ste stavili, že postúpi na majstrovstvá sveta?
(Smiech) Rozdielne generácie sa porovnávajú veľmi ťažko. My sme si aj vypili, aj dobre zajedli, ale na ihrisku aj mimo neho sme sa vždy snažili správať poctivo – inak by sme v národnom tíme nemali čo hľadať.
Dnešní chlapci majú takisto dobré mužstvo. Hoci si myslím, že stále môžu byť ešte lepší.
Ešte raz si vychutnajte zostrih najslávnejšieho slovenského derby:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
