Ak by ste jej súčasné priezvisko, ktoré si zmenila kvôli matke – lepšie povedané – žene, čo ju porodila, preložili z angličtiny do slovenčiny, dostali by ste slovo majsterka. A tou, hoci jej príbeh ani zďaleka nezačal víťazne, je viac než ktokoľvek iný.
Oksana Bondarčuková sa narodila tristo kilometrov od Černobyľu, len tri roky po jadrovej katastrofe. Pozostatky silnej radiácie ju nešetrili.
Jedna noha o pätnásť centimetrov kratšia od druhej, obe bez holenných kostí, ktoré nesú váhu. Na každom chodidle šesť prstov, na rukách síce päť, ale žiaden palec – biologická matka pohľad na vlastné novorodeniatko nezniesla. Po pôrode sa ho okamžite zriekla.
Batoľa priviezli do sirotinca na východe Ukrajiny, horné poschodie fungovalo ako nevestinec. Oksanu tam začali brávať, keď mala iba päť.
Ostatné deti chodievali na sviatky či narodeniny k príbuzným, jej sa namiesto toho posmievali opatrovatelia – lepšie povedané – pracovníci domova.
Denník The Guardian cituje: „Niektorí vraveli – si škaredá, nezaslúžiš si domov, tvoji rodičia ťa nechceli.“
Zneužívali ju, hladovala, trpela, triasla sa od zimy. Jej jedinú kamarátku Lainey zbili na smrť pred jej očami. Len preto, že sa „opovážila“ vziať si kúsok chleba navyše.
Jej kniha zvaná „Ťažké časti“ nie je pre slabé povahy. A to v nej mnoho vecí radšej zamlčiava. „Nemyslím si, že by ľudia na to mali žalúdok,“ hovorí.
Niekedy ju v domove zbili tak veľmi, až si želala smrť. „Všetko, čo som chcela, bolo zomrieť. Ale zároveň som túžila po mame. Tá trocha nádeje ma držala nad vodou. Keď som vídala iné deti odchádzať k novým rodinám, verila som.“
V dni, keď na návštevu zavítali potenciálni adoptívni rodičia, zamestnanci sirotinca ju pekne obliekli a upravili, mala dokonca mašle vo vlasoch a dostala viac jedla – inými slovami, nebola taká hladná, ako zvyčajne.
Po ôsmich hrôzostrašných rokoch sa na ňu život konečne usmial. Tvárou americkej profesorky z univerzity v Buffale Gay Mastersovej – adoptívnej a hlavne dodnes milujúcej mamičky.
Splnenie všetkých administratívnych záležitostí trvalo nekonečné dva roky. „Moja mama ma musela naučiť, čo znamená byť šťastná,“ spomína v úprimnej spovedi pre The Guardian.
Lenže nový kontinent, nový boj. Problémy nezmizli, práve naopak. Oksane ako deväťročnej amputovali ľavú nohu, keď mala štrnásť, prišla aj o pravú.
Vetu „nemôžeš chodiť a nebudeš schopná urobiť toto, hento ani tamto,“ počula miliónkrát. „Ale neprijala som ju!“
Jazyk amerického domova nepoznala. V škole ju odvrhli, vylúčili z tanečného i volejbalového tímu. V trinástich jej ktosi navrhol, aby skúsila veslovanie.
„Bola som strašne nahnevaná, mala som pocit, že ma zase chcú zaškatuľkovať. Ale nakoniec som si to zamilovala. Veslovanie sa stalo mojím bezpečným miestom na filtrovanie hnevu a frustrácie z toho, že som postihnutá, že nie som začlenená... Stalo sa mojím spôsobom, ako kričať a všetko zo seba dostať von.“
Vďaka športu sa naučila milovať svoje telo, naučila sa milovať samú seba. A tam, kde nie sú žiadne mentálne či psychické bariéry, neexistujú ani tie fyzické.
Oksana už dnes nereprezentuje Ukrajinu, ale USA. A nie pod menom Bondarčuková, ale Mastersová. Čo v (ne)doslovnom preklade znamená „majsterka“. Ktorou je viac než ktokoľvek iný.
Tridsaťšesťročná rodáčka z 250-tisícového mesta Chmeľnyckyj totiž v sobotu 7. marca na hrách v Miláne a Cortine získala už svoju dvadsiatu medailu, čo z nej robí jednu z najúspešnejších paralympioničiek v histórii. Boj o prežitie zmenila na boj o tituly.
Nezastavilo ju odvrhnutie matky, nezničilo zneužívanie v sirotinci ani urážky či posmešky okolia, neodradili dve amputácie, mnoho operácií ani problémy s chrbtom, pre ktoré musela ukončiť veslársku kariéru.
Napriek osudu, aký by iných položil hneď na začiatku, získala dve desiatky cenných kovov až v štyroch rôznych športoch (parabežecké lyžovanie, parabiatlon, paraveslovanie, paracyklistika) na siedmich paralympiádach. Zrejme netreba pripomínať, že na stupni víťazov stála ako na letných, tak i na zimných hrách.
„Nie je to zas taký rozdiel. Veď pri paraveslovaní a parabežeckom lyžovaní zapájate rovnaké svaly,“ hovorila až s prehnanou skromnosťou.
Chirurgický zákrok si vyžiadali aj obe jej ruky. Prst, ktorý si zlomila počas lyžiarskych pretekov v Kanade, by bol u zdravého človeka ľahko opraviteľný. No Oksanine ruky sú iné.
Zranila si najsilnejší prst na svojej silnejšej ruke. Prst, ktorý nahrádzal palec.
Operácia nevyšla na prvý, druhý, ani tretí pokus. „Nakoniec si ho budem musieť nechať natrvalo spojiť s prostredníkom,“ hovorila ešte v roku 2024 pre The Guardian. S úsmevom.
Chirurg, ktorý jej už predtým úspešne operoval zlomený lakeť, ju varoval, že sa teraz nachádza v štádiu, keď pre súťažný úspech riskuje ďalšie trvalé poškodenia tela.
„Znamenalo to, že sa všetko budem musieť naučiť odznova – aj otvárať pohár. Potom samozrejme lyžovať a riadiť bicykel.“
Naučila sa. Doslova najlepšie na svete.
Pár dní dozadu si v Miláne prevzala už desiate zlato. A to ešte v lete ležala pod nožom.
Keď ju dnes napriek všetkému počujete povedať, že v živote mala šťastie, máte čo robiť, aby ste sa nerozplakali.
„Veď som sa z toho sirotinca – mimochodom, vystriedala som až tri – napokon dostala. Mám pár kamarátok, ktorým sa to nikdy nepodarilo. Aj im patria moje medaily. Ja sa cítim najmä hrozne šťastná, že som nažive, lebo to tak už dávno nemuselo byť. Dúfam, že môj príbeh dodá iným ženám odvahu. Viem, že dokážeme byť silné,“ zavŕšila s úsmevom Oksana, ktorá z duše nenávidí prehry.
Tak nech je jej príbeh inšpiráciou pre všetkých.
Pre všetkých.
Pozrite si nášho Frajera na záver:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
