Vracal krv a takmer stratil zrak. Po nociach zbieral poháre na diskotékach a hrával s chlapmi zo stavby, napriek tomu uspel na skúške v Premier League pri borcoch, ktorí práve vyhrali FA Cup. Tlieskal mu vypredaný Anfield, ďakoval Van Dijk a pozorne sledoval aj Klopp. De Gea ho zobral na párty, Rooney mu dĺži Ovečkinovu hokejku, trénoval s Gyökeresom či Rayom, čelil Olisemu alebo Firminovi, viedol ho syn legendárneho sira Fergusona a vlani mu, pred postupom do Ligy majstrov, volal aj Slovan Bratislava.
Brankár Marko Maroši si prvý klub, i to len amatérsky, našiel až na strednej škole, predtým od rovesníkov schytával skôr šikanu, výsmech či urážky. Narodil sa na Slovensku, ale s mentalitou Angličana. A práve preto prerazil.
Rodák zo Strážskeho na ostrovoch vylapal tituly i postupy, zvolili ho najlepším gólmanom Ligue One a spájali so slovenskou reprezentáciou, no tiež čakal políciu v šatni, mal dieru v tvári a zistil, že futbal vie byť špinavý biznis.
Jeho výnimočný príbeh nájdete vo veľkom rozhovore pre TVNOVINY.sk ako na dlani.
Hruď vám zdobí nápis – sila vychádza zvnútra. Riadili ste sa ním aj v trinástich, keď vám vaši oznámili, že sa z večera do rána sťahujete na ostrovy?
(Smiech) Vôbec, v žiadnom prípade. Vtedy som ani nevedel, čo to znamená. Potetovať som sa nechal asi v osemnástich. Odvtedy rozmýšľam trochu inak.
Nahnevali vás rodičia niekedy viacej?
Nebol som vyslovene nahnevaný, začiatky boli náročné aj pre nich, stáli mnoho sĺz. Ale všetko zbehlo strašne rýchlo, nemal som čas veľmi špekulovať. No, samozrejme, odchádzalo sa mi ťažko. Kamaráti, koníčky, všetko, čo ma bavilo, zostalo na Slovensku a ja som sa ako malý zrazu ocitol na mieste, kde bolo všetko cudzie.
Otec vraj vždy vedel, že z vás vyrastie futbalista. Ktorý prerazí aj v Anglicku.
Opakoval mi to nonstop, dookola. Dlho bol mojím jediným trénerom, naši ma našťastie vždy podporovali. Futbal som hral už na Slovensku a nejaký talent asi mal, no v Anglicku sme nepoznali absolútne nikoho a tak sprvu ani netušili, ako sa k nemu dostať. Po čase sme v jednom parku našli školské ihrisko, prístupné verejnosti, kde každú nedeľu chodilo veľa detí. Tam som začínal.
Napriek tomu vás, ako bývalý brankár, poriadne päťky kopať nenaučil.
(Smiech) Veď práve. Z verejného ihriska som sa akosi dostal na skúšku do Burnley. Lenže na Slovensku za mojich žiackych čias brankári nikdy päťky nekopali. A práve na tom som zhorel, na banálnej veci. Otec síce vravel, že si za to môžem sám, lebo klub ma vraj v lete chcel vidieť znova, no ja som si vybral výlet za kamarátmi na Slovensko. Ale ja si to pamätám trochu inak.
Do riadneho klubu ste sa tak dostali pomerne neskoro, až na strednej škole. Naozaj ste nikdy neprestali veriť?
Nikdy. Lebo, ak nemáte vieru, čo máte? Možno som ani tak neveril sebe, ako som veril v niečo a modlil sa k Bohu. Rodičia mi stále „tĺkli“ do hlavy, že treba len trénovať a všetko bude v poriadku – ticho pred búrkou, otcove obľúbené slová. Keď to ako chlapec počúvate od rána do večera, jednoducho sa presvedčíte. A potom ste neodbytný.
Aj vtedy, keď ste v triede na otázku „čím chcete byť?“ odpovedali „profesionálnym futbalistom“ a spolužiaci i učitelia sa začali smiať?
Aj vtedy. Z komunity v Burnley, kde som žil, sa veľa chlapcov „vonku“ nedostalo. Keď som trebárs nechcel piť, kamaráti ma mali za blázna, nechápali, prečo si nedám. No skúste 16-ročným tínedžerom, ktorí sa každý víkend zostrelia, vysvetliť, že chcete byť profesionálny športovec (smiech). Neverili tomu, čo rozprávam. Vždy som im odvetil – len počkajte, uvidíte.
Cudzinec so slabou znalosťou jazyka sa posmeškom zrejme vyhýbal ťažko...
Komentáre boli stále. Fyzicky by som sa šikanovať nikdy nenechal, ale verbálne sa tomu vyhnúť nedalo. Na Slovensku som v škole patril k obľúbeným, mal veľa kamarátov, no zrazu som sa ocitol na dne popularity a schytával výsmech rovesníkov.
Pamätám si, ako poverili jednu Poľku, aby mi poukazovala školu. Prišlo mi jej strašne ľúto, až som sa hanbil, lebo som vedel, ako by som sa v tom veku cítil ja, keby mi povedia, že mám za ručičku vodiť „terč urážok“, ktorý navyše nevie ani zaťať po anglicky. V tom čase som nechcel byť Slovákom, túžil som byť Brit. Ako ostatní, zapadnúť. Ale do roka sa všetko zmenilo.
Stíchlo okolie, keď na výbere do futbalovej akadémie spomedzi viac než 500 detí vybrali vás?
Jasné. Išlo o akadémiu Burnley College, v podstate športovú strednú školu. Z vybraných detí utvorili tri mančafty – a mňa zaradili do céčka. Bol som strašne sklamaný. Vtedy mi otec začal prízvukovať, že musím byť minimálne dvakrát lepší ako Angličan, aby som prerazil.
Dnes už viete, že silná viera nepozná hranice...
(Smiech) Ty kokos, ani nehovorte! Celé to zbehlo tak rýchlo... Ani som sa nenazdal, a už som nastupoval za áčko. Kamarátov otec bol prevádzkarom nočného klubu, v pätnástich som uňho začal pracovať. Cez víkendy som na diskotékach za šesť libier na hodinu, čo bol vtedy dobrý peniaz, zbieral poháre a upratoval zvratky, v osemnástich ma povýšili za bar. Šichta končila o tretej v noci a ráno som šiel na futbal, v soboty aj nedele. Chytal som v podstate za tri tímy, školské áčko i béčko, a ešte amatérsky Barnoldswick Town, tuším mi platili 30 libier za zápas.
Na škole som sa však spoznal s trénerom, ktorý kedysi hrával za Wigan Athletic. A jedného dňa povedal, že mi vybavil skúšku. Z ničoho nič, z večera do rána, lepšie povedané, zo stredy na piatok. Utekal som za šéfom do práce, poprosil ho, či si môžem vziať voľno alebo aspoň skončiť skôr. Vtedy už dobre vedel, že som futbalista. No povedal, nech si vyberiem, buď robota alebo „zábava“. Tak som si vybral.
Takže 19-ročné ucho, ktoré nastupovalo s chlapmi zo stavby a nikdy nehralo profesionálnu súťaž, večer vyhodili z práce v nočnom bare a ráno už skúšali pri borcoch, ktorí zarezávali v Premier League.
(Smiech) Šialené, však? Pamätajte, sen je sen, musíte mu ísť naproti. A tá skúška? Pána...
Wigan v tej sezóne vyhral FA Cup. Na prvom tréningu som ani nevedel, ako sa volám. Nebol čas premýšľať, nebol čas na trému. Hodili ma do bránky, hrali sme šesť na šesť, maličké ihrisko, strela za strelou, lopty lietali okolo mňa len taký fukot, neviem, či som vôbec mal nejaký zákrok.
Ale nezľakol som sa. Vrieskal som, hádzal sa hráčom pod nohy a trénerom sa to strašne páčilo. Že prišiel nejaký sedliak z Burnley a teraz tu ziape po borcoch z Premier League? Keď si na to spomeniem, až mi je do smiechu.
V Anglicku v profesionálnom futbale všetci hlavného trénera oslovujú „boss“ alebo „gaffer“, ja som o tom nevedel a začal som mu tykať. Aj počas hier – dobre, Roberto, okej, Roberto... Spoluhráči len civeli, čo si to dovoľujem, ja som sa zase čudoval, prečo na mňa furt zazerajú. Ale jemu sa moja osobnosť zrejme páčila.
A tak vám pred 12 rokmi podal pomocnú ruku muž, ktorý dnes vedie Cristiana Ronalda.
Áno – Roberto Martinez – asi najlepší človek, akého som vo futbale spoznal. Mal ma strašne rád, tréner brankárov detto. A tak som vlastne prvý skutočný brankársky tréning v živote absolvoval rovno v Premier League. Ako som vravel, talent som asi mal, no bolo ho treba vycibriť. Tréner ma brával po tréningoch a venoval sa mi individuálne, naučil ma strašne veľa, dodnes sme v kontakte. Stále pracuje s Martinezom, vždy ho nechám pozdraviť.
Viem, že mu na mne úprimne záležalo, pretože povedal, že mi ponúkne zmluvu, len ak popri kariére zvládnem dokončiť štúdium. Samozrejme, futbal musel byť priorita, ale na jeho slová – prežil si si veľa, aj v škole, nechcem, aby si to teraz zahodil – nikdy nezabudnem, veľký človek. Keď v devätnástich žijete svoj sen, je ťažké venovať nejakú energiu škole, no s pomocou tolerantných pedagógov sa mi to akosi podarilo.
Vo Wigane som spoznal aj manželku, hrával tam tiež Filip Oršula, čo bolo skvelé, mať v kabíne ďalšieho Slováka. Obaja sme s mužstvom cestovali aj na finále pohára, neuveriteľný zážitok. Ani som si vtedy poriadne neuvedomoval, čo znamená vyhrať FA Cup. Na tamojšie pôsobenie môžem spomínať len v dobrom. Kým neprišiel nový tréner.
Ten vám ako 190 centimetrov vysokému chlapovi povedal, že ste nízky a nikdy nebudete hrať futbal.
Dobré, nie? Ale 190 nemám, možno 188, keď sa dobre vyspím a spravím si poriadny strečing.
Štyri dni po triumfe v FA Cupe sme vypadli z Premier League, extrémny kontrast, totálny šok. Predstave si, že vyhráte najväčšiu pohárovú súťaž v Anglicku a pár dní na to opustíte elitu. Ako druholigista sme hrali Európsku ligu, neskutočná rarita. Hneď po zostúpení bolo jasné, že Martinez určite nezostane.
Odišiel do Evertonu, veril som, že ma vezme so sebou, mali sme výborný vzťah, s celým realizačným tímom. Ale nestalo sa, nevadí, namiesto mňa šiel Joel Robles. Aj s ním mám dobrú historku.
Som samé ucho.
Joel chytal so mnou za Wigan, hosťoval z Atlética Madrid, bývali sme spolu, mali super vzťah. Španiel, nevedel poriadne po anglicky, ale nejako sme sa vždy dorozumeli. Raz mi klope na dvere a lámanou angličtinou hovorí – poď, ideme sa najesť do Manchestru – a ešte čosi, ale nerozumel som.
Prišli sme do reštaurácie, ja oblečený ako sedliak, veď normálna večera, nie? A zrazu sedíme pri stole s Davidom de Geom a Rubénom Rochinom z Blackburnu. Skoro som odpadol.
Myslel som, že ma berie obyčajného podniku, v tomto bola aj ochranka a samá smotánka, nikdy som v takom nebol, hanbil som sa aj za to, čo mám na sebe. Stál som ako zaseknutý, nevedel, čo robiť. Keď som si konečne sadol, De Gea, vtedy najlepší brankár v Anglicku, sa so mnou začal rozprávať, ako keby sme sa poznali roky, s Joelom boli totiž najlepší kamoši.
Po večeri sme šli aj na diskotéku, pár som ich pobehal, veď som pracoval v nočnom klube, ale toto bola iná káva. Vonku samé telefóny, foťáky, blesky, vnútri privátna, exkluzívna spoločnosť, hráči z celej Premier League. Nechcel som sa ani napiť, veď som sedel vedľa De Geu, tváril som sa ako svätec. Ale on takisto nepil, hoci mal po sobotnom zápase.
Devätnásťročný chlapec, ktorý slabé tri mesiace trénoval s Wiganom, zrazu sedel na párty s De Geom. Všetko sa opäť zbehlo tak rýchlo, že som si to ani nedokázal naplno vychutnať. A rovnako rýchlo sa po Martinezovom odchode v klube menili aj tréneri, išlo to dole vodou, až prišiel Owen Coyle. Poznal som ho ešte z Burnley, ktoré dostal do Premier League, všetci kamaráti mali permanentky.
Nečakal som, že nedostanem nový kontrakt, no od prvého dňa som cítil, že čosi nie je okej. Darilo sa mi, trénoval som s áčkom, ale nový tréner brankárov povedal, že som malý a futbal asi pre mňa nebude. Dostal som na výber – buď tomu uverím, alebo nie. Bol to len jeho názor, nie moja realita. Tréneri z „dvadsaťtrojky“ pritom chceli, aby som zostal, chválili ma, ospravedlňovali sa, no on povedal hlavnému, že skrátka nie. Tak to vo futbale chodí.
No aj v ďalšom tradičnom klube, akým je Doncaster, to musel byť pravý ostrovný futbal. Obzvlášť pod vedením Darrena Fergusona, syna legendárneho Sira Alexa. Platí – aký otec, taký syn?
Asi áno. Úžasný tréner, vychádzali sme skvelo. Sir Alex zvykol navštevovať naše zápasy, raz sa zastavil aj počas letnej prípravy. Povedal pár slov, ale bližšiu skúsenosť s ním nemám. Ani Darren ho často nespomínal, predsa len, ako syn najlepšieho trénera v histórii Premier League si chcel vybudovať rešpekt vlastným príbehom, nie v otcovom tieni. Aj dnes, keď sa stretneme alebo proti sebe nastúpime, pozdravíme sa, porozprávame.
No začiatky v Doncasteri neboli jednoduché. Nemal som agenta, ani nevedel, čo vlastne agent je. Po konci vo Wigane som zostal bez klubu, na dne, prvá skúška v Bury FC mi nevyšla. V Doncasteri našťastie áno, ale dlho som len vysedával na lavičke. Neverili mi, stále ťahali na hosťovania brankárov z vyšších súťaží.
Aj pád do štvrtej ligy ste sledovali ako dvojka. Ale sezónu na to ste už ako číslo jeden vychytali postup. Zlom kariéry?
Jednoznačne. Prvýkrát v profesionálnej kariére som sa stal jednotkou. Postúpili sme a Ferguson mi ponúkol nový kontrakt.
Vedia Angličania oslavovať?
Samozrejme, veď oni oslavujú stále. Keď sa postúpilo, do mesta šli všetci. Celý mančaft.
O dva roky ste mohli oslavovať opäť, ešte väčší úspech. No zlyhali ste na pokutové kopy.
Žiaľ. V poslednom kole sme si vybojovali účasť v play off o postup do Championship. V odvete s Charltonom sme v 88. minúte otočili skóre, v predĺžení skórovali opäť a už sa zdalo, že máme postup do finále vo vrecku. No o minútu sme inkasovali. Krížna strela, pošmykol som sa a musel iba vyrážať, súper dorazil do prázdnej, pokutové kopy. Veril som si, protivníka mám vždy naštudovaného, všímam si, ktorou nohou kto a kam kope, ako zahráva penalty. V štvrtej sérii som jednu chytil, ale spoluhráči nepremenili dve. Šialený zápas.
Fanúšikovia Charltonu vás odvtedy vraj nemajú veľmi v láske.
Diváci nikde na svete nie sú do futbalu takí zanietení, ako v Anglicku. Mám s nimi krásne aj menej pekné zážitky. A potom také, kde musela zasahovať polícia, ako v napríklad Charltone. Spoza bránky som od dvoch alebo troch fanúšikov počúval veci, aké radšej nejdem ani opakovať. Azda bude stačiť, ak poviem, že som šiel až za rozhodcom, ktorý na okamih prerušil zápas a vyhodil ich zo štadióna. No vraj vykázal nesprávnych, takých, čo nič nepovedali, neviem, celé to bolo zvláštne. Polícia sa po zápase v šatni pýtala, či to chcem riešiť, kvôli rasizmu a diskriminácii, ale nechal som to tak. Napriek tomu, že sa mi po stretnutí na sociálnych sieťach mnoho priaznivcov ospravedlňovalo, aj za tých dvoch – troch, odvtedy na mňa v Charltone zakaždým pískajú.
Čo nevyšlo v roku 2019, v roku 2020 už áno – a azda ešte krajšie. V Coventry ste prebudili spiaceho giganta a ako najlepší brankár Ligue One mu vychytali majstrovský titul i postup do Championship.
Krásne spomienky. Coventry je obrovský klub s veľkou históriou, hoci mal problémy a nemohli sme hrať na hlavnom štadióne, hneď počas mojej prvej sezóny sme získali titul a postúpili do druhej ligy. Škoda, že sme to počas covidu nemohli i patrične osláviť.
V jednej z najlepších súťaží sveta ste čelili kapacitám ako Dominic Solanke, Ivan Toney, Bryan Mbeumo, Michael Olise, Troy Deeney či Joao Pedro – kto bol najnepríjemnejší?
Asi Ivan Toney. Urastený, silný, rýchly, zabijak, mal všetko. Nezabudnem, ako mi raz dal gól z ofsajdu a rozhodca ho uznal. Ale tiež by som nikdy nepovedal, že z neho vyrastie až taký futbalista, aký napokon vyrástol. Mbeumo detto. Obrancovi síce môžete opakovať, aby ho nepustil na ľavú nohu, ale to nejde, lebo je taký dobrý, že si to na ňu hodí, aj keby ste sa pretrhli.
Od Solankeho Bournemouthu sme vonku vyfasovali štvorku, mali výborné mužstvo, zaslúžene postúpili. Troy Deeney je obrovská osobnosť, v útoku s ním hrával aj Andre Gray, neskôr sme sa stretli v Plymouthe, dnes sme obaja hráčmi Port Vale. Stali sa z nás priatelia, dokonca sme spolu bývali, a to som sa naňho kedysi, ešte ako fanúšik Burnley, chodil pozerať!
Skúsili ste niekedy na hviezdnych protihráčov aj „nefutbalové“ praktiky?
Stále, takmer vždy sa s niekým podpichnem. Napríklad v Nottinghame hral istý Lyle Taylor. Neviem, či ste niekedy videli, ako kope penalty, ale brankári jednoducho nemajú šancu. Ide krokom, ani nepozrie na loptu, stále hľadí len na vás, nekompromisná, chladná hlava.
Náš stopér 30 sekúnd pred koncom, za stavu 1:1, fauloval v šestnástke, Taylor si okamžite zobral loptu. Vravím si, to musíš chytiť, predsa tu neprehráme. Tak som doňho schválne začal rýpať, už ani presne neviem, čo som mu tam trepal. Chcel som, nech aspoň trochu znervóznie. Hold, nepodarilo sa. S prehľadom premenil a spravil zo mňa somára. Dodnes na YouTube nájdete video „top dehonestujúcich momentov vo futbale“, kde medzi prvými vyskočím ja a Lyle. Paradoxne, už roky spolu vychádzame a vždy sa na tom smejeme.
V bránke proti vám stáli osobnosti ako Asmir Begovič, David Raya či Brice Samba. Zvyknete si všímať súpera?
Ale hej. S Begovičom či Fosterom sme si aj vymenili dres, Asmir neskôr chcel, aby som s ním podpísal zmluvu, má totiž vlastnú značku rukavíc, ale nedohodli sme sa, tak si ma po zápase doberal, či zarábam málo peňazí, keď nechcem prejsť k nemu (smiech).
Rayovi som čelil mnohokrát, dokonca sme sa kedysi dávno stretli na skúške v Blackburne, mal som 15 rokov. Už vtedy bol neskutočný. Ale opäť platí to isté – nenapadlo by mi, že sa stane možno najlepším na svete, bude jednotkou Arsenalu a možno vyhrá Premier League. A myslím, že pár rokov dozadu si to ešte nemyslel ani on.
Po vašom boku zase nastupoval Viktor Gyökeres. O ňom by ste povedali, že sa stane jedným z najžiadanejších útočníkov na svete?
Nikdy v živote, hoci kvalitu mal vždy. Prišiel k nám na hosťovanie z Brightonu, rýchly, silný ako kôň, ale čo ja viem? Väčšinou sedel, ani nedával veľa gólov. Ale vždy si veril. Keď mu na tréningu čosi nevyšlo, začal okamžite kričať, sám na seba, silná mentalita. Nikdy nebol spokojný, stále chcel viac. Potom skončila sezóna a on sa po letnej prestávke vrátil do klubu ako vymenený. Netuším, kde bol, čo robil, ale mal som pocit, že prišiel Ronaldo, nový človek.
A hlavne, je to skvelý chlapec. Na jeseň sme s Port Vale v Carabao Cupe čelili Arsenalu, po zápase mi dal dres, trochu sme sa pozhovárali. Nezmenil sa.
Je to najlepší hráč, s akým ste zdieľali kabínu?
Dnes už musím povedať, že áno, ale ešte dve sezóny dozadu by som vybral skôr Gustava Hamera, teraz hrá za Sheffield United, brazílsko-holandský pôvod. Stretli sme sa v Coventry, záložník, taký menší, silnejší, trochu guľka, ale neuveriteľný futbalista. Síce za zbytočnú agresivitu pozbieral pár červených kariet, no techniku, strelu aj nahrávku mal z iného sveta.
Keď sa zdalo, že to už nemôže byť lepšie, prišlo hrôzostrašné zranenie a hrozilo, že stratíte zrak. Na pamiatku vám zostala titánová platnička, vraj si dodnes necítite polovičku tváre. Tá bolesť sa zrejme nedá opísať.
Hoci sa to už trošku zlepšilo, dlho som si necítil ani zuby a stále mám dojem, akoby mi po polovici tváre behali mravce.
V Coventry ma zdobila naozaj výborná forma, začalo sa šepkať aj o reprezentácii, volalo mi veľa slovenských novinárov. No potom sa stalo čo sa stalo. V 86. minúte do mňa úplne nezmyselne vletel útočník súpera, určite ma nechcel zraniť, no skrátka, nemal tam čo hľadať. Hlavou nabral moje líce, počul som len, ako čosi prasklo a padol som na zem, spočiatku však žiadna nevydržateľná bolesť. Aj lekárom som vravel, že tých päť minút dohrám, veď sa nič nestalo. To som ešte netušil, že mám dieru v tvári a zlomenú lícnu kosť. O tridsať sekúnd sa mi zatvorilo ľavé oko, videl som len tmu.
Potom som sa tým druhým v šatni pozrel do zrkadla a, ty kokos, na líci kráter. Začala ma bolieť hlava, neprestajne som vracal krv, silný otras mozgu. Veľakrát som predtým schytal úder kolenom, posedel jeden zápas a bol späť, ale toto bolo čosi iné. Nonstop som zaspával, hoci lekári v nemocnici vraveli, že nesmiem. Ale operovať ma mohli až keď zmizol opuch, tak som mesiac iba sedel doma, s doslova čiernym okom, nesmel sa hýbať, šoférovať, nič.
Napokon mi dali titánovú platničku, asi dva milimetre pod oko, zase som nesmel zaspať, lebo hrozilo, že ak na dlhšie zavriem oči a potom ich otvorím, môžem stratiť zrak. Každých pätnásť minút mi robili testy, v diaľke donekonečna ukazovali malé písmenka, až som sa ten papier naučil naspamäť (smiech). Našťastie všetko dobre dopadlo.
Iní by možno zo strachu premýšľali o konci kariéry, vy ste sa napriek všetkému, keď vás klub onedlho potreboval, bez rozmyslu postavili do brány. A to bola chyba.
Chyba to bola, obrovská a naivná. No aspoň som konečne pochopil, aký špinavý biznis vie byť futbal.
Prešli asi dva – tri mesiace, nemohol som sa ešte ani naplno hádzať, trénoval som veľmi opatrne, lenže druhý brankár dostal covid. Mali sme aj tretieho, skúseného, no tréner prišiel za mnou a spýtal sa, ako sa mám, pretože potrebuje svoju jednotku. A keď vám toto povie kouč, jednoducho rozmýšľate zahorúca. Strašne som chcel hrať, nedokázal som povedať nie. Hoci s dnešným rozumom by som jednoznačne odmietol.
Hrali sme doma s Watfordom, cítil som sa ako ryba na suchu, ale vychytal čisté konto. Vravel som si – som späť! Mýlil som sa, na plnej čiare. V ďalšom kole sme cestovali do Bournemouthu, dostal som štyri kusy, a hoci nie po mojich chybách, pôsobil som neisto. A fanúšikovia, i keď ma mali veľmi radi, začali vravieť, že to už nie je ten istý Marko, čo pred zranením. A nebol som, pretože som zďaleka nebol fit. V treťom zápase som spravil jednu či dve chyby a klub sa mi otočil chrbtom. Tréner mi na konci sezóny oznámil, že plánujú priviesť nového gólmana. Uponáhľaný návrat ma pripravil o miesto. Asistent aj tréner brankárov mu to vyhovárali, ale on svoj názor nezmenil.
Akoby pre jeden zbabraný zápas zabudol, kto mu vychytal postup do Championship...
Aj vo futbale platí, že človek sa učí na vlastných chybách. A toto bola moja najväčšia.
Premostím hádankou. Keď vám poviem, že číslo 143 odzrkadľuje niečo z vašej kariéry, uhádnete, čo myslím?
Fúú. Nemám šajnu.
V Shrewsbury Town, v prostredí, kde sa hrá fyzicky najnáročnejší futbal na svete (sobota – utorok – sobota), ste za tri sezóny odohrali 143 ligových zápasov – zo 148 možných. Železný muž. Alebo rovno titánový?
(Smiech) Asi áno. Kontrakt v Coventry mi stále platil, iní hráči by sa možno zmierili s rolou náhradníka a zostali pohodlne sedieť na istých peniazoch, ale ja som chcel hrať futbal. Shrewsbury malo veľké plány, prinieslo zaujímavé mená, od trénera až po hráčov. Nový kouč mi okamžite povedal – Marko, chyba – nechyba, hráš každý zápas, pre mňa si jasnou jednotkou. Viac som počuť nepotreboval. Keď vám tréner verí, všetko sa dá.
Najlepšie roky života?
Hmm. Asi len jeden z nich, hneď prvý. Pritom, po odchode z Coventry som bol nahnevaný na celý svet, ale chytil som skvelú formu, darilo sa mi.
V druhej sezóne sme takisto hrali výborne, možno najlepšie, dobrá partia, skúsení chalani, veľmi šikovní, no, žiaľ, poznačil ju spor medzi trénerom a majiteľom. Nepríjemná atmosféra ovplyvnila všetkých.
Tréner totiž chcel, aj kvôli početnej maródke, dotiahnuť pár posíl navyše, ale majiteľ bol proti, a tak museli na konci ročníka hrávať dorastenci, na lavičke nemal takmer nikoho. Situácia eskalovala, tréner sa v lete pobalil a pre pretrvávajúce nezhody odišiel. A v nasledujúcej sme skoro vypadli.
Predsa len zrejme prevažujú pozitívne spomienky. FA Cup, na Anfielde, proti Kloppovmu Liverpoolu s Van Dijkom, Fabinhom, Robertsonom či Firminom, pred 55-tisícovou kulisou, hymna „You will never walk alone“...
Veru. To boli také zimomriavky, že som skoro začal spievať tiež.
Keď za vami začal skandovať legendárny sektor The Kop, neroztriasli sa vám kolená?
Práve naopak. Pred výkopom sme si s Liverpoolom na poslednú chvíľu vymenili strany, bežal som smerom ku kotlu a vravel si, fuh, tak „tí ma tu zjedia“. A oni začali tlieskať?! Tak som potlesk opätoval a spustili ešte ohromnejší. Fantastické, povzbudilo ma to.
Ale na druhej strane, prečo by mali pískať? Im nejaký Marko Maroši môže byť ukradnutý. Napriek tomu dokázali prejaviť rešpekt aj súperovi z nižšej súťaže. Práve preto sú podľa mňa najlepším fanklubom na svete.
Ako vyzerá príprava na Liverpool?
Bez lopty. Lebo každý vie, že ju celý zápas neuvidí (smiech). Snažíte sa len dodržiavať obranný blok a čakáte, čo sa bude diať. Každopádne, výsledok 1:4 nereflektoval to, ako sme hrali. Tréner dal v závere šancu mladým hráčom, aby ich neukrátil o zážitok.
Do 34. minúty ste viedli 1:0. Aký je to vôbec pocit, vyhrávať na Anfielde?
Náročný (smiech). Až nám so spoluhráčmi bolo do smiechu, čo sa vlastne deje.
Prepáčte, ak budem drzý, ale na Firminov gól ste zrejme nezabudli.
Nuž, nebol som dvakrát nadšený, ale to je skrátka „Bobby“, tam človek veľa nezmôže.
????-???? ???? ?
— Emirates FA Cup (@EmiratesFACup) January 9, 2022
Just Firmino things @LFC ??#EmiratesFACup pic.twitter.com/f6u45MpUWd
V jednom rozhovore ste s úsmevom vraveli, že ak by ste nulu udržali do konca, možno by sa vám ozval Real Madrid. Priznajte, s akými klubmi vás spájali šumy?
S mnohými. Nehovorím, že šlo hneď o veľkokluby alebo mužstvá z Premier League, ale viaceré z Championship áno. Birmingham, Wrexham, mimochodom, teraz im ide, zdá sa, že majú budúcnosť. No to je všetko len také „šepkanie agentov“, medzi záujmom, ponukou a podpísaným kontraktom je totiž veľmi veľká vzdialenosť.
No Jürgen Klopp vás pozorne sledoval už počas rozcvičky, po zápase podal ruku a žmurkol. Nedúfali ste?
(Smiech) Nie, nie. Liverpool je Liverpool, nad týmto som nepremýšľal. Bol to však príjemný pocit, nikdy predtým som nezažil, aby hlavný tréner súpera sledoval moju rozcvičku, obzvlášť nie z takého veľkoklubu. Mal som pár zákrokov, po zápase mi s úsmevom ťukol lakťom do hrude a žmurkol.
Čo ostatné hviezdy? Stihli ste prehodiť slovko?
Van Dijk za nami prišiel do šatne, poďakoval za zápas a povedal, že na seba môžeme byť hrdí. Veľký hráč. Ale ja som sa nechcel rozprávať s nikým, dostal som štyri góly, hoci od Liverpoolu, no bol som naštvaný.
Potešilo vás, alebo skôr sklamalo, keď sa na súpiske neobjavil Mohamed Salah?
Asi skôr potešilo, lebo si poviete, že vaša šanca vzrástla. No stále len minimálne. Van Dijk, Konaté, Robertson, Fabinho či Firmino na trávniku boli.
V Shrewsbury ste sa stali hráčom roka, v predposlednom kole zachránili tretiu ligu, a to ste pre zacviknutý nerv v nohe osem týždňov netrénovali, iba hrávali zápasy. Klub si napriek tomu na vás neuplatnil opciu a potom ešte vydal stanovisko, že vám ponúkol kontrakt, no odmietli ste vy. A tak ste schytali aj kritiku fanúšikov. Futbalový život býva pekný, však?
Priam nádherný. Keby vyšli s pravdou von, fanúšikovia by ich zožrali. Ale ja tu svoju poznám, takže mi to žily netrhalo.
Navyše, bez toho by ste sa možno pod ruky ďalšej legendy, Waynea Rooneyho, nedostali. A to sa ani zďaleka nepodarí každému futbalistovi bez klubu. Navyše o súťaž vyššie.
Ako hovoríte. Boží plán, všetko sa deje pre niečo.
Vraj, keby Rooney chcel, môže Premier League hrávať doteraz. Aj si niekedy s vami zatrénoval?
Samozrejme. Keď sme mali streľbu, vždy vopred povedal, kde mi to zavesí. A potom vymietol šibenicu, nemal som šancu. Neuveriteľné. Tieto legendy musia vidieť futbal inými očami ako my, bežní ľudia, inak si to neviem vysvetliť. Ale za góly, ktoré strelil on, ma nikdy nezhúkol.
A za niečo iné áno?
Nie, vôbec. Zato ja jeho hej. Raz som naňho vyletel, hrali sme päť na päť, zapojil sa ako hráč, nie tréner, mohol som si to dovoliť. Totiž, počas hry ma preloboval akoby to bola tá najľahšia vec na svete. Začal sa smiať, dostal som nervy, nadával som. Po tréningu za mnou prišiel – Marko, ty sa na mňa hneváš? Zasmial som sa – nie, všetko okej šéfe, už je po tréningu. A on na to – Marko, veď ťa preloboval Wayne Rooney, to je úplne v poriadku (smiech).
Ľuďom, ktorí Rooneyho poznajú najmä ako hráča, sa nechce veriť, že ako tréner nikdy nezvýšil hlas.
Nikdy. Absolútne pokojný človek. Myslím, že to je vidieť aj televízii, keď sa z času na čas objaví v štúdiu. Viete, možno, ak by na nejakého mladého hráča vyskočil Wayne Rooney, mohlo by to mať skôr negatívny efekt. Úplne chápem, že nezvyšoval hlas. Navyše, on zďaleka nie je ten, kto by musel kričať a niečo si dokazovať.
Podľa Rooneyho napríklad Neymar nikdy nebol „top-top futbalista“. V štúdiách či podcastoch pôsobí ako chlap, ktorý jednoznačne rozumie futbalu, no má jasné a svojské názory, z ktorých neuhne. Pasuje takáto definícia?
Pasuje. On má totálne na háku, čo si o ňom myslia druhí. On je Wayne Rooney a hotovo, môže si povedať čo chce.
Rozdal po ceste na zápasy viac podpisov ako hráči?
Dám príklad. Môj prvý zápas v Plymouthe, cestovali sme vonku. Parkujeme pri hoteli, pozerám z okna, dav ľudí, vravím si, pána, tak to som ešte nezažil, aby nás vítalo toľko fanúšikov, celí natešení sme povyskakovali z autobusu. Lenže oni všetci čakali na trénera.
Hovoril vám niekedy historky o Ronaldovi, Ibrahimovičovi, Fergusonovi či Beckhamovi?
Stále. O Ibrahimovičovi, aký bol super chlap, o generácii okolo Ronalda, Ferdinanda, Scholesa či Giggsa, o ich mentalite, ako sa nikdy neuspokojili, ani s víťazstvom. O Messiho Barcelone, ktorej čelili vo finále Ligy majstrov, ako o najlepšom tíme v dejinách futbalu. A tak ďalej.
Raz sme ale mali debatu o brankároch, tvrdil, že najlepší v histórii Premier League je Edwin van der Sar, nesúhlasil som, podľa mňa Petr Čech. Chelsea, Arsenal, nemohol mi dať za pravdu. Hovoril som mu, že Čech momentálne chytá hokej, čo je u nás nesmierne populárny šport. A tak sa ma spýtal, či poznám Ovečkina. Lebo, odkedy hrával vo Washingtone, sú z nich veľkí kamaráti. Ovečkin ho dokonca pozval na párty, vraj samý Rus, samá vodka. Aj sľúbil, že mi prinesie jeho hokejku, ale asi nemal čas. Dúfam, že ho čoskoro stretnem, aby som sa spýtal, či sa zasekla na pošte (smiech).
Veľmi vás mrzelo, že v lete 2024 nevyšiel Slovan?
Strašne. Aj České Budějovice ma najprv mrzeli, túžil som vyskúšať, aký je futbal u nás, aké sú rozdiely. Či by mi to vlastne pasovalo.
Dali by ste Slovanu prednosť aj pred druhou anglickou ligou?
Som tu už dlho. Keď sa rysoval prestup do Česka, manželka bola ihneď zbalená, jej sa u nás strašne páči, Slovensko miluje. Ale nakoniec dobre, že to nevyšlo. Slovan je však úplne iný prípad, vlani postúpili do Ligy majstrov, každoročne vyhrávajú tituly, mohlo to byť veľmi zaujímavé, také veci sa však vo futbale stávajú. No ešte nie je všetkým dňom koniec. Nikdy nehovorím nikdy.
Máte skúsenosti z prvej, druhej, tretej i štvrtej anglickej ligy. Vyhral by slovenský majster tretiu?
Určite. Hoci aj tam úradujú obrovské značky, ako Bolton či Cardiff, a na futbal bez problémov príde 26-tisíc ľudí, nenadarmo jej názov v preklade znamená „Liga Jeden“, točia sa v nej neskutočné peniaze. Napriek tomu, ani Žilina alebo Trnava by sa podľa mňa nestratili. Druhá liga je už strašne ťažká, jedna z najfyzickejších na svete, ale stopercentne by v nej „belasí“ nehrali o záchranu, naopak, myslím, že by takisto dokázali byť úspešní.
Vám vraj aj v piatej lige núkali zmluvu, aká sa neodmieta.
Áno, môj bývalý tréner zo Shrewsbury chcel vystužiť káder. Výborné peniaze, dokonca trojročný kontrakt, na piatu ligu šialené. Ale tak nízko som ešte ísť nechcel. Nie je to len o peniazoch.
Momentálne ako hráč Port Vale hosťujete v štvrtoligovom Tranmere, máte 32 rokov, pre brankára stále mladý vek. Kam ešte smerujú vaše futbalové ambície?
Stále vysoko. Na štyri mesiace ma odstavila roztrhnutá šľacha v zadnom stehennom svale, ale cítim, že som sa vrátil silnejší, v slušnej forme. Situácia v Port Vale nie je optimálna, chovajú sa inak, ako mi sľubovali, ale stále mám platný kontrakt. Uvidíme, čo bude ďalej.
Slovan je blízko k ďalšej rekordnej obhajobe titulu. Viac v našej reportáži:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
