Stál po Calzonovom boku vždy, keď sa prihovoril médiám. Pavol Farkaš v exkluzívnom rozhovore prehovoril o viacerých, aj negatívnych témach. Okrem iného prezradil, či taliansky kouč vedel po slovensky alebo prečo nepovolával do repre Greifa, Weissa a ďalších.
Jedni chceli, aby pokračoval, iní dúfali, že skončí. Francesco Calzona po tri a pol roku napokon predsa len viac slovenskú futbalovú reprezentáciu viesť nebude. Päťdesiatsedemročný taliansky odborník spolupracoval aj s Pavlom Farkašom.
Niekdajší výborný obranca robil v Calzonovom realizačnom tíme prekladateľa. Teraz pre TVNOVINY.sk poskytol exkluzívny, mimoriadne otvorený rozhovor, v ktorom, ako sám tvrdí, vysvetľuje viaceré veci.
Je to už vyše týždňa, čo Francesco Calzona oficiálne skončil pri slovenskej reprezentácii. Ako to s odstupom času vnímate?
Vedeli sme, že mu skončila zmluva. Bol v kontakte so zväzom, chceli sa dohodnúť na ďalšom pokračovaní. Myslím si, že Francescovi treba poďakovať za odvedenú prácu pre slovenský futbal a pozerať sa dopredu.
Mali ste informácie ešte predtým, ako to vyšlo oficiálne von?
Oficiálne informácie nie. Samozrejme, bol som s ním aj s jeho realizačným tímom v kontakte, ale definitívne rozhodnutie padlo až v pondelok pred dvoma týždňami.
Stihli ste sa s ním osobne rozlúčiť?
Áno. Po poslednom rokovaní sme ešte išli spolu na obed. Bol som pri tom, aj keď odchádzal. Rozlúčili sme sa a dodnes sme v telefonickom kontakte.
Ako vníma celú situáciu Francesco?
Mrzí ho to. Najviac ho mrzí, že sa nám nepodarilo dostať Slovensko na majstrovstvá sveta. To bolo jeho veľkou túžbou, ale svoje pôsobenie hodnotí veľmi pozitívne. Našiel si tu veľa priateľov, našu krajinu si obľúbil. Urobil maximum a myslím si, že slovenskému futbalu dal svoju pečať. Prirodzene, nie každý zápas bol ideálny, ale mužstvo bolo rozpoznateľné, hralo určitým štýlom a k postupu na šampionát chýbal len kúsok.
Spomenul ešte niečo, čo ho mrzí?
Nie. Pracoval na maximum, rovnako celý jeho tím. Nepodarilo sa splniť cieľ, a to nás všetkých mrzelo. Progres mužstva však bol viditeľný, aj v kvalifikácii sme ukázali, že sa vieme rovnať s najlepšími. Hráči šli za ním a myslím si, že aj verejnosť musí uznať, že tu zanechal stopu.
Zmienili ste sa, že si Slovensko obľúbil. Chce sa sem ešte vrátiť?
Áno. Chce prísť počas leta s rodinou na Slovensko a spoznať ho ešte viac.
Spomeniete si na vaše prvé stretnutie?
Prvý kontakt bol telefonický. Mal o mne veľa informácií a počas skladania tímu ma oslovil, či by som si vedel predstaviť spoluprácu. Vysvetlil mi, čo by bolo náplňou mojej práce. Potom prišlo osobné stretnutie na Slovensku a už od začiatku sme si sadli, hlavne po ľudskej stránke. Každým jedným zrazom sa to zlepšovalo. Tie tri a pol roka boli veľmi intenzívne. Bolo to vskutku krásne obdobie, na ktoré budem veľmi dlho spomínať.
Spoluprácu s Francescom Calzonom ste označili za vysokú školu futbalu. V čom?
Veľmi veľa som sa naučil – individuálne aj skupinové rozhovory s hráčmi, taktické prípravy, prípravy na zápas, správanie na ihrisku aj mimo neho. V tomto som mal obrovské šťastie, že som mohol z takej blízkosti nasávať informácie od človeka, ktorý viedol tím ako Neapol a ktorý dlhé roky pôsobil ako asistent pri velikánoch. Verím, že sú to cenné skúsenosti aj do mojej trénerskej kariéry.
Keď viedol naraz Slovensko aj Neapol, bolo cítiť, že má toho veľa?
Muselo to byť pre neho extrémne náročné, ale na jeho práci to počas zrazov nebolo vôbec cítiť. Nič nepodcenil. Je maximalista a obrovský profesionál. Pracoval rovnako intenzívne ako predtým.
Zažili ste predtým trénera na takej úrovni profesionalizmu?
Pracoval som pod veľa výbornými trénermi, ale toto bolo prvýkrát, čo som videl fungovanie z pohľadu člena realizačného tímu. S jeho tímom sme riešili veci do absolútnych detailov, čo som si predtým možno ani neuvedomoval – že až do takých detailov sa dá riešiť futbal alebo určitá situácia.
Prezident SFZ Ján Kováčik sa dávnejšie o talianskom realizačnom tíme vyjadril, že ich príprava vyzerá ako stredisko NASA. Prišlo vám to tiež tak?
Áno. V každom hoteli, kde sme počas zrazov boli ubytovaní, sme mali mítingovú miestnosť. V nej sme všetci sedeli spolu za okrúhlym stolom. Mali sme v realizačnom tíme nepísané pravidlo, že o pol ôsmej boli raňajky a potom sme sa stretli v tej miestnosti, kde sme riešili veci – analýzy zápasov, predošlý tréning, videá z daného tréningu, prípravu vecí na ďalší deň a podobne. Jednoducho, aby sme hráčom dali spätnú väzbu. Veľakrát sme končili až pred polnocou. Potom tomu už prischol názov NASA centrum a aj hráči si medzi sebou hovorili, že idú do NASA centra, keď sme ich volali na rozhovory. Toto je jedna z vecí, pri ktorej som dovtedy nevedel, že sa tak dlho riešia kadejaké detaily.
Aký najemotívnejší moment s Francescom Calzonom máte?
Každý jeden moment prežíval veľmi intenzívne, či už pozitívne, alebo negatívne. Dosť emotívne bolo, keď sme postúpili na majstrovstvá Európy, ale aj posledný duel s Rumunskom, keďže sme vedeli, že mu končí zmluva a nič ešte nebolo jasné.
Boli situácie, keď musel zvýšiť hlas?
Bol náročný na seba, a tak vyžadoval maximum aj od iných. Keď niekto nerobil to, čo mal, vedel zvýšiť hlas, ale vždy to bolo profesionálne a zo športovej stránky podložené faktami. Nikdy nešlo o osobné útoky.
O Talianoch sa hovorí, že sú výbušní a čo si myslia, to aj na rovinu povedia. Platilo to aj v jeho prípade?
Impulzívne nikdy nič neriešil. Možno niektoré situácie Taliani riešia inak ako Slováci, ale všetko riešil s chladnou hlavou, nikdy sa nenechal uniesť emóciami. Myslím si, že aj preto mal taký obrovský rešpekt, či už v realizačnom tíme, medzi hráčmi alebo v radoch novinárov.
Keď bol Francesco v Taliansku, chodili ste za ním alebo ste osobne spolupracovali len počas asociačných termínov?
My, slovenská časť tímu, sme mali každý svoje úlohy. Napríklad ja som navštevoval ligové zápasy a ak sa vyskytol nejaký mladý zaujímavý hráč, upozornil som ich naňho, aby ho videli naživo. Zdieľanie informácií bolo na týždennej báze. Tréner dostával reporty o tom, ktorý hráč koľko hral, prečo striedal, či mal zdravotné problémy a podobne. Sledovali sme viac ako 80 hráčov, o približne 50 z nich mal podrobné informácie. Veľmi často sme komunikovali cez videohovory, či už pri skladaní nominácie, tvorbe plánu a podobne, avšak Taliani často chodili aj na Slovensko, čiže stretnutia sme mávali aj tu.
Francesco si prísne strážil svoje súkromie. Mali ste možnosť spoznať jeho manželku a dcéru?
Áno, poznám ich osobne a on pozná moju rodinu, rovnako aj zvyšok talianskych kolegov z tímu. Naše rodiny sa navzájom poznajú.
Čo vyslovene nemal rád?
Mediálne povinnosti. Keby nemuseli byť, najradšej by ich zrušil. Celkom určite.
Keď sme pri mediálnych povinnostiach, stalo sa vám niekedy, že ste niečo preložili nesprávne?
Ani nie, hoci priznávam, že najmä v začiatkoch to bolo pomerne náročné, keďže futbalová taliančina má svoje špecifiká a vyskytujú sa v nej frázy, ktoré u nás nepoznáme, alebo naopak. Keď sa niekedy stalo, že tréner počas taktických príprav alebo na tréningu rozprával dlhšie a niečo som zabudol preložiť, chalani hrajúci v Taliansku alebo Marek Hamšík ma doplnili, prípadne opravili. Nemám však vedomosť o tom, že by som na tlačových konferenciách pochybil.
Čo Francesca, naopak, najviac potešilo?
Najviac sa tešil z toho, že sa ľudia vrátili na štadióny a fandili nám. Toto bolo pre neho obrovské víťazstvo. Najviac to bolo cítiť na zápase s Lichtenštajnskom, keď prišlo 13-tisíc fanúšikov. Vtedy sme si uvedomili, že ľudia sa nechodia pozerať len na zvučné tímy. Napĺňalo ho to hrdosťou.
Čo mal rád mimo futbalu?
Prechádzky. Keď sme po tréningu mali čas, išli sme sa v Senci prejsť okolo jazera, rovnako aj na Eure. Bola to jeho psychohygiena, veľakrát sme sa rozprávali aj o veciach mimo futbalu. Viem aj čo-to o jeho minulosti, ako si prechádzal životom, že sa venoval aj záležitostiam s kávou, ako začínal a podobne. Väčšinou to však bolo o futbale, naozaj dlhé hodiny.
Počas jeho pôsobenia sa objavili prípady viacerých hráčov ako Robo Mak, Dominik Greif, Martin Valjent, Aleksandar Čavrič či Vladimír Weiss, ktorí v reprezentácii absentovali. Ako ste to vnímali?
Myslím si, že niektoré veci sa zbytočne nafukovali. Nomináciu tvorí tréner, ktorý je zároveň zodpovedný za výsledky. Boli nastavené nejaké pravidlá a on šiel touto cestou. Martin Valjent sa do reprezentácie vrátil, viackrát bolo v jeho prípade komunikované, že si chce dať od reprezentácie pauzu. Francesco sa rozhodol pre hráčov, ktorým dôveroval. Niektorí sa ocitli na druhej koľaji, no to k futbalu patrí. Považoval som za nešťastné, že tréner si po oznámení nominácie musel obhajovať svoje rozhodnutie ešte predtým, ako hráči vôbec vstúpili na ihrisko – prečo tam nie je ten alebo henten. Reprezentácia pod jeho vedením mala výsledky, zbytočne sme si strieľali takéto vlastné góly.
Trápila ho kritika za tieto rozhodnutia?
Samozrejme, v tejto veci mal veľký prehľad. Konštruktívna kritika ho netrápila, pretože bola na prospech veci. Mrzeli ho osobné útoky, miestami až agresívne. Najlepšie to bolo vidno na samom začiatku, keď sa ozývali kadejakí experti, ktorí ho odsúdili bez toho, aby vôbec ukázal, čo dokáže, že je slabý tréner a podobne. Toto znášal ťažko, nevedel to pochopiť.
Povedal niekedy, že ľutuje príchod na Slovensko?
Vôbec nie. Nikdy toto rozhodnutie neoľutoval. Práve naopak, neustále hovoril a stále hovorí, že Slovensko je jeho druhým domovom. Vždy sa sem nesmierne tešil a vždy chcel urobiť maximum pre naše farby.
Mnohí sa však čudovali, že sa za také dlhé obdobie nenaučil po slovensky. Ako je to naozaj?
Vedel pár vecí, len nechcel povedať hlúposť alebo aby sa to prekrútilo, preto sa neodvážil hovoriť na verejnosti po slovensky. Bol opatrný. Medzi nami však skúšal hovoriť aj po slovensky.
A čo angličtina?
Angličtinu sa učí, vzdeláva sa aj v tomto smere. Momentálne má dvakrát do týždňa lekcie angličtiny.
Kritici mu tiež často vyčítali, že nechodí na zápasy slovenskej ligy. Do akej miery je toto pravda?
Nechápem, prečo ľudia vôbec niečo také hovoria. Keď to nezachytia médiá, neznamená to, že nebol na nejakom zápase. Ako som už spomenul, nemá rád mediálnu pozornosť. Ja osobne som s ním bol asi na pätnástich stretnutiach. Takže tieto tvrdenia kritikov sú hlúposti.
Ako sa pozeráte na ďalšie kritické názory o tom, že dával málo príležitostí novým hráčom?
Myslím si, že táto kritika nie je oprávnená. Uvediem napríklad pozíciu pravého obrancu. Za ten čas, čo som bol pri tíme, sme na tomto poste skúšali Kristiána Valla, Matúša Rusnáka, Davida Hrnčára, Petra Kováčika, Timoteja Hranicu, Michala Tomiča či Norberta Gyömbéra. Pred Eurom sme mali medzištátne zápasy proti Rakúsku a Nórsku, kde sme si už pripravovali najoptimálnejšie varianty smerom k Euru. Minulý rok sme mali duely proti Izraelu a Grécku. V druhom zápase sme prehrali 1:4 a vtedy nikto nepovedal, že je to v poriadku, veď sme hrali s hráčmi, ktorí musia dostať väčší priestor. Na medzinárodnej úrovni nie je toľko času, aby tréner niečo skúšal. Pokiaľ hráč nepresvedčí, že vyniká v lige, v ktorej pôsobí, alebo neukáže, že je pripravený na túto úroveň, je len malý priestor dať mu šancu. Skautovali sme desiatky hráčov, ako som už uviedol, ale realita bola taká, že na medzinárodnú úroveň mnohí z nich ešte nemali, respektíve nemajú.
Dosť pálčivou témou boli aj útočníci. Viacerí odborníci aj laici nechápali, prečo sa tak často dáva priestor hráčom ako Robo Boženík, Dávid Ďuriš či Ľubomír Tupta, ktorí vo svojich kluboch neraz len sedeli na lavičke, o strelených góloch sa v ich prípade sotva dalo hovoriť.
Je dôležité vedieť, že kritici nie sú s tými hráčmi v takom úzkom kontakte ako my, respektíve tréner. Slovensko je, či sa to niekomu páči alebo nie, značne obmedzené v počte top hráčov. Nie sme krajinou, ktorá má na post hrotového útočníka päť kvalitných alternatív. Skôr by som položil otázku ja kritikom – kto by teda mal byť namiesto tejto trojice?
Oponovali menami ako David Strelec či Tomáš Bobček.
David bol v Spezii, kde sa mu nedarilo. Jeho kariéra sa reštartovala až po návrate do Slovana. Krátko po Francescovom nástupe do funkcie sme mali stretnutie s takmer 30 hráčmi z Niké ligy, medzi nimi bol vtedy aj Tomáš Bobček. Dovolím si tvrdiť, že on jediný za ten čas urobil taký progres, že je konkurencieschopný v Európe. Zvyšok buď zostal na Slovensku, alebo v zahraničí nehráva.
Myslíte si, že slovenská verejnosť dostatočne ocenila prínos Francesca Calzonu?
Som toho názoru, že veľa ľudí – či už odborníkov, alebo laikov – jeho prínos pre slovenský futbal oceňuje. Musia vidieť, akým štýlom sa reprezentácia prezentovala predtým a ako sa prezentuje teraz. Veľmi mi to pripomína situáciu v hokeji, keď prišiel reprezentáciu trénovať Craig Ramsay. Mnohí hovorili, že má inú mentalitu, že nepozná našich hráčov a podobne. Vytiahol však Juraja Slafkovského a Šimona Nemca, ktorí sú jednotka a dvojka draftu.
Bol podľa vás Francesco Calzona najlepším trénerom v histórii slovenskej reprezentácie?
Podľa mňa urobil obrovský kus práce, ale objektívne naozaj neviem posúdiť, či bol najlepší. Oproti predošlému obdobiu pravdepodobne nastalo zlepšenie, ale odpoveď na vašu otázku môže byť u sto ľudí rôzna.
Počas jeho odchodu sa prevalila kauza tajného nakrúcania vašich tréningov členmi realizačných tímov mládežníckych reprezentácií. Ako to bral Francesco?
Sklamalo ho to aj nahnevalo. Mnohokrát totiž deklaroval, že ak niekto niečo chce, je otvorený možnostiam a stačilo sa prísť opýtať. Na takejto úrovni by sa takéto veci nemali diať. Všetci pracujeme pre jeden zväz, pre dobro slovenského futbalu. Myslím si, že Francesco by s tým nemal žiadny problém.
Je pravdou, že chcel mať plnú moc nad výberom mládežníckych trénerov?
Absolútne nie. Určite nechcel, aby Taliani boli mládežníckymi trénermi. Francesco len navrhol štruktúru, ale výber trénerov by bol vyslovene na zväze. Takto to poznám ja.
Chcel by s vami v budúcnosti spolupracovať?
Bavili sme sa o veľa veciach, ale momentálne toto nie je témou.
Aká je vaša aktuálna situácia v reprezentácii?
Skončil Francesco aj celý realizačný tím. Nový tréner si bude skladať vlastný tím, tak uvidíme.
Už je známe, že staronovým trénerom reprezentácie je Vladimír Weiss. Oslovil vás už na spoluprácu?
To si zatiaľ nechám pre seba.
Chceli by ste s ním spolupracovať?
Samozrejme. Reprezentácia je obrovská česť a tréner Weiss je jeden z najlepších trénerov v histórii Slovenska. Bol by som preto nesmierne rád.
Koncu Francesca Calzonu sme sa venovali aj v Športových novinách:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
