Deň, ktorý zmenil svet a prebudil v nás úplne nepoznaný strach. Ak ste vtedy žili, pravdepodobne vám dodnes pri spomienke na túto udalosť naskakujú zimomriavky. Od katastrofy v Černobyľskej jadrovej elektrárni uplynulo presne 40 rokov.
Predchádzala jej séria zlých rozhodnutí, pochybení a zanedbaní predpisov. Po nej prišlo zamlčiavanie, lži a zmätok. Aký mala rozsah a aké budú dôsledky, to sa verejnosť dozvedala iba postupne.
Havária v sovietskej atómovej elektrárni Černobyľ je dodnes pre ľudstvo nezahojenou ranou, krivdou aj traumou. Pripomeňme si, čo sa pred štyridsiatimi rokmi stalo.
Bola sobota krátko po polnoci, keď v 4. bloku elektrárne robili riskantný pokus, ktorý sa vymkol spod kontroly. Výkon reaktora stúpol až na stonásobok svojej kapacity. Uránové palivo v ňom sa rozpadlo, preniklo cez ochranný obal až k chladiacej vode. Nastala explózia a o tri sekundy prišla ďalšia, ešte mohutnejšia.
Pracovníci vedeli, že je zle, no nevedeli ako veľmi. Na mieste začalo horieť, plamene šľahali aj z vedľajšieho reaktora, ktorý bol stále v prevádzke.
Nastal zmätok a chaos. Väčšina tých, čo boli pri tom, zomreli na akútnu chorobu z ožiarenia. Existujú svedectvá, no niektoré sa rozchádzajú. Vie sa napríklad to, že hasiči boli na mieste veľmi rýchlo. Aj oni sú medzi 40-timi obeťami, ktoré zomreli v prvých dvoch týždňoch po katastrofe.
Radiáciu prirovnali k ihlám, ktoré ich neustále pichali do tváre. Toxicita rádioaktívneho mraku bola 400-krát väčšia ako pri výbuchu atómovej bomby v Hirošime. Mrak postupoval smerom na severozápad bez toho, aby o tom vedeli obyvatelia blízkych obcí či zvyšok Európy. Sovieti to podľa niektorých zdrojov nevedeli, podľa iných zamlčiavali. Veci sa dali do pohybu až na druhý deň.
S evakuáciou začali až 36 hodín po katastrofe. Najskôr sa týkala len obyvateľov žijúcich v okruhu 10 kilometrov od elektrárne, neskôr sa tento rádius rozšíril na 30 kilometrov a týkal sa 116-tich tisícok ľudí. Povedali im, že sa vrátia do troch dní. Dnes vieme, že sa až na pár výnimiek nevrátili nikdy. Okolité krajiny stále netušili, čo sa stalo. Zmenilo sa to až dva dni po katastrofe.
28. apríla 1986 sa zamestnanci švédskej jadrovej elektrárne vzdialenej tisíc kilometrov od Černobyľu rutinne merali radiáciu v areáli. Bola zvýšená a keď zistili, že nepochádza od nich, kontaktovali Sovietov. Vtedy to prasklo. Moskva musela ísť s pravdou von. Vtedy už do elektrárne nahnali vojakov aj civilistov, ktorí mali následky katastrofy zminimalizovať a zabrániť tomu, aby rádioaktívna masa zo zničeného reaktora prenikla do pôdy.
Väčšina pracovníkov zasahovala bez ochranných pomôcok, netušiac čo im hrozí. Postupne pracovalo na odstraňovaní následkov pol milióna Sovietov.
Kým situácia v Černobyle bola stále kritická, navonok to v máji vyzeralo, že sa nič vážne nedeje. Prvomájový sprievod v Kyjeve bol síce kratší, no uskutočnil sa.
Krátko po tom začali piloti na reaktor číslo 4 zhadzovať 5-tisíc ton olova, piesku či bóru, aby ho zapečatili a aby sa z neho už nešírila radiácia. Bola to improvizácia s minimálnym efektom. Reaktor sa podarilo uhasiť až 10 dní po katastrofe. Sovietsky líder Gorbačov vystúpil s prejavom až 18 dní po nej.
Presný počet obetí černobyľskej katastrofy dodnes nepoznáme. Odhad OSN je 4-tisíc, vedci hovoria o 9-tisíckach a ľudskoprávne organizácie, ktorý berú do úvahy výskyt rakoviny v celom širokom regióne, odhadujú, že na následky katastrofy zomrelo až 90-tisíc ľudí.
Pravda o tragédii ostala dlho ukrytá za múrmi mlčania. Rádioaktívny mrak pritom v tichosti a bez hraníc prešiel Európou vrátane Československa.
Nič netušiaci ľudia sa tešili na prvomájových sprievodoch a deti pili mlieko s izotopmi jódu. Až čas odhalil veci vtedy nevyslovené, no navždy vpísané do našej pamäti.
Pôvodne sa predpokladalo, že oblasť zasiahnutá jadrovou katastrofou bude viac ako storočie úplne bez života. Prvých pár rokov po havárii to tak aj vyzeralo.
No príroda sa postupne s radiáciou vyrovnala a dnešné zábery z oblasti naznačujú, že život sa vracia pomaly do normálu. To však zatiaľ neplatí pre ľudí.
Lesy plné divých koní, vlkov, či medveďov. Stromy prerastené cez pôvodnú betónovú džungľu, cesty a križovatky pomaly miznúce v húštine kríkov a briez. Dôkazom obnovy je aj takzvaný červený les. Desať kilometrov štvorcových ľahlo popolom vrátane všetkého živého v ňom.
Oblasť je však stále ľudoprázdna, napriek, že žiarenie kleslo na zlomok úrovne pred 40-timi rokmi. Žije tam iba zopár odvážlivcov.
„Dnes v černobyľskej zóne žije posledných 23 pôvodných obyvateľov. Voláme ich černobyľskej babuľky a je to z toho dôvodu, že väčšinou sú to staršie ženy, ktoré sa vrátili po evakuácii do žiť svoje životy naspäť tam, kde sa narodili a kde žili,“ hovorí Andrej Pastorek z portálu Černobyl.info.
Andrej Pastorek je nadšencom, ktorý do zóny pravidelne chodí a nosí miestnym jedlo či humanitárny materiál. Pred niekoľkými týždňami videl aj dvojmiliardový sarkofág, ktorý po havárii postavili okolo zničeného reaktora. Po útoku ruských dronov je otázne, nakoľko si plní svoju úlohu.
„Napriek tomu, že nový sarkofág je poškodený, nie je poškodený natoľko, že by aj v prípade zrútenia toho starého sarkofágu niečo hrozilo. Aj keby sa celý zrúti ten pôvodný sarkofág, tak von sa nedostane nič, prípadne len veľmi malá kontaminácia,“ uvádza.
Dodáva, že ak by sa napríklad aj zrútil po ďalšom útoku nový sarkofág - hrozili by len lokálne škody.
„Najväčším problémom je dnes prach viac ako 4 tony vysoko rádioaktívneho prachu, ktoré sa nachádzajú pod starým sarkofágom. Ale v prípade, že by teda nastal ten najhorší scenár, ktorý myslím si, že nikdy nenastane, by hrozilo rozšírenie tohto prachu, ale len do okolia černobyľskej zóny,“ uzatvára Pastorek.
Aktuálny sarkofág má životnosť 100 rokov. Definitívne riešenie Černobyľskej katastrofy by sa malo začať po roku 2030. Kedy bude zóna úplne bezpečná sa však nateraz podľa odborníkov odhadnúť nedá.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
